Tretia adventná nedeľa nás uprostred adventu pozýva k radosti a nádeji. Evanjelium nám predstavuje postavu Jána Krstiteľa, predchodcu Mesiáša.
Ján Krstiteľ: Svedok Svetla
Čítame: „Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili. On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle. A toto je Jánovo svedectvo: Keď Židia z Jeruzalema poslali k nemu kňazov a levitov, aby sa ho pýtali: „Kto si ty?“, on vyznal a nič nezaprel. Vraveli mu teda: „Kto si? Aby sme mohli dať odpoveď tým, čo nás poslali. Tí vyslaní boli spomedzi farizejov. A pýtali sa ho: „Prečo teda krstíš, keď nie si Mesiáš ani Eliáš, ani prorok?“ Ján im odpovedal: „Ja krstím vodou. Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte.“
Ján Krstiteľ bol poslaný, aby vydal svedectvo o Svetle. Ján im odpovedal: „Ja krstím vodou. Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte.
Všetci kresťania sú povolaní uznávať Ježiša Krista a vydávať svedectvo o jeho viere. Ako Kristovi učeníci sme povolaní prispievať darom Svetla.
Posolstvo radosti a miernosti
„Ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa! Vaša miernosť nech je známa všetkým ľuďom. Pán je blízko. O nič nebuďte ustarostení. Ale vo všetkom modlitbou, prosbou a so vzdávaním vďaky prednášajte svoje žiadosti Bohu.“ Božia blízkosť je podľa sv. Pavla dôvodom k radosti. Život v Božej blízkosti. Charakteristickou črtou života kresťana má byť miernosť.
Odmenou za takýto spôsob života, ale aj za to, že sa oň snažíme, je Boží pokoj a opora v Bohu. To je známka pravej viery, ktorú je takto možno odlíšiť od chvíľkového.
Posolstvo liturgie a Sv. Písma je teda jasné: máme sa radovať, veseliť, jasať, plesať, smiať sa, sláviť, oslavovať. A to nielen dnes, ale stále. Pravdupovediac, radosť by mala byť jednou z poznávacích znakov nasledovníka Kristovho.
Dnes sa neustále zvyšuje počet lekárov, zdravotníkov, psychológov a pacientov, ktorí používajú veselosť a smiech ako prostriedok na zmiernenie stresu, na uvoľnenie bolesti, na uľahčenie zotavenia sa z choroby a vo všeobecnosti na prinesenie svetla do pohľadu človeka na život.
Medzi kresťanskými svätcami významným v tomto zmysle bol sv. Tomáš Morus. Erazmus sa o ňom vyjadril takto: „Od svojho detstva bol tak veľmi požehnávaný žartom, že človek by si mohol myslieť, že vtipkovanie bolo jeho povolaním.“
Pavol vie, že kresťan má byť prorokom. A prorok to je človek protikulturálny, to znamená vždy ide proti trendom, presvedčeniam a pocitom masy. A čo keď tak tou masou sú práve tvoje čierne myšlienky, ktoré ťa gniavia?
Advent ako liturgické obdobie naše životné nálady pekne vyjadruje. Je to obdobie veľmi ponuré. Brat, sestra, nepodobá sa aj tvoj život svojou ponurosťou, ubúdajúcim svetlom a čiernotou adventu?
Čo máme robiť?
Zástupy sa pýtali Jána: „Čo teda máme robiť?“ On im odpovedal: „Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne!“ Aj mýtnici prišli, aby sa dali pokrstiť, a hovorili mu: „Učiteľ, čo máme robiť?“ On im povedal: „Nevymáhajte viac, ako vám určili!“ Pýtali sa ho aj vojaci: „A čo máme robiť my?“ Vravel im: „Nikoho netrápte, nikomu nekrivdite a buďte spokojní so svojím žoldom!“
V texte je veľmi dobre vidieť, že hoci Ján vyzýval k prirodzenej náprave života - to nestačí - to je len predpoklad. Aby človek obstál pred Bohom, potrebuje aj niečo viac - účasť na daroch Božích cez krst a Ducha Svätého. Teda žiť „pekným životom“ - to ešte nie je kresťanstvo.
