Jedným z dôležitých prostriedkov obnovy duchovného života vo východných katolíckych cirkvách je návrat k štúdiu diel cirkevných otcov. Tieto diela sú bohatým prameňom poznania, prežitej teológie i katechézy a cenným zdrojom inšpirácie pre duchovný život. Zvlášť ich použitie pre obohatenie našej katechézy, ale i pre prehĺbenie praxe duchovného života, môže prispieť k radikálnej obnove celého systému oboznamovania sa s pravdami našej viery a ich vnášaniu do života.
Reflexie nad krátkymi výrokmi a poučeniami svätého Theodorosa Veľkého Asketika, ktoré nachádzame vo Filokalii pod názvom „100 duchovných textov“. Zaznamenaná duchovná skúsenosť svätého Theodorosa neponúka systematické učenie o duchovnom živote. Napriek tomu je zdrojom inšpirácie a poznania mnohých jeho zákonitostí.
Význam a história katechézy
Prv než by sme začali hovoriť o katechéze cirkevných otcov z hľadiska inšpirácie, ktorú nám môže poskytnúť pre našu súčasnú katechetickú prax je hádam potrebné objasniť si, či skôr pripomenúť si samotný význam slova katechéza, a to ako po jeho etymologickej stránke, tak aj v rovine historickej, ako terminus technicus, s presným štylisticko-rétorickým, metodickým i didakticko-pedagogickým významom a ohraničením.
Slovo katechéza pochádza z gréckeho slova katechésis odvodeného zo slovesa katecheo, ktoré znamená ozývam sa, vyvolávam ozvenu, zvučím, rozoznievam, nechávam zaznieť hlas zdola. V prenesenom, či obraznom zmysle sa týmto slovom označuje aj spôsob vyučovania, pri ktorom učiteľovo slovo je vlastne odpoveďou na otázky, ktoré zaznievajú v žiakovi, pričom tak ide o akýsi spôsob vzájomnej a spätnej vnútornej ozveny.
Ako podotýka sv. Ján Zlatoústy na úvod svojej prvej krstnej katechézy, slovo prihovárajúceho sa musí totiž vyvolať ozvenu v srdci poslucháča:
"Neprihovárame sa vám preto, aby ste iba počúvali, ale aby ste si aj pamätali počuté veci a aby ste nám prostredníctvom vašich skutkov dokázali, že sa na nich pamätáte, ba vlastne nie aby ste do dokázali nám, ale Bohu, ktorý pozná tajomstvá mysle. Preto, to čomu vás učíme sa nazýva katechézou, aby vám aj vtedy, keď my nie sme prítomní, znel náš príhovor neustále v mysli."
Po formálnej stránke sa katechéza vždy odlišovala od tzv. kerygmy, teda ohlásenia Božieho kráľovstva, ako aj od tzv. didaskalie, ktorá bola skôr systematickým doktrinálnym výkladom predovšetkým formou homílií, či spisov.
Už v apoštolskej dobe sa stretávame s katechézou, ktorej hlásateľmi sú v prvom rade apoštoli, čoskoro sa však k nim pridávajú tzv. evanjelisti (Sk 21, 8) proroci a učitelia (Ef 4,11), využívajúci rozličné dary Božieho Ducha: prorokovať, slúžiť, vyučovať, povzbudzovať (porov. Rim 12, 6).
Obsahovo sa už v apoštolskej dobe vykryštalizovali “začiatočné prvky Božích slov” (Hebr 5, 12) a to: pokánie, viera v Boha, krst a vkladanie rúk (birmovanie), vzkriesenie z mŕtvych a eschatologické témy (porov. Hebr 6, 1-3), ktoré mali priviesť k poznania a zdieľaniu základných kristologických právd, ako ich vyjadril sv. Pavol v 1 Kor 15, 3-6. Všetky tieto témy boli ale vždy ohlasované aj v spojení s trojičnou náukou (porov. Sk 19, 3), ktorá sa aplikovala už v základnej krstnej formule “v mene Otca i Syna i Svätého Ducha”, ako ju nachádzame u Mt 28, 19.
