Veľkonočné tradície a svätenie jedál v Kežmarku a na Slovensku

Veľká noc je najvýznamnejší kresťanský sviatok, oslavuje zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. K nim neodmysliteľne patrí aj dodržiavanie istých zvykov a tradícií. Niektoré tradície či zvyky dnes neodmysliteľne patriace k týmto sviatkom poznáme už viac ako 2 000 rokov. Prežili ešte z čias pohanov, ktorí v tomto období oslavovali znovuzrodenie prírody. Veľkonočné sviatky sú oslavou prvého jarného splnu Mesiaca. Nadväzujú na dlho očakávané dni jarného slnovratu a rovnodennosti a sú spojené so začiatkom základných poľnohospodárskych prác, majú pradávne tradície.

Veľkonočný týždeň sa nazýva aj tichý, svätý alebo veľký a začína Kvetnou nedeľou. Ľudia vchádzali do kostolov s vrbovými prútmi (tzv. bahniatkami, babúrencami, či maňúškami), kde ich kňaz spoločne s veriacimi požehnal kadidlom a svätenou vodou. Kvetná nedeľa je jedným zo symbolov príchodu jari, ktorú mladí na vidieku oslavovali symbolickým vynášaním zimy a chorôb z obce - napríklad v Honte zhotovovali a vynášali z dediny figurínu Kyseľa, ktorú utopili v rieke.

Po 40-dňovom pôste sa konečne začalo jesť mäso. Tento rituál mal zabezpečiť hojnosť v nasledujúcom roku. K typickým jedlám počas tohto týždňa patrí vajce, ktoré je znak znovuzrodenia. Na východnom Slovensku sa pripravoval koláč, paska. Bol to okrúhly koláč, ktorý symbolizoval hojnú úrodu.

Tradičný veľkonočný týždeň začína Zeleným štvrtkom, kedy sa kostolné zvony rozoznejú posledný krát až do Veľkej noci. Na Zelený štvrtok sa podľa ľudových tradícií musel každý umyť rannou rosou, pri východe slnka. Robilo sa tak preto, aby sa predišlo chorobám. Pred východom slnka museli gazdinky pozametať celý dom a smeti vyniesť na križovatku. Táto tradícia mala zabezpečiť čisté domovy bez bĺch. V tento deň sa jedlo veľa zelenej stravy, špenát, šóška alebo kapusta.

Na niektorých miestach sa tiež používalo zelené rúcho. V kostoloch sa na znak smútku zviazali zvony - odleteli do Ríma.

V celom trojdní mala veľkú symboliku voda a liečivé účinky - ľudia sa s ňou pri rôznych príležitostiach umývali, pili ju aj sa ňou oblievali. Z tečúcej vody sa často nabralo do hrnčeka a nosilo aj starším, ktorí mali po umytí ostať zdraví. Okolo polnoci zo štvrtka na piatok sa ľudia v Osturni chodili umývať do vody z potoka, lebo verili, že má v túto noc liečivú moc. Napríklad v Lendaku sa dievky umývali v potoku, aby boli pekné, pričom cestou od potoka potriasali ovocnými stromami, aby aj úroda bola dobrá.

Často sa preto jedol špenát s vajíčkom alebo tzv. smažienkami, čo boli smažené pampúšiky zo strúhanky a vajíčka. V tento deň sa však nesmel piecť chlieb. Tradovalo sa, že žena, ktorá tento zákaz neuposlúchne, privodí veľké sucho a neúrodu. Ak už vonku kvitli púpavy, jej lístky sa zvykli nazbierať a pridávať do pôstnych pokrmov. Tento zvyk sa spomína napríklad v obci Osturňa, kde sa konzumovala púpava aj žihľava. Rovnako sa varili prívarky zo špenátu napríklad aj v Kežmarku a okolí.

Význam Veľkého piatku. Práve na Veľký piatok sa mali otvárať hory, ktoré dávali svoje poklady na povrch. Taktiež sa nemohlo ryť do zeme a ani prať bielizeň, lebo by bola zmáčaná Kristovou krvou. Chlapci sa na Veľký piatok chodili potápať do potoka a ústami chytali kamienky, ktoré hádzali ľavou rukou za hlavu. Po tomto rituáli ich nemali bolieť zuby.

