Aj keď tieto slová kresťania čítajú už viac ako dvetisíc rokov a každoročne sa na Zelený štvrtok ponárajú do ich hĺbky, nikomu sa nepodarilo stvárniť zlomový moment Ježišovho života tak intenzívne ako Leonardovi da Vincimu. Biblický výjav namaľoval na objednávku dominikánskeho kláštora Santa Maria della Grazie v Miláne v rokoch 1492 - 1498, aby nad ním mohli uvažovať mnísi stolujúci v refektári. A návštevníci z celého sveta ho môžu obdivovať dodnes.
Všetko však mohlo byť ináč. Pestrofarebnú maľbu rýchlo poznačili nevyhovujúce podmienky, najmä striedanie teplôt a vlhnutie stien, no ešte viac ju poškodili necitlivé ľudské zásahy. Jednu časť - Ježišove nohy - dokonca úplne vybúrali, aby vytvorili nový vstup do miestnosti. Neskôr v 19. storočí stolujúcich mníchov nahradili kone Napoleonových vojakov, ktorí si v refektári zriadili stajňu. A keďže maľba postupne bledla, zachrániť sa ju svojimi premaľbami pokúsilo 15 ďalších „Leonardov“, takže originál postupne úplne zmizol. Ku komplexnej reštaurácii došlo až v roku 1979 a kvôli rôznym komplikáciám trvala celých 20 rokov. Mladšie vrstvy boli počas nej odstránené, no v plnej nádhere sa podarilo odkryť už len 40 percent pôvodného diela.
V tom čase sa v socialistickom Československu tak trochu nečakane začal písať ďalší príbeh Poslednej večere. Starý otec daroval svojmu vnúčikovi Stankovi Lajdovi obrázok, ktorý bol jednou z tisícok reprodukcií Leonardovej maľby. Výtvarne nadaného chlapca tento výjav uchvátil natoľko, že ako 13-ročný starému otcovi k 70. narodeninám na oplátku daroval vlastnoručnú maľbu Poslednej večere.
O niekoľko rokov neskôr sa ako mladý študent reštaurovania maľby na VŠVU venoval tejto téme aj v rámci svojej diplomovej práce. A v roku 2008 sa už ako akademický maliar pustil do desať rokov trvajúcej vedeckej rekonštrukcie Poslednej večere, ktorej výsledkom je olejomaľba s rozmermi 3 x 2,5 metra (samotný originál je 2,5-krát väčší) a takisto 500-stranová odborná monografia.
Leonardo da Vinci: Posledná večera
„Leonardo povedal, že veľká láska sa rodí z veľkého poznania. To, čo nepoznáme, nedokážeme milovať. Platí to aj o mojom vzťahu k Poslednej večeri,“ vyznáva Stano Lajda, ktorého olejomaľba bola vystavená už aj v Ríme a jej zmenšenú kópiu dostal do daru pápež František.
Prvým výstavným priestorom však bola v roku 2019 Oravská galéria v Dolnom Kubíne. „Ľudia nad tým obrazom meditovali, zamýšľali sa. Bol to nielen úžasný výstavný počin, ale aj duchovný odkaz dlhoročnej práce Stana Lajdu. Vo svete výtvarného umenia sa nestáva často, žeby autor venoval toľký čas jednému dielu. On jednoducho otvoril dvere k Leonardovi a nedá sa nimi nevojsť,“ hovorí bývalá dlhoročná riaditeľka galérie Eva Ľuptáková.
„Stano Lajda je absolútny perfekcionista, čo sa týka Poslednej večere, ale aj ďalších Leonardových diel. Je geniálnym maliarom a obdivovateľom renesancie, ku ktorej inklinuje v celej svojej tvorbe,“ pridáva sa so svojím hodnotením kurátorka Darina Arce, ktorá sa špecializuje na Lajdovu tvorbu.
Skryté odkazy a významy
A čo je vlastne na Leonardovom obraze také tajomné a fascinujúce zároveň?