Poapoštolská doba (1.-3. stor.) nám zanechala svedectvo o katechéze, ktorá vychádzajúc z biblického základu privádza adresáta k formovaniu morálnych zásad a k jeho zaradeniu do cirkevného spoločenstva, ktoré sa stáva osobitným spôsobom viditeľným predovšetkým pri eucharistickom slávení.
Nepriame svedectvá o témach ranokresťanskej katechézy nám poskytujú aj prvé apológie. Aj keď apológie sú osobitným literárnym druhom so špecifickou teologickou základňou a finalitou, predsa v nich nájdeme odozvu formálnych i obsahových katechetických postupov. Prvoradý cieľ apológií - obhajoba kresťanského učenia a spôsobu života, určuje a podmieňuje aj ich obsah. Apologéti v prvom rade obhajujú ideu jediného osobného Boha, duchovného a všemohúceho, ďalej obhajujú vhodnosť, nevinnosť a pokojamilovnosť kresťanského spôsobu života, vyvracajúc falošné obvinenia z fanatizmu a sektárskych nezriadeností. Poukazujú na Písma, ako na prameň všetkej múdrosti a dokazujú, ako sa pod vplyvom čností a viery mení duchovný život kresťanov, ktorí sa tak stávajú kvasom spoločnosti.
Apológie boli v istom zmysle akousi pred-katechézou, pretože pripravovali pôdu na prijatie a prehĺbenie kresťanských právd v ich kontraste s pohanským či židovským spoločensko-kultúrnym prostredím. Vyvracajúc pohanské, či židovské náboženské, ale aj spoločenské názory a tendencie, apológie dokazovali spásny Boží zásah do ľudských dejín, osobitný plán spásy, teda tú ekonómiu milosti, ktorá sa uskutočnila vo vtelenom Božom Slove, poukazujúc tak na vykupiteľské dielo Krista. Súčasne boli povzbudením k nasledovaniu kresťanských cností a k definitívnemu stotožneniu sa s kresťanskými náboženskými pravdami a životným štýlom.
Medzi patristickou literatúrou, ako jej ďalší, takpovediac záverečný vývinový stupeň, majú svoje osobitné miesto spisy asketického charakteru, ktoré sú akoby pokračovaním diel katechetických, či apologetických. Smerujú k prehĺbeniu poznaných právd a ich „vstrebaniu“ do každodenného duchovného života kresťana.
Tieto spisy sú teda akoby zavŕšením procesu kresťanskej formácie, ktorá prechádza cez spoznanie právd viery, ich zdôvodnenie, či obhájenie až k ich prijatiu do osobného života. Ján Pavol II. Preklad: Mgr. Preto sa Cirkev usiluje priniesť Kristovi dobrú zvesť všetkým vrstvám ľudského rodu, aby mohla zmeniť zmýšľanie tak jednotlivcov, ako aj všetkých ľudí spoločne; aby ich diela a podujatia, ich celý život a každé prostredie, v ktorom žijú, prenikla svetlom evanjelia.
Preto v Cirkvi od jej začiatkov - ako Náš predchodca Pius XI. spomínal v úvode apoštolskej konštitúcie "Deus scientiarum Dominus"5 - vznikali didascaleia (školy), aby vysvetľovali kresťanskú múdrosť, ktorou sa napĺňali život a mravy ľudí. Počas stáročí veľkým úsilím najmä biskupov a rehoľníkov v blízkosti cirkevných katedrál a rehoľných kláštorov boli založené školy, ktoré šírili akoby v jednom cirkevnú náuku aj občiansku vzdelanosť. Neskôr sa štátni predstavitelia usilovali o dobro spoločnosti a začali zakladať a rozširovať vlastné univerzity. Cirkev vzhľadom na svoj daný charakter neprestala zakladať a podporovať takéto sídla múdrosti a inštitúty na vzdelávanie, o čom svedčia mnohé katolícke univerzity budované aj v dnešných časoch skoro na všetkých miestach sveta.
