Evanjelium podľa Tomáša: Obsah, význam a kontroverzie

Evanjelium podľa Tomáša je novozákonný apokryf, ktorý sa skladá zo 114 výrokov, pripisovaných Ježišovi Kristovi. Kresťanské cirkvi však nepovažujú výroky za autentické Ježišove výroky. Tu treba objasniť, že rozlišovanie medzi kánonickými a apokryfnými evanjeliami je konfesionálnej povahy, takže z historického hľadiska sa kánonické a apokryfné evanjeliá zaradzujú na rovnakú úroveň. A okrem toho takmer všetky apokryfné evanjeliá, o ktorých máme informácie a ktoré sa nám čiastočne zachovali, sú neskoršie ako synoptické, mnohé aj omnoho neskoršie: sú to texty často pitoreskné a sugestívne, ale bez nejakej historickosti.

Výnimku predstavuje Tomášovo evanjelium, koptský preklad z gréckeho originálu, nájdený v Nag Hammadi. Na rozdiel od štyroch kanonických evanjelií - Matúša, Marka, Lukáša a Jána - ktoré obsahujú príbehy o Ježišovom živote, smrti a zmŕtvychvstaní, je Tomášovo evanjelium evanjeliom výrokov. Zbierka obsahuje výroky, o ktorých sa predpokladá, že ich vyslovil Ježiš, no bez naratívneho kontextu, podobenstiev alebo príbehov.

Evanjelium podľa Tomáša začína výrokom: "A on povedal: Kto objaví výklad týchto výrokov, neokúsi smrť." Vedci sa domnievajú, že táto pasáž naznačuje, že pochopenie týchto tajných výrokov vedie k večnému životu - duchovnej nesmrteľnosti prostredníctvom poznania.

Všeobecne možno povedať, že svätý Tomáš patrí medzi obľúbených svätcov. Dokazuje to niekoľko sakrálnych stavieb s jeho patrocíniom. U nás je Kostol svätého Tomáša v Novej Vsi nad Žitavou, v Prahe je kostol sv. Svätý Tomáš je rovnako častým námetom umeleckých diel. Najčastejšie je zobrazovaný ako sa dotýka Kristových rán, prípadne ako prijíma Máriin opasok pri jej Nanebovzatí. Z ikonografického hľadiska býva zobrazený ako väčšina apoštolov, s nástrojom svojho umučenia: v tomto prípade je to kopija alebo oštep. Inokedy je zobrazovaný s trojuholníkom alebo uholníkom tvaru T, čo je odkaz na jeho stavbu paláca v Indii.

Svätý Tomáš (z hebr. teóma, t.j. dvojča; * 1. storočie - † 21. december 72), nazývaný Didymos, bol jedným z Ježišových učeníkov. Jeho meno s prívlastkom „neveriaci“ sa časom stalo pomenovaním skeptikov, ktorí sa na vlastné oči alebo dotykom musia presvedčiť o existencii niektorých javov. Apoštolovi Tomášovi sa pripisuje autorstvo viacerých apokryfných textov. Najznámejšie z nich je Evanjelium podľa Tomáša, ktoré bolo napísané koptským jazykom a našlo sa v egyptskom meste Nag Hammádí v roku 1945 (dnes tvorí súčasť tzv. Knižnice z Nag Hammádí). Dodnes existuje v gréckej, latinskej a sýrskej verzii. Obsahuje rozprávanie o Ježišovej mladosti a jeho zázračnej moci už od detstva.

Aktuálne väčšina bádateľov je zameraná vysvetľovať ich prostredníctvom teórie dvoch prameňov: najstarším a zďaleka aj najkratším textom je Marek, ktorý je poplatný len predchádzajúcim tradíciám. Široké črty, ktoré Lukáš a Matúš prezentujú spoločne bez čerpania z Marka, majú pochádzať z prameňa, ktorý sa nám nezachoval a je nazývaný Q (= Quelle, prameň po nemecky). Je to rozsiahla zbierka Ježišových výrokov a skutkov, ktorá už mala istý rozprávačský rámec. Čo sa týka týchto dvoch autorov, Lukáš bol stotožňovaný s Pavlovým učeníkom, Matúš s apoštolom tohto mena.