„Ježiš vedel, že jeho smrť je blízko a že so svojimi učeníkmi už nestihne sláviť veľkonočnú večeru. Preto pozval svojich apoštolov na osobitnú večeru, ktorou ustanovil novú Paschu. Nad chlebom a vínom povedal slová premenenia. Týmto obradom poukázal na vnútorný súvis tohto nového stolovania so svojou smrťou a zmŕtvychvstaním,“ približuje kontext Poslednej večere ružomberský katolícky farár - dekan Dušan Pardel.
„A teraz si predstavme, že do tejto atmosféry slávnostnej, dôstojnej, intímnej chvíle zaznejú slová o zrade, dokonca o zrade zo strany najbližšieho priateľa. Musel to byť pre všetkých šok, keď človek ani nevie, ako má reagovať,“ pokračuje v priblížení situácie vo večeradle evanjelický teológ a biblista Bohdan Hroboň.
Práve tento moment sa Leonardovi podarilo zvečniť tak ako nikdy nikomu predtým ani potom. Takmer fotograficky. „Až dovtedy to žiadny maliar nevyjadril tak prirodzene, realisticky. Ten obraz pôsobí, akoby sa zastavil čas,“ hovorí Stano Lajda, ktorý upozorňuje na symboliku čísla tri, ktorá je prítomná hneď na viacerých miestach.
Najvýraznejšie v prípade dvanástich apoštolov, ktorí sú rozdelení do štyroch skupín po troch. Nezvyčajné je to, že na rozdiel od väčšiny iných stvárnení nie je Judáš vyčlenený na okraj stola, ale sedí priamo medzi Ježišovými najdôvernejšími priateľmi - Petrom a Jánom. Ide o druhú trojicu zľava. Zradcu prezrádza nielen mešec v ruke, ale aj nevrlý výraz tváre a tmavé natienenie.
„Mne osobne bol už od mladosti veľmi sympatický Jakub Starší, ktorý má fyziognomické črty samotného Pána Ježiša a je veľmi rozhorčený nad touto správou. Nechce dokazovať svoju nevinu, ale dáva sa do pozície obrany svojho majstra,“ opisuje Lajda a upozorňuje na zaujímavý detail: „Po Ježišovej pravici nechal autor nevyplnený priestor, akoby pozýval každého z nás prisadnúť si k stolu a byť priamo účastný tejto udalosti.“
Tým sa však symbolika čísla tri nevyčerpáva. V miestnosti sú tri okná, apoštoli sedia na trojnožkách a na stole sú tri veľké misy. „Prázdna je jediná z nich - tá pred Ježišom. Akoby nám Leonardo odkazoval, že on nepotreboval barančeka, pretože sám je tým baránkom, ktorý sa obetuje za nás,“ vysvetľuje Lajda, ktorý upriamuje pozornosť aj na to, že i postava samotného Ježiša s roztiahnutými rukami má tvar rovnoramenného trojuholníka.
Celý výjav s tmavou ľavou a svetlou pravou stranou podľa neho evokuje otvorenú knihu Starého a Nového zákona, v ktorej možno vnímať nielen pašiovú scenériu, ale v rôznych skrytých odkazoch aj kompletné dejiny spásy od Adama až po Posledný súd.
Jedinečným Lajdovým objavom je krajinná scenéria, ktorá sa nachádza za oknom. Blankytná obloha a sviežo zelené údolie pripomínajúce „nebeské pasienky“ nie je dielom autorovej fantázie, ale tento raj na zemi skutočne existuje.
Akademický maliar, ktorý po ňom roky pátral, je presvedčený, že ide o lombardské údolie Val Camonica s obcou Capo di Ponte a s kláštorným kostolom Najsvätejšieho Spasiteľa z 12. storočia. Vedie ho k tomu viacero dôvodov.
„Historicky je dokázané, že práve na toto miesto, vzdialené niekoľko desiatok kilometrov od Milána, sa Leonardo utiahol počas morovej epidémie. Jedinečná veža kostola je úplne identická s tou na maľbe, pričom samotný interiér kostola, ktorý som osobne navštívil, je kompozične rozvrhnutý rovnako ako miestnosť, do ktorej situoval Poslednú večeru,“ argumentuje Lajda.