Aby katolícke univerzity lepšie dosahovali tento cieľ, ich spoločnú prácu chcel podporiť Náš predchodca, pápež Pius XII., keď apoštolským listom z 27. Týmto fakultám bola zverená veľmi ťažká úloha pripraviť s osobitnou starostlivosťou svojich študentov na kňazskú službu, na vyučovanie posvätných vied a na prijatie namáhavého poslania apoštolátu. Totiž nové vedy a nové objavy nastoľujú nové problémy, ktoré sa pýtajú a odvolávajú na posvätné disciplíny. Preto Apoštolská stolica, aby splnila svoje poslanie, cíti právo a povinnosť zakladať a podporovať cirkevné fakulty, ktoré závisia od nej alebo existuje samostatne, alebo sú pripojené k univerzitám. Cirkevné fakulty - ktoré sú zriadené na spoločné dobro Cirkvi a pokladajú sa za niečo vzácne pre celé cirkevné spoločenstvo - majú si byť vedomé svojho významu v Cirkvi.
Tie, ktoré sa najviac dotýkajú kresťanského Zjavenia, nech pamätajú na príkazy, ktoré povedal o tomto poslaní Cirkvi jej najvyšší Učiteľ - Kristus: "Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna, i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal" (Mt 28,19-20). Biskupské konferencie v jednotlivých národoch a krajinách nech preukazujú takýmto fakultám ustavičnú starostlivosť, nech neprestajne podporujú ich rozvoj a vernosť učeniu Cirkvi, aby poskytovali celému spoločenstvu veriacich svedectvo ducha celkom oddaného tomuto Kristovmu príkazu. Treba, aby takéto svedectvo prejavovala fakulta ako celok a zároveň všetci jej členovia aj jednotlivci. Predovšetkým učitelia, ktorí majú najväčšiu zodpovednosť, nech vykonávajú zvláštnu službu Božieho slova a nech sú pre mladých ľudí učiteľmi viery, pre študentov a ostatných veriacich svedkami živej evanjeliovej pravdy a príkladmi vernosti k Cirkvi.
Je osožné pripomenúť si slová pápeža Pavla VI. Apoštolská konštitúcia "Deus scientiarum Dominus" vyhlásená Naším predchodcom pápežom Piom XI. Naozaj, počas 50 rokov nastali veľké zmeny nielen v občianskej spoločnosti, ale aj v samej Cirkvi. Odohrali sa veľké udalosti, napr. Posvätná kongregácia pre katolícku výchovu (pozn.: Kódex kánonického práva, latinsko-slovenské vydanie z r.1966, str.721, uvádza názov kongregácie "Kongregácia pre semináre a študijné inštitúty" - pozn. red.), poslušná nariadeniu koncilu, aby zadosťučinila týmto novým požiadavkám, už v roku 1967 pristúpila k obnove v duchu koncilu; 20. 5. Iste nikomu neuniknú ťažkosti, ktoré prekážajú vyhláseniu novej apoštolskej konštitúcie. A predsa, keďže na celom svete sú cirkevné fakulty založené alebo schválené Svätou stolicou a v jej mene udeľujú akademické stupne, je nevyhnutné, aby sa zachovala nejaká podstatná jednota, aby požiadavky na dosiahnutie akademických stupňov boli jasne stanovené a všade platné. Správne je postarať sa, aby bolo ustanovené v zákone to, čo je nevyhnutné a predpokladá sa, že bude dosť stabilné. Zároveň treba nechať určitú slobodu, aby vo vlastných štatútoch jednotlivých fakúlt boli veci ďalej definované podľa miestnych okolností a univerzitných zvyklostí, ktoré platia v tej-ktorej krajine.
Preto Posvätná kongregácia pre katolícku výchovu (k názvu kongregácie pozri pozn. vyššie - pozn. red.) z poverenia nášho predchodcu Pavla VI. Keď sa to úspešne skončilo, Pavol VI. mal vyhlásiť túto konštitúciu, čo si vrúcne želal, ale bol vytrhnutý z pozemského života; a rovnako nečakaná smrť zabránila aj Jánovi Pavlovi I., aby to dokončil.
Ján Pavol II.
Racionalizmus v teológii
Racionalizmus v širšom, populárnom zmysle slova označuje každý druh myslenia, v ktorom ľudský rozum zaujíma postavenie najvyššieho kritéria pravdy; v tomto zmysle sa používa najmä na označenie takých spôsobov myslenia, ktoré sú v protiklade k viere. Takto aj ateizmus, materializmus, naturalizmus, panteizmus, skepticizmus atď. spadajú pod hlavičku racionalistických systémov. Racionalistická tendencia sa takto vyskytovala v dejinách filozofie vždy a bola väčšinou silná vo všetkých kritických školách.
