Evanjelici v Habsburskej monarchii: Príbehy významných žien

Šírenie myšlienok reformácie výrazným spôsobom podporovala práve kníhtlač. Vynájdená v polovici 15. storočia v Nemecku sa v 16. storočí stala významným fenoménom. Najväčší počet kníhtlačiarskych dielní bol na území Nemecka, ale tlačilo sa už aj v mnohých štátoch strednej a južnej Európy.

V tomto článku sa zameriame na príbehy niekoľkých výnimočných žien, ktoré zohrali dôležitú úlohu v živote evanjelickej komunity v Habsburskej monarchii. Tieto ženy sa presadili ako autorky, učiteľky, vydavateľky a mecenášky, a svojou činnosťou prispeli k šíreniu vzdelania, viery a kultúry.

Medzi tieto významné ženy patria:

• Mária Magdaléna Götzová
• Katarína Regína z Greiffenbergu
• Alžbeta Bocatiová
• Anna Tranovská
• Mária Maximiliána zo Stubenbergu
• Eva Otlíková
• Anna Mária Hellenbachová
• Mária Krayová

Mária Magdaléna Götzová (1657 - 1717)

Meno tejto rodáčky zo Sv. Jura sme nečakane objavili počas získavania informácií o Sigmundovi z Birkenu a K R.z Greiffenbergu v zozname členov nemeckej norimberskej literárnej spoločnosti Der Pegnesische Blumenorden. O poetke M. M. Götzovej, rodenej Stephaniovej, niet v našej historickej ani biografickej slovenskej literatúre žiadnej zmienky. Najnovšou a najkomplexnejšou publikáciou, ktorá priniesla o autorke najviac informácií je kniha R. Schustera Die Pegnitzschäferinnen - Pegnické pastierky (Passau 2009), kde je publikované aj jej „curiccullum vitae“ a krátko rozobrané jej známe zachované básne. V knihe Reformácia po praslici nájdete krátke hodnotenie jej básnickej tvorby od dvoch prezidentov tejto literárnej spoločnosti a preklad niekoľkých jej strof do slovenčiny. Mária Magdaléna Stephaniová písala duchovnú a svetskú poéziu už vo svojej mladosti.

Patrila do rodiny utečencov žijúcich v exile kvôli svojmu vierovyznaniu. Jej matka Helena Stephaniová bola dcérou evanjelického kňaza Johanna Heinricha Blendingera z Norimbergu, ktorý vo Sv. Jure vykonával kňazské povolanie v rokoch 1640 - 1648. A bol to práve otec Márie Magdalény Stephaniovej, ktorý položil základný kameň pre stavbu evanjelického kostola vo Sv. Jure, ktorý si evanjelici postavili v r. 1651 - 1654, a ktorý bol evanjelikom odobraný a od r. 1674 patrí katolíkom (kostol Sv. Trojice, tzv. Dolný).

Katarína Regína z Greiffenbergu (1633 - 1694)

Život tejto rakúskej barokovej poetky a spisovateľky je úzko spätý aj so životom evanjelikov v Bratislave v pohnutom období 2. polovice 17. storočia. Práve v Bratislave sa mladá šľachtičná rozhodla „žiť pre Božiu slávu“ a pre možnosť slobodného vyznávania evanjelickej viery si zvolila radšej údel exulantky. Jej osobnosť a talent ocenil významný literát Sigmund von Birken, keď ju označil superlatívmi: „pravá umelkyňa“ a „zázrak našich čias“.

Birken neoceňoval len jej telesnú krásu, ale najmä krásu duchovnú: šľachetnosť, sčítanosť, dobrú pamäť a zrelý úsudok. Redigoval a vydal jej literárnu prvotinu pod názvom Geistliche Sonnette, Lieder und Gedichte zu Gottseeligem Zeitvertreib (Duchovné sonety, piesne a básne pre bohabojnú zábavu) v r. 1662. Dielo tejto mimoriadne nadanej ženy bolo počas uplynulých rokov znovu objavené a jej tvorba je dostupná v originálnych i faksimilných vydaniach, na internete je celosvetovo dostupná veľká časť jej diela prostredníctvom digitalizátov.