Tajomstvá „Poslednej večere“ – Čo da Vinci skutočne skrýval vo svojom majstrovskom diele.
Viac sa však záujemcovia môžu dozvedieť v novom dokumentárnom filme Posledná večera: Cesta, Pravda a Život, ktorý vznikol v koprodukcii RTVS a spoločnosti Long Story Short pod vedením režiséra Matúša Demka.
Synoptické evanjeliá a Jánovo evanjelium
Správu o Poslednej večeri Ježiša s apoštolmi nájdeme vo všetkých štyroch evanjeliách.
Podanie v Matúšovom a Markovom evanjeliu je takmer identické. Lukáš uvádza o niečo viac tém pri Ježišových slovách a má trochu inú chronológiu udalostí.
Jánovo evanjelium sa celkovo najviac odlišuje. Keď sa zvečerilo, prišiel Ježiš s apoštolmi a zasadli za stôl.
Evanjelista Ján píše: Ježiš vo vedomí, že mu dal Otec do rúk všetko a že od Boha vyšiel a k Bohu odchádza, vstal od stola, zobliekol si odev a vzal si plátennú zásteru. Potom nalial vody do umývadla a začal umývať učeníkom nohy a utierať zásterou. Tak prišiel k Petrovi. On mu povedal: „Pane, ty mi chceš umývať nohy?“
Ježiš mu odpovedal: „Teraz ešte nechápeš, čo robím, ale neskôr pochopíš.“
Peter mu povedal: „Nikdy mi nebudeš umývať nohy!“
Ježiš mu odpovedal: „Ak ťa neumyjem, nebudeš mať podiel so mnou.“
Peter mu vravel: „Pane, tak potom nielen nohy, ale aj ruky a hlavu!“
Ježiš mu na to: „Kto sa okúpal, potrebuje si umyť už len nohy a je celý čistý. A vy ste čistí, ale nie všetci.“ Vedel totiž, kto ho zradí, - preto povedal: „Nie všetci ste čistí.“
Umývanie malo u Židov obradný význam očisťovania. Bola to úloha sluhu, ale Ježiš takto naznačil, že prišiel slúžiť:
„Chápete, čo som vám urobil? Vy ma oslovujete: Učiteľ a Pane a dobre hovoríte, lebo to som. Keď som teda ja, Pán a Učiteľ, umyl nohy vám, aj vy si máte jeden druhému nohy umývať. Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám.“
Lukáš uvádza, že medzi nimi vznikol spor, kto je z nich asi najväčší. Ježiš im povedal: „Králi národov panujú nad nimi, a tí, čo majú nad nimi moc, volajú sa dobrodincami. Ale vy nie tak! Kto je medzi vami najväčší, nech je ako najmenší a vodca ako služobník. Veď kto je väčší? Ten, čo sedí za stolom, či ten, čo obsluhuje? Nie ten, čo sedí za stolom?
Veľkonočná večera bola popretkávaná rôznymi obradmi, chválospevmi, čítaním zo Starého Zákona a modlitbami. I samotné jedenie baránka bolo obradom, rovnako ako niekoľko ráz počas večere kolovanie kalicha s vínom.
Ako jedli, Ježiš im povedal: „Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť. Lebo hovorím vám: Už ho nebudem jesť, kým sa nenaplní v Božom kráľovstve.“
Vzal kalich, vzdával vďaky a povedal: „Vezmite ho a rozdeľte si ho medzi sebou. Lebo hovorím vám: Odteraz už nebudem piť z plodu viniča, kým nepríde Božie kráľovstvo.
Veru, hovorím vám: Jeden z vás ma zradí. Hľa, ruka môjho zradcu je so mnou na stole. Syn človeka síce ide, ako je určené, ale beda človeku, ktorý ho zrádza!
Ján bol najbližšie pri Ježišovi. Peter mu naznačil, aby sa opýtal, o kom to hovorí.