Nemecká škola teologického racionalizmu bola súčasťou širšieho hnutia 18. storočia, známeho ako „osvietenstvo“. Dá sa povedať, že bezprostredne vychádzala z filozofického systému Christiana Wolffa (1679 - 1754), ktorý bol modifikáciou Leibnizových názorov s aristotelovskými prvkami, predovšetkým charakterizovaný spiritualizmom, determinizmom a dogmatizmom. Táto filozofia a jej metóda hlboko ovplyvnili súdobé nemecké náboženské myslenie, poskytli mu racionalistické východisko v teológii a exegéze.
Christian Wolff
Samotného Wolffa vyhnali z jeho profesorského miesta na Univerzite v Halle kvôli racionalistickému charakteru jeho učenia, predovšetkým zásluhou Langeho. Po presťahovaní do Marburgu tam vyučoval až do roku 1740, keď ho Fridrich II. povolal späť do Halle. Wolffov pokus racionálne dokázať prirodzené náboženstvo nebol v žiadnom prípade útokom na zjavenie. Ako „supranaturalista“ uznával pravdy presahujúce rozum a snažil sa rozumom podporiť nadprirodzené pravdy obsiahnuté vo Svätom Písme. Jeho pokus však, hoci rozhorčil pietistickú školu a získal priazeň liberálnejších a umiernenejších ortodoxných luteránov, sa v skutočnosti ukázal byť výrazne naklonený naturalizmu, ktorý chcel odsúdiť. Tvrdil, že prirodzené náboženstvo je dokázateľné; zjavené náboženstvo sa nachádza jedine v Biblii. No pri dokazovaní autority Biblie sa opieral o rozum, a tak sa ľudská myseľ logicky stala konečným arbitrom v oboch prípadoch.
Kantova (1724 - 1804) kritika rozumu však znamenala zlom vo vývoji racionalizmu. Pre neho bolo náboženstvo zhodné s prirodzenou, hoci nie utilitaristickou morálkou. Keď sa stretol s Humeovou kritikou a pustil sa do slávnej Kritiky, jeho cieľom bolo uchrániť svoje náboženské presvedčenie a prísnu morálku pred nebezpečenstvom kritiky. Urobil to nie prostredníctvom starého racionalizmu, ale tým, že diskreditoval metafyziku. Podľa neho boli prijímané dôkazy o existencii Boha, nesmrteľnosti a slobode vyvrátené a namiesto nich boli postavené známe postuláty „kategorického imperatívu“.
Táto predstava sa postupne objavila s rozvojom teórie, že človek má zvláštny náboženský zmysel alebo schopnosť odlišnú od rozumovej, a nakoniec našla vyjadrenie u Schleiermachera (1768 - 1834), podľa ktorého náboženstvo nespočíva ani v poznaní, ani v konaní, ale v špecifickom postoji mysle, ktorý spočíva v uvedomení si absolútnej závislosti od Boha. Tu staršie rozlíšenie medzi prirodzeným a zjaveným náboženstvom zaniká.
Friedrich Schleiermacher
Súbežne s vývojom filozofických a teologických názorov na povahu náboženstva a hodnotu zjavenia, ktoré mu poskytli kritické princípy, prebiehal aj vývoj exegézy. Prvá fáza spočívala v nahradení ortodoxnej protestantskej doktríny (t. j. že Sväté písma sú slovom Božím) rozlíšením medzi Slovom Božím obsiahnutým v Biblii a samotnou Bibliou (Töllner, Herder), hoci racionalisti ešte stále tvrdili, že čistejší zdroj zjavenia spočíva skôr v písanom než v tradovanom slove. Toto rozlíšenie nevyhnutne viedlo k rozkladu rigidného pohľadu na inšpiráciu a pripravilo pôdu pre druhú fázu.
