Úvod
Tento text je zamyslením nad rôznymi aspektmi viery, spoločenstva a osobného rastu v kontexte kresťanstva. Dotýka sa tém ako zmierenie, moc Ducha Svätého, prenasledovanie a misia, a tiež problémov, s ktorými sa stretávala prvá Cirkev.
I. Spoločenstvo Božích detí
Pôsobením Ducha Svätého na veriacich vznikla prvá Cirkev. Ako rozumiete zhode v Cirkvi Božích detí? Akú úlohu má Duch Svätý v živej Cirkvi? Jedným z príkladov je voľba nového apoštola namiesto Judáša.
Je dôležité, aby sme sa lepšie zamysleli nad predčítaným textom a tým, že na Judášovo miesto má byť vybratý iný učeník. Úprimne nasledovali Krista od začiatku Jeho pôsobenia. Pán povolal do služby aj Pavla. Tolerancia a rešpektovanie náhľadu brata alebo sestry sú dôležité.
Duchom sa nachádza aj sám Pán Ježiš. Je tam teda telo i Hlava. Boh je nástroj v ruke Stvoriteľa.
II. Zázrak pri zoslaní Svätého Ducha
V druhej kapitole Skutkov apoštolských je opísané zoslanie Svätého Ducha. Pri zmienke o modlitbe v jazyku je dôležité si uvedomiť, že ak niekto nerozumie jazyku, v ktorom sa modlí, nemá to úžitok pre prítomného cudzinca. Ježiš pri svojom príchode zvestoval spasenie všetkým, nielen Židom.
Zároveň pri zmienke o modlitbe v jazyku je dôležité si uvedomiť, že nie je možné používať bľabotanie, ktoré dokáže zabľabotať hocijaký podvodník! Preto nie je možné používať 2. a neargumentovať.
III. Hnev
Chcete byť ako Ježiš? Prejavte svoj hnev! Samozrejme, nie kedykoľvek a nie akokoľvek. Ak necháme Ježiša bez Jeho prejavov hnevu, čo zostane? Žiadna silná láska! Hnev lásku nepopiera, práve naopak. Je veľa kresťanov, ktorí sa na kresťanstvo len hrajú. A my sme sa naučili tolerovať toto ich správanie, byť ticho.
Ak ste sa už rozprávali s niekým, komu ublížili práve kresťania, komu svojou “duchovnosťou” - viete, ako môže byť také niečo škodlivé. A my to nechávame tak? Za najzbožnejších ľudí tej doby boli považovaní farizeji. Neviem, kedy sa to vymklo spod kontroly, kedy prišla tá ich divadelná zbožnosť, ale Ježiš ich nešetril. Nazval ich napríklad obielenými hrobmi, ktoré sú pekné len zvonku a nám to síce nič nehovorí, ale každého zbožného tej doby sa to nesmierne dotklo. (a skôr, ako budete uvažovať o tom, koho z vášho okolia sa to týka, urobte si rýchlu kontrolu vášho pokrytectva vy sami.
Občas si myslíme, že vieru treba presadzovať za každú cenu. A naša viera nie je len presvedčenie, ale aj spôsob života. Sú pravidlá, ktorým veríme, pokladáme ich za dôležité… a ideálne by možno bolo, ak by tie pravidlá platili aj pre tých, čo neveria v Boha.
Ježiš sa raz stretol s človekom s vyschnutou rukou. A ten človek si mohol myslieť, och ako dobre, stretol som toho chlapíka, čo všade uzdravuje… ale, ups. Viete aký deň bol? Ale v kalendári je sobota, siedmy deň, deň odpočinku, a farizeji sú skrz naskrz presvedčení, že to nie je dobrý deň na uzdravovanie. A Ježiš im hovorí, nenapadlo vám, že čakať na uzdravenie do zajtra, keď je to možné hneď, je ako povinný spánok v škôlke?!
Tak si ich poobzeral so smútkom…a s hnevom. Svätiť sviatočný deň je jeden zásadný príklad z Desatora. Ale viete, čo sú zásadnejšie príkazy? Milovať budeš Pána, svojho Boha… a milovať budeš svojho blížneho - ako seba samého. A farizeji tie príkazy jasne poznali, recitovali ich stále dookola.
Teoreticky sme si všetci rovní, ale v praxi sú si niektorí ľudia predsa len rovnejší. A sú skupiny ľudí, ktoré neberieme rovnako, ako tie iné.. (a tu si už doplňte podľa svojho uváženia a schopnosti sebakritiky). A v Ježišovej dobe to nebolo inak. Prekvapivo však, tá prehliadaná nedôležitá skupina ľudí… boli deti.
