História Evanjelického Kostola vo Veľkej Lomnici

Veľká Lomnica, obec s bohatou históriou, sa nachádza na severovýchodnom Slovensku, na úpätí Vysokých Tatier. Hoci dejiny Lomnice začínajú v praveku, Veľká Lomnica vystupuje pod svojím menom až v roku 1257. Vtedy totiž daroval uhorský kráľ Ondrej II. jednému zo svojich dvoranov, Adolfovi, a jeho sestre Gertrúde, dvornej dáme, časť územia horného Spiša. Adolf so svojou sestrou a jej manželom založili rod Berzeviczyovcov. Sídlom tohto rodu sa na dlhú dobu stala Veľká Lomnica. Názov obce dokazuje, že okolie bolo osídlené Slovanmi a prví osadníci boli Slováci. Až neskôr, v polovici 13. storočia, sa medzi nimi usadili aj prichádzajúci nemeckí kolonisti, ktorí postupne v obci nadobudli prevahu.

Prvé presné údaje o zložení a počte obyvateľstva pochádzajú z roku 1700, keď v obci bolo 692 obyvateľov. Z nich bolo 28 gazdov, 46 želiarov a 7 kurialistov. V 18. storočí vypukol v obci mor a spôsobil, že polovica obyvateľov vymrela. Do prázdnych domov prichádzalo nové obyvateľstvo, ktoré v obci začínalo nový život. Prichádzali predovšetkým Nemci, a tak až dve tretiny obyvateľstva majú nemecký pôvod.

Reformácia Dr. Martina Luthera našla svoje zázemie predovšetkým medzi nemeckým obyvateľstvom Spiša. Iba jedna obec stále ostávala „bokom“ - Veľká Lomnica. Jediný katolícky farár, ktorý do smrti neochvejne vydržal vo svojej viere a odmietal všetky akože novoty, bol Venzeslaus Pechy. Až po príchode nového kňaza Prokopia Scholtza, ktorý nebohého vystriedal v r. 1565, sa Veľká Lomnica tak ako posledná obec na Spiši stala luteránskou. Zaberanie kostolov, škôl - nový kostol sa nebudoval, prevzal sa starý katolícky kostol sv. Kataríny Alexandrijskej. Proti sa nepostavil nikto, lebo všetci obyvatelia sa stali evanjelikmi. Aj škola sa stala evanjelickou.

Táto situácia sa však po sto rokoch zmenila. Celou prvou polovicou 17. storočia otriasali Uhorskom proticisárske povstania uhorskej šľachty. Príčin bolo viac: panovník z habsburského rodu nepúšťal k vláde uhorskú šľachtu, nevedel si dať rady s Turkami, ktorí sa usadili na juhu Slovenska, ľudia platili obrovské dane a jedným z cieľov povstalcov bola aj náboženská sloboda.

Hoci presadzovanie návratu ku katolíckej viere začalo už v prvej polovici 17. storočia, rekatolizácia zosilnela začiatkom 70. rokov 17. storočia aj na Spiši. Začali sa zaberať evanjelické kostoly, fary a školy. Výnimkou nebola ani Veľká Lomnica.

Čo sa v skutočnosti dialo, zapísal Juraj Buchholtz starší - vtedy ešte kazateľ v Spišskej Sobote, ktorá prežívala podobný osud: „Roku 1672 dňa 17. januára bol veľkolomnický farár Michal Klein vyhnaný zo svojho farského dvora. Súčasne Johann Vitalis, úradník z tridsiatkárskeho úradu, vošiel malým oknom na chóre do kostola. Zvnútra vytlačil závory a zvonka nadvihol dvere a vypáčil ich, tak kostol násilím obsadil.“ Výsledok doby bol otrasný: na území Spiša bolo pred rokom 1671 celkovo 98 evanjelických cirkevných zborov so 101 kostolmi. V roku 1674 neexistoval už ani jeden.

V dôsledku stavovských povstaní bol však kostol ešte v rokoch 1682-1686 a v rokoch 1705-1709 v rukách evanjelikov. V prvom zo spomínaných období ho spravoval Michal Klein, ktorý sa vrátil po tom, čo ho roku 1672 vyhnali z fary. Celkovo bol teda farárom v Lomnici medzi rokmi 1648 - 1672 a 1682 - 1686. Po jeho smrti v roku 1686 nastúpil na jeho miesto Adam Chwistkovič, rodák z Pletzu, Sliezska (dnes Dombrowka), ktorý však už po pol roku v januári 1687 musel kostol opäť vydať počas cisárskym vojskám a teda katolíkom. Chwistkovič zostal vo Veľkej Lomnici a v súkromných domoch vykonával evanjelické bohoslužby do roku 1697, keď ich spišský prepošt Sigray zakázal a jeho vyhnal z fary.

