Evanjelium podľa Lukáša je jedinečné svojho druhu. Na rozdiel od Matúša, Marka a Jána, jeho zapisovateľ Lukáš nebol židovského pôvodu a ani Ježiša nepoznal osobne. Podľa Talmudu bolo meno Lukas, na rozdiel od ostatných pohanských mien, židovstvom prijaté. O Lukášovi sa toho dozvieme najviac zo Skutkov apoštolov - ktorých zapisovateľom je on sám, ale aj z Pavlových listov.
Svätý Lukáš píše evanjelium
Autorstvo a pozadie
Pavol spomína v liste Kolosanom Lukáša ako „milovaného lekára“. Pavol charakterizuje Lukáša ako jedného z najvernejších spoluslužobníkov, ktorí pri ňom do konca vytrvali: „Lukáš je samotný so mnou“ - hovorí v 2. liste Timoteovi 4,11. Eusebios vedel, že Lukáš sa narodil v Antiochii. V tomto meste dostali učeníci meno kresťania: „A stalo sa tak, že sa celý rok schádzali v tamojšom zbore a učili veľký zástup a stalo sa aj to, že v Antiochii najprv nazvali učeníkov kresťanmi.“ (Sk 11,26) Odtiaľto sa pohli na svoje misijné cesty. Cirkev v Antiochii bola druhým najdôležitejším centrom po Jeruzaleme.
Lukáš podrobne opisuje aj to, ako sa dostalo evanjelium do tohto mesta. Používanie výrazu hellén nevylučuje, že Lukáš bol bohabojný - theosebés, a keby sme ho považovali hoci aj za gréckeho prozelytu, ktorý sa už pred svojím obrátením pripojil k židovskému zboru, môžeme konštatovať, že poznal a miloval Božie slovo. Ďalší znak Lukášovho prozelytizmu je podľa nášho názoru možné objaviť v pomerne častom používaní Božského mena Najvyšší Boh (Theos Hypsistos), ktoré je v Novej zmluve takmer jedinečné; snáď nie je náhodou ani to, že v Lukášovom Evanjeliu márne hľadáme Ježišove slová odsudzujúce pohanskú misiu farizejov.
V časti Skutkov apoštolov, kde Lukáš používa k opisovaniu udalostí množné číslo (takto poukazujúc na vlastnú účasť v opisovanej udalosti) sa dozvedáme, že sa k Pavlovi pripojil počas jeho druhej misijnej cesty v Troade práve vtedy, keď bol skrze videnie upozornený, aby prešiel do Európy. Rimania v r. 168 pred n. l. zriadili Macedóniu provinciou a rozdelili ju na štyri časti. Lukáš jednotlivé udalosti vo Filipách zvečnil ako očitý svedok (Skutky apoštolov 16,13-39) a znovu použije vo svojich opisoch tretiu osobu, čo znamená, že v ďalšej etape cesty opäť nebol v spoločnosti Pavla a Sílasa. Takže Lukáš okolo rokov 49-50 pôsobil ako dozorca (episkopos, biskup) v Macedónii.
Od tejto doby bol lekár-dozorca-evanjelista, nerozlučiteľným spolucestujúcim a pomocníkom apoštola pohanov. Aj Lukáš, podobne ako Pavol, mohol na misii praktizovať svoje pôvodné povolanie, ktoré bolo v Rímskej ríši považované výlučne za grécku výsadu. O Lukášovom neskoršom živote nemáme takmer nič potvrdené. Podľa niektorých zomrel v osemdesiatich rokoch v Boiótii pri prenasledovaní.
Lekárske detaily v Lukášovom evanjeliu
Jeho grécke vzdelanie sa neprejavilo iba v štýle písania (okrem Pavla len on použil výraz „barbar“ - Skutky 28,2.4), ale aj v lekárskej praxi v štýle vnímania: podrobne a presne, a pritom súcitil s chorými, a žasol nad uzdravujúcimi zásahmi Ducha Svätého. Lukáš presne rozlišuje diagnózu pohľadom lekára, lebo urobil rozdiel medzi akútnou horúčkou a vysokou telesnou teplotou, kým ostatné synoptické evanjeliá nepodávajú tento presný popis diagnózy. Lukáš opisuje podrobne udalosti aj na tých miestach, ktoré by si laik nevšimol.
