Táto publikácia vzniká na základe presvedčenia, že návštevníkovi slovenskej metropoly poslúži najdôležitejšími informáciami o kostole, bez ktorého by Hlavné námestie nebolo hlavným. Kostol Najsvätejšieho Spasiteľa alebo jednoducho jezuitský kostol...
Kostol Najsvätejšieho Spasiteľa, známy najmä ako Jezuitský kostol, prípadne Jezuiti, sa nachádza v historickom centre Bratislavy v Starom Meste. Patrí medzi najpopulárnejšie a veriacimi najviac navštevované kostoly v meste. Vďaka svojej polohe na Františkánskom námestí sa teší i veľkému záujmu zahraničných turistov.
Prístup ku Kostolu
K budove jezuitského kostola sa najrýchlejšie dostanete kombináciou električky a pešieho pochodu. Prípadne sa môžete vybrať bicyklom, ktorý má čoraz lepšie podmienky na prevádzku v meste vďaka pribúdajúcim cyklotrasám. Ak by ste sem šli autom, môžete zaparkovať v podzemných garážach v blízkosti Františkánskeho kostola.
Architektúra a História
Kostol Najsvätejšieho Spasiteľa je neskororenesančnou stavbou, s neskoršou barokovou úpravou. Možno málokto tuší, že bol pôvodne postavený ako protestanská sakrálna stavba. Výstavbu chrámu, dokončeného v prvej polovici 17. storočia mal na starosti nemecký staviteľ Hans Stoss z Augsburgu. Veci znalí, si určite ihneď všimnú, že tento kostol je bez veže a navonok má pomerne jednoduché architektonické prevedenie. Nie nebola zničená počas zemetrasení, ako veža susedného Františkánskeho kostola.
Na Slovensku máme viacero podobných artikulárnych kostolov, známejších skôr čisto drevenou konštrukciou. Tento kostol však evanjelickí veriaci nevyužívali dlho. V roku 1672 ho po potlačení protestanského sprisahania odovzdali práve jezuitskému rádu. Bola odstránená kazateľnica, pribudol oltár a nový barokový mobiliár. Nie je isté, čo sa stalo s pôvodným vybavením kostola. K najväčším novinkám patrilo vybudovanie menšej zvonice na streche tzv. sanktusníka s troma zvonmi.
Interiér a Výzdoba
Bežného návštevníka Kostol Najsvätejšieho Spasiteľa môže zaujať najmä ostrý kontrast vonkajšieho prevedenia, ktoré je skutočne striedme. Fasáda nie je takmer vôbec zdobená. Zaujme skôr vstup do kostola. Interiér je, celkom v protiklade, charakteristický bohatou výzdobou, z ktorej zaujme hlavný oltár a výrazná rokoková kazateľnica. V kostole sú veriacim dispozícii originálne drevené lavice. Architektonicky výrazné sú stĺporadia bielej farby, ako aj veľmi originálna dlažba a miestami použitý červenkastý kameň.
Atmosféru kostola dotvára prekrásny organ a veľmi dobrá akustika. Preto sa tu často konajú organové koncerty ako aj koncerty zborov. Tunajšie omše všeobecne patria k veľmi vyhľadávaným počas celého týždňa. Hoci v súčasnosti chrám opäť spravujú Jezuiti, v minulosti im bolo vlastníctvo odňaté Jozefom II. počas jeho cirkevných reforiem a neskôr totalitným režimom.
Okolie Kostola
Z Kostola Najsvätejšieho Spasiteľa to máte na skok k viacerým významným pamiatkam Starého Mesta. Hneď vedľa sa nachádza veža Starej radnice, z ktorej sú výborné výhľady na okolie a na Hlavné námestie. Tento pohľad je mimoriadne rozkošný počas vianočných trhov, ktoré sa tu pravidelne konajú. Takisto si môžete vybrať z nepreberného množstva prevádzok rôzneho druhu, kam sa dá sadnúť na jedlo, alebo kávu.
