Jánovo evanjelium dokázateľne vzniklo okolo roku 95 po Kristovi. Jeho prvé nájdené opisy sa našli v rôznych častiach Egypta, Grécka, Rímskej ríše, Sýrie a Turecka. Ich datovanie sa kladie do rokov už okolo 98 až 138, teda ozaj pár rokov po vzniku originálu.
28 – Žena je ochotná dať sa Pánovi napiť. Rozhovor o Mesiášovi. [Veľké Evanjelium podľa Jána, zv. 1]
Keď čítali Jánovo evanjelium jeho súčasníci, niektorí z nich ešte pamätali na osobné stretnutia s Ježišom. Preto im Ján mohol napísať, že oni vedia, čo je pravda. No my, dnešní ľudia, už môžeme iba dôverovať, že to tak je. Existuje, prirodzene, aj more argumentov podporujúcich túto dôveru.
Medzi rokmi 70 až 156 žil Polykarp, ktorý mal blízke kontakty s apoštolom Jánom. Od roku cca 35 do roku 107 žil Ignác z Antiochie. Toho vychoval apoštol Pavol a na jeho formáciu vplýval aj Ján. Od roku 140 do roku 203 žil Irenej, žiak Polykarpa. Tri mená, traja velikáni kresťanstva po smrti apoštolov.
Ikona svätého Jána Apoštola z Ohridu
Apokryfné evanjeliá vs. kánonické evanjeliá
Po celý čas boli pokusy napísať čosi viac o Kristovi. Po smrti Jána už vznikali apokryfné evanjeliá. Legendy a mýty, ktoré títo velikáni určite nenapísali ani neschvaľovali. Niečo, čo možno nazvať ľudovou náboženskou tvorbou. Niečo na spôsob stredovekých legiend o svätých. Legiend, kde síce išlo o to, aby sa šírili informácie o hrdinstve svätcov, lenže dosť často sa tam viac hovorilo o zázrakoch dotyčných svätcov (v snahe zaujať senzáciami - podobne ako dnes v bulvárnych ale pomaly už aj v takzvaných serióznych médiách) než o ich živote a názoroch.
A dosť často sa aj preháňalo, hlavne keď sa písalo o svätých z obdobia prenasledovania kresťanov v Rímskej ríši. Tieto stredoveké legendy slúžia odporcom kresťanstva ako dôkaz, že podobnými legendami sú aj evanjeliá. Keďže apokryfné evanjeliá tomuto preukázanému postupu vytvárania legiend zodpovedajú, je lákavé (ale nie poctivé) vyhlásiť za legendy aj štyri kánonické evanjeliá.
Ale aj dnes vznikajú apokryfy. Profesor ranej židovsko-kresťanskej histórie Morton Smith z Columbia University v New Yorku, ohlásil v roku 1960 na stretnutí Society of Biblical Literature historický objav v kláštore Mar Saba v judskej púšti. „Odborníci“ ho označili za tajné Markovo evanjelium. Bolo plné narážok na tajné, celonočné stretnutia Ježiša s nejakým neznámym mladíkom, odetým iba nejakou ľanovou plachtou. Problémom je, že okrem M. Smitha nikto odvtedy už tento apokryf nevidel. Skrátka - zmizol.
Tu uvediem iba jedno: ukazuje sa to ako podvod, ako neserióznosť jedného historika, ktorý dokázal pre svoju slávu vymyslieť a vytvoriť takýto falošný podvrh, v ktorom dokonca reaguje na svoju homosexuálnu orientáciu. Ale niekomu to vyhovuje. Hoci nie je dôkaz, už sa to používa, už to koluje, už sa tým argumentuje. Najmä v krčmách a na internetových diskusiách.
