Asi neprezradíme nič nové, keď povieme, že každý túži po šťastí. Mnohých však môže prekvapiť, že Boh túži po našom šťastí omnoho viac ako my sami. Ešte väčšie prekvapenie môže spôsobiť vyhlásenie, že k šťastiu sa dá dospieť práve cez sviatosť zmierenia. Cez túto sviatosť pokorujúceho sa ponižovania pred kňazom, ktorý si ktoviečo myslí? Áno, je to tak. K šťastiu sa dá dospieť cez nádhernú sviatosť stretnutia sa márnotratného syna so svojím otcom, ktorý ho už zďaleka vyzerá. Ako je to možné? Kto neskúsi, neuverí. Ako však nabrať odvahu a skúsiť to, keď nás od toho odrádza toľko vecí? Načo vlastne slúži spoveď? Ako sa vôbec dobre spovedať? A prečo sa spovedať kňazovi? Ak si aj vy kladiete tieto otázky, čítate tie správne riadky.
Tajomstvo dobrej spovede spočíva v dobrej príprave na túto sviatosť. Spovedám sa už 5, 10, 15 rokov a nevidím žiadne výsledky. Rovnaké hriechy, rovnaké pokánie. Má to nejaký zmysel? To je otázka, ktorú si kladie veľa ľudí. Tajomstvo dobrej spovede, ktorá urobí náš duchovný život dynamickejším, spočíva v zrelom, sviežom pohľade na túto sviatosť a v dobrej príprave na ňu.
✝️⛪️🕊 Akých je 7 krokov k zmiereniu (spovedi)?
Ako sa pripraviť na spoveď
Na dobré spytovanie svedomia potrebujete v zásade tri veci: kúsok papiera, pero a chvíľu času. Stojí za to napísať na kúsok papiera zoznam svojich hriechov. Ukladanie myšlienok na papier - aj krátke slová - dáva poriadok do chaosu v našej hlave. Po druhé, asi každý z nás má také skúsenosti, že keď kľačal na spovedi, v hlave mal iba veľkú čiernu dieru. Preto je písomné spytovanie svedomia dobrou mapou, ktorá nás prevedie okamihom spovede. Po napísaní hriechov stojí za to položiť si otáznik ku každému z nich: „Prečo som si to dovolil? Prečo som sa rozhodol byť zlý?“ Postupným hľadaním odpovedí na tieto otázky postupne objavíme zdroje nášho správania.
Ľútosť a ochota pracovať na sebe
Keďže máme za sebou zoznam hriechov a pokus o odpoveď na otázku: „Prečo som to urobil?“, je čas na ďalšiu otázku: „Ľutujem to?“ Ľútosť za hriech je spojená so silným negatívnym emocionálnym cítením, často kombinovaným s takmer fyzickou bolesťou, ktorú pociťujeme za spáchané krivdy. Nie vždy nás však takto mrzia všetky naše hriechy. Ľutujeme niektoré hriechy viac ako iné. Nie vždy cítime dokonalú ľútosť. Niekedy sú naše situácie také komplikované, že je ťažké vyvolať akýkoľvek stav podobný ľútosti, napriek tomu niekde pod kožou cítime, že by sme mali ísť na spoveď.
Nakoniec príde čas opýtať sa: „Som pripravený na sebe pracovať? Chcem vo svojom živote zmeny k lepšiemu?“ Je potrebné pripomenúť, že sviatosť zmierenia nie je jednorazovou činnosťou, ktorá resetuje náš prehľad o priestupkoch, ale dlhým procesom zmeny našich životov. Stáva sa, že po jednej spovedi niekto úplne zmení štýl fungovania, ale zvyčajne je to len začiatok dlhej a náročnej práce na sebe. Don Bosco, svätý pedagóg mladých ľudí, navrhol svojim žiakom, aby pri každej spovedi zohľadňovali jeden konkrétny hriech, jeden konkrétny rozmer ich života a pracovali na ňom najmä do nasledujúcej spovede. To predpokladá vypracovanie stratégie pre vymanenie sa z hriechu: čoho sa musím vyvarovať, čo si musím stanoviť a aké ciele chcem dosiahnuť.