Politická situácia sa opäť zmenila, tentoraz zásluhou Františka Rákocziho II. (nevlastný syn Imricha Thökölyho, ktorý bol v tom čase vo vyhnanstve v Turecku). Po obsadení Veľkej Lomnice Rákociho povstalcami 4. novembra 1705, získali kostol opäť evanjelici. Vtedy mali pre zmenu bohoslužby v súkromí katolíci. Miestni šľachtici evanjelického vyznania pozvali za farára známeho Juraja Buchholtza. Ten prichádza do Lomnice 1. decembra 1705. O týždeň na to bol farármi XXIV miest zvolený za seniora. O 4 roky neskôr bol zvolený znova, avšak v tej chvíli nastal obrat vo vývoji povstaní a Rákocziho vojská začali vytláčať cisárski vojaci. V decembri 1709 cisárske vojská dobyli Kežmarok a popravili troch najvyšších predstaviteľov mesta - evanjelikov Kraya, Lányho a Toperczera. Buchholtz končí svoje pôsobenie v Lomnici 27. decembra 1709, kedy bol lomnický kostol už definitívne obsadený katolíkmi a dva dni neskôr bola vyprataná aj fara. Buchholtza prenasledovali samé nešťastia, umreli mu dve deti a roku 1710 aj manželka. Roku 1711 sa oženil po druhýkrát s Máriou ab Hortis z Lomnice. Naďalej ešte slúžil bohoslužby a kázal v kaštieli Berzeviczyovcov do roku 1716. V roku 1724 zomrel. Zaujímavosťou je, že ho pochovával katolícky farár a na príkaz spišského prepošta Pelza bol pochovaný v katolíckom kostole. Roku 1732 bola v Lomnici pochovaná aj jeho druhá žena.

Počas rekatolizácie nenútili Lomničanov na prestup do katolíckej cirkvi. Ešte v roku 1700 tu bolo až 522 evanjelikov a len 170 katolíkov. Do tohto obdobia boli patrónmi kostola miestni zemepáni. V roku 1700 sa ako patrón spomína evanjelik Pavol Berzeviczy. Postupne sa však zemepáni patronátneho práva zriekli a Veľká Lomnica ostala prakticky bez svetského patróna, ktorý by sa o kostol staral.

Od obsadenia kostola v roku 1709 prešlo vyše 70 rokov, počas ktorých sa vo Veľkej Lomnici nekonali verejné Služby Božie. Súkromne bohoslužby sa vykonávali v kaštieli a potajme v domoch. Krsty a pohreby mohli v Lomnici vykonávať len katolícky farári. Verejne však mohli chodiť evanjelici do nového artikulárneho kostola v Kežmarku, ktorý bol od obce vzdialený len 7 km.

Napriek všetkému bolo obyvateľstvo Veľkej Lomnice stále majoritne evanjelické. V roku 1731 žilo v Lomnici 421 evanjelikov, čo predstavovalo približne 65%. Nová nádej pre protestantov prišla až po smrti Márie Terézie s nástupom jej syna Jozefa II. na trón. Necelý rok po matkinej smrti, vydal Jozef II. tzv. Tolerančný patent, ktorý nadobúdal platnosť v krajinách habsburskej monarchie postupne od októbra 1781. Tým sa prakticky skončilo obdobie protireformácie a rekatolizácie. O postavenie kostola požiadali panovníka Veľkolomničania, v čom hrali veľkú úlohu Berzeviczyovci. Počas kráľovskej návštevy v Smolníku odovzdal Sigismund von Berzeviczy petíciu podpísanú lomnickými evanjelikmi so žiadosťou o výstavbu kostola. Súhlas dňa 16. októbra 1783 skutočne prišiel. Kostol mal slúžiť nielen pre Veľkú Lomnicu, ale aj Huncovce a Starú Lesnú. Berzeviczyovci pomohli aj teraz - miesto na kostol, faru a školu darovala obci z vlastných pozemkov Barbora Horváth - Stansith de Gradecz, manželka Alexandra Berzeviczyho a matka Gregora Berzeviczyho - najslávnejšieho člena rodu.