Cieľom tohto „apokryfu“ však nie je posilnenie viery v Boha. Jeho cieľom je snaha obhájiť pomocou Krista homosexuálne vzťahy. Nie homosexuálnu orientáciu ale homosexuálne vzťahy. To je rozdiel. Keď toto hovorím, neznamená to, že odsudzujem. Človeka odsúdia nakoniec jeho vlastné skutky. Nie Boh. Nie ja, nie nezainteresovaní.
Historický kontext a spoľahlivosť evanjelií
Tvrdí sa, že konšpiráciám najčastejšie uveria nevzdelaní ľudia. Všimla som si však, že konšpiráciám dokážu aj uveriť vzdelaní a inteligentní ľudia. Je to vtedy, pokiaľ je ich svetonázor tak bigotný, že nepripustia žiadne fakty, ktorý im ich svetonázor spochybnia. Takisto ľudia majú tendenciu veriť tomu, čomu chcú veriť.
Keď niekomu poviem, že najspoľahlivejší historický záznam o Ježišovi sú evanjeliá, väčšinou sa pousmejú. Vôbec totiž nevedia, čo sú to evanjeliá. Predstavujú si ich ako náboženský spis, ktorý bol napísaný podobne ako Korán, či iné duchovné texty. Niekto mal nejaké zjavenia, ktoré potom spísal.
Evanjeliá, ktoré sa do Biblie dostali, vznikli úplne iným spôsobom. Ježiš pôsobil verejne a autori evanjelií spísali stručný životopis Ježiša buď ako očitý svedkovia alebo na základe výpovedí očitých svedkov. Preto väčšina historikov evanjeliá považuje za najdôležitejší historický záznam o Ježišovi. V závislosti od svojho svetonázoru sú niektorí z nich skeptickejší v tom, do akej miery evanjeliá hodnoverne zachytili život a skutky Ježiša, ale žiaden seriózny historik tento zdroj nezavrhuje úplne.
Napríklad tí, ktorí nepripúšťajú možnosť, že Boh existuje a preto Ježiš mohol robiť zázraky, ich samozrejme odmietnu ako nehistorické, bez ohľadu na množstvo svedectiev, ktoré máme. Nemeckí filozofi z Tübingenskej školy v 19. storočí tvrdili, že evanjeliá napísali až v 2. storočí a najmladšie evanjelium podľa Jána datovali až na koniec 2. storočia. To je dosť dlhá doba, čo poviete? To je ako keby som dnes písala o Štúrovcoch.
Má to však jeden háčik. Objavy starých rukopisov ich teóriu úplne vyvrátili. Najstaršie zachované rukopisy evanjelií pochádzajú z prvej polovice 2. storočia, teda historici sa zhodujú v názore že evanjeliá boli napísané už v 1. storočí. Napriek tomu “apoštolovi” ateizmu Dawkinsovi neprekáža vo svojej knihe odvolávať sa týchto pánov. Vie totiž, že čitatelia jeho kníh si fakty overovať nebudú ale ako v správnej sekte budú slepo opakovať názory svojho gurua.
Vo svojej knihe Boží blud Dawkins píše, že „Učení teológovia už v 19. Je vedecký konsenzus, že evanjeliá napísali už v 1.storočí. Dá sa to ľahko vydedukovať, pokiaľ si prečítate knihu Skutkov. Táto kniha zachytáva dejiny prvej cirkvi a napísal ju spoločník Pavla na jeho cestách, Lukáš.
V druhej časti knihy jej autor Pavlove misijné cesty a kniha má čudný záver, končí totiž Pavlovým príchodom do Ríma. Nespomína požiar v Ríme v roku 64 a následné prenasledovanie kresťanov za vlády Nera. Neopisuje, ako počas tohto prenasledovania dal Nero Pavla sťať a Petra ukrižovať. O týchto udalostiach vieme z iných historických diel, nie z Biblie. Prečo?
Najlogickejšie vysvetlenie toho, prečo sa požiar v Ríme a koniec Pavlovho života nespomínajú je ten, že kniha Skutkov už bola v tom čase pravdepodobne dopísaná, čím sa dostávame k dátumu pred rokom 64. Kniha Skutkov je až druhá kniha v poradí. Pred ňou Lukáš napísal evanjelium, takže evanjelium musí byť ešte staršie ako kniha Skutkov.