Hoci „milovaný lekár“ napísal Evanjelium a Skutky apoštolov s niekoľkoročným odstupom, tieto dve diela boli pôvodne úzko späté jedno s druhým. Z iných zdrojov je známe, že Lukáš napísal svoje Evanjelium v Cézarei koncom päťdesiatych rokov, počas Pavlovho zajatia a Skutky apoštolské pravdepodobne v Ríme, začiatkom šesťdesiatych rokov. Lukáš nezapisoval iba fakty súvisiace s Ježišovým životom, ale čerpal aj z Pavlových kázní.
Univerzálny pohľad na spásu
Je všeobecne známe, že Duch Svätý nazýva Pavla „apoštolom pohanov“ - Rim 11,13, preto niet divu, že nežidovský evanjelista Lukáš dáva pomerne veľký priestor k obráteniu pohanov. Pri Simeonovom proroctve už poukazuje na obrátenie pohanov z národov v budúcnosti: Lk 2,29-32. Jeho Evanjelium odzrkadľuje od začiatku až do konca nefalšovateľné židovské náhľady.
Podobne ako evanjelista Matúš, aj on nám sprostredkováva Ježišov rodokmeň, no na rozdiel od neho nezačína Abrahámom, ale Jeho vetvu vedie k spoločnému prapredkovi celého ľudstva - Adamovi. Podrobne rozoberá Zachariášovu službu v Svätyni (Lk 15,22) všetci hrdinovia jeho Evanjelia sú zapísaní menovite s príslušnosťou k národu, neustále sa odvoláva na Starú zmluvu, ktorú nazýva buď „Božím Zákonom“ alebo „Božou múdrosťou“, konkrétne vymenúva názov a autora Knihy.
Je zvlášť zaujímavé, že spomedzi všetkých autorov epištol Novej zmluvy, on najviac zdôrazňuje židovským kresťanom potrebu zachovania vernosti k Mojžišovmu zákonu: Lk 1,6; 2,21.24.39 a Sk 21,18-26; 24,11-18, atď. Lukášove tvrdenia raz navždy vymažú falošné obvinenia - týkajúce sa Pavla, že zaprel a odmietol Zákon. Zatiaľ čo sa Matúš sústreďuje vo svojom Evanjeliu na svoj rodný kraj - Galileu, Lukáš predstavuje príchod Božieho kráľovstva z pohľadu celej Rímskej ríše.
Zaujímavým faktom je, že naplnenie židovského proroctva o narodení Mesiáša v malom judskom mestečku, bolo umožnené tým, že vodca Rímskej ríše vydal rozkaz v Tiberiade, ktoré je od neho vzdialené niekoľko tisíc míľ. Lukáš nám podrobne približuje aj nadprirodzené udalosti pred narodením Mesiáša, aj tie, ktoré ho sprevádzali neskôr: Alžbetine počatie, ktoré aj samotný archanjel Gabriel zjavuje Zachariášovi, ďalej zjavenie sa Gabriela u Márii, nadprirodzené počatie Márie ako panny, Zachariášove onemenie, potom navrátenie reči a tiež anjelská návšteva u pastierov a podobne. Popritom Lukáš opisuje udalosti presne aj časovo.
Časový program a historický kontext
Podobný štýl - svojou objektivitou historického programu - poznáme z diel známeho dejepisca z V. storočia - Thukydida. Lukáš neopisuje iba „pozadie udalostí“, keď spomína rímskych cisárov, kráľov Judska a okolitých národov, kniežatá, miestodržiteľov či najvyšších kňazov, ale priamo dokumentuje. Jeho presné časové určenia príbehov znamenajú aj dnes isté záchytné body v chronologickom slede udalostí Evanjelia.