V jej prvotine sa nachádza toto vyznanie: „Nech sa deje v celom mojom živote, to čo chce Boh. Nech sa deje na celom šírom svete to, čo chce Boh! Pretože všetko, čo chce Boh, pokladám za výborné a mám v tom záľubu.

Alžbeta Bocatiová (? - ?)

Žena výnimočná z viacerých aspektov. Alžbete sa dostalo dobrého vzdelania, ktoré jej poskytla jej šľachtická rodina. V štúdiu usilovne pokračovala ďalej aj po vydaji za Johanna Bocatia, vtedy rektora evanjelického gymnázia v Prešove, neskôr richtára v Košiciach a nadobudla hlboké teologické znalosti Biblie i antickej literatúry. Keď nepomáhali prosby a príhovory vysoko postavených osobností, ani tak sa nevzdávala, ale bola vytrvalá pri plánovaní úteku, získala si spolupracovníkov a dokázala použiť nielen lesť, ale preukázala aj veľkú osobnú odvahu.

Jej manžel bol obvinený z vlastizrady za jeho diplomatické služby protestantskému sedmohradskému kniežaťu Štefanovi Bočkajovi a stal sa na 5 rokov osobným väzňom cisára Rudolfa II. Pre jeho oslobodenie sa Alžbeta neváhala veľakrát ponížiť pred mocnými tohto sveta. V roku 1611 zabezpečila vydanie zbierky nábožných piesní, ktoré zložil počas päťročného väznenia v Prahe.

Anna Tranovská (cca 1590 - 1650)

O manželke Juraja Tranovského Anne Polaniovej z Polansdorfu toho vieme veľmi málo. Hoci bola vzdelaná, pevná vo viere, statočná manželka a zaslúžilá matka, zachovalo sa o nej iba veľmi málo správ, takmer sa o nej ani nehovorí. Anna sa narodila asi v r. 1590. Sobáš s Jurajom Tranovským sa konal 26. mája 1615, obrad vykonal Daniel Philomates vo Valašskom Meziříčí.

Anne okrem výchovy štyroch detí pribudli aj povinnosti, ktoré sa spájali s chodom fary. Pre protireformačné opatrenia prišli po 10 rokoch služby aj o majetok. Život v exile okúsili viackrát, na Sliezsku, Orave, naposledy v Liptovskom Mikuláši od r. 1631. Do rodiny im pribudli ďalšie deti (spolu ich mali 9). V tejto preťažkej dobe je dojímavá ich hlboká viera v Boha. V Liptovskom Sv. Mikuláši žila rodina Tranovských 6 rokov. Tu Tranovský dokončil knihu modlitieb Phialu odoramentorum a kancionál Citharu sanctorum, z ktorých dodnes čerpáme duševnú silu. Manželka Anna ho opatrovala, čítala mu a písala texty piesní, ktoré jej diktoval.

Juraj Tranovský bol od septembra 1636 do mája 1637 pripútaný na lôžko.

Mária Maximiliána zo Stubenbergu (1641 - 1668)

Postavu Márie Maximiliány zo Stubenbergu sme do monografie vybrali napriek tomu, že nebola poetkou ani spisovateľkou. Hoci zomrela veľmi mladá, o jej príkladnom kresťanskom živote sa zachovalo svedectvo vydané tlačou: „Rada a pravidelne navštevovala v Prešporku evanjelické bohoslužby, rada počúvala Slovo Božie, často sa modlila a čítala duchovnú literatúru, zo svojich previnení sa Bohu vyznávala spoveďou a prijímaním darov Večere Pánovej. V nemoci a utrpení bola trpezlivá, voči matke úctivá, voči manželovi vždy plná lásky a priateľstva.