Prečo teda veľká skupina historikov (nie však drvivá väčšina) sa prikláňa k názoru, že najstaršie Markovo evanjelium bolo napísané po roku 70 n.l. Kto však pozná evanjeliá a všetky knihy Novej Zmluvy, musí postrehnúť, že nikde sa nepíše o tom, že Jeruzalem padol a chrám bol zničený. Nikde, ani v jednej knihe Novej zmluvy…..
Dôvody pre skoršie datovanie evanjelií
Dôvod ich argumentácie je nasledovný. V evanjeliách máme Ježišove proroctvo o páde Jeruzalema. Použijem metodológiu týchto historikov a usudzujem, že evanjeliá boli napísané až v 20. V tmavej miestnosti sedí Ján, Matúš, Marek a Lukáš. Na stole horí svieca, pergameny sú rozhádzané. Ticho preruší Ján: „Počúvajte, chlapi. Mám nápad. Napíšme, že Ježiš predpovedal pád Jeruzalema. Ale musíme to napísať tak, aby nikto nezistil, že sme to písali až teraz.
V prvom rade je potrebné vysvetliť pojem evanjelium. Slovo samotné pochádza z gréčtiny a jeho význam je, doslova, „dobrá novina/správa.“ Ich cieľom bolo zachytiť účinkovanie Ježiša Krista a jeho učenie. Žáner evanjelií je antický bioi. Jedná sa o rozdielny štýl ako moderné biografie.
Treba si uvedomiť, že v antickom svete bol papier cennou komoditou, za ktorú sa platili dobré peniaze. Preto nebolo bežné spisovať iné veci ako tie, ktoré sa považovali za veľmi užitočné. Často bolo cieľom týchto dokumentov nie len informovať o niekoho živote, no aj vzdelávať či poučovať. Naratív bioi nie je nutne chronologický, čomu zodpovedá aj štýl rímskeho historika Suetoniusa (autor De Vita Caesarum - biografie 12 rímskych cisárov).
Kresťania vnímajú ako Bibliu ako „Slovo Božie,“ čo potvrdzuje aj dokument Druhého vatikánskeho koncilu Dei Verbum (3. kap. „…majú za pôvodcu Boha a ako také boli odovzdané Cirkvi. Nejedná sa teda o diktát, ale o vieru, že Biblia, vrátane evanjelií, nemá protirečenia či chyby, keďže je inšpirovaná Bohom. Skeptik by mohol vytiahnuť tisíc očividných protirečení, no tým sa budem venovať nabudúce, keďže ich vysvetľovanie by zabralo oveľa viac, než len jeden blog. Pri najhoršom sa na evanjeliá môžeme pozerať ako na súbor historických dokumentov so zázrakmi, ktoré v antike neboli ničím zvláštnym v historických dokumentoch.
V prvom rade vieme, kto boli autori. Tertullian okolo roku 200 n.l. píše v diele Proti Marcionovi o 4 autoroch evanjelií (Matúš, Ján, Marek, Lukáš). Svätý Irenej, žijúci v tom čase vo Francúzsku, nám zasa okolo roku 180 podáva rovnakú informáciu. Klement Alexandrijský opäť ponúka rovnaký zoznam 4 autorov a to isté dosvedčuje aj Muratoriho kanón, fragment pôvodne datovaný okolo roku 170. Posledným dôkazom by mohol byť zachovaný úryvok Papiasa z Heriopolisu, ktorý spomína evanjelium podľa Marka.