V skutočnosti nie je rozpoznateľný nejaký špecifický literárny model, ku ktorému by sa dala priradiť kompozícia týchto troch evanjelií. Markovo evanjelium sleduje Ježišov verejný život od krstu dielom Krstiteľa až po ohlásenie udiateho vzkriesenia zbožnými ženami, bez slova o popaschálnych zjaveniach vzkrieseného. Podľa nášho poznania ide o prvý pokus dať dokopy spomienky na to, čo Ježiš povedal a (ešte viac) urobil. Tieto spomienky sa odovzdávali predovšetkým ústne. Vedúcim motívom, ktorý sa usiluje vtlačiť jednotu postupnosti perikop, je mesiášske tajomstvo: Ježiš odhaľuje učeníkom svoju dôstojnosť Mesiáša postupne (a toto kulminuje v epizóde premenenia) a vyžaduje uchovanie tohto tajomstva. Ježiš je prezentovaný aj ako veľký divotvorca, privilegovaný dôverným vzťahom s Bohom Otcom.

Lukáš, ktorý je najviac literárne vycibrený a najvzdelanejší z troch evanjelistov a latentnej pavlovskej tendencie, bol autorom (okolo 80. Keďže Matúš je ešte úzko zviazaný so židovskou tradíciou, veľmi bolestne vnímal odmietanie, ktoré Židia vo veľkej väčšine (a predovšetkým znalejší Židia) prejavovali Ježišovmu posolstvu.

Na záver tejto témy treba upozorniť, že musíme vziať do úvahy krátke izolované texty, ktoré kolovali v prvých časoch života cirkvi a aj neskôr a týkali sa viac-menej Ježišových slov, ktoré kolovali ústnou formou. Tieto krátke izolované texty však neboli zozbierané v súhrnoch, ktoré sa priamo alebo nepriamo vliali do aktuálnych kánonických evanjelií.

Fragment z Evanjelia podľa Tomáša

Objav a význam

Evanjelium podľa Tomáša našli v Egypte v roku 1945. Ukazuje Ježiša v trochu inom svetle. Tomášovo evanjelium našli zakopané v hlinenej nádobe neďaleko Nag Hammádí. Tomášovo evanjelium, objavené spolu so zbierkou 13 starých kníh, bolo jedným z najväčších archeologických nálezov 20. storočia. Odhalil ho miestny rošník Muhammad al-Samman, ktorý našiel nádobu s viac ako tuctom papyrusových kníh viazaných v koži, ktoré boli napísané v starovekej gréčtine.

Vedci diskutujú o dátume jeho vzniku, pričom niektorí tvrdia, že bol napísaný už v polovici 1. storočia, čo z neho robí potenciálne jeden z prvých záznamov Ježišových výrokov, zatiaľ čo iní ho datujú do 2. storočia. To by umiestnilo Tomášovo evanjelium približne do rovnakého obdobia, ako bol napísaný Nový zákon, čo bolo medzi rokmi 50 až 100 nášho letopočtu.

Výskumníci z Humboldt Universität sa vo svojej novej štúdii pozreli opäť na útržok papyrusu, ktorý mali v rukách už niekoľko desaťročí. Nová analýza odhalila, že môže ísť o najstaršiu existujúcu kópiu Tomášovho evanjelia. Nový objav pochádza z obdobia ranného kresťanstva. Doteraz sa za najstaršiu kópiu považovala grécka verzia evanjelia v kódexe z 11. storočia, ktoré pravdepodobne vzniklo v 2. storočí nášho letopočtu.

„Útržok papyrusu má mimoriadny vedecký význam. Datujeme ho do 4. alebo 5. storočia, preto môže ísť o najstaršiu prežívajúcu kópiu evanjelia,” tvrdí Lajos Berkes, jeden z autorov výskumu. Nový výskum zároveň dokazuje, že Tomášovo evanjelium bolo pôvodne napísané v gréckom jazyku.

Útržok papyrusu má rozmery 11 x 5 centimetrov a dokopy sa na ňom nachádza 13 riadkov gréckych písmen. Jeden riadok má približne 10 písmen. S najväčšou pravdepodobnosťou útržok pochádza zo starovekého Egypta.

Vedci si mysleli, že ide o list z bežného života, napríklad súkromnú korešpondenciu alebo nákupný zoznam. Obyčajnosť papyrusu ešte viac zvýrazňovalo neuhladené písmo. Všetko sa ale zmenilo, keď výskumníci pozorovali v texte slovo Ježiš. Následne vedci porovnali papyrus s inými textami a začali lúštiť list písmeno po písmene. Postupne vedci prichádzali na to, že ide o Tomášovo evanjelium. Rozlúštený text porovnávali s inými manuskriptami evanjelia.