Výber spovedníka a odškodnenie
Osobne som presvedčený, že v ľudskom rozmere tejto sviatosti je najdôležitejšie vedomie, že môj spovedník ma dobre prijal, vypočul a pochopil. Mnoho ľudí, ktorí boli v spovednici zle prijatí, nepochopení alebo dokonca nevypočutí, trpia akousi nechuťou a traumou spojenou s touto sviatosťou. Ak sa teda chcete vyhnúť takémuto druhu situácií, choďte tam, kde má pre vás kňaz čas, kde čakajú veriacich viaceré spovedné smeny a kňazi. Vyvarujte sa spovede, ak je to sprevádzané unáhlenosťou a povrchnosťou. Dobrou praxou je aj praktizovanie spovede u jedného riadneho spovedníka. Vo sviatosti zmierenia je aj prvok duchovného vedenia.
Tak ako si hriech vyžaduje rozhrešenie, spôsobené krivdy si vyžadujú odškodnenie. Dobre vykonaná sviatosť zmierenia z nás robí čoraz zrelších ľudí, schopných odpúšťať a opravovať chyby. Spoveď nás učí, že duchovná zrelosť nie je len o tom, že si občas vyčistíme svedomie vyznaním svojich hriechov. Duchovnou zrelosťou je tiež ochota obnoviť rovnováhu, ktorú zlo zlomilo pomocou dobrých skutkov a pokánia.
Čo spôsobuje hriech
Čo v našom živote spôsobuje hriech? Vylučuje nás. Robí nás neschopnými mať účasť na spoločenstve. Predstavme si, že by sme prišli na spoločenský večierok oblečení v havajskej košeli a v bermudách. Pri vstupe do sály zistíme, že všetci sú v elegantných šatách. Pôjdeme ďalej? Asi nie. Zbytočne nás budú presviedčať, že si to nikto nevšimne. Podobne som sa pýtal birmovancov, či by išli so spolužiakmi na pizzu, keby mali veľký fľak na tričku. Všetci odpovedali, že nie.
Správna a nesprávna výčitka svedomia
Existuje správna, ale aj nesprávna výčitka svedomia. Správna výčitka nás privádza k uvedomeniu si zlého skutku, k požiadaniu o odpustenie a v konečnom dôsledku k pevnejšiemu primknutiu k Bohu, lebo sme zažili, že nás nekonečne miluje aj napriek našim chybám. Takúto výčitku svedomia mal svätý Peter. Nesprávna výčitka nás ponižuje, privádza k zúfalstvu a znechuteniu. Máme strach prísť k Bohu, lebo sa hanbíme. Chceme si zaslúžiť spásu, ale týmto konaním samých seba presviedčame o tom, že si zaslúžime len trest. Máme teda akúsi túžbu potrestať sa. A to s obľubou využíva diabol.
Osobné zážitky so sviatosťou zmierenia
Rád by som sa s vami podelil o dva osobné zážitky so sviatosťou zmierenia, ktoré v značnej miere ovplyvnili môj život. Oba sa stali ešte pred vstupom do seminára, keď som sa pomaly dostával zo zvykového tradičného náboženstva a postupne objavoval vzťah s Bohom, ktorý je úplne o niečom inom ako o bezduchých povinnostiach. V celom tomto dozrievaní však ostávali dve veľké prekážky, ktoré som nielenže nedokázal odstrániť, ale ani dobre pomenovať. Ponižovali ma, hanbil som sa za ne. Chcel som to riešiť, ale nemal som síl. Od svojho prvého svätého prijímania som chodil pravidelne každý mesiac k sviatosti zmierenia. Teraz spätne si uvedomujem, že aj to bol jeden z rozhodujúcich momentov môjho povolania.
Druhá šanca a Božie milosrdenstvo
Čo znamená druhá šanca, ktorú nám Boh sprostredkuje cez milosť zmierenia? Keď po dlhých pokusoch Edison konečne zostrojil prvú žiarovku svietiacu cibuľu, chcel ju prezentovať odbornej verejnosti. Prítomní napäto čakali, ostával už len posledný úkon priniesť svietiacu cibuľu na pódium. Avšak asistent, ktorý žiarovku niesol, zakopol a rozbil ju. Prezentácia sa skončila. Nasledovalo opäť dlhé obdobie vývoja, aby sa vyrobila nová. Samozrejme, hrozilo, že tým Edison príde o prvenstvo. Po čase sa podarilo vyrobiť novú žiarovku a opäť nastala podobná situácia treba priniesť žiarovku na pódium. Kto ju niesol? Ten istý asistent. Práve toto je druhá šanca, ktorú nám Boh dáva. Nehovorí nám, že sme toho už dosť pokazili a teraz máme zaliezť do kúta.