Ján mal úlohu od Boha Otca pripraviť cestu. A Ježiš spasiť svet. Vďaka Jánovi mal každý v Ježišovi spoznať Záchrancu. No v texte čítame, že za Ježišom posiela učeníkov s otázkou- Si to Ty? Ako keby zaváhal. A možno zaváhali učeníci a preto ich posiela, aby sa uistili. A možno Boh vedel, že mi budeme váhať a preto je toto napísané v Biblii. Aby nás uistil- Ježiš je Boží Syn.
Ježiš nehovorí učeníkom: áno som to ja. Sám hovorieval, že po ovocí spoznáte človeka. Teda podľa toho čo robí, čo je vidieť. A tak hovorí: Choďte za Jánom a povedzte mu, čo robím, čo vidíte- slepí vidia, chromí chodia, malomocní sa čistia, hluchí počujú, mŕtvy vstávajú a chudobným sa zvestuje evanjelium.
Ak by hockto pochyboval o Ježišovi, tu musí zastať a padnúť na kolená. On priniesol na svet pomoc, záchranu, dobro. V knihe proroka Izaiáša čítame: On sám, Boh, príde a zachráni vás. Otvoria sa oči slepým, uvoľnia uši hluchým, chromí budú skákať ako jeleň. Toto bude robiť Boh, keď príde na zem. A Ježiš ukazuje, ja toto robím. Ja som Boh.
Jeho skutky nám dokazujú, že neprišiel s trestom. Prišiel so záchranou, uzdravením, darmi...s týmto prichádza aj k tebe. Chce Ťa uzdraviť, chce Ťa potešiť, prišiel kvôli tebe, aby bol tvojou najbližšou blízkosťou...
Dnešným textom nás Pán Ježiš uisťuje- ja som Boží syn. Skutočne. Zároveň dostávame napomenutie- Hľadáš Božie slovo? Ak áno, prečo? Je to len vyplnenie času, alebo skutočná túžba po Bohu? Vieš aká je tvoja úloha v Božom pláne?
Určite máš aj ty úlohu a nie je malá. Radujeme sa z Tvojho príchodu, lebo veď Ty si Ten, ktorý mal prísť, a my nebudeme čakať iného Spasiteľa. Zostaň s nami a pri nás. Prichádzaj každodenne nanovo do našich sŕdc, prebývaj v nich s Duchom Svätým, aby sme sa stali novými ľuďmi. Pane, Ty sa nám prihováraš slovom spásy a života a my uprostred práce a starostí si ani neuvedomujeme túto veľkú milosť. Posilňuj nás, aby sme aj my boli tvojimi poslami, tak ako Ján Krstiteľ. Aby sme v Tebe videli Božieho Syna. Osloboď nás od všetkého, čo nám prekáža prijať Ťa v čase milosti. Nedaj nám zabudnúť ani na Tvoj posledný príchod v moci a sláve. Daj nám tak žiť, aby sme Ťa mohli v onen deň s radosťou pozdraviť a privítať požehnaného na veky. Amen.
Ježiš Kristus je dlho očakávaným Mesiášom. On je Svetlom sveta. Evanjelium nie je čudné posolstvo, ani nejaká iná doktrína, ale Slovo, ktoré dáva nášmu ľudskému životu zmysel, pretože ho sprostredkoval večný Boh, vtelený ako človek.