Text na papyruse sa drží pôvodného textu. Ten podľa doterajších poznatkov vznikol v 2. storočí nášho letopočtu. Podľa nemotorného písma vedci usudzujú, že text vznikol ako písomné cvičenie v škole alebo kláštore. Text zachytáva pasáž z detstva Ježiša, ktorá sa považuje za druhý zázrak. V tomto príbehu sa malý Ježiš hrá pri potôčiku a z hliny vymodeluje dvanásť vrabcov. Jeho otec, Jozef, Ježiša napomenie a spýta sa ho, že prečo robí niečo také na deň posvätného sabatu. Päťročný Ježiš Kristus len tleskne rukami a všetkých 12 hlinených vtáčikov ožije.

Výskumníci zároveň potvrdili, že táto verzia Tomášovho evanjelia je najstaršia. V rámci tejto štúdie sa zároveň držia dôkazov, podľa ktorých vzniklo pôvodné evanjelium v 2.

Kontroverzie a alternatívne pohľady

Evanjelium podľa Tomáša ukazuje Ježiša v trochu inom svetle. Výroky však vyvolali medzi cirkvou pobúrenie.

Niektorých hodnostárov nahneval výrok: „Ak vám tí, ktorí vás vedú, povedia: „Pozri, kráľovstvo je na oblohe,“ predbehnú ťa nebeské vtáky. ‚Ak vám povedia: ‚Je to v mori‘, ryba ťa predbehne. Kráľovstvo je skôr vo vás a je mimo vás.“ Zatiaľ čo „Kráľovstvo je vo vás“ sa objavuje v tradičnej Biblii, príslovie v Tomášovi naberá mystickejší tón.

Toto zdôrazňuje hlavné posolstvo, že Božie kráľovstvo nie je fyzickým miestom, ktoré treba nájsť zvonku, ale duchovnou realitou v každom človeku. Spochybňuje vonkajšie, inštitucionalizované pohľady na kráľovstvo.

Svätý Tomáš tvrdil, že Ježiš nebol misionár, ale duchovný učiteľ. Autor príspevku poznamenal, že tieto výroky naznačujú, že Ježiš bol všade - a že cieľom bolo osvietenie, nie poslušnosť.

Ježiš Kristus, ktorého Otec poslal ohlasovať evanjelium, tým, že po svojom zmŕtvychvstaní zveruje apoštolom úlohu pokračovať v jeho evanjelizačnom poslaní (porov. Mt 28, 19 - 20; Mk 16, 15; Lk 24, 4 - 7; Sk 1, 3): „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“ (Jn 20, 21; porov. 17, 18) vyzýva všetkých ľudí, aby sa obrátili a uverili (porov. Mk 1, 14 - 15). Chce, aby toto poslanie prostredníctvom Cirkvi preniklo do každej historickej doby, na každé miesto zeme a do každého spoločenského prostredia, a dostalo sa ku každému človeku, aby sa tak všetci stali jedným stádom s jedným pastierom (porov. Jn 10, 16): „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu.

Evanjelizácia navyše poskytuje možnosť, aby sa obohatili nielen tí, na ktorých sa obracia, ale aj jej aktéri a celá Cirkev. Napríklad v procese inkulturácie „je všeobecná Cirkev sama obohacovaná v rôznych životných oblastiach [...] Učí sa tajomstvo Krista hlbšie poznať a vyjadriť ho a dostáva popud na stálu obnovu“ (17). Cirkev, ktorá počnúc dňom Turíc dávala najavo univerzálnosť svojho poslania, prijíma v Kristovi nespočetné bohatstvá ľudí z každej doby a každého miesta ľudských dejín (18). Každé stretnutie s konkrétnou osobou alebo kultúrou môže okrem svojej vnútornej antropologickej hodnoty, odhaliť tie možnosti evanjelia, ktoré boli dovtedy málo vyjasnené a ktoré obohatia konkrétny život kresťanov a Cirkvi.

Temná stránka Spasiteľa?

Text, známy ako Tomášovo evanjelium o detstve, rozpráva o Ježišových zázračných činoch - oživovaní zvierat, čerpaní vody z rozbitého džbánu i uzdravovaní chorého chlapca. Približuje však aj jeho temnejšiu stránku, čím zapĺňa medzery v kanonickom evanjeliu. Začína sa v období, keď má Ježiš len päť rokov. V porovnaní s tradičnou Bibliou je to omnoho skôr, tam sa Ježiš prvýkrát spomína až ako dvanásťročný. Píše sa v nej napríklad o tom, ako zabil dieťa len za to, že doňho náhodou vrazilo. Keď sa dedinčania posťažovali Márii a Jozefovi a malý Ježiš sa to dozvedel, z pomsty ich uvrhol do slepoty.