Viedenský Mier a Evanjelici v Bratislave
Viedenský mier v roku 1606 po protihabsburskom povstaní uhorskej šľachty pod vedením sedmohradského vojvodu Štefana Bocskaya umožnil evanjelikom vytvoriť si vlastnú cirkevnú organizáciu. Zaslúžil sa o to najmä uhorský palatín Juraj Turzo, pán oravského hradu a hradu v Bytči. Túto priaznivú politickú situáciu v Uhorsku v prvej polovici 17. storočia využili aj bratislavskí evanjelici. Lutherova reformácia sa v Bratislave udomácnila veľmi rýchlo, bola nielen náboženským, ale najmä národnostným prejavom tu žijúcich nemecky hovoriacich mešťanov. Na začiatku 17. storočia bol počet protestantov v meste oveľa vyšší než katolíkov. V rokoch 1619 až 1621 počas Betlenovho povstania bratislavskí luteráni používali aj dóm sv.
Keď sa bratislavskí evanjelici rozhodli postaviť si s povolením cisára a kráľa vlastný kostol, povolali staviteľa Hansa Stossa člena známej augsburskej kamenárskej a staviteľskej rodiny. V roku 1634 bratislavskí evanjelici odkúpili dom patriaci rodine Armbrusterovcov nachádzajúci sa pri Starej radnici, v ktorom už predtým mali modlitebňu, a v rokoch 1636-1638 postavili na pozemku tzv. V podstate išlo o zbúranie Armbrusterovho domu a vybudovanie úplne nového kostola. Počas stavebných prác mali evanjelici modlitebňu v dome grófa Gašpara Illésházyho, ktorý stál na mieste dnešného Mirbachovho paláca oproti kláštoru františkánov. Nový kostol zasvätený sv. Trojici bol postavený ako neskororenesančná trojloďová hala. Kostol podľa panovníkovho želania sa nemal podobať katolíckym kostolom.
Hans (Johann) Stoss pôsobil v Prešporku aj po dokončení evanjelického kostola. Už v roku 1638 ho poverili opravou a úpravou radničnej veže, pravdepodobne pôsobil aj na iných mestských a meštianskych stavbách. V roku 1645 dostal zrejme z Augsburgu súhlas prepustenia z radov tamojšieho mešťanstva. Pravdepodobne to bolo podmienkou prijatia za mešťana v Prešporku.
Evanjelici vežu skutočne nepostavili, ale hlavný vchod do kostola umiestnili do uličnej fasády a presbytérium si vytvorili v poslednom poli strednej lode. Náklady predstavovali 23 000 zlatých. Časť peňazí uhradili z vlastných prostriedkov a časť z finančnej pomoci evanjelikov zo severských protestantských krajín, Holandska, Nemecka a Švedska. Na porovnanie svadba kráľa Ferdinanda III. Vedúcim stavby kostola bol bohatý bratislavský obchodník so šľachtickým titulom Ondrej Segner, ktorý si na Michalskej ulici nechal postaviť v roku 1648 prepychovú kúriu nesúcu i v súčasnosti jeho meno - Segnerova kúria.
V roku 1656 pristavili ku kostolu budovu evanjelickej školy na dnešnej Kostolnej ulici č. V roku 1672 ostrihomský arcibiskup Juraj Selepčéni (1595-1685) žiadal od nemeckých evanjelikov, aby kostol odovzdali katolíkom, protože ako sám zdôvodnil, bol postavený na kráľovskom pozemku. Z poverenia cisára Leopolda I. (1640-1705) biskup a novovymenovaný prezident Uhorskej komory Leopold Kollonich dňa 18. júla 1672 násilím odňal kostol bratislavským evanjelikom a 9. septembra v tom istom roku ho konsekroval. Pamiatku posvätenia chrámu ustanovil sláviť vždy tretiu júlovú nedeľu a 1. januára 1673 ho zveril do správy jezuitom. Tí kostol zasvätili svätej Margaréte.