„Rodokmeň Ježiša Krista “zahŕňa Tamar, Rachab, Rút, a ,,ženu Uriášovu”, ktorá je takto označená preto, že sa považovalo za neúnosné uviesť jej Meno Batšeba. Tento umelo vytvorený Ježišov rodokmeň je oveľa viac geniálnou teologickou výpoveďou než historicky približným záznamom. Úžasné na ňom je, že do nej boli zámerne zahrnuté štyri cudzinky, štyri ženy, ktoré neboli Židovky, pričom najmenej tri z nich boli prinajmenšom ľahkomyseľnej povahy, či boli dokonca verejne známe hriešnice. Ako to, že sa autor evanjelia opovážil medzi Ježišových predkov vsunúť osoby, ktoré patrili ku ,,spodine”? Je jasné, že sa tak chcelo dať na vedomie, že Ježiš pochádzal z obyčajného ľudského, porušeného, hriešneho a trpiaceho sveta tak isto ako my všetci. Práve toto úplné a zároveň transformované ľudstvo dávalo Ježišovi autoritu za jeho pozemského života.
Čo dáva komukoľvek z nás účinnú autoritu učiť, kázať a meniť životy? Je to snáď kňazské svätenie? Je to úrad? Je to rodina a pôvod? Je to oblečenie a titul? Ježiš nemal autoritu za svojho života, kvôli svojmu špeciálnemu pôvodu. Jeho autorita vyrastala z autentickosti jeho zvesti a z pretvárajúceho pôsobenia jeho cesty cez kríž až ku vzkrieseniu. Mal autoritu, pretože bol skutočným mužom Ducha. To je základ duchovnej autority aj dnes. Viac ako z písma, zo sviatostí alebo svätení vychádza skutočná autorita z ,,vypití kalicha, ktorý mám vypiť a ktorí budete musieť vypiť aj vy” (Marek 10:38). Z duchovného hľadiska pochádza autorita z toho, že prejdeme skúškou a temnotou a vyjdeme na druhej strane slobodnejší, šťastnejší, činorodejší a prístupnejší. Pretože len premenený ľudia môžu premieňať ďalších ľudí. To platí aj v dnešnej dobe.
Preto prišiel Ježiš kázať evanjelium chudobným - oni sú totiž v jedinečnej pozícií, aby ho prijali v plnosti. Pre trpiaceho totiž spasenie nie je iba abstraktnou duchovnou teóriou, ale skôr stratégiou prežitia. Sú to ľudia ,,zotavovania”, u nich je veľká šanca, že nás ovplyvnia a zmenia, pretože učia ako tí, ktorí majú moc, a nie ako zákonníci. “ (Marek 1:22), ich učenie vychádzalo pravdepodobne z toho čo si akurát prečítali v teologických skriptách. Oblasť v ktorých sme sa my sami zmenili, v ktorých sme trpeli a v ktorých sme sa už uzdravil, je oblasť kde môžeme najviac prinášať efektívnu zmenu druhým.
Keď dnes vstúpite kdekoľvek do kostola, tak si určite všimnete, že na adventnom venci horia tri sviece, z ktorých je tretia ružovej farby. I napriek tomu, že slávime radostnú nedeľu, predsa dnešné evanjelium nám nehovorí o radosti. Práve naopak. Minulú nedeľu sme uvažovali o Jánovi Krstiteľovi, ktorý krstil krstom pokánia v rieke Jordán, kde pokrstil aj samotného Pána Ježiša. Po tomto krste sa o Ježišovi vyjadril, takto: „Po mne prichádza mocnejší ako som ja. Ja nie som hoden ani zohnúť sa a rozviazať mu remienok na obuvi“ (porov Mt 1, 7, tiež Lk 3, 16, aj Jn 1, 27). Ale tiež sa vyjadril, že jeho poslanie sa skončilo práve krstom Pána Ježiša. Ďalej sa vyjadril, že sa musí umenšovať, aby Ježiš vzrastal vo svojom poslaní.