V inom príbehu Jozef berie syna k učiteľovi, aby sa naučil abecedu. Ježiš sa mu však vysmieva, čo učiteľa nahnevá. Dalo sa očakávať, že Tomášovo evanjelium spôsobí poriadny rozruch. Cirkev ho už pred mnohými stáročiami rázne odmietla a označila ho za neautentické a kacírske. Krista totiž vykresľuje ako násilné a vrtošivé dieťa, čo je v rozpore s ortodoxným kresťanským učením.

„Keď Jozef uvidel, čo Ježiš spravil, nahneval sa a vyťahal ho za ucho. Chlapec sa rozzúril a odvetil: ,Jedna vec je hľadať a nenachádzať, úplne niečo iné je konať takto nerozumne. Nevieš, že ti nepatrím? Nechci ma nahnevať'."

Ďalší príbeh hovorí o tom, ako Jozef vzal syna k učiteľovi a poprosil ho o pomoc. „Daj mi ho, brat, a ja ho naučím Písmo a presvedčím, aby všetkým žehnal a nepreklínal," odvetil pedagóg. Keď to počul Ježiš, zasmial sa a podľa evanjelia povedal: „Vy hovoríte, čo viete, ale ja viem viac ako vy, lebo som pred vekmi. A viem, kedy sa narodili otcovia vašich otcov." Ježiš potom učiteľa ohromil svojou znalosťou hebrejskej abecedy. Muž ostal veľmi znepokojený. Jozefovi povedal, že dieťa zjavne nepatrí do tohto sveta a požiadal ho, aby odišli.

Treba však povedať, že v Tomášovom evanjeliu sa spomína aj množstvo zázrakov, ktoré mladý Ježiš vykonal. Napríklad priviedol ryby späť k životu, vzkriesil dieťa, ktoré zomrelo po ťažkej chorobe, uzdravil drevorubača, ktorý si náhodou odťal nohu či rozmnožil jedno pšeničné zrno, aby ho mohol rozdať chudobným, vdovám a sirotám.

Caravaggio - Nevera svätého Tomáša

Svätý Tomáš

Tomáš pochádzal z Palestíny a patril do zboru apoštolov, ktorých si priamo vyvolil Ježiš. Jeho meno v aramejčine znamená dvojča, rovnako ako v gréčtine Dydimus. Z evanjelistov o ňom najviac písal Ján, celkovo štyrikrát.

Prvýkrát je to v situácii, keď doniesli Ježišovi správu o Lazárovej chorobe. Apoštoli Ježišovi vyhovárali cestu do Judey. Tomáš vtedy povedal: „Poďme teda aj my, aby sme zomreli s ním!” (Jn 11,16). Druhýkrát ho Jan spomína v udalosti, ktorá sa odohrala deň pred veľkonočnými sviatkami. Ježiš hovorí o príbytkoch, ktoré sú pripravené v nebi, a o ceste, kam ide. Tomáš vtedy reaguje: „Pane, nevieme, kam ideš. Ako by sme mohli poznať cestu?” Ježiš mu odpovedal: „Ja som cesta, pravda i život. Nikto neprichádza k Otcovi, iba cezo mňa.” (Jn 14,5-6).

V 20. kapitole píše Ján o udalosti, keď sa Kristus po svojom zmŕtvychvstaní zjavil apoštolom, ktorí boli zhromaždení za zatvorenými dverami. Tomáš vtedy s nimi nebol. Až keď prišiel Ježiš druhýkrát, bol tam aj Tomáš. Vtedy vyznal: „Pán môj a Boh môj!” Uveril a zostal verný Bohu až do smrti. Posledný krát sa zmieňuje o Tomášovi v 21. kapitole. Apoštoli - medzi nimi výslovne aj Tomáš - boli loviť ryby.

Podľa starovekej tradície odišiel Tomáš po Kristovom Nanebovstúpení medzi Partov ako misionár a dostal sa až do Indie. Dodnes ho kresťania v Indii uctievajú ako zakladateľa miestnej cirkvi. Od jeho pôsobenia v Indii odvodzuje svoju existenciu sýrsko-malabarská a sýrsko-malankarská katolícka cirkev a tiež Malankarská ortodoxná cirkev.