Veľmi zaujímavé hodnotenie udalostí okolo tohoto násilného odobratia evanjelického kostola nachádzame u samotných evanjelikov. Mierové rokovania, ktoré Bethlen podpísal r. 1624, 1626 a nakoniec aj Linecký mier r. 1645 dávali protestantom rovnaké práva s katolíkmi, ale postupný prechod mnohých uhorských magnátov ku katolicizmu bol badateľný. Ale na tróne už od r. Počas dlhého panovania sa mu to aj podarilo. Významne mu pomáhal nástupca Petra Pázmána arcibiskup Juraj Szelepčényi - Slepčiansky. Veľký protireformačný tlak jezuitov spôsobil, že ku katolicizmu postupne prestupovali významné grófske protestantské rodiny najmä Nádasdyovcov a za nimi Pálfyovci, Forgáčovci, Keglevičovci. Na prešporskom sneme r. 1662 už iba evanjelická menšina bojovala za zachovanie legitímnych práv a náboženskú slobodu. Ale s Turkami znova vypukla vojna r. 1663 a protestanti bojovali na kráľovej strane. Ako sa museli čudovať, keď r. 1664 mladý kráľ uzavrel potupný mier a Turci - napriek prehre získali nielen rozsiahle územia, ale i peniaze. Účastníkom bol chorvátsky bán Mikuláš Zrínyi, krajinský sudca František Nádašdy, veľmoži František Frankopán, Štefan Thököly, František I. Po Weselényiho odboji a poprave účastníkov sprisahania r. 1671 sa Nyáryovci, Batthányiovci, Zrínyiovci a Illesházyovci stiahli z boja. Najväčším prenasledovateľom evanjelikov sa stal arcibiskup Juraj Selepčéni, ktorý bol tiež iniciátorom všetkých prieťahov a komplikácií pri stavbe druhého bratislavského kostola.
Okamžite, na začiatku r. 1672 sa usiloval získať kľúče od obidvoch kostolov a škôl, vyhnať kňazov. Arcibiskup Selepčéni žiadal kľúče od kostolov a školy. Neohrozený richtár Segner už nebol medzi živými, ale mešťania sa osobne postavili na obranu svojich kostolov, ktoré mala odobrať hradná stráž. Jezuitmi vychovaná mládež zaútočila na gymnázium, ale neúspešne, školu ubránili ženy. Hnev a nenávisť Selepčéniho sprvu nemala úspech. A tak musel budovy dostať násilím. Aby nepobúril mešťanov, 4 regimenty vojakov pod vedením oficiera Nigrelliho prišli na Kvetnú nedeľu 10. apríla popoludní, keď evanjelici boli na Službách božích, odzbrojili stráže na Michalskej a Laurinskej bráne a vzali im kľúče. 24. apríl bol v Prešporku dňom volieb do mestskej rady. Na máj zorganizoval Selepčéni mimoriadny súd v Trnave, na ktorý predvolal všetkých štyroch evanjelických kňazov, s nimi bol aj senior Titius a všetkých významných mešťanov Prešporka - teda asi 320 ľudí. 3. júna padol rozsudok, ktorý hrozil smrťou a stratou majetku a cti. Selepčéni sa usiloval zničiť evanjelickú cirkev tak, že jej zoberie kostoly, školy, kňazov a mešťanov prinúti podpísať reverzy. V tomto čase ku 4 regimentom pribudli ešte 2 kompánie pešiakov. 17. júla večer postavil Kolonič pred svoj dom obraz Panny Márie Loretánskej so sviečkou - predtucha, že prichádza deň D. 18. júla ráno o 5. potichu, bez zvyčajného trúbenia a povelov sa Nigrelliho vojaci zhromaždili na Hlavnom námestí, pred Zeleným domom, pred radnicou, ďalší obsadili ulicu ku ev. A keďže znova nedostali kľúče od kostolov a školy, ktoré konrektor Pihringer odmietol vydať, vojaci dostali rozkaz rozbiť dvere do lýcea. Zaútočili, dostali sa do vnútra lýcea, ktoré bolo spojené s kostolom, takže obsadili kostol a Kolonič im za odmenu dal peniaze, ktoré našli ako oferu v kostole. A potom kladivami a čakanmi rozbili dvere oboch kostolov. Všetok inventár bol zabavený. Osud kňazov vo v trnavskom väzení bol stále neistý. Prešporčania 31. júla žiadali, aby ich prepustili, že odídu z Uhorska. 4. augusta o 3. ráno bez rozlúčky, bez majetku, pod eskorou opustili Uhorsko. Mesto bolo stále plné vojakov. Na 9. septembra jezuiti pripravili vysviacku - aby sa evanjelikom kostoly nevrátili. Strieborný oltár - dar grófa Nádašdyho, ani strieborná krstiteľnica už neboli. Dostal meno sv. Margarety. A tak prišla doba temna. V r. Náboženská situácia bola v tých časoch veľmi napätá. Násilnosti boli obojstranné. Napr. Jezuiti chrám vnútri prestavali, zrútili bočné empory, na presbyterium postavili sanktusník so zvonom a nad renesančný pilastrový portál umiestnili štukovú výzdobu so svojím znakom.