Všetky formy teologického vyjadrenia, najmä však scholastická forma katolíckej teológie, sú však racionalistické v pravom slova zmysle. Cirkev totiž odpovedá na nárok racionalizmu, s ktorým sme sa vyššie zaoberali, protiargumentom: že je to prinajlepšom len zmrzačený a nerozumný racionalizmus, ktorému tento názov ani vlastne právom nepatrí. Ale racionalizmus Cirkvi je, čo sa rozumu týka dokonalý a navyše integrovaný s nadrozumnou pravdou.
Empirizmus
Primárne, a v jeho psychologickej aplikácii, tento pojem označuje teóriu, podľa ktorej sú javy vedomia jednoducho produktom zmyslovej skúsenosti, teda vnemov rôzne spájaných a usporiadaných. Tým sa odlišuje od nativizmu alebo innateizmu. Sekundárne, a v jeho logickom (epistemologickom) význame, označuje teóriu, že všetko ľudské poznanie je odvodené výlučne zo skúsenosti, pričom týmto pojmom sa myslia výlučne alebo implicitne vonkajšie zmyslové vnemy a vnútorné predstavy a závery, vylučujúc akýkoľvek nadorganický (nemateriálny) intelektuálny faktor. V tomto zmysle je empirizmus protikladom intelektualizmu, racionalizmu a apriorizmu. Obe použitia evidentne označujú len dva neoddeliteľné aspekty jednej a tej istej teórie - epistemologický aspekt je aplikáciou psychologického poznania na problém.
Empirizmus sa v dejinách filozofie objavuje v troch hlavných formách, ako: (1) materializmus, (2) senzualizmus a (3) pozitivizmus.
Materializmus
Materializmus v najhrubšej podobe učili starovekí atomisti (Demokritos, Leukippos, Epikúros, Lucretius), ktorí zredukovali celú realitu na atómy a pohyb, učili, že skúsenosť, z ktorej je podľa nich poznanie zložené, vzniká odrazom obrazov z materiálnych objektov cez zmyslové orgány do duše. U moderných materialistov (Helvétius, d’Holbach, Diderot, Feuerbach, Moleschott, Büchner, Vogt atď.) je poznanie vysvetlené buď ako mozgová sekrécia, alebo ako pohyb; zatiaľ čo Häckel a iní ho chápu ako fyziologický proces vykonávaný určitými mozgovými bunkami podliehajúci fyzikálnym zákonom. Avenarius, Willy, Mach a ďalší tento proces ešte viac spresňujú až na redukciu všetkej skúsenosti na vnútornú (empiriokriticizmus).
Ernst Haeckel
Senzualizmus
Všetci materialisti sú samozrejme senzualisti. Hoci opačné neplatí, predsa však popieraním akéhokoľvek podstatného rozdielu medzi zmyslovými vnemami a ideami (intelektuálnymi stavmi) senzualizmus logicky vedie k materializmu. Senzualizmus, ktorý sa objavuje u Empedokla a Protagora medzi starovekými filozofmi, systematicky sformuloval prvý Locke († 1704), hoci Bacon († 1626) a Hobbes († 1679) pripravili jeho základy.
Locke odvodzuje všetky jednoduché idey z vonkajšej zmyslovej skúsenosti, všetky zložené idey (módy, substancie, vzťahy) z vnútornej skúsenosti (reflexia). Substancia a príčina sú len asociácie subjektívnych javov; univerzálne idey sú len výplody mysle. Locke pripúšťa existenciu, hoci popiera dokázateľnosť, u človeka nemateriálneho a nesmrteľného princípu, duše.
Katolícka teológia v súčasnosti
Rímskokatolícka cyrilometodská bohoslovecká fakulta UK v Bratislave je ideálne miesto pre tých, ktorí cítia v sebe volanie hľadať, formovať a zdieľať hlbšie porozumenie viery a teologickej tradície. Tu študenti zažijú oveľa viac než len akademické štúdium - vstúpia do komunity, ktorá neformuje iba budúcich kňazov, ale aj mediálnych pracovníkov v kresťanských médiách, členov farských rád či odborníkov pre cirkevné tribunály. Štúdium ťa ponorí do fascinujúcich disciplín ako filozofia, biblické vedy, pedagogika, dogmatika či liturgika, pričom môžeš prejsť aj hlbšou prácou s originálnym textom - hebrejčinou či gréckym jazykom. Fakulta ti poskytne štruktúrované vedenie, intenzívnu intelektuálnu formáciu i kontakt s tradičnými aj novými komunitami - od kňazských seminárov v Nitre až po výskumné prostredie v Bratislave. Venovaní pedagógovia podporujú nielen akademický rast, ale aj osobný rozvoj s dôrazom na spôsob, ako možno teológiu aktívne prebudiť v službe Cirkvi i spoločnosti. Ak chceš skúmať otázky zmyslu, morálky, kultúry či spirituality a zároveň formovať svoju identitu v spoločenskom kontexte viery.