Lukáš v evanjeliu nanovo predstavuje dejiny spásy, ktoré začínajú narodením Jána Krstiteľa až po definitívny príchod Ježišovej zvesti do srdca vtedajšej mocnosti - do Ríma v Skutkoch apoštolov. Na začiatku Skutkov apoštolov 1,1 autor predstavuje text, ktorý my voláme Evanjelium podľa Lukáša, ako „prvú knihu“, preto Skutky apoštolov sú „druhou knihou" a teda pokračovaním prvej. Obidve diela sú venované Teofilovi. Prvé svedectvá o autorovi siahajú do 2. storočia po Kr., keď sv. Irenej vo svojom diele Adversus Haereses píše: „Taktiež Lukáš, Pavlov spoločník, zaznamenal do knihy evanjelium, ktoré hlásal Pavol.“
Charakteristika Lukášovho evanjelia
Lukáš sa niekedy nazýva historikom medzi evanjelistami, lebo uvádza viaceré historické odkazy. Evanjelium bolo napísané okolo roku 85 po Kr. Už od prvých stránok evanjelista venuje pozornosť chudobným. V Máriinom chválospeve je Boh zvelebený, „lebo mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených, hladných nakŕmil dobrotami a bohatých prepustil naprázdno.“ (Lk 1,52-53) Narodenie Krista sa udialo v chudobných pomeroch. Prví, ktorí sa šli pokloniť dieťatku, boli pastieri. Pri Ježišových blahoslavenstvách kladie dôraz na sociálny rozmer: „Blahoslavení chudobní, lebo vaše je Božie kráľovstvo. Blahoslavení, ktorí teraz hladujete, lebo budete nasýtení. Blahoslavení, ktorí teraz plačete, lebo sa budete smiať…“ Pán Ježiš je v postoji k bohatstvu mimoriadne náročný: „Dajte si pozor a chráňte sa všetkej chamtivosti!
Lukáš sa vyznačuje pozornosťou voči ženám, ktoré predstavuje s veľkou úctou. V evanjeliu vystupuje veľký počet žien: Alžbeta, prorokyňa Anna, matka naimského mládenca, hriešnica umývajúca nohy Ježiša, chudobná vdova v jeruzalemskom chráme, evanjelista spomína ženy, ktoré sprevádzajú Ježiša spolu s učeníkmi. Lukáš ako jediný uvádza, že Ježiša na krížovej ceste doprevádzali ženy. Po jeho smrti sa postarali o jeho mŕtve telo. Uprostred textov dotýkajúcich sa žien majú osobitné miesto tie, ktoré sa venujú jeho matke Márii. Lukáš v týchto príbehoch vykreslil jeden z najkrajších obrazov o Ježišovej matke, aký vôbec nachádzame v Novom zákone.
Radosť nezaznieva v žiadnom inom evanjelia tak hlasno ako práve v Lukášovom evanjeliu. Zachej sa raduje, že do jeho domu vstupil Boží Syn: „On chytro zišiel a prijal ho s radosťou.“ (Lk 19,6) Pri vydávaní svedectva Kristovi je radosť dôležitým znakom: „Radujte sa v ten deň a jasajte, lebo máte veľkú odmenu v nebi .“ (Lk 6,23) Lukáš opisuje radosť z toho, keď sa obráti hriešnik (porov. podobenstváí v Lk 15). Radosť je prítomná aj pri stretnutí so zmŕtvychvstalým Ježišom a pri jeho nanebovstúpení.
Popri svätom Pavlovi Lukáš najčastejšie rozpráva o Duchu Svätom. V evanjeliu nájdeme zobrazené pôsobenie Ducha Svätého v živote Ježiša Krista. Aj druhá časť Lukášovho diela - Skutky apoštolov - začínajú osobou Ducha Svätého - jeho zostúpením na prvé kresťanské zhromaždenie na Turíce (Sk 2). Pri Ježišovom krste zostupuje Duch Svätý v okamihu, keď sa Ježiš modlí: „Keď sa všetok ľud dával krstiť a keď bol pokrstený aj Ježiš a modlil sa, otvorilo sa nebo…“ (Lk 3,21) Ježišova modlitba stojí na začiatku jeho verejného účinkovania.
Lukáš v časti 9,51-19,28 svojho evanjelia usporiadal materiál do jedného celku Ježišovej cesty do Jeruzalema, ktorá začína slovami: „Keď sa napĺňali dni, v ktoré mal byť vzatý zo sveta, pevne sa rozhodol ísť do Jeruzalema.“ Desať kapitol Ježiš vyučuje a koná mocné skutky stále vo vedomí si tejto cesty do Jeruzalema. V Skutkoch apoštolov Lukáš hovorí o Ježišových učeníkoch ako o nasledovníkoch Cesty. Toto označenie má obrazný význam a vyjadruje životný štýl a správanie človeka. Skutky apoštolov ukazujú, že cestu, ktorú prešiel Ježiš, teraz ňou kráčajú apoštoli, ktorí ohlasujú evanjelium v Jeruzaleme cez Judeu a Samáriu až po hranice sveta (Sk 1,8).
