Evanjelium pre gréckokatolíckeho kňaza

Stratené evanjelium, kontroverzná relikvia a posledné želanie zomierajúceho pápeža. To sú tri dôvody, pre ktoré sa dvaja bratia - vatikánski kňazi - podujmú rozlúsknuť najväčšiu záhadu v dejinách kresťanstva.

Píše sa rok 2004, pôsobenie Jána Pavla II. na pápežskom stolci sa chýli ku koncu a vo Vatikánskych múzeách sa pripravuje záhadná výstava. Týždeň pred slávnostnou vernisážou na tajnom stretnutí neďaleko Ríma zavraždia jej kurátora. Polícii sa nedarí odhaliť vinníka, preto otec Alex v zúfalom úsilí ochrániť svoju rodinu začne vyšetrovať na vlastnú päsť.

Život gréckokatolíckeho kňaza

Narodil som sa, aby som sa stal kňazom. Strýko je kňaz, starší brat Simon je kňaz a nádejam sa, že aj z Petra raz bude kňaz. Nepamätám sa na časy, keď som nežil vo Vatikáne. V očiach sveta existujú dva Vatikány:

• Jeden z nich je najkrajšie miesto na svete: chrám umenia a múzeum viery.
• Druhý je katolícky mäsokombinát, krajina, z ktorej plesniví kňazi už veky hrozia varovným prstom.

Zdá sa nemožné, aby v jednom či druhom z nich vyrastal mladý chlapec. Napriek tomu bol náš štát vždy plný detí. Každý ich má: pápežovi záhradníci, pápežovi robotníci, pápežova Švajčiarska garda. Keď som bol dieťa, Ján Pavol veril v zachovanie životného minima, preto zvyšoval mzdu s každým ďalším prírastkom do rodiny.

Hrávali sme sa na skrývačku v záhradách, s miništrantmi sme sa naháňali za loptou alebo trieskali do starého hracieho automatu nad sakristiou uňho v bazilike. Proti vlastnej vôli sme najprv s matkami chodievali do vatikánskeho supermarketu a obchodného domu, potom s otcami po benzín a do banky. V krajine veľkej ako golfové ihrisko sme robili takmer všetko to, čo iné deti. So Simonom sme boli šťastní. Normálni.

Špecifiká gréckokatolíckeho kňaza

Skôr než k rímskym mal otec bližšie ku grékokatolíkom, čo znamenalo, že nosil dlhú bradu a iné rúcho, že namiesto omše slávil akúsi božskú liturgiu a že sa smel pred vysvätením oženiť. Rád vravel, že my východní katolíci sme boží vyslanci, prostredníci, ktorí majú pomôcť zjednotiť katolíkov s pravoslávnymi. V skutočnosti sme však pripomínali vyhnancov stojacich na hranici medzi dvoma znepriatelenými veľmocami. Kým katolíkov chodí po svete asi miliarda, prívrženci našej viery sa rátajú na tisíce, a tak bol otec jediným ženatým kňazom v krajine riadenej mužmi žijúcimi v celibáte. Tridsať rokov sa naňho vatikánski kňazi dívali zvrchu a zavaľovali ho byrokratickými povinnosťami.

Na rakovinu, povedali nám lekári. Nič nepochopili. Rodičia sa spoznali v šesťdesiatych rokoch, v tom kratučkom okamihu, keď bolo možné všetko. Často u nás v byte tancovali. Aj po tých bezbožných časoch sa spolu oduševnene modlievali. Matkini predkovia boli rímski katolíci a vyše sto rokov sa šplhali po vatikánskych rebríčkoch, preto keď si vzala za muža chlpatého Gréka, zriekli sa jej. Po otcovej smrti mi povedala, aké sa jej odrazu zdá zvláštne mať ruky, keď sa za ne nemá s kým držať. So Simonom sme ju pochovali vedľa otca za vatikánskym farským kostolom.

Iba to, ako som deň za dňom vynechával školu, aby som mohol sedieť na cintoríne s rukami okolo kolien a plakať. Boli sme ešte len chlapci, a tak si nás k sebe vzal strýko, vatikánsky kardinál. Strýka Lucia najlepšie opíšem, keď poviem, že mal srdce dieťaťa, ktoré si odkladal do pohára so zubnou protézou. Ako vatikánsky štátny sekretár Lucio venoval svoje najlepšie roky úsiliu o to, aby udržal vyrovnaný štátny rozpočet a zabránil vatikánskym zamestnancom vytvoriť odborové hnutie. Z ekonomického hľadiska nesúhlasil s myšlienkou odmeňovať rodiny za to, že majú viac detí, takže aj keby si našiel čas vychovávať dvoch osirotených sestriných chlapcov, zo zásady by to odmietol.