Možnosti štúdia
- Magisterské štúdium
- Doktorandské štúdium: Katolícka teológia je doktorandský študijný program v odbore teológia zameraný na vedecké bádanie a samostatnú tvorivú činnosť v oblasti jednotlivých špecializácií katolíckej teológie.
Ciele štúdia
- Systematické vysvetľovanie právd kresťanského zjavenia.
- Zvažovanie nových otázok s nimi spojených a ich predkladanie ľuďom žijúcim v rôznych kultúrach.
- Príprava študentov na samostatné vedecké bádanie v špecializáciách systematická teológia, cirkevné dejiny, ekumenická teológia, štúdium kresťanského východu, spirituálna teológia pre pestovanie a rozvíjanie vlastných disciplín a príprava na plnenie vysoko špecializovaných služieb v cirkevnom spoločenstve (pastoračné centrá, charitatívne a vzdelávacie inštitúcie, riadiaci pracovníci, súdy) a v spoločnosti.
Naši absolventi sa uplatnia predovšetkým ako rímskokatolícki kňazi, ale aj ako učitelia náboženskej výchovy, pracovníci v rôznych kresťanských spolkoch.
Naším cieľom je vzbudiť u bohoslovcov i laikov tvorivý záujem a vedeckú kompetenciu k hlbšiemu skúmaniu Svätého písma a katolíckej teológie, a to prostredníctvom štúdia filozofie, biblických vied, biblickej hebrejčiny a gréčtiny, pedagogiky a početných teologických disciplín systematickej a praktickej povahy.
Termíny
- Fakultný deň otvorených dverí (DOD) sa bude konať 24. 6. 2025 v Kňazskom seminári sv. Gorazda v Nitre.
- Termín podania prihlášky: 30. 4. 2026
- Termín prijímacej skúšky: (bude doplnené)
Prijímacia skúška sa realizuje písomnou a ústnou formou. V písomnom teste sa preverujú vedomosti z náboženskej výchovy primerané úrovni stredoškolského vzdelania.
Ubytovanie
RKCMBF v sídle fakulty v Bratislave ponúka študentom možnosť ubytovať sa na internáte Arcibiskupského úradu v Bratislave v ubytovacom zariadení Svoradov.
Zahraničné mobility
Študenti majú možnosť študovať semester v zahraničí zastrešený projektom ERASMUS+.
Požadované dokumenty pri prihláške
- Inf. Št. - rodný list (overená kópia)
- Maturitné vysvedčenie (overená kópia), (ak bolo získané v zahraničí, tak aj rozhodnutie o jeho nostrifikácii)
- Čestné prehlásenie o rešpektovaní katolíckeho ducha univerzity (vlastnou formuláciou)
- Doklad o zaplatení poplatku za prijímacie konanie vo výške 35 €
- Krstný list so záznamom o birmovke a o sobáši
- Sobášny list rodičov z farského úradu
- Odporúčanie vlastného farára podľa trvalého bydliska, u rehoľníkov odporúčanie rehoľných predstavených.
Hodnotenie prijímacej skúšky
- prospech na strednej škole: max. 20 bodov
- písomný test: max. 80 bodov
- písomná práca: max. 20 bodov
- ústny pohovor: max. 20 bodov
Uchádzač musí získať min.
Zdravotne znevýhodnení študenti môžu požiadať o určenie formy a spôsobu vykonania prijímacej skúšky s prihliadnutím na ich znevýhodnenie (písomná žiadosť sa posiela spolu s prihláškou na štúdium).
Každý kňazský seminár má svoju vlastnú schólu, ktorá má v repertoári gregoriánske spevy i moderné náboženské piesne.