On sa naklonil k Ježišovi a spýtal sa: „Pane, kto je to?“ Ježiš odpovedal: „Ten, komu podám namočenú smidku.“ Namočil smidku chleba a dal ju Judášovi. Aj Judáš sa opýtal: „Som to azda ja, Rabbi?“ Odpovedal mu: „Sám si to povedal.“
Keď Judáš videl, že jeho úmysel nezostal pred Ježišom skrytý, začal byť nervózny. Ján píše, že do neho vošiel satan.
Ježiš mu povedal: „Čo chceš urobiť, urob čo najskôr.“
Ostatní nerozumeli, prečo mu to povedal. Niektorí si mysleli, že ho posiela ešte niečo kúpiť alebo dať niečo chudobným (keďže mal spoločné peniaze).
Vlastne sa tým ani veľmi nezaoberali - hlavne že sa uspokojili, že nebili označení za zradcu.
Ján na záver tejto epizódy dodáva: Judáš vzal smidku a hneď vyšiel von. A bola noc.
Zmienka o noci sa zdá byť zbytočná, veď je to jasné, keď večera začínala po zotmení.
Ján však píše o noci, ktorá vládla v Judášovej duši.
Rituály veľkonočnej večere pokračovali ďalej. Ježiš ich zrazu narušil, keď urobil niečo, čo do týchto obradov nepatrilo:
Vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával učeníkom, hovoriac: „Vezmite a jedzte: toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku.“
Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: „Pite z neho všetci: toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov.
Potom im Ježiš povedal: „Vy všetci tejto noci odpadnete odo mňa, lebo je napísané: Udriem pastiera a ovce sa rozpŕchnu. Ale keď vstanem z mŕtvych, predídem vás do Galiley.“
Peter mu povedal: „Aj keby všetci odpadli od teba, ja nikdy neodpadnem.“
Ježiš mu povedal: „Šimon, Šimon, hľa, satan si vás vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ale ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. A ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov.“
On mu povedal: „Pane, hotový som ísť s tebou do väzenia, aj život položím za teba.“
Ježiš odpovedal: „Aj život položíš za mňa? Veru, veru, hovorím ti: Tejto noci skôr, ako kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš.“
Peter mu povedal: „Aj keby som mal umrieť s tebou, nezapriem ťa.“ Podobne hovorili aj ostatní učeníci.
Potom im povedal: „Chýbalo vám niečo, keď som vás poslal bez mešca, bez kapsy a bez obuvi?“ Oni odpovedali: „Nie.“ On im povedal: „Ale teraz, kto má mešec, nech si ho vezme, takisto aj kapsu, a kto nemá, nech predá šaty a kúpi si meč. Lebo hovorím vám: Musí sa na mne splniť, čo je napísané: Započítali ho medzi zločincov.
Oni hovorili: „Pane, pozri, tu sú dva meče.“
Ako sa ukázalo, apoštoli si boli vedomí toho, čo Ježiš hovoril, že ho odsúdia. Preto sa vyzbrojili na obranu.
Keď teraz Ježiš hovoril o tom, že si majú zabezpečiť meč, tak sa hneď pochválili, akí boli predvídaví!
Keď Ježiš videl, že vôbec nepochopili, že to myslel obrazne, povedal: „Stačí.“
Táto tento rozhovor o Petrovom zapretí sa možno udial až po večeri, keď odchádzali nocovať na Olivovú horu. Tak to píšu Matúš a Marek, kým Lukáš a Ján to uvádzajú počas večere.
Evanjelista Ján venuje veľkú časť svojho evanjelia práve Poslednej večeri, pričom podrobne zaznamenáva Ježišove rozlúčkové slová apoštolom: zaznelo nové prikázanie lásky, o jeho odchode k Otcovi, prísľub Ducha Svätého, i o ovocí, ktoré majú učeníci prinášať a prenasledovaní, ktoré ich čaká.
V závere zaznela modlitba, v ktorej sa Ježiš modlí ako veľkňaz za ľud.
tags: #evanjelium #o #poslednej #vecery