Historicky vieme, čo sa po tejto udalosti stalo. Pán Ježiš začal verejne ohlasovať evanjelium a Ján sa naozaj akoby vzdialil, uvedomujúc si, že jeho poslanie skončilo. Ale nie celkom. Totiž, v tom čase sa Palestína nachádzala pod jarmom rímskej ríše a vtedajší cisár po smrti kráľa Herodesa Veľkého ustanovil na jeho miesto jedného z jeho troch synov Herodesa Antipasa, ktorý bol rovnaký nemravník ako jeho otec. Vieme, že na návšteve v Ríme zviedol bratovu ženu Herodias a aj s jej dcérou Salome odišiel do jednej z piatich pevností jeho otca na územie dnešného Jordánska, a to do pevnosti Macheront. Keďže táto pevnosť bola na druhej strane za Mŕtvym morom, tak sa tam cítil nielen v bezpečí a vzdialený od svojho národa, ktorému bol kráľom, ale tam spokojne mohol s Herodias žiť nemravným životom. Všetkých vtedajších veľmožov a dôstojníkov opíjal, aby si ich naklonil k tomu, aby súhlasili s jeho hriechom.
Keď sa Ján Krstiteľ dozvedel o Herodesovom hriechu, tak neváhal ísť za ním s výčitkou, že takto nesmie žiť, že je to proti Pánu Bohu. Herodes ho dal uvrhnúť do väzenia, kde Ján prežíval síce hrdinsky svoje utrpenie, ale i napriek tomu mu prichádzali na rozum pochybnosti o Ježišovej osobnosti. Čo si má o Ježišovi myslieť? Je naozaj tým Mesiášom, ktorého ohlasoval? Preto poslal za Ježišom svojich učeníkov, aby sa ho na to opýtali, kto vlastne Ježiš je.
Pán Ježiš sa na neho nenahneval, ale ako počúvame z dnešného evanjelia, poslal ich k Jánovi, aby mu povedali, čoho boli pri Ježišovi svedkami. Ako vidíme, Ján sa za svoju krízu vo väzení nehanbil. Zapochyboval o zmysle celého svojho života a taktiež aj svojho poslania.
Možno sa aj vám, milí priatelia, niekedy stalo, že ste sa dostali do krízy viery. Vo svojej kňazskej činnosti sa mi neraz sťažovali moji veriaci, že prežívajú akúsi suchopárnosť vo svojom duchovnom živote, hovoriac, že sa im nechce modliť, s odporom idú do kostola, lebo im to nič nehovorí. Pochybujem, či Boh ozaj existuje a podobné sťažnosti. Priznám sa, že aj ja som prežil takúto krízu vo svojom živote.
Do seminára som nastúpil s veľkým nadšením stať sa kňazom, čo som aj s radosťou prežíval takmer do konca druhého ročníka. Šesť týždňov pred koncom letného semestra som bol v Dóme svätého Martina pomocným kostolníkom. Nechápal som sám seba, čo sa so mnou robí. Všetko sa to v mojej mysli búrilo. S odporom som sa modlil. Pri svätých omšiach som bol myšlienkami úplne inde. Keď som zapaľoval alebo zhasínal sviečky na oltári pri Svätostánku, tak som odmietal kľaknúť si pred ním. A bol som až v takej kríze, že som si chcel zbaliť veci a odísť zo seminára. Aj by som to bol urobil, keby si ma nevšimol otec špirituál, ktorý ma oslovil na chodbe a zavolal ma k sebe do izby s otázkou: „Martin, čo je s tebou?“ Ja som mu skoro až drzo odpovedal, že nič. Vzdor som po chvíli prelomil a priznal som sa mu, čo práve prežívam. A on ma na to prekvapil, keď mi povedal, že je to dobre, že takáto kríza musí prísť. Keď ju s pomocou Božou prekonáš, budeš mať do života skúsenosť ako prekonať ďalšie, ktoré určite prídu. A mal pravdu. Milí priatelia.
tags: #evanjelium #tretej #adventnej #nedele