Veľký piatok alebo Piatok utrpenia Pána (lat. Dies Passionis Domini) je v kresťanskom kalendári piatok pred Veľkou nocou (Paschou). Tento deň je pripomienka smrti Ježiša Krista na kríži. V rímskokatolíckej cirkvi je Piatok utrpenia Pána súčasťou Svätého týždňa a Veľkonočného tridua. Cirkev na celom svete v tento deň neslúži sv. omšu, lebo ju slúži krvavým spôsobom na Golgote samotný Kristus.

Počas tohto sviatku sa domácnostiach jedlo len veľmi striedmo. Často to boli len kaše, mliečne polievky, mrvance či rezance s makom. Na vidieku sa dievčatá aj dospelí zrána umývali pri potoku, aby mali po celý rok krásnu pleť aj kožu.

Na Veľký piatok sa nesmelo nič robiť, aby nebola neúroda. Gazdovia prechádzali domy a kropili ich vodou. Mládenci obrali z topoľov púčky a varili si z nich voňavku na veľkonočný pondelok. Devy zasa pre nich zasa maľovali kraslice.

Počas Veľkého piatka však platil prísny zákaz ‘‘hýbať zemou‘‘, pretože by to mohlo privolať neúrodu či dokonca smrť. Ak ste však mali blchy, najlepšie ste sa ich zbavili práve počas tohto piatka - skôr než vyšlo slnko bolo potrebné uvariť cesnak a potom vodou, kde sa varil vykropiť šaty a posteľ, umyť sa v nej alebo vyprášiť z postele a šiat ‘‘hostí bez kostí‘‘ palicou.

Na Veľký piatok, ľudia, ktorí trpeli chorobami a rôznymi neduhmi chodili sa zavčasu ráno umývať do potoka. Voda v potoku vraj mala zázračnú silu a pôsobila na rany. V Liptove a na Horehroní bolo zvykom klásť na hroby vajíčka, prípadne iné potraviny v súvislosti so sviatkom zomrelých. Podľa poverových predstáv sa na Veľký piatok stretávali strigy na sabat čarodejníc. Dodržiaval sa úplný pôst a pripravovali sa pôstne jedlá, podobne ako na Zelený štvrtok so zámerom vplývať na úrodu. Varili sa strukoviny a zemiakové šúľance s makom. Konzumovali sa údené ryby, zemiaky a voda z kyslej kapusty.

Obrady Veľkého piatku. Konajú sa však obrady, ktoré majú tri časti: Liturgia slova, Poklona sv. krížu a sväté prijímanie. Obrad začína príchodom kňaza a miništrantov k oltáru. Kňaz si pred oltárom kľakne a ľahne tvárou k zemi. Toto gesto, nazývané aj „prostrácia“ , symbolizuje nevýslovnú vďačnosť pozemského človeka Kristovi, za vykúpenie z otroctva hriechu a smrti.

Možno ju vykonať dvomi spôsobmi - so zahaleným, alebo odhaleným krížom. Kňaz intonuje „Hľa, drevo kríža, na ktorom zomrel Spasiteľ sveta“. Veriaci odpovedajú „Poďte, pokloňme sa“. Následne sú veriaci vyzvaní na súkromnú poklonu sv. krížu. S týmto skutkom sú spojené aj úplné odpustky.

V Latinskej cirkvi je Piatok utrpenia Pána jedným z dvoch dní prísneho pôstu (spolu s Popolcovou stredou) a dňom zdržiavania sa mäsitého pokrmu. Každý pokrstený katolík je povinný zdržať sa konzumácie mäsa a mäsových výrobkov (len mäso teplokrvných zvierat), a to od dovŕšenia 14 roku života až do smrti. Jesť môže trikrát do dňa, z toho však len raz do sýta.

