Filozofické argumenty pre existenciu Boha

Ľuboš Rojka už vlani na jeseň vydal knihu Kto je Boh a či vôbec existuje. Úvod do filozofickej teológie. Prvý diel (Trnava, Dobrá kniha 2010, s. 280). Mnohí ľudia veria na existenciu Boha, ale myslím si, že sa veľmi nezaoberajú otázkou, ako Boh vyzerá a kde žije. Na to sa odpoveď nášho detstva o Ježiškovi, nebi a pekle rozplynula do nenávratna - myslel som si donedávna. A tu prichádza Ľuboš Rojka s tvrdením, že Boh nielenže je, ale je „osobný“. Pod osobou si predstavujeme človeka. Bytosť s trupom, hlavou a údmi, zvyčajne v mužských alebo ženských šatách.Na to nestačia bežné kozmologické argumenty (filozofovanie o nepohyblivom prvom hýbateľovi, nezapríčinenej príčine, vzniku prvých fyzických vecí, a to aj z ničoho); treba špecifikovať potrebu osobného Boha a tak vznikne tzv. kalamský kozmologický argument. Po prvý raz ho vraj vyslovil alexandrijský teológ 6. storočia Johannes Philopon (ktorý odmietol učenie o sv. Trojici a zato bol Rímom odsúdený ako kacír, čím jeho obsiahle učenie o Aristotelovi stratilo na cene). Potom argument rozpracovali „arabskí (myslím, že skôr moslimskí) myslitelia al-Kindi v 9. storočí a al-Ghazali v 11.

Kalamský argument a jeho kritika

Autor vysvetľuje „kalamský“ ako „špekulatívny“, napríklad teológ, čo vo mne vzbudzuje nedôveru. Slovami autora: „Kalamský argument je typický tým, že popri iných krokoch neuzatvára len s akousi prvou príčinou alebo prvým princípom, ale priamo s osobnou príčinou na začiatku času a túto príčinu nielen nazývame Bohom (Tomáš), ale ním aj skutočne je.“Kalamský argument nepresvedčil napríklad stredovekého filozofa al-Ghazaliho, ani moderného básnika a pakistanského politika Muhammada Iqbala (1877 - 1938), ani veľkého Kanta; z moderných filozofov J. L. Mackieho (1917 - 1981), Grahama Oppyho (* 1960) a Quentina Smitha (* 1952), ani fyzikov Paula Daviesa a Victora Stengera. Ani zďaleka sa nemienim a nemôžem púšťať do hĺbok odborných detailov kozmológie, fyziky a filozofie, ako to robí Ľ. Rojka. Ani to nepovažujem za nutné. Stenger upozorňuje, že kvantová mechanika vyvracia prvú premisu kalamského argumentu, že nič nemôže vzniknúť z ničoho, bez príčiny. Muhammad Iqbal nazýva koncepciu prvej nezapríčinenej príčiny ilegitímnou a absurdnou. Delúzia Boha diskreditovala predstavy o bohu raz navždy (napísal Graham Farmello, Telegraph, 3. sept. Ľ. Rojka zhromaždil do svojej knihy všetko haraburdie storočí špekulatívnej teológie vrátane argumentu zo stupňov dokonalosti, ktorý vraj vysvetľuje špeciálne a „najjasnejším spôsobom prechod od existujúcna k existencii (aktu jestvovania) a od existencie k Jestvujúcnu“ - toto viem len papagájovať, tomu nerozumiem ani po prečítaní celej strany citátu Tomášovho originálu v latinčine aj slovenčine.Prekvapuje ma, že pri odpovedi na otázku Kto je Boh ani raz sa ani len nenaznačí, že kresťanský Boh existuje v podobe monoteistickej Trojice Boha-otca so synom boho-človekom Ježišom Kristom a ťažko pochopiteľným Bohom-Duchom svätým; že islam má proroka Mohameda a že mormoni a svedkovia Jehovovi nepoznajú pojem Trojice. Viem, že na katedrách sa robí rozdiel medzi filozofiou kresťanského náboženstva a filozofickou teológiou, ale ten ma natoľko nezaujíma, keď čakám sľúbenú odpoveď na otázku Kto je Boh? V Biblii je toho toľko o Bohu! Ani Katechizmus katolíckej cirkvi neobišiel v tejto knihe dobre. Vôbec sa nespomína, hoci jeho Vyznanie viery veľmi podrobne odpovedá na otázku Kto je Boh? Chápem, že je načase abstrahovať mnohé charakteristické osobné vlastnosti Boha mojej mladosti, ktorý „vedel všetko: aj to, čo si myslíme a v tajnosti robíme“ - toto posledné vypadlo; sliedenie v súkromí si moderní ľudia necenia. Keď sa nedávno pýtali Hawkinga, či verí na posmrtný život, odpovedal, že neverí na osobného Boha. Ako ja, a myslím si, aj väčšina Slovákov. To, čo sme voľakedy volali Bohom, voláme dnes náhodou či nutnosťou. Hawking, od roku 1986 doživotný člen Pápežskej akadémie vied, je vedec a dal tomu meno gravitácia.Na titulnej strane knihy je reprodukcia obrazu, na ktorom ďakuje matka Cirkev s krucifixom v ľavej ruke kľačiacemu Tomášovi Akvinskému, predkladajúcemu jej rukopis svojej knihy, vraj asi úvahy o nepochopiteľnom tajomstve sv. Trojice. V pozadí je na stene chýrny nápis: „BENE SCRIPSISTI DE ME TOMA“ (Dobre si o mne písal, Tomáš). Po ľavici jej anjel drží otvorenú knihu, v ktorej možno čítať na pravej strane „IN PRINCIPIO CREAVIT DEUS COELUM ET TERRAM“ (Na počiatku stvoril Boh nebo a zem) a na ľavej strane „INCARNATUS EST HUMILIAVIT SEMET IPSUM USQUE AD MORTEM“ (Vtelil sa. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť). Pavlov List Filipanom, 2,8). Keď som sa už túlal po Googli: Ludwig Seitz bol nemecký, resp. bavorský umelec, narodený v Ríme, inšpektor vatikánskych obrazových galérií. Bolo to v rokoch 1883-87, čo namaľoval obraz, ktorý niektorí nazývajú alegóriou Tomáša Akvinského a Aristotela (iní Tomášom Akvinským ako odovzdáva svoje dielo rímsko-katolíckej cirkvi). V rokoch 1883 - 1887 sa konala rekonštrukcia múzea dei Candelabri a v jej rámci maľovali stropné fresky Ludwig Seitz a Domenico Torti. Pápež Lev XIII. Tomáš Akvinský bol dominikánsky mních. Zobrazuje sa v bielo-čiernom habite, s tonzúrou a žiariacim slnkom na hrudi ako emblémom svojho postavenia ako učiteľ cirkvi.

Úrovne presvedčenia a argumentácie

Argumenty tu chápeme ako operácie mysle (tzv. o nej. vychádzajúcej z Božieho zjavenia. ukazuje ako najpravdepodobnejšia a veľmi užitočná hypotéza. sa človek s ním stotožnil, t. j. priľnula. až jej neuznaniu. Boha vyššej istoty, ktorú nazývame existenciálnou istotou. viery, ktorú budeme nazývať filozofickou vierou. existencia. osobnosti. slobodného prijatia ponuky Boha. človeka. človeka. existenciálnej istoty. deformáciám jeho duchovnosti i celej existencie. na