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1606 | Viedenský mier umožňuje evanjelikom vytvoriť cirkevnú organizáciu. |
| 1636-1638 | Bratislavskí evanjelici stavajú nový kostol. |
| 1672 | Kostol odňatý evanjelikom a odovzdaný jezuitom. |
V rokoch 1721-1722 postavili pôvodný stĺpový hlavný oltár kostola podľa nákresu, ktorý sa zachoval v archíve rehole (dnes v Archíve mesta Bratislava). Monumentálnu stĺpovú stavbu postavil viedenský stolár Ján Jakub Müller, oltárny obraz namaľoval viedenský maliar Anton Wellser, obrovské sochy sv. Jána Krstiteľa a sv. Jána, sv. Michala archanjela a anjela strážcu, ako aj ďalšie plastiky v nadstavci oltára viedenský sochár Andrej Eglauer. Oltár koncom v 19. storočí nahradili dnešným velkým neobarokovým oltárom s obrazom Premenenia Pána od bratislavského maliara Sebastiána Majscha (1807-1859). Niektoré sochy pôvodného oltára sa dostali do Galérie mesta Bratislavy a sú vystavené v kaplnke Primaciálneho paláca. Nový obetný stôl a ambon navrhol jezuita páter S.
Po polovici 18. storočia dali jezuiti vyhotoviť ďalšie vnútorné zariadenie: Oltár Kalvárie, v závere severnej lode s murovanou stĺpovou architektúrou pokrytou štukolustrom, v strede oltára sa nachádza sochárska skupina Kalvárie na maľovanom pozadí. Autorom je Anton Štefan Steinmassler. Oltár sv. Ignáca, s ústredným obrazom „Videnie sv. Ignáca z Loyoly“, zakladateľa rádu jezuitov kľačiaceho pred madonou je umiestnený v strede severnej lode. Po stranách sa nachádzajú sochy jezuitských svätcov sv. Františka Borgiu a sv. Oltár sv. Františka Xaverského je umiestnený v strede južnej lode, má murovanú stĺpovú architektúru pokrytú štukolustrom. V strede je obraz zachytávajúci smrť sv. Františka Xavera, po stranách sa nachádzajú sochy svätých sv. Alojza Gonzagu a sv. Stanislava Kostku. Drevený oltár Panny Márie stojí v závere južnej lode. Pôvodne bol na ňom obraz „Sv. Anton pred Madonou“ od Fra Antónia z r. 1773. Dnes sú na mariánskom oltári plastiky Panny Márie a dvoch anjelov z konca 19.