Lukášovo evanjelium je sústredené na Jeruzalem a jeho chrám. Evanjelium začína v jeruzalemskom chráme obetou kňaza Zachariáša a končí v jeruzalemskom chráme zmienkou, že po Ježišovom nanebovstúpení učeníci „s veľkou radosťou sa vrátili do Jeruzalema. Lukáš svojím dielom nás pozýva vstúpiť do dejín spásy, najskôr cez osobu Krista, ktorého predstavuje ako naplnenie dejín Izraela, potom v Cirkvi, ktorá nesie toto Slovo do celého sveta.
Popri Matúšovi aj Lukáš ponúka Ježišov rodokmeň. Chce totiž ukázať, že Ježiš nie je len naplnením prisľúbení pre izraelský národ, ale pre celé ľudstvo, keďže Adam je otcom celého ľudstva. V chválospeve Simeona v jeruzalemskom chráme sa o Ježišovi hovorí, že jeho narodenie je slávou pre Izrael, ale aj „svetlom na osvietenie pohanov.“ (Lk 2,32)
Zámer Lukášovho dvojzväzku je pekne vidieť v citácii z Knihy proroka Izaiáša 40,3: „Na púšti pripravte cestu Pánovi. Vyrovnajte na pustatine chodník nášmu Bohu!… A zjaví sa Pánova sláva a zrazu ju uvidí každé stvorenie.“ Tento citát preberá Lukáš na opísanie činnosti Jána Krstiteľa, ale doplní o výraz „A každé telo uvidí Božiu spásu“ v Lk 3,6.
Evanjelium podľa Lukáša možno právom nazvať evanjeliom milosrdenstva. Lukáš, ktorý bol podľa tradície lekárom a pochádzal z pohanstva, prejavuje vo svojich textoch mimoriadnu citlivosť k chorým, bezbranným a ľuďom na okraji spoločnosti.
Štvrtá z deviatich katechéz môže poslúžiť ako námet na stretnutie pre mládež. Táto katechéza sa zameriava na úryvok z Evanjelia podľa Jána (Jn 4, 1-42), kde Ježiš stretáva Samaritánku pri Jakubovej studni.
4 veci, ktoré ste nevedeli o Samaritánke
Ježiš a Samaritánka pri Studni: Hľadanie Vzťahu a Pravdy
Vtedy sa nečakane prihovoril žene - Samaritánke a povedal jej: „Daj sa mi napiť!“. Aj Ježiš bol smädný a sadol si k studni. V tomto postoji bol Ježiš príkladom odvahy. Židia sa so Samaritánmi nestretávali a v tej dobe nebolo pre muža dovolené rozprávať sa osamote so ženou. Ježiš však búral bariéry, aby zaniesol radostnú zvesť o Bohu aj k tým, u ktorých by to bolo prekvapivé.
Boh je vzorom tohto smädu po vzťahoch. Boh sám žije vo vzťahoch - v Trojici. Veľa sme poznačení individualizmom a to sa prejavuje aj v prežívaní našej viery. Ale žiť si svoju vieru odizolovaný od iných vo svojej „pevnosti“, do ktorej nik nemôže vstúpiť, určite neprináša radosť. Neboj sa vstúpiť do spoločenstva tých mladých, ktorí sa dokážu podeliť o svoju vieru navzájom medzi sebou. Ježiš je smädný po vzťahoch. A my tiež, pretože sme stvorení na obraz Boží.
Svet ponúka mnoho príležitostí, ako si uhasiť tento smäd. Predstav si teraz nejakého človeka, ktorý kráča po púšti. A zrazu v diaľke uvidí oázu. A keď dôjde na jej okraj, uvidí tam odpadkový kôš. A keďže je vysmädnutý a vyhladnutý, začne z neho vyťahovať odpadky, olizovať ich a bude celý šťastný, že aspoň trochu uhasí svoj smäd i hlad. Ale keby si dal ešte trochu námahy a odvahy a podišiel by ďalej, do centra oázy, našiel by tam prameň čistej vody a napil by sa ako človek, ktorý cíti svoju hodnotu.