Odnedávna je tento deň známy hlavne vypekaním rôznych dobrôt. Na Bielu sobotu bol Ježiš Kristus pochovaný v hrobe. Biela sobota je zrejme preto bielou, lebo na veľkonočnej vigílii prijali krst novo pokrstení, ktorí boli zahalení do bieleho rúcha. Celý deň gazdinky vypekali mazance a baránky, gazdovia plietli korbáče a deti zdobili vajíčka. Podľa tradície si ľudia stavali a zapaľovali vatry. Podvečer, keď vatry dohoreli, na pole kládli kríže z ohorených drievok a popol z posvätného ohňa sypali do lúky.

Svoj názov získal tento deň zrejme od bieleho rúcha novo pokrstených, ktorí prijali krst na veľkonočnej vigílii. Na Bielu sobotu sa rozväzovali zvony a s ich prvým zazvonením sa spievalo Gloria. Týmto okamihom sa začal ďalší rituál súvisiaci s vodou.

Paska

Slovo Pascha je odvodené od starej židovskej slávnosti Péssach. Paska, či pascha, paschaľnyj chlib, mama pascha, sa piekla na Bielu sobotu. Tradícia pasky sa k nám rozšírila z východného kresťanského obradu. Zvykol sa piecť prevažne v oblasti severovýchodného Slovenska. Niekde bol na povrchu vyzdobený pečenými vrkočmi a guľôčkami z cesta, čo malo pripomínať tŕňovú korunu Ježiša Krista.

Pasky sa zvykli piecť aj v rôznych veľkostiach. Veľká bola určená na svätenie, menšia sa pripravila pre návštevy a drobné pasky sa piekli pre deti. Upečená paska sa ráno na Veľkonočnú nedeľu vložila do košíka k ostatným jedlám ako vajíčka, šunka, klobásy, tvaroh a pod. Jej príprava, pečenie a konzumácia mala obradný charakter. Jej veľkosť či chuť po upečení predpovedali budúcu úrodu. Pred rozkrájaním ho gazda zo spodnej strany prežehnal znakom kríža.

Paska sa pri slávnostnom stolovaní rozdelila medzi všetkých členov rodiny a jedla sa ďalšími posvätenými pochutinami. Pravidlom bolo, že ani jedna omrvinka nesmela vyjsť nazmar. Od škrupiniek z uvarených vajec až po omrvinky z obradnej pasky. Niekde dal gazda z posvätených jedál dobytku aby boli celý rok zdravé, plodné a silné.

Samozrejme sa v rôznych oblastiach a regiónoch Slovenska piekli rôzne obradné pečivá. Niekde to bola pascha, inde pečka, veľkonočná baba, veľkonočný koláč alebo vianočka. Každý región má svoje obradné pečivo, ktorému boli pripisované magické účinky.

Kraslice

Kraslice boli používané už v predkresťanskom období a mali obetnú a obradnú funkciu. V slovanských národoch boli symbolom jari, života, plodnosti a jednoty rodiny. Pripisovali im magický význam a u našich predkov mali svoje nezastupiteľné miesto.

Použitie vajec môžeme nájsť na jar, keď sa vyorávala prvá brázda a škrupinky sa zahrabávali do zeme, aby sa plodnosť vajíčka preniesla aj do pôdy a zabezpečila hojnú úrodu. Vajíčka sa objavujú aj v období dušičiek, kedy ich ako obradné jedlo nosili na hroby svojich zosnulých predkov.

Symboliku kraslíc prevzala cirkev a v 12.stor. nariadila aj ich svätenie na Veľkú noc. Táto stará kresťanská tradícia sa praktizuje dodnes. Obetovanie a darovanie kraslíc je neoddeliteľnou súčasťou veľkonočných tradícií.

Všeobecne práve kraslice pre kresťanov symbolizujú prázdny hrob Ježiša Krista, ktorý vstal z mŕtvych. Dokonca aj v Starobylom Egypte či Mezopotámii a na Kréte boli vajíčka spájané so smrťou a znovuzrodením, odkiaľ sa tento zvyk preniesol s prvými kresťanmi.