Ak na mapu Stredozemného mora položíme jednotlivé miesta, v ktorých títo ľudia žili a pôsobili, zistíme, že sa nachádzali v každom jeho kúte. Klement v Alexandrii (Egypt), Irenej vo Francúzsku, Papias v Anatólii (dnešné Turecko) a Tertullian v Kartagu (dnešné Tunisko). V takomto prípade padá akékoľvek podozrenie o dohodnutej konšpirácii autorov evanjelií - bolo by nepredstaviteľné, aby sa „konšpirátori“ celého Stredozemného mora tajne stretávali a dohadovali si detaily, najmä nie v Rímskej ríši v 2. a 3. storočí.
Ako druhý dôkaz môžeme považovať prítomnosť zahanbujúcich skutočností ako zapretie Petrom, útek apoštolov a pod. Ak by si niekto vymýšľal históriu a na nej chcel postaviť svoje náboženstvo, prečo ho nepostaviť na čo najlepšom vyobrazení charakterov? Prečo ponechať takéto „trápnosti,“ ak sa naozaj nestali?
Po tretie, v evanjeliách nájdeme znalosť zvykov židov v 1. storočí, rímskeho spôsobu daní, lodných ciest v Stredozemnom mori a pod., čo podčiarkuje fakt, že evanjelia dobre opisujú historické zvyklosti. Ako ale vznikli tieto evanjeliá? V prvom rade sa formovali ústnou tradíciou. 99% ľudí v antike nevedelo čítať, preto bolo dôležité šíriť udalosti ústne. Aj Ježiš na konci evanjelia podľa Marka (16:15) apoštolom vraví: „A povedal im: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu.“
Taktiež mohli existovať aj spísané zvesti o tom, čo sa udialo. „Už mnohí sa pokúsili zaradom vyrozprávať udalosti, ktoré sa u nás stali, ako nám ich odovzdali tí, čo ich od začiatku sami videli a boli služobníkmi slova. Je rozumné teda predpokladať, že sa z tohto ústneho kázania a prvých písomných opisov stali evanjeliá. Tie sa čítali v miestnych cirkvách a boli nimi akceptované, ako ich nazýva Justinus v prvej polovici 2.
Veľký prekrývanie sa v tom, čo hovoria evanjeliá, nájdeme v podobe Synoptického problému. Synoptický znamená „jedným okom“ či „jedným pohľadom“ a označuje to značné prekrývanie sa medzi evanjeliami podľa Lukáša, Matúša a Marka. Cca 76% evanjelia podľa Marka nájdeme v Lukášovi aj Matúšovi, pričom unikátne udalosti tvoria ~35% evanjelia podľa Lukáša a ~20% evanjelia podľa Matúša. Každý z nich opisuje rovnaké udalosti, no z iného pohľadu.
Preto sa objavuje otázka: Aký je medzi týmito evanjeliami vzťah? Existuje viacero hypotéz na vysvetlenie toho, prečo tieto evanjeliá zdieľajú toľko spoločného. Najstaršou je tá od sv. Augustína. Ten tvrdí, že najprv vznikol Matúš (evanjelium podľa Matúša), tak Marek a následne Lukáš, ktorý ich doplnil. Väčšina akademikov však v dnešnej dobe uvažuje za najpravdepodobnejšiu hypotézu, že prvý vznikol Marek, tak Matúš a, opäť, Lukáš.
Najzaujímavejšou je hypotéza o spoločnom zdroji Q (z nemeckého Quelle - zdroj). Q je hypotetický zdroj spoločných učení Ježiša Krista, z ktorého čerpajú spoločne všetky evanjeliá. Proti tejto hypotéze stojí fakt, že žiaden dokument o Q nikdy nebol nájdený a nikde ho nikto nespomína.
Matúš bol apoštolom Ježiša Krista a bývalým vyberačom daní/mýta pre Rimanov, čo bola, v tom čase, pre židov ponižujúca práca, ktorú židia považovali za zradu ľudu. Tradične je považovaný za autora tohto evanjelia, hoci sám seba opisuje v tretej osobe, čo niektorí antickí historici zvykli robiť (napr. Jozef Flavius). Jeho evanjelium je datovane medzi rokom 60-85. Dôvodom toho je predpoveď zničenia chrámu, kvôli čomu ho niektorí historici zvyknú zaradiť po dátume zničenia chrámu (rok 70).