Je pre nás však jednou z mála doložených historických osobností pochádzajúcich z nemecko-rakúsko-česko-moravských rodín protestantov, ktoré si počas svojho života, niekedy aj viackrát, zvolili radšej vyhnanstvo a život v cudzine. Nechceli pre svetské výhody zrádzať svoje náboženské vierovyznanie, mnohokrát utrpeli aj hmotnú škodu a ohrozili tak kvalitu života svojich potomkov. Sú konkrétnymi členmi evanjelickej cirkvi, o ktorých vieme, že navštevovali evanjelické bohoslužby vo vtedajšom prešporskom chráme, ktorý si evanjelici s veľkou námahou v čase protivenstiev zo strany predstaviteľov habsburskej monarchie a katolíckej cirkvi postavili v rokoch 1636 - 1638 a ktorý im bol v roku 1672 násilne odobratý (dnešný tzv. jezuitský kostol, kostol Najsvätejšieho Spasiteľa na Hlavnom námestí v Bratislave).

S Bratislavou je spojený aj život ďalších jej príbuzných, exulantov, jej rodičov a svokrovcov. Jej manžel sa v Bratislave narodil a bol tam pokrstený, krátko študoval aj na evanjelickom gymnáziu. Dňa 15. 4. 1668 sa jej narodil mŕtvy synček a ona zomrela na následky komplikovaného pôrodu dňa 28. 4. 1668 vo veku 27 rokov v Prešporku u svojej matky. Pohrebná kázeň vydaná pri jej úmrtí a verše jej priateľky Kataríny Regíny z Greiffenbergu sa zachovali.

Eva Otlíková (1659/1665 - 1717)

Životný príbeh manželov Juraja a Evy Otlíkovcov, zemanov z Kochanoviec a Horných Ozoroviec (Horné Ozorovce, dnes mestská časť Bánoviec nad Bebravou) z obdobia tzv. Prešovských súdov nájdeme opísaný v divadelnej hre Jána Soloviča Krvavý trón z roku 2002. Evička Cebániová bola sirota po rytierovi Imrichovi Cebánim (Czébáni). Jej budúci manžel, Juraj Otlík (György Ottlyk), sa s ňou zoznámil na panstve Mateja Ostrožiča z Giletínca (Ostrositha), pána hradov Ilavy, Liptovského Hrádku a kaštieľa Ludany (Ludanice). Svadba sa konala v r. 1680, po nej žili Otlíkovci na malom rodinnom majetku v Horných Ozorovciach.

Keby nepreukázala manželka Eva výnimočnú statočnosť a obetavosť, jej manžel Juraj by skončil predčasne svoj život ako obeť krvavého súdu, známeho v evanjelickej histórii ako „Prešovské jatky“ iniciovaného generálom Caraffom v r. 1687.

Anna Mária Hellenbachová (? - po 1776)

Postava barónky Anny Márie Hellenbachovej nie je na Slovensku celkom neznáma. O jej zásluhách pri obrane evanjelického kostola pred jeho násilným odobraním predstaviteľmi katolíckej cirkvi v roku 1776 vo vtedajšom Hornom Prandorfe, dnešných Devičanoch, informuje zachovaná pamätná mramorová tabuľa.

V Liptove sa po roku 1680 náboženský a kultúrny život sústreďoval v artikulárnych centrách v obciach Hybe a Paludza, ktorá už dnes neexistuje. Je zatopená vodami priehrady Liptovská Mara. Tieto obce sú dodnes známe bohatou literárnou a kultúrnou činnosťou. Zásluhu na tom majú kňazi (v každom zbore dvaja), rektori i učitelia škôl.

Vydavateľky a mecenášky evanjelickej literatúry

Šírenie myšlienok reformácie výrazným spôsobom podporovala práve kníhtlač. Vynájdená v polovici 15. storočia v Nemecku sa v 16. storočí stala významným fenoménom. Najväčší počet kníhtlačiarskych dielní bol na území Nemecka, ale tlačilo sa už aj v mnohých štátoch strednej a južnej Európy.

Mária Krayová

Pochádzala z rodičov Pavla Roxera a Márie Schwartnerovej. Roxerovci patria k najstarším rodinám nemeckých kolonistov na Spiši, ktorí sa usadili vo vznikajúcom meste Kežmarku (prvýkrát sa osada prisťahovaných Sasov spomína r. 1251) a v blízkom okolí.

