Bušovce ležia pri hlavnej ceste vedúcej zo Spišskej Belej (4 km) do Podolínca (6 km). Nachádzajú sa severovýchodne od Spišskej Belej pri sútoku Popradu s ľavostranným prítokom riečky Biela. Chotár sa rozprestiera v severovýchodnej časti Kežmarskej pahorkatiny a v Ľubickom predhorí v Levočských vrchov. Zväčša je plochý a odlesnený. Má degradované černozemné , hnedozemné, illimerizované hnedé lesné a nivné oglejené pôdy. Nadmorská výška v strede obce je 593 m n.m. a v chotári 585-675 m n.m. Rozloha obce je 903 ha.
Archeologické nálezy potvrdzujú nepretržité osídlenie už od staršej doby kamennej. Obec vznikla pod názvom Stragar, ktorý v roku 1286 dostali od kráľa Ladislava IV. predkovia rodiny Švábiovcov (Sváby). Ako sídlo fary sa spomína v listine z roku 1345 pod názvom Bussundorf. Neskôr je známa pod názvom Busson (1348) Bussocz alias Bauschendorff (1564), Bausendorf (1773), Bussowce (1808), maďarsky Busóc, nem. Bauschendorf a od roku 1948 Bušovce. Vyvinutá obec sa spomína obec sa spomína v roku 1345 s farou. Desiatok z obce patril kanoníkovi zo Spišskej Kapituly.
V roku 1787 ma obec 81 domov a 589 obyvateľov, v roku 1828 mala 98 domov a 730 obyvateľov. Zamestnávali sa poľnohospodárstvom, tkaním a bielením plátna. Majiteľmi boli prevažne Nemci. Slováci boli zväčša poľnohospodársky robotníci. Do roku 1940 tu fungoval liehovar. Po druhej svetovej vojne boli tunajší Nemci vysídlení a obec bola osídlená novým obyvateľstvom.
Obec pri svojej administratívnej činnosti používala dve pečate so znakom. Prvá pochádza možno ešte zo 17. storočia. Zobrazuje svätca v ornáte s guľou v jednej ruke a s do kruhu zvinutým hadom v druhej ruke. Pečať nemá kolopis, len v nej sú písmená: .B. .S. .C. .S. Dajú sa rozlúštiť ako: Busocence Sigillum-Comitatus Scepusiensis (Pečať Bušoviec, Spišská župa). Asi začiatkom 19. storočia si dala obec zhotoviť ďalšiu pečať, ktorú používa aj v druhej polovici storočia. Opäť je tu postava svätca, tentokrát v diakonskom oblečení, ktorá má v rukách tie isté symboly: guľu a hada. Písmená v pečatnom poli sú tie isté, kruhopis znie: BUSHOVIENSIS : SIGILVM : COMITATVS SEPVSIENSIS. Napriek netradičným atribútom určite ide o postavu sv. Štefana Prvomučeníka. Guľa symbolizuje kameň, ktorým bol ukameňovaný. Had je „hadom večného kruhu“, ktorý bol prastarým symbolom už v starom Egypte. Kresťanská mystiky v ňom vidí symbol večnosti ale aj symbol Božstva. Had skrútený do podoby kruhu si hlavou hryzie do chvosta.
Architektúra a interiér
Najvýznamnejšou pamiatkou je rímskokatolícky kostol sv. Vavrinca Diakona, pôvodne gotický zo 14. storočia, v 17. storočí barokovo prestavaný. Z gotického zariadenia sa zachovala socha Panny Márie z roku 1400 ( je v zbierkach Slovenskej národnej galérie), gotické sochy Madony, sv. Štefana a sv. Vavrinca. V presbytériu je gotická krstiteľnica zo 14. storočia a neskorogotický oltár. V dvojloďovom kostole je umiestnený obraz sv. Vavrinca, neskorogotický bočný oltár s obrazom sv. Mikuláša.
Evanjelický kostol bol postavený v roku 1818, neogotický upravený koncom 19. storočia. V súčasnosti sa využíva na bohoslužobné účely jedenkrát za rok. Kultúrnou pamiatkou je Kúria - dom s hospodárskymi budovami, bývalý Poľnonákup.
Dnes má obec 299 obyvateľov.
Zvonica v Kežmarku.
Súčasné výzvy a perspektívy
KEŽMAROK - Najväčší problém s chátrajúcimi a málo používanými kostolmi v Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania (ECAV) na Slovensku je na Spiši a Gemeri. Poznamenal, že predkladal aj rôzne riešenia, ale vždy narazili na nejaký problém. Išlo najmä o to, že každý kostol patrí nejakému cirkevnému zboru. A na to, aby niekto riešil veci komplexne - uchádzať sa o projekty a fondy - by bolo potrebné, aby to robil jeden vlastník.
„K tomu prichádzali ďalšie problémy, akýsi citový vzťah. Problematika chátrajúcich, ohrozených a málo používaných kostolov v ECAV je podľa farára veľmi široká a rozsiahla. Klesajúca miera využívania, následné opúšťanie objektov, zánik spoločenstva cirkvi v danom prostredí, nedostatok finančných prostriedkov na opravy a udržiavanie jednotlivých objektov, vplyv poveternostných podmienok až po vandalské vyčíňanie sú príčinami nelichotivého stavu mnohých sakrálnych stavieb. Ide predovšetkým o tie v Tatranskom senioráte, kde v minulosti kostoly boli väčšinou využívané príslušníkmi evanjelickej cirkvi nemeckej národnosti.
Úplne zničené kostoly sú podľa Porubäna v obci Lomnička (okres Stará Ľubovňa) a v obci Tvarožná (okres Kežmarok), ktoré sa nevyužívajú. „Je množstvo kostolov, ktoré nie sú zničené, a ľudia sa tam stretnú len raz na pamiatku posvätenia chrámu. No tieto kostoly sa nachádzajú v bývalých nemeckých obciach na Spiši, ktoré sa postupne stávajú rómskymi obcami, ako je aj Lomnička, o chvíľu to bude aj v Ihľanoch, Jurskom, Podhoranoch,“ priblížil farár.
Podľa Porubäna zachraňovať zničené kostoly nemá zmysel. Vie si predstaviť, že by sa peniaze vynaložené na záchranu týchto ruín investovali do misijných projektov v cirkvi a do ľudí, nie do mŕtvych stavieb. „Ak má zmysel zachraňovať tieto kostoly z pamiatkového hľadiska, tak by mal na tejto skutočnosti nejakým spôsobom participovať štát v spolupráci s pamiatkovým úradom a vlastníkmi,“ skonštatoval. Zároveň podotkol, že mnohé kostoly sa zásluhou fondu na Ministerstve kultúry SR podarilo sanovať.
tags: #evnjelicky #kostol #bussovce