Podľa jednej legendy bol Tomáš ako jediný prítomný pri Nanebovzatí Ježišovej matky Panny Márie. Ostatní apoštoli boli zázračne prenesenie do Jeruzalema, aby boli prítomní pri jej smrti, ale Tomáš zostal v Indii. Po pohrebe bol však prenesený k jej hrobu, kde bol svedkom jej Nanebovzatia. Ako stúpala, spadol dolu jej opasok. Ostatní apoštoli neuverili jeho slovám, kým nenašli prázdny hrob a nevideli opasok.

Čo sa týka jeho účinkovanie v Indii pôsobil v okolí dnešného mesta Chennaj (predtým Madras). Tu obracal na kresťanskú vieru miestnych obyvateľov. Tu aj údajne v roku 72 našiel svoju smrť. Prepadli ho hinduistickí kňazi, dobodali kopijami a ubili kýjmi. Neďaleko tohto miesta existuje Hora svätého Tomáša, na ktorej bol v roku 1547 na jeho počesť postavený chrám. Tu stál kamenný kríž, kde podľa tradície boli ostatky svätého Tomáša uložené. Tie v roku 394 preniesli do Edessy (dnešná Şanlıurfa v južnom Turecku).

S pobytom Tomáša v Indii súvisí ešte jedna legenda. Údajne tu od miestneho kráľa menom Gundaphar dostal poverenie postaviť palác. Poskytnuté peniaze však Tomáš tajne rozdával chudobným. Kráľ videl, že stavba vôbec nenapreduje a Tomáš mu ako vysvetlenie povedal, že „palác bude môcť vidieť až po smrti, pretože je stavaný v nebi”. Vtedy zázračne ožil kráľov mŕtvy brat a potvrdil Tomášove slová. Na kráľa to malo taký účinok, že sa sám stal kresťanom.

Z historického hľadiska je zaujímavý fakt, že meno kráľa Gundaphara nie je vymyslené; panovník takého mena skutočne v Indii žil. Našli sa mince, pochádzajúce z 1. stor. po Kristovi, s jeho menom. Tento nález a odveké uctievania hrobu sv. Tomáša v Majlapure hovorí v prospech podanie o apoštolskom účinkovaní sv.

Evanjelium dnešného dňa ukazuje na jeden problém, ktorý sa objavuje často v celých dejinách spásy a to je prijatie ľudského sprostredkovateľa spásy. Tomáš sa nám javí ako človek, ktorý si všetko najradšej preskúma sám. Evanjelium hovorí, že Tomáš nebol s ostatnými, keď sa zjavil Ježiš. Ježiš sa zjavuje spoločenstvu veriacich, ale Tomáš tam nebol. Možno podceňoval ostatných a ich kolektívne svedectvo. Charakter kolektívneho svedectvo má samotná Biblia. Písmo Sväté je zbierkou svedectiev o živom Bohu. V Písme svedčia patriarchovia, proroci, kňazi a zákonníci, mudrci a králi, apoštoli ale aj jednoduchí veriaci. Preto má Písmo Sväté zvláštnu schopnosť zapáliť našu vieru. Vierou sa aj my zaraďujeme do tohto zástupu veriacich, ktorí tvoria cirkev. Vierou sme aj my postavení na základe, ktorým sú apoštoli a proroci a na hlavnom uhoľnej kameni, ktorým je sám Ježiš.

Boh použil ako svoj nástroj Ježiša z Nazareta ako pravého Boha i človeka. Už tu je skúšaná naša viera, pretože hoci vidíme človeka, sme vyzvaný veriť, že je súčasne pravým Bohom. Ak skúmame svoj osobný vstup do skutočnosti spásy, zistíme, že aj na nás Boh pôsobil skrze nejakého človeka, ktorý bol pre nás prvým svedkom viery. Možno to boli rodičia a možno niekto úplne neznámy, kto nepatril do okruhu príbuzných, ale s ktorým nás neskoršie spojila rovnaká viera. Nepohoršujme sa nad tým, že Boh urobil našu spásu závislú od ľudí, od Ježiša, od apoštolov, od kňazov. Aj my prijmime toto svoje určenie spolupracovať na spáse druhých. Prosme o dar Ducha Svätého, ktorý jediný uschopňuje k svedectvo.

tags: #evanjelium #podla #tomasa