Sú dva momenty v evanjeliách, keď šlo o deti. Prinášali k nemu deti, aby sa ich dotýkal; ale učeníci im dohovárali. Reakcia Ježiša na to je opísaná ako “namrzel sa”. Možno to nie je tak silné ako poprevracať stoly v Chráme (k tomu sa ešte dostaneme), ale hnev to je. A druhý moment je v súvislosti s hriechom a s ľuďmi, ktorí zvedú na hriech jedného z tých maličkých. Tam hnev nemusí byť spomenutý, aby ho bolo počuť veľmi jasne: beda tomu, skrze koho (zvody na hriech) prichádzajú. Inšpirácia pre nás? Keď niekto odstrkuje, ponižuje, ubližuje akejkoľvek skupine ľudí, prestať byť ticho. Mierové rozhovory pri túžbe občas nepomáhajú. nebrzdite sa. povedze a urobte, čo je treba.
Pamätám si jednu príležitosť… a prepáčte, nemôžem ani len naznačiť, čo to bolo. Bolo tam so mnou pár mojich (vtedy) kolegov, riešila sa jedna morálne veľmi vážna vec. A ľudia, čo tú vec (aj toho človeka) obhajovali, si z Biblie vyťahovali veci, ako im to prišlo. Ja nemám temperament pokojnej ovečky a párkrát som už naozaj chcela niečo povedať. Myslím, že som búchala nohou a raz aj do stola a kolegovia sediaci pri mne ma utišovali. (teda, robili čo mohli…). A nakoniec som to nebola ja, ktorá som vybuchla, ale jeden z tých, ktorí ma utišovali. A bolo to fascinujúce. Doteraz si ho pamätám, ako v hneve ani nevydržal sedieť, ako stál a kričal, ako nahlas a zreteľne povedal, čo sme si všetci mysleli. Chvála Bohu! Občas sa to proste inak nedá. Nehovorím, že často, aj raz za rok je príliš veľa. Ale prídu chvíle… ako napríklad tá, keď Ježiš príde do Chrámu.
Je to miesto, kde sa cíti Doma, Syn bližšie k Otcovi. A namiesto ľudí hľadajúcich toho istého Otca tam vidí iných, hľadajúcich vlastné zárobky a vidí im až do žalúdka. Sú jednoducho veci, ktoré sú vážne, nesmierne dôležité a nadovšetko sväté. Nie je hriechom previniť sa, ak neviete o týchto veciach nič. Hnev je nebezpečná a vysoko horľavá látka. No keď sa svet stáva ďalej a ďalej chladnejším od nedostatku spravodlivosti, presne to je potrebné. Ježiš prejavoval svoj hnev, no nerobil to vtedy, keď šlo priamo o Neho.
IV. Mladosť
Organizácia Spojených národov vyhlásila rok 1985 za Medzinárodný rok mládeže. Ak je človek základnou a zároveň aj každodennou cestou Cirkvi, potom možno ľahko pochopiť prečo Cirkev pripisuje osobitnú dôležitosť obdobiu mladosti ako kľúčovému obdobiu v živote každého človeka. Vy, mladí, stelesňujete túto mladosť. Vy ste nositeľmi nádeje, lebo patríte budúcnosti a budúcnosť patrí vám. Veď nádej je vždy spätá s budúcnosťou, je očakávaním "budúcich dobier". V tomto zmysle budúcnosť patrí vám mladým, tak ako raz patrila generácii dospelých a spolu s nimi sa stala prítomnosťou. Za túto prítomnosť vo všetkých jej mnohorakých formách a profiloch sú zodpovední predovšetkým dospelí. Táto dimenzia je aj vlastným rozmerom kresťanskej a ľudskej nádeje.
Na otázku "Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?" Ježiš odpovedá najprv protiotázkou: "Prečo ma nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý, jedine Boh." Potom pokračuje: "Poznáš prikázania: Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Nebudeš podvádzať! Ale rozhovor sa tým nekončí. Mladík totiž tvrdí: "Učiteľ, toto všetko som zachovával od svojej mladosti." V evanjeliách sú aj iné miesta, ktoré opisujú stretnutia Ježiša z Nazareta s mladými ľuďmi - osobitne dojímavé sú dve vzkriesenia z mŕtvych: Jairovej dcéry a syna naimskej vdovy; no bez obavy môžeme povedať, že spomenutý rozhovor predstavuje najúplnejšie a obsahovo najbohatšie stretnutie.
Možno tiež povedať, že má najuniverzálnejší a nadčasový charakter, a že teda v istom zmysle má stálu a nepretržitú platnosť, cez všetky stáročia a generácie. A tak Kristus hovorí s mladým človekom, mladíkom alebo dievčaťom, hovorí na rozličných miestach zeme, uprostred rozličných národov, rás a kultúr. Zároveň aj všetky opísané prvky, ako aj všetky slová, ktoré pri tomto rozhovore povedali obidve stránky, majú ten najpodstatnejší význam a celkom osobitnú váhu. Možno povedať, že tieto slová obsahujú zvlášť hlbokú pravdu o človeku vôbec a predovšetkým pravdu o ľudskej mladosti.