Na prácu som bol primladý, nuž Simon na rok odišiel z vysokej školy a našiel si zamestnanie. Ani jeden z nás nevedel variť, zašívať či opraviť záchod, Simon sa učil sám. Ráno ma budil do školy a dával mi peniaze na obed. Staral sa, aby mi nechýbalo oblečenie a teplá strava. Všetko, čo viem o miništrovaní, som pochytil od neho. Každý katolícky chlapec, keď je mu v noci najhoršie, pred spaním rozmýšľa, či sú také zvery ako my vôbec hodné hliny, z ktorej nás Pánboh vytvaroval. Do môjho života, do mojej temnoty však Boh zoslal Simona. Nepreskákali sme detstvo spoločne. On ho preskákal sám a mňa odniesol na chrbte. Odvtedy ma máta tušenie, že mu ten dlh do konca života nebudem schopný splatiť. Môže mi ho iba odpustiť.

Život otca Alexandra

Keď mal Peter jedenásť mesiacov, odišla od nás moja manželka Mona. Odvtedy mi v rodičovských povinnostiach nezastupiteľne pomáha táto stará mníška. Poslal mi ju strýko Lucio - má ich k dispozícii celý batalión -, a len ťažko si viem predstaviť, čo by som bez nej robil, lebo nemám peniaze, aby som zaplatil hoci aj veľmi nenáročnú pubertiačku.

Podľa vzoru mužov z matkinej strany je Simon rímskokatolíckym kňazom, teda sa nikdy nemôže oženiť ani mať deti. Mona, nech jej Boh žehná, chcela, aby sa náš syn podal na svojho spoľahlivého, mierneho a spokojného otca. V poslednom čase myslievam na Monu častejšie ako kedysi. Ani čoby so sebou bratov príchod niesol tieň manželkinho odchodu. Sú magnetickými pólmi môjho života, jeden nemôže existovať bez druhého. S Monou sme sa poznali od detských liet medzi Vatikánskymi múrmi, a keď sme sa po rokoch stretli v Ríme, vyzeralo to ako Božie znamenie. Lenže sme sa museli poponáhľať, lebo kňazi východného obradu sa smú oženiť iba pred vysvätením, po ňom už nie, a z dnešného pohľadu Mona asi potrebovala viac času.

Manželky to vo Vatikáne nemajú ľahké. Manželky kňazov už vonkoncom. Mona pracovala na plný úväzok takmer až do dňa, keď priviedla na svet nášho modrookého chlapca, ktorý jedol ako žralok a sotva zažmúril oka. Až neskôr som začal lepšie chápať. Chladnička bola prázdna, lebo Mona prestala chodiť do obchodu. Nevšimol som si to, pretože okrem toho prestala aj pravidelne jesť. Menej sa modlila. Menej spievala Petrovi.

Až raz, tri týždne pred jeho prvými narodeninami, zmizla. Pod šálkou zozadu skrinky som našiel fľaštičku s liekmi. Vatikánsky štátny lekár nám povedal, že trpela depresiami a chcela sa z nich dostať sama. Vraj sa nemáme vzdávať nádeje. Tak sme s Petrom čakali, kedy sa Mona vráti. Dnes by som odprisahal, že sa na ňu pamätá. No tie spomienky sú poskladané iba z fotografií, ktoré videl u nás v byte. Prifarbuje si ich drobnosťami z televíznych seriálov a reklám v časopisoch. Zatiaľ nezaregistroval, že grécke katolíčky nenosia parfum ani si nemaľujú pery. Celá cirkev v jeho očiach, žiaľ, vyzerá dosť rímskokatolícky: keď na mňa pozrie, vidí osamelého kňaza žijúceho v celibáte. Svoju rozporuplnú identitu má ešte len odhaliť. Matku však ustavične zmieňuje v modlitbách a od ľudí viem, že Ján Pavol sa správal podobne, keď v útlom veku prišiel o mamu.

Záhadná výstava

Simon letí z Turecka do Ríma pozrieť sa na výstavu, ktorej kurátorom je náš spoločný priateľ Ugo Nogara. Do vernisáže ostáva necelý týždeň a je iba pre pozvaných, čo značí, že by som sa na ňu nedostal, keby som s Ugom nespolupracoval. Vravím si, že si možno urobil zachádzku cez Vatikánske múzeá, aby navštívil Uga Nogaru, ktorý horúčkovito dokončuje prípravy na otvorenie svojej veľkej výstavy.

Šoférujem do Castel Gandolfo v zúrivej búrke postupujúcej na sever. Husto leje, kvapky odskakujú od dlažby ako blchy. Keď vchádzam na diaľnicu, nemám už pred sebou čelné sklo, ale skôr bubnovú blanu. Autá okolo mňa spomaľujú a zastavujú pri krajnici. Keď bol Simon malý, patril k tým chlapcom, čo sú schopní v búrke liezť na strom po zatúlanú mačku. Raz v noci na pláži v Kampánii som bol svedkom, ako pláva do húfu medúz, aby z neho zachránil dievča, ktoré odniesol prúd.

tags: #evanjelium #pre #knaza #greckokatolicke