Ako ťažko odpúšťame druhým. Niekedy si aj po dlhých rokoch dokážeme vyčítať konkrétne veci. Odpustiť sebe samým však považujeme niekedy priam až za nemožné. Ale je tu Boh. On, ktorý sa voči nám nikdy ničím neprevinil a ktorý nám dal život. On, ktorého sme toľkokrát urazili. Hovorí k nám aj takýmito slovami: „Kým žiješ, dýchaš a máš odvahu prísť a povedať prepáč, ja ti odpustím. Samozrejme, toto môže zažiť iba pokorný človek, ktorý dokáže veci prijať zadarmo. Ten, čo si chce všetko zaslúžiť, má problém prijať odpustenie. V tomto smere musíme byť ako deti. A nemajú problém to prijať. My dospelí však žijeme mentalitu zásluhovosti. Nechceme prijímať, lebo nechceme byť zaviazaní. Aj svoje hriechy si chceme odčiniť sami a dokázať Bohu svoju lásku tým, že sa za hriech vytresceme. Myslíme si, že Boh nás miluje vtedy, keď sme krásni, šikovní, bez hriechu, keď sa nám darí v modlitbe, keď nemáme konflikt s ľuďmi. Ak niečo z tohto neplatí, považujeme sa za nehodných Božej lásky. Preto najprv chceme veci vyriešiť a keď si myslíme, že je všetko v poriadku, už si zaslúžime spoveď.
Svetlo sveta
Duša sa stáva čistou a priehľadnou. Keď potom duša prijíma Ježiša vo svätom prijímaní, Ježiš, ktorý je skutočným svetlom sveta, v nás exploduje a začne vyžarovať svetlo ako atómová bomba. Pravé svetlo Jeho prítomnosti zaplavuje celú miestnosť duše. Po tom, čo Ježiš tvrdil o sebe, že je Svetlom sveta, povedal: “Vy ste svetlo sveta.” (Mt 5, 14) Potom konečným výsledkom častého a dôstojného prijímania týchto dvoch sviatostí je svätosť.
Spytovanie svedomia
Akým spôsobom si môžem konať spytovanie svedomia? Najbežnejší spôsob je podľa desatora. Zoberieme si spovedné zrkadlo, kde sú položené nejaké základné otázky a zamýšľam sa nad nimi, študujem, či som to spáchal alebo nie. Ďalej môžem spytovanie svedomia konať na základe troch okruhov, ktoré sledujem. Môj vzťah k Bohu, môj vzťah k blížnemu, môj vzťah k sebe samému. Rozmýšľam, kde som v týchto vzťahoch zlyhal. A tretí spôsob je zobrať si Sväté Písmo. Tým, že človek číta jednotlivé state a počúva Ježišove učenie alebo sleduje jednotlivé osoby, akým spôsobom konali pokánie. Pozrime si napríklad kráľa Dávida alebo aj prorokov akým spôsobom pozývajú k pokániu, čo si vyčítajú, alebo čo vyčítajú národu. Nechovám sa aj ja podobne?
Kvalita našich vzťahov
Položme si teraz niektoré otázky o kvalite našich vzťahov. Aký je môj vzťah k Bohu? Je Boh skutočne na prvom mieste v mojom živote? To miesto neprebralo náhodou niečo iné? Nemusia to byť len peniaze, moc a kariéra, ale môžu to byť aj moje medziľudské vzťahy, moje deti, moje pracovné úspechy, môj nápad, to na čom si zakladám. Nie je to už dávno na mieste Boha? Čo všetko je pred Bohom môžem zistiť, keď si plánujem svoj deň. Aké miesto v mojom dni má napríklad modlitba? Vložím ju tam ako prvú alebo keď ostane čas po vykonaní všetkých svojich povinností? Ak je správna druhá odpoveď, nie som potom otrokom svojich povinností?
Ďalej je tu otázka rastu v duchovnom živote, prehlbovanie svojho života viery: Čítam Sväté Písmo? Venujem sa čítaniu duchovnej literatúry? Študujem katechizmus? Zúčastňujem sa na prednáškach a duchovných obnovách, ktoré sa ponúkajú? Nezakrpatela moja viera niekde pri vedomostiach, ktoré mám ešte z detstva?
Povery
S tým súvisí obrovská oblasť povier. Tie najväčšie čo sú: mágia, veštenie, rôzni liečitelia, horoskopy, kde človek využíva sily a spôsoby, ktoré idú proti Bohu. Nie to je problém, že tieto veci nefungujú, oni fungujú, ale fungujú nie za pomoci Pána, ale za pomoci niekoho iného. Potom sú tu tie naše možno bežné povery, ktoré ani nepovažujeme za hriech: čierna mačka, klopanie na drevo, červená stuha na kočíku, atď. Drobnosti, ktorým neveríme, ale na druhej strane ich používame, lebo „čo keď je to pravda“. Lenže opäť, kde ja skladám dôveru? V Pána alebo v nejaký takýto vonkajší obrad, rituál, ktorý niekto vymyslel alebo ktorý spoločnosť bežne používa.