Na zdobenie vajíčok sa používajú slepačie, kačacie aj husacie vajíčka. Čo región, to iné zdobenie. Existuje mnoho techník zdobenia vajíčok. Ručne zdobené kraslice na Veľkonočný pondelok sa stali odmenou pre šibačov a kupačov a aj symbolom lásky, keďže dievčatá tie najkrajšie kraslice darovali chlapcom, ktorých ľúbili. Práve tieto kraslice sa volali aj „písanky“, lebo obsahovali vyznanie lásky.

Aj farebné prevedenie kraslíc má svoju symboliku. Spočiatku to bolo hlavne červená farba. V predkresťanskom období sa v období Veľkej noci slávili sviatky solárneho kultu a práve červená farba pripomínala farbu Slnka, života a krvi. Neskôr sa pridali aj iné sýte farby, ktoré sa najviac odzrkadľovali vo farbách jari. Čo bola zelená, žltá a modrá farba. Všetky farby sa získavali z prírody a rastlín. Červená zo slivkového dreva, žltá z rasce, alebo obilia, hnedá zo šupiek cibule, zelená z trávy a modrá z čučoriedok.

Medzi najstaršie techniky zdobenia patrí voskovanie, ale aj vyškrabávanie, leptanie octom, alebo šťavou z kyslej kapusty, ďalej to bolo aj batikovanie alebo oblepovanie nitkami, špagátikmi či slamou alebo dokonca dužinou močiarnej trávy.

Počas Veľkonočnej nedele sa tradične svätili jedlá (svätenie baránka, posvácka baránka, paska, švecenina, svätené jedlá). Ide pôvodne o rusínsky zvyk, ktorý sa rozšíril na celé územie Slovenska. Pôvodné nemecké obyvateľstvo jedlo nesvätilo. Do prúteného koša sa pripravili vajíčka, šunka, klobásky, chlieb, koláče, chren, soľ, maslo a v niektorých oblastiach zvykli priložiť aj víno alebo pálenku. Jedlo sa svätilo na prvej, rannej, svätej omši. Potom sa v domácnostiach usporiadala slávnostná hostina, podobná tej vianočnej.

Niektoré zvyky súvisia aj s udieraním členov rodiny košíkom s posväteným jedlom. Súčasťou prestierania bol rovnaký obrus ako na Vianoce. Takisto sa na stôl dávalo všetko jedlo naraz, aby od neho gazdiná neodchádzala. Všetci členovia rodiny sa tiež mali najesť dosýta, aby počas roka neboli hladní.

Na začiatku sa predniesla modlitba. Zväčša otec rodiny, gazda, rozkrojil prvé vajíčko na toľko častí, koľko bolo členov rodiny. Každý dostal jeden mesiačik, ako symbol zmŕtvychvstania a znovuzrodenia. V nešťastí si mali spomenúť, s kým v ten deň jedli veľkonočné vajíčko a nešťastie ich nakoniec obišlo. Počas hostiny sa mali všetci najesť do sýta, čo malo zabezpečiť sýtosť po celý rok. Ani jedna omrvinka nesmela vyjsť nazmar.

Niekde sa udržal zvyk, že matka po návrate domov z omše kládla košík každému členovi domácnosti na temeno hlavy, ako ochranu pred zasiahnutím bleskom, alebo aby sa hromov nebáli.

Zvyšky z jedál sa nikdy nezahadzovali. Omrvinky, škrupinky či kosti sa starostlivo odložili, lebo sa im prikladala magická moc.

Veľkonočná nedeľa ukončuje aj obdobie 40 dňového pôstu, preto aj rodinné stoly v príbytkoch pripomínali hojnosť štedrovečernej hostiny. Podľa tradícii sa jedlo najskôr posvätilo na rannej svätej omši, neskôr ho gazda rozdelil všetkým stolujúcim a návštevám. Takto posvätené jedlo sa nesmelo vyhadzovať. Zvyšky z neho sa však dávali dobytku, ale aj zakopávali do polí a hádzali do studní, aby bola celý rok bohatá úroda a dobrá voda.

Veľkonočný pondelok

Ukončenie Veľkej noci víta Veľkonočný pondelok. Podľa zvyku chodili tento deň mládenci v skorých ranných hodinách oblievať mladé dievčatá vodou. Táto voda mala zabezpečiť zdravie a krásu. Dievčatá im zase na oplátku pripravili pohostenie v podobe koláčov, vajec a páleného alkoholu. Pri odchode každému mládencovi pripli na košeľu maľované vajíčko.