V kostole sa po pravej strane presbytéria nachádza jedna z najkrajších rokokových kazateľníc na našom území. Na základe objednávky bratislavského komorníka Antona Jägera ju vyhotovil v roku 1753 majster Ľudovít Gode, žiak sochára Georga Rafaela Donnera. Mimoriadne pôsobivé dielo zaujme sochársky modelovaným tvarom, pozoruhodnou kombináciou materiálov, bohatstvom rokokových prvkov i nádhernými plastikami. Tri barokové spovedeľnice s maľovanými výplňami štítov sú dielom sochára Antona Štefana Steinmässlera. Spovedelnice vznikli v roku 1761. Každá má v nadstavci obraz nabadajúci k pokániu: Kristus ustanovujúci sviatosť zmierenia, sv. Peter, ktorý plakal po zapretí Krista a sv. Mária Magdaléna, ktorej Ježiš keď odpustil hriechy, zanechala život prostitútky a nasledovala ho. Pôvodne spovednice zdobili i sošky svätých kajúcnikov takisto od Antona Štefana Steinmässlera.
Pápež Klement XIV v roku 1773 rád jezuitov zrušil a vtedy sa chrám stal dvorským chrámom uhorského miestodržiteľa Alberta Sasko-Tešínskeho (1738-1822), dušpastiersku prácu v ňom vykonávali kňazi ostrihomskej arcidiecézy. Po obnovení jezuitského rádu v roku 1814 jezuiti obnovili svoju činnosť aj v Bratislave a 6. januára 1855 im bol chrám odovzdaný Jozefom Viberom, zástupcom ostrihomského arcibiskupa Jána Scitovského (1785-1866). Jezuiti kostol spravovali až do pamätnej barbarskej noci z 13. na 14. Koncom 19. storočia pribudli v interiéri kostola dva neobarokové drevené oltáre. Na oltári sv. Júdu Tadeáša je obraz svätca, ktorý namaľoval Jozef Henrich Krikler v roku 1895; na oltári sv. Jozefa je svätcova socha. V ľavej bočnej lodi v blízkosti oltára Kalvárie je umiestnený epitaf z červeného mramoru z roku 1737, ktorý dali vyhotoviť jezuiti z vďačnosti ostrihomskému arcibiskupovi kardinálovi Leopoldovi Koloničovi, ktorý je aj pochovaný v kryptách jezuitského kostola.
Mimoriadne vynikajúcemu kardinálovi svätej rímskej Církvi / Grófovi Leopoldovi Koloničovi, / Maltézskému rytierovi / Nitrianskemu, Neustadtskému, Györskemu biskupovi, / Kaločskému a Ostrihomskému arcibiskpovi, ktorý s horlivou neúnavnosťou za Boha a Cirkev / priviedol ku Kristovi Turkov, Židov, schizmatikov, heretikov. / Nadmierou statočnej vernosti Kráľovi a vlasti / spravoval a zveľadil kráľovský majetok. / Vedený nezvyčajnou láskou k blížnemu, / voči porazeným, sirotám, chorým a vojakom / obdaroval ich, živil ich a pomáhal im peniazmi, potravou a pohostinnosťou. / Prvému, poprednému zo všetkých, / narodenému v Komárne r. 1631 / a zomrelému vo Viedni r. 1707, / plným právom, keď obránil mesto pred morom / svojou starostlivosťou a pred nepriateľom peniazmi, / tento chrám sv. Spasiteľa a gymnázium r. 1672 / na rozkaz slávneho cisára Leopolda / s nasadením vlastného života od herézy oslobodil / a vybudoval kolégium od základov.
Presbytérium okrem iného zaujme i nástennou maľbou „Eucharistický Ježiš“ na pravej stene nad vchodom do sakristie od bratislavského maliara a sochára Alojza Rigeleho z roku 1926. Nad portálom do kostola sa nachádza barokový latinský nápis SIC DEUS DILEXIT MVNDVM - Boh tak miloval svet s jezuitskym znakom IHS. Po barbarskej noci kostol jezuitov znova prešiel pod správu diecéznych kňazov a bol pričlenený ako filiálny kostol k domskej farnosti sv. Martina. Napriek tomu, že kostol bol jezuitom odňatý, nikdy ho úplne neopustili. V istom období aj počas totality jezuiti v kostole slúžili sväté omše a spovedali. Jezuitom bol kostol opäť vrátený až po politických zmenách v novembri 1989.