Ide o to, že mladosť sama v sebe (nezávisle od akéhokoľvek hmotného majetku) je celkom zvláštnym bohatstvom človeka, či už dievčaťa alebo mladíka, a mladí ju zvyčajne prežívajú ako osobitné bohatstvo. Zvyčajne, ale nie vždy, ani nie spravidla, lebo sú na svete aj ľudia, ktorí z rozličných dôvodov nezakusujú mladosť ako bohatstvo. Predsa sú však dôvody - a to aj objektívnej povahy -, aby sme mysleli na mladosť ako na celkom zvláštne bohatstvo, ktoré človek skusuje práve v tomto období svojho života. Toto obdobie sa bezpochyby líši od obdobia detstva (z ktorého práve vyrastá) a líši sa aj od obdobia plnej dospelosti. Obdobie mladosti je čas, keď sa zvlášť intenzívne odhaľuje ľudské "ja" a s ním spojené vlastnosti a schopnosti.
V. Hodnoty a Zmysel Života
Kristus odpovedá svojmu mladému partnerovi pri rozhovore v evanjeliu: "Nik nie je dobrý, jedine Boh." Už sme počuli, na čo sa ho mladík pýtal: "Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?" Čo mám robiť, aby môj život mal zmysel, plný zmysel a hodnotu? Takto by sme mohli pretlmočiť jeho otázku do reči našej doby. Jedine Boh je dobrý, to znamená: v ňom a len v ňom majú všetky hodnoty svoj prameň a svoje konečné zavŕšenie. On je "Alfa a Omega, počiatok i koniec". Jedine v ňom tieto hodnoty nachádzajú svoju autentickosť a svoje definitívne potvrdenie. Bez neho - bez vzťahu k Bohu - celý svet stvorených hodnôt visí akoby v absolútnom prázdne. Stráca pri tom aj svoju priezračnosť a výrazovú silu. Potom sa zlo ponúka ako dobro a dobrom sa pohŕda.
Otázka hodnoty a otázka zmyslu života - ako sme už povedali - patrí do osobitného bohatstva mladosti. Vyviera zo samého vnútra hľadaní a nepokojov, spätých s projektom života, ktorý si treba osvojiť a uskutočňovať. A ešte viac vtedy, keď je mladosť poznačená osobitným utrpením, alebo keď si mladý človek uvedomuje utrpenie druhých, alebo je silne otrasený pohľadom na mnohoraké zlo, ktoré je vo svete, alebo konečne, keď sa stretne tvárou v tvár s tajomstvom hriechu a ľudskej zloby (mysterium iniquitatis). Kristova odpoveď znie: Jedine Boh je dobrý, jedine Boh je láska. Táto odpoveď sa môže zdať ťažko pochopiteľná, ale je istá a pravdivá. Obsahuje konečné riešenie. Taký je Kristus v rozhovore s mladíkom. Taký je v rozhovore s každým a s každou z vás, keď ho oslovíte "Učiteľ dobrý...", spýta sa vás: "Prečo ma nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý, jedine Boh." A teda: To, že ja som dobrý, svedčí o Bohu. To je jadro, základný bod odpovede na otázky, ktoré mu kladiete vy mladí prostredníctvom bohatstva, ktoré je vo vás a ktoré korení vo vašej mladosti.
VI. Prikázania
Na túto otázku Ježiš odpovedá: "Poznáš prikázania." A vypočítava prikázania, ktoré patria do Desatora. Prikázania dostal kedysi Mojžiš na vrchu Sinaj, keď Boh uzavrel zmluvu s Izraelom. Boli napísané na kamenných tabuliach a pre každého Izraelitu boli každodenným ukazovateľom cesty. Mladík, ktorý hovorí s Kristom, pozná, prirodzene, prikázania Desatora naspamäť. Musíme predpokladať, že v rozhovore, ktorý Kristus vedie s každým z vás, mladí priatelia, sa opakuje tá istá otázka: Poznáš prikázania?" A opakuje sa nevyhnutne, pretože prikázania sú časťou zmluvy medzi Bohom a ľudstvom. Prikázania určujú zásadné základy nášho správania, rozhodujú o morálnej hodnote ľudských skutkov a organicky súvisia s povolaním človeka k večnému životu a s nastolením Božieho kráľovstva v ľuďoch a medzi ľuďmi.
Nasledujúca tabuľka zobrazuje Desatoro Božích prikázaní:
| Číslo | Prikázanie |
|---|---|
| 1 | Ja som Pán, tvoj Boh; nebudeš mať iných bohov okrem mňa. |
| 2 | Nebudeš si robiť modly ani žiadnu podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou. |
| 3 | Nebudeš brať meno Pána, svojho Boha, nadarmo. |
| 4 | Pamätaj na deň sviatočný, aby si ho zasvätil. |
| 5 | Cti svojho otca i svoju matku, aby si dlho žil na zemi. |
| 6 | Nezabiješ. |
| 7 | Nescudzoložíš. |
| 8 | Nepokradneš. |
| 9 | Nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu. |
| 10 | Nebudeš požiadať dom svojho blížneho, ani jeho manželku, ani jeho sluhu, ani jeho slúžku, ani jeho vola, ani jeho osla, ani nič, čo patrí tvojmu blížnemu. |