Bludy a nesprávne náuky
Ďalej je tu otázka rôznych bludov a nesprávnych náuk, názorov a učení, ktoré sa medzi veriacimi veľmi často šíria. Sú to, či už elektronickou poštou šírené alebo aj na rôznych papierikoch prepisované správy a odkazy, odvolávajúce sa na súkromné zjavenia. Tieto správy väčšinou oznamujú hrozné tresty, ktoré prídu na ľudstvo, ak sa ono neobráti a taktiež sú plné magických rituálov, ktoré treba vykonať, aby sme sa uchránili trestov.
Spôsob života „ako keby Boha nebolo“
Potom je tu spôsob života „ako keby Boha nebolo“. Chodím síce do kostola, mám svoje náboženské zvyky a praktiky, ale v každodennom živote Boha, svoje svedomie, ignorujem. Žijem tak ako keby On vôbec neexistoval. Neverím tomu, že je reálny, lepšie povedané, že to, čo on od nás žiada sa dá reálne žiť. Poviem si, že je to nemožné, a preto uzatváram drobné kompromisy. Niekedy aj dosť veľké. Poviem si: „Inak sa to nedalo. Musel som urobiť ten hriech, veď Boh to odpustí, on vidí, že to bolo pre dobrú vec.“ Lenže sv. apoštol Pavol jasne hovorí: Nikdy nemožno konať zlo, aby z toho vzišlo dobro. Účel nikdy nesvätí prostriedky!
Účinky sviatosti zmierenia
Tu však nestačí hovoriť len o mnohých úžasných účinkoch u človeka, ktorý si vykoná dobrú spoveď:
- Uzdravenie. Ježiš je Boží lekár. Hriech je zranenie duše! Vždy, keď sa dobre vyspovedáme, Ježiš Božský lekár sa svojou jemnou a milujúcou rukou dotýka našej duše a vylieva svoju vzácnu Krv na zranené miesta.
- Sloboda. Spoveď zvráti otroctvo hriechu a vydobyje skutočnú slobodu - slobodu synov a dcér Božích.
- Pokoj. Dobrá spoveď uprace neupratané v našej duši. Preto ak naozaj chceme zažiť hlboký pokoj vo svojej duši, prečo sa nepokúšať urobiť to najlepšie vyznanie hriechov v živote?
- Čistota svedomia. Svätý Tomáš Akvinský uvádza, že všetci ľudia cítia povolanie k šťastiu alebo k radosti. Hriech produkuje smútok v duši. Len Boh nám môže dať skutočnú radosť.
- Obnovenie priateľstva s Bohom. Ak upadneme do nešťastia spáchaním smrteľného hriechu, stratíme milosť Božiu a jeho priateľstvo. Podobne ako márnotratný syn mali by sme sa vrátiť do domu nášho milujúceho Otca a utekať do Jeho milujúcej náruče a on nám odpustí.
- Prevencia pred budúcim pádom. Spovedanie môže slúžiť ako prostriedok na zabránenie pred budúcim pádom. Ak spáchame smrteľný hriech, mali by sme čo najskôr pristúpiť k spovedi. Avšak časté vyznanie dokonca i drobných hriechov môže slúžiť ako prostriedok na zabránenie pádu do duchovnej choroby, ktorú nazývame hriech!
- Rast v poznávaní seba samého. Osoba, ktorá dôsledne skúma svoje svedomie, dobre si vykonáva spovede a pravidelne komunikuje s kňazom - svojím spovedníkom, môže úprimne rásť v sebapoznaní.
- Účinné a vrúcne prijaté sväté prijímanie. Spoveďou je takáto poškvrnená duša očistená vzácnou krvou Baránka Božieho, ktorý sníma hriechy sveta. Duša sa stáva čistou a priehľadnou. Potom konečným výsledkom častého a dôstojného prijímania týchto dvoch sviatostí je svätosť.
Svätý pápež Ján Pavol II. raz povedal túto poznámku vo vzťahu k Panne Márii a sviatosti vyznania: Mariánske svätyne - Lurdy, Fatima, Guadalupe a i. - sú duchovné kliniky.