Tradične spojený so zvykmi oblievania a šibania. Na strednom a východnom Slovensku to bolo oblievanie, kúpanie dievčat alebo navoňanie mladými chlapcami. Šibalo a polievalo sa v celej dedine, aby boli ženy krásne a zdravé celý rok. Na niektorých miestach dievčatá mládencom na ďalší deň šibačku aj oblievačku opätovali.

Veľká noc je nielen oslavou zmŕtvychvstania Ježiša Krista, ale i oslavou príchodu jari. Sú to akty súvisiace s odchodom zimy a s vítaním jari ako životodarného ročného obdobia. Na území Slovenska sa lúčili so zimou na Smrtnú nedeľu vynášaním Moreny, ktorú znázorňovala figúra dievčaťa vyrobená zo slamy. Zapálenú ju hádzali do potoka. S vítaním jari - príchodom Vesny - súviseli aj ďalšie kultové obrady, ktoré mali zabezpečiť dobrú úrodu v nasledujúcom období.

V okolí Nitry gazdiné štrngali kľúčmi a obchádzali gazdovstvo, aby vyhnali hlodavce. V okolí Bratislavy gazdovia kontrolovali polia a škodcov zaháňali búchaním cepmi o zem. Na Kysuciach sa zvykli triasť stromy, aby narástlo viac ovocia.

Na Zelený štvrtok sa prvýkrát vyháňal dobytok na pašu. Dobytok musel prekročiť horúce uhlíky a bol šibaný prútmi z vŕby. Tiež sa naň uväzovali červené stuhy proti urieknutiu. Mladí chlapci takmer na celom Slovensku boli zvyknutí obchádzať všetky domy a sypať na prahy izieb mravce, ktoré symbolizovali hojnosť. V tento deň sa nesmelo narábať so zemou, siať či orať, a to kvôli predstave o nepriaznivých silách.

Zeleného štvrtka na Veľký piatok stretávali strigy, ktoré sa kúpali v potoku či mútili maslo pod mostami. Čarovali, odoberali kravám mlieko a lámali konáre ovocných stromov. Aby bol dobytok pred nimi ochránený, zárubne stajní sa natierali cesnakom.

Veľký piatok bol tiež dňom značkovania dobytka. Predpokladalo sa, že dobytok cíti bolesť menej a rany sa mu zahoja rýchlejšie.

Na Bielu sobotu sa konzumovala kyslá polievka z vývaru z údeného mäsa alebo kapustnica. Na začiatku 20. storočia pribudlo k tradičným pokrmom pečené jahňa. Na juhu západného a stredného Slovenska sa piekol baránok zo zmesi žemlí, vajíčok a klobásy.

Deň slávenia zmŕtvychvstania ukrižovaného Ježiša Krista. V tento deň je zaužívané svätenie jedál. Jedlo sa prinášalo do kostola a po omši sa v príbytkoch konali slávnostné obedy. Prvým chodom bolo vajíčko, ktoré sa rozdelilo medzi všetkých. Jedla sa šunka alebo len hydina. Zvyšky z jedál sa nikdy nezahadzovali.

Počas Veľkonočnej nedele ženy a dievčatá zvykli chystať ozdobené varené vajíčka, kraslice a písanky, ktoré boli určené pre kúpačov, pre deti sa plietli korbáče z ôsmich vŕbových prútov a tie nimi šibali gazdinky.

V Kežmarku žili mnohé národnosti spoločne - Židia, Nemci, Slováci, Poliaci, Maďari a mnohí iní. Každá komunita dodržiavala svoje tradície. Niekedy v medzivojnovom období sa u Kežmarských Nemcov počas Veľkonočnej nedele tradoval zvyk, ktorý priniesli z Nemecka - schovávanie veľkonočných vajíčok a sladkostí po záhrade pre deti. Tie ich potom hľadali.

tags: #svatenie #jedal #kezmarok