Na toto miesto sa zhromaždili dňa 28. decembra 1783 evanjelici nielen tunajší, ale aj zoširoka-ďaleka; prišiel aj evanjelický farár Samuel Hellner z Kežmarku, miesto pre budúci kostol vysvätil, predniesol kázeň a prítomným prislúžil Večeru Pánovu. Stavba začala 16. apríla 1784 a pokračovala rýchlym tempom. Už 2. októbra 1785 sa v ňom uskutočnili prvé bohoslužby. Spolu s kostolom bola v roku 1785 postavená aj evanjelická fara. Staviteľom kostola bol František Bartel zo Spišskej Novej Vsi, ktorý už mal v tom čase za sebou výstavbu evanjelického kostola v Tvarožnej, a dozor nad stavbou mal Žigmund Berzeviczy. Finančne pomohli aj miestny šľachtici - okrem Berzeviczyovcov to boli Samuel Augustini ab Hortis, ktorý prispel vysokou sumou nielen na stavbu, ale aj na platy farára a učiteľa školy, rodina Kiss, Schneider, Spóner atď. Prispievali aj obyvatelia Huncoviec a Starej Lesnej, a to nielen peniazmi, ale napr. aj povozmi, ktorými chodili zadarmo po stavebný materiál, dodávaním potravín pre stavebných robotníkov, darovaním dreva atď.

Kostol bol postavený do podoby rovnoramenného gréckeho kríža v neorenesančnom štýle. Zariadenie interiéru pribúdalo len pomaly, po desaťročiach. Malý organový pozitív darovala rodina Spóner - solídny organ bol postavený až roku 1851 a dočasný oltár bol nahradený novým aj s obrazom od Jozefa Czauczika dokonca až roku 1856. Od roku 1788 bol lomnický zbor začlenený do dekanátu vzniknutého Potiského dištriktu, dekanát sa roku 1801 zmenil na Podkarpatský (neskôr Podtatranský) seniorát. Roku 1788 zhorela takmer celá obec, aj strecha kostola, fary a nie je vylúčené, že aj škola, ktorá bola postavená z dreva. V roku 1813 prišlo ďalšie nešťastie - povodeň, ktorá tentoraz zničila drevenú zvonicu, ktorú postavili v roku 1802 a taktiež drevenú školu.

V novembri 1883 prichádza do Lomnice kňaz Július Székely, ktorý tu pôsobil do roku 1913. Za jeho pôsobenia v Lomnici zastával rôzne významné cirkevné funkcie. V rokoch 1903 - 1913 bol seniorom Podkarpatského seniorátu a v roku 1909 ho ako obyčajného vidieckeho farára zvolil generálny konvent v Budapešti za richtára konzistória - úradu, ktorý vo Viedni zastupoval protestantov (evanjelikov aj kalvínov). Za jeho čias bola roku 1908 pristavená ku kostolu kamenná veža, na ktorú sa umiestnili zvony. Tie posvätil roku 1909. Po vypuknutí I. svetovej vojny 1. augusta 1914 musel narukovať.

Dňa 4. apríla 1916 začína svoje pôsobenie v Lomnici ďalší zaslúžilý farár - Július Mohr z Gelnice. Predtým bol kaplánom v Budapešti a vojenským poľným kňazom. V Lomnici oživil cirkevný život. Roku 1917 založil mládežnícky Spolok Luthera - Lutherbund. Založil pobočku aj Nemeckého kultúrneho zväzu - Deutscher Kulturverband. Podporoval Spišskonemeckú stranu - Zipser Deutsche Partei, súčasne bol proti fašistickému nacionalizmu. Písal knihy z cirkevných dejín o reformačných snahách v Európe a roku 1923 získal aj doktorát v USA. Zomrel v Budapešti v roku 1942. Za jeho pôsobenia došlo k radikálnej zmene v evanjelickej cirkvi. Po vzniku Slovenského štátu bol v júni 1939 na synode v Liptovskom Mikuláši prijatý ústavný zákon o vypustení nemeckých evanjelikov zo zväzku evanjelickej a.v. cirkvi na Slovensku, ktorý vláda schválila.

Na starých fotografiách je pohľad na kostol v pozadí s Tatrami. Pár desaťročí, ako predpisovala vtedajšia povojnová ideológia, sa príslušníci druhej histórie dištancovali od tej prvej, pretože mali iné - existenčné starosti a okrem toho sa všetko nemecké považovalo za fašistické. Nepatrné „zvyšky“ starých obyvateľov po nemecky či maďarsky rozprávať nesmeli a boli radi, že ich nová republika vôbec trpí. Našťastie túto nešťastnú dobu prežili veľkolomnické pamiatky, medzi nimi aj nový evanjelický kostol.

Na záver je možné konštatovať, že evanjelický kostol vo Veľkej Lomnici prešiel zložitým historickým vývojom, ktorý bol ovplyvnený reformáciou, rekatolizáciou a politickými zmenami v Uhorsku a neskôr v Československu a na Slovensku. Napriek týmto zmenám zostal kostol dôležitým symbolom evanjelickej komunity vo Veľkej Lomnici a okolí.

Evanjelický kostol vo Veľkej Lomnici

Významné udalosti v histórii evanjelického kostola vo Veľkej Lomnici

tags: #evanjelicky #kostol #velka #lomnica