Odpovedať na toto pozvanie však vyžaduje skutočnú odvahu. Odvahu spoznať pravdu o sebe. To bolo niečo, čo skutočne uhasilo smäd a mnohí uverili práve vďaka jej svedectvu. Keď visel na kríži, zvolal: „Žíznim!“, alebo ináč povedané: „Som smädný!“. Milý priateľ, určite aj Ty cítiš smäd po pravdivom poznaní seba, po pravých hodnotách, po niečom, čo by napĺňalo Tvoj život nielen na krátku chvíľu, ale čo by uhasilo Tvoj smäd. Rozhodnúť sa vstúpiť do vzťahu s ním, rozhodnúť sa žiť svoju vieru v spoločenstve, si vyžaduje odvahu - pravdivo si priznať svoju slabosť a napiť sa.
Hľadanie skutočnej pravdy
Čo si ako prvé všimneme na Samaritánke v tomto rozhovore s Ježišom, je jej záujem o hľadanie skutočnej pravdy a tiež spôsob, akým prijíma jeho slová. Stretáva pre ňu neznámeho človeka, ktorý ju presviedča že jej dokáže dať živú vodu. Iný človek by po takýchto slovách zrejme stratil záujem o ďalší rozhovor a ešte by si aj o tomto človeku niečo pomyslel. Ježiš jej povedal: „Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. Ako reagujeme my na Ježišove slová o živej vode? Nestáva sa nám, že sa nesnažíme hľadať Božiu vôľu a hovoríme o „inej vode“?
Ježiš hovorí Samaritánke slová, ktoré by možno najradšej nepočula. Priamo jej hovorí, že nekonala správne a ukazuje pravdu o jej živote. No všimnime si postoj Samaritánky - jej odvahu prijať túto pravdu o sebe.
Spätná väzba a jej význam
Ježiš dal Samaritánke spätnú väzbu na jej život. Nerobil to však preto, aby ju ponížil alebo odsúdil, ale aby ju nasmeroval na správnu cestu. K spätnej väzbe ho motivovala láska. Čo je vlastne spätná väzba? Je to akákoľvek reakcia na naše správanie, ktorú dostávame od svojho okolia.
Ako dobre podávať spätnú väzbu: Chváliť druhých je dôležité. Pri dávaní aj prijímaní spätnej väzby sa zaujímaj o názor toho druhého. Každú spätnú väzbu sa snaž prijímať ako dar. Spätnú väzbu podávaj medzi štyrmi očami. Niekedy je dobré potvrdiť si spätnú väzbu, ktorú sme dostali, aj u iných ľudí.
Čomu sa vyhnúť pri podávaní spätnej väzby: Negatívnu spätnú väzbu nikdy nepouži na to, aby si toho druhého ponížil alebo zosmiešnil pred ostatnými. Pri podávaní spätnej väzby je dôležité podať ju s čo najmenším časovým odstupom od udalosti, ktorej sa týka. Spätnú väzbu odkladaj na neskôr. Spätnú väzbu daj bez ohľadu na to, ako sa ten druhý cíti. Ak chceme, aby naša spätná väzba bola efektívna, potrebujeme vystihnúť aj správny čas, kedy ju podať. Snaž sa sústredene počúvať, aby si tomu druhému porozumel. Počas toho, ako rozpráva nepremýšľaj nad tým, čo mu odpovieš.
Spätnú väzbu podávaj na správanie, nie na osobu. Ak ťa niekto skritizuje, uraz sa na smrť. Aj keď je to pre teba nepríjemné, udrž si na uzde svoje pocity, hnev, nutkanie brániť sa. Keď ti niekto dáva spätnú väzbu, počúvaj ho iba na pol ucha a hneď rozmýšľaj nad tým, čo mu odsekneš. V žiadnom prípade neklaď otázky a nikdy sa nepýtaj na názor toho druhého. Spätnú väzbu daj bez ohľadu na to, ako sa ten druhý cíti. Má dnes mizerný deň?
Spomeňme si na príbeh o Samaritánke pri studni v kontexte Lukášovho evanjelia, ktoré je známe svojím dôrazom na milosrdenstvo, inklúziu a univerzálnu spásu.
| Prvok | Účel |
|---|---|
| Citrón (kyslosť) | Poukázať na negatíva a oblasti na zlepšenie |
| Med (sladkosť) | Vyvážiť pozitívami a oceniť silné stránky |
Lukáš svojím dielom nás pozýva vstúpiť do dejín spásy, najskôr cez osobu Krista, ktorého predstavuje ako naplnenie dejín Izraela, potom v Cirkvi, ktorá nesie toto Slovo do celého sveta.
tags: #evanjelium #podla #lukasa #12