Je však možné, že sa jednalo o naozajstnú predpoveď, keďže ani pre človeka v tej dobe by nebolo také ťažké predstaviť si vyvrcholenie nepokoj v tamojšej Judey. Ďalej sa toto evanjelium silno zameriava na farizejov - triedu kňazov v židovstve úzko spätých s chrámom, ktorí by v Judey po zničení chrámu nemali takú moc a vplyv.
Marek bol cestovným spoločníkom apoštolov Petra a Pavla (Skutky apoštolov 12:25). Jeho evanjelium je historikmi datované medzi rokmi 50 až 70, keďže nespomína proroctvo o zničení chrámu. Témou tohto evanjelia je vyobrazenie Ježiša ako pravého Božieho Syna so silným zameraným na rímskych kresťanov, bývalých pohanov, ktorý o židovstve nemuseli veľa vedieť. Aj to je dôvod prečo má celé toto evanjelium „akčný“ podtón - voľne previazaná zbierka príbehov silne zameraných na Ježiša.
Lukáš bol „milovaný lekár“ Pavla a jeho cestovný spoločník (Kol 4:14). Datovanie evanjelia je niekde medzi rokmi 60-80. Lukášovo evanjelium je veľmi detailne vzhľadom na fakt, že bol lekárom. V Skutkoch apoštolov, ktorých je tiež autorom, sa často stretávame s mnohými faktami a detailmi, ktoré potvrdzujú ich historickú autenticitu. Napr. opisujú vyhnanie židov z Ríma za cisára Klaudia okolo roku 41, o čom iné historické dokumenty toho času mlčia. Evanjelium samotné bolo zamerané na kresťanov, ktorý konvertovali z pohanstva, teda prevažne Grékov a Rimanov.
Posledné evanjelium je Jánovo. Tu je jazyk použitý v evanjeliu značne odlišný od ostatných a aj myšlienky v ňom sú hlbšie a premyslenejšie než v ostatných troch. Za autora je tradične považovaný Ján apoštol (Jn 21:20). Existuje aj proti názor, že autor bol iný Ján Krstiteľ (nemýliť s tým v evanjeliách), ktorý zachoval pôvodne učenia a spísal ich. Možný dátum vzniku je pomerne otázny a je v rozmedzí rokov 60-90. Pôvodný názor bol rok 150, no nález Rylandského papyrusu z roku ~120 v Egypte túto teóriu položilo, keďže už v tomto období existovali kópie evanjelia. Bolo určené pre židov, ktorý konvertovali na kresťanstvo, keďže sa sústreďuje na Slovo - Boha/Božiu „myseľ,“ ktorá sa stala človekom.
V poslednom rade netreba zabúdať na apokryfné evanjeliá. Jedná sa o evanjeliá, ktoré sa objavili hlavne v minulom storočí vďaka ich (znovu)objaveniu v podobe zvitkov na Blízkom východe. Prečo neboli tieto evanjelia uznané ako kanón, ktorý sa používal? Prvý dôvod je ten, že ich kresťanské komunity nepoužívali, naproti tomu boli 4 evanjeliá používane naprieč celým Stredozemným morom. Ďalej je téma týchto evanjelií.
Mnohé z nich sú gnostické (Gnosticizmus - zbierka náboženských presvedčení siahajúcich pred časy Ježiša Krista, ktorá zažila najväčší rozmach v 2.-3. storočí po Kristovi vo forme kresťanských a židovských siekt). Napr. evanjelium podľa Tomáša je úplne odlišným textom od ostatných evanjelií a to nie len formou akou je napísané, ale aj Ježišom, ktorého opisuje. Po tretie, a možno najzvláštnejšie pre moderného človeka, sa nepovažovali za anonymné evanjeliá. Teda v ich textoch nájdeme explicitne vyjadrenie, že ich písal Peter, Tomáš, Ján, Mária Magdaléna, atď.