Tieto ženy, každá svojím vlastným spôsobom, prispeli k rozvoju evanjelickej viery a kultúry v Habsburskej monarchii. Ich príbehy sú svedectvom o sile viery, odhodlaní a obetavosti.

Mapa Habsburskej monarchie

Tolerančný patent Jozefa II.

Po smrti rakúskej cisárovnej a uhorskej kráľovnej Márie Terézie nastúpil na trón v habsburskej monarchii jej syn Jozef II. Nový panovník sa rozhodol naďalej pokračovať v reformnom úsilí svojej matky pod vplyvom dobového empirizmu a osvietenstva. Za vlády Jozefa II. dostalo reformné hnutie rýchly spád. V desaťročí jeho samostatnej vlády (1780 -- 1790) boli prijaté viaceré reformy, ktoré posúvali habsburskú monarchiu výrazne dopredu.

Tzv. jozefínske reformy zároveň znamenali vyvrcholenie tzv. osvietenského absolutizmu. Okrem iného sa týkali i náboženskej oblasti. Aj v tomto smere sa cisár prejavoval ako novátor a človek správajúci sa v duchu osvietenstva. Napríklad v roku 1770, ešte ako spoluvládca svojej matky, navštívil predmestskú evanjelickú školu v Prešove (evanjelici totiž nemohli mať školy v rámci mestských hradieb).

Jedným z najvýznamnejších patentov jeho vlády vôbec bol Tolerančný patent, ktorý cisár vydal vo Viedni 25. októbra 1781. Tolerančný patent sa konkrétne týkal, použijúc jeho terminológiu, príslušníkov augsburského vyznania (evanjelikov pridržiavajúcich sa Lutherovho učenia), helvétskeho vyznania (kalvínov) a veriacich gréckeho rítu (pravoslávnych). Spomínaní nekatolícki veriaci si na základe tohto patentu mohli slobodne a súkromne vyznávať svoju vieru "na hociktorom mieste". V obciach, kde žilo viac ako sto nekatolíckych rodín, si veriaci mohli založiť náboženskú obec a postaviť svätostánok.

Patent zároveň nekatolíkov zbavoval povinnosti zúčastňovať sa katolíckych obradov a pútí. Ďalej riešil aj problém zmiešaných manželstiev a ich potomkov vo vzťahu k náboženstvu. Takisto zakazoval katolíckym biskupom zasahovať do cirkevných vecí nekatolíkov. Záverečná časť patentu hovorila o tom, že nikto nemôže byť kvôli náboženstvu postihnutý peňažným alebo fyzickým trestom. V duchu dobového osvietenstva sa v texte viackrát objavuje spojenie kresťanská znášanlivosť.

Tolerančný patent z náboženskej stránky spomínané cirkvi ešte úplne nezrovnoprávňoval s katolíckou cirkvou. Tá si ešte ponechala postavenie štátnej cirkvi. Z občianskeho hľadiska však zrovnoprávňoval protestantov a pravoslávnych s katolíkmi. Nekatolíci smeli pracovať vo verejných úradoch, štátnej službe, získavať akademické hodnosti, voľne nakladať s majetkom atď. Patent tiež uzavrel dlhé obdobie náboženskej neznášanlivosti a polarizácie, ktoré aj v Uhorsku pretrvávali ešte od čias reformácie.

Jozef II. aj po vydaní patentu naďalej pokračoval v náboženských reformách. S jeho vládou sa napríklad spája zrušenie 738 kláštorov, ktoré sa nevenovali žiadnej, podľa jeho názoru, štátu prospešnej aktivite (výchova mládeže, zdravotníctvo, školstvo...). Začalo sa tiež postupné odstraňovanie diskriminácie židovského obyvateľstva. Jozefovi II. sa podarilo obmedziť vplyv pápeža na cirkev v monarchii. Zrušil biskupské semináre a zriadil dva generálne semináre, ktoré vychovávali kňazov v osvietenskom duchu.

tags: #evanjelik #dostojnik #cisara