Zrazu sa objavujúce nové evanjeliá obrazne „smrdeli“ kresťanom asi rovnako tak, ako keby v dnešnej dobe prišiel niekto s doposiaľ neobjaveným rukopisom Winstona Churchilla, ktorý by historické udalosti pomenil k nepoznaniu. K dnešnému dňu máme k dispozícii cca. 20 tisíc kópii častí Nového Zákona (Dr. Craig Bloomberg), pričom prevažujú evanjeliá - rozsahom od fragmentov po všetkých 27 kníh Nového Zákona.
Kópie v gréčtine, latinčine, koptčine, aramejčine, staroslovenčine, atď. Nemenil sa ich význam počas rokov? Nestratili sa pôvodné udalosti? Máme cca až 4 tisíc variácii naprieč všetkými prekladmi! Lenže variácie sú prevažne gramatické - koniec slova, jeho skloňovanie a pod. Menej ako 1% všetkých rozdielov a variácií sú iné ako gramatické! A aj v takomto prípade sa v lepších bibliách stretneme s anotáciami, ktoré tie rozdiely vysvetľujú, hovoria o rôznych možných významoch daného slova a pod. Vieme teda, že evanjeliá sú spoľahlivé historické dokumenty, pričom poznáme, s malými variáciami, ich pôvodný význam.
Richard Dawkins a jeho kritika
Vo svojej knihe Boží blud, sa známy propagátor ateizmu profesor Richard Dawkins snaží čitateľov (okrem iného) presvedčiť, že Biblia vôbec nie je hodnoverným portrétom Ježiša. Píše, že "Učení teológovia už v 19. storočí takmer jednoznačne dokázali, že evanjeliá nie sú spoľahlivým popisom skutočných udalostí." ďalej dodáva, že " Všetky boli napísané dlho po Ježišovej smrti." Tento argument je rovnaký ako keby som napísala, že „učení vedci v 14.
Pán profesor totiž pre istotu nenapísal kto boli títo učení teológovia v 19. storočí, na čom stál ich takmer jednoznačný dôkaz, kedy boli podľa nich napísané evanjeliá a čo na to hovoria učenci v dnešnej dobe. Keďže som uvedenú problematiku študovala, napíšem vám, čo pán profesor radšej zamlčal. Títo učení teológovia, ktorí "takmer jednoznačne dokázali, že evanjeliá nie sú spoľahlivým popisom skutočných udalostí" boli prevažne filozofi z Tübingenskej školy a tvrdili, že evanjeliá boli napísané až koncom 2. storočia n.l. Hlavným predstaviteľom bol F.C Baur.
A tým sa dostávam k druhému bodu na čom stál ich "takmer jednoznačný dôkaz." Nestál na žiadnych historických záznamoch ani archeologických nálezoch, stál len na filozofických predpokladoch, konkrétne hegeliánskej metafyzike. Ich metódy výstižne ilustruje postoj, ktorý zaznamenáva táto známa historka. Rozpráva o tom ako Hegel prednášal svoju filozofiu dejín, keď jeden z jeho poslucháčov, ktorý bol študentom histórie, začal protestovať: „Ale pán profesor, fakty sú iné". „Tým horšie pre fakty!", odpovedal Hegel.
A čo hovoria moderní učenci na názory Tübingenskej školy? Objavy starých rukopisov ich teóriu úplne vyvrátili. Najstaršie zachované rukopisy evanjelií pochádzajú z prvej polovice 2. storočia, teda historici sa zhodujú v názore že evanjeliá boli napísané už v 1. storočí. Zamýšľam sa nad tým, prečo pán profesor nenapísal priamo, že učenci z Tübingenskej školy v 19. storočí tvrdili, že evanjeliá boli napísané až v 2. storočí. Namiesto toho napísal nejasný výrok, že „učení teológovia už v 19. storočí takmer jednoznačne dokázali, že evanjeliá nie sú spoľahlivým popisom skutočných udalostí. Všetky boli napísané dlho po Ježišovej smrti."
Alebo "Vážení biblickí bádatelia všeobecne nepovažujú Nový Zákon (a Starý zákon už vôbec nie) za spoľahlivý záznam toho, čo sa v minulosti skutočne stalo a ja sa už Bibliou ako dôkazom akéhokoľvek Boha ďalej zaoberať nebudem." Žeby preto, že konkrétne mená, fakty a datovanie si čitateľ ľahko overí nakoľko sú pravdivé? Ale to nie sú jediné "perly" pána profesora a pokračuje ďalej rovnakým štýlom, ako keby som čítala Dana Browna. Pán Dawkins teda tvrdí, že štyri evanjeliá, ktoré sa do Biblie dostali, boli vybraté viac menej náhodne a ďalej uvádza, že sú v podstate rovnako nedôveryhodné, ako tie, ktoré sa do Biblie nedostali. Obidve tvrdenia sú však úplná lož.
Spomeniem len niekoľko najzávažnejších dôvodov prečo sa do Novej Zmluvy dostalo evanjelium podľa Matúša, Mareka, Lukáša a Jána a nie napríklad evanjelium podľa Filipa, Tomáša a iné.
- Evanjelium podľa Matúša, Mareka, Lukáša a Jána boli všetky napísané v 1. storočí n.l. Avšak evanjelium podľa Tomáša a Filipa napísali najskôr koncom 2. storočia. Vznik evanjelia podľa Petra dokonca historici datujú až do stredoveku. Ktoré knihy sú teda z historického hľadiska dôveryhodnejšie? A na tomto datovaní sa zhodujú aj sekulárni historici.
- Autori štyroch známych evanjelií buď poznali osobne Ježiša, alebo niekoho, kto túto požiadavku spĺňa. Matúš a Ján boli Ježišovi učeníci. Marek bol tlmočník Petra a lekár Lukáš bol spoločníkom Pavla. Avšak autori ďalších evanjelií nemohli Ježiša poznať, lebo žili 200 a viac rokov po ňom.
- Máme záznamy z diel cirkevných otcov, že už v 2. storočí cirkev uznávala práve tieto štyri evanjeliá a nie iné. Takže keď sa v 4.storočí prijímal kánon (ktoré knihy do Novej Zmluvy patria a ktoré nie) o evanjeliách vôbec nemuseli diskutovať. Len formálne potvrdili tie, ktoré drvivá väčšina cirkvy už vyše dvesto rokov uznávala.
- Obraz Ježiša, ktorý je v apokryfných evanjeliách (tie, čo sa do Novej Zmluvy nedostali) je úplne iný ako v kanonických evajeliách (tie, čo v Novej Zmluve sú).
Takže tvrdenie, že "Štyri evanjeliá, ktoré to dotiahli do oficiálneho kánonu, boli vybraté viac-menej náhodne" je úplná lož, lebo ich vôbec nevyberali náhodne, ale museli spĺňať niekoľko kritérií. Pre čitateľov, ktorých zaujíma ako sa formoval kánon Novej Zmluvy odporúčam súvisiaci článok. Ja si však kladiem inú otázku. Ak je pán profesor Dawkins takýto "dôveryhodný" vo veciach, ktoré si overiť viem, lebo túto problematiku som študovala, ako mu mám veriť v iných veciach, ktoré naštudované nemám?
Záver
Záverom možno konštatovať, že datovanie Jánovho evanjelia je podložené historickými a archeologickými dôkazmi, ktoré potvrdzujú jeho skorý vznik. Napriek pokusom o spochybnenie jeho autenticity, zostáva kľúčovým zdrojom informácií o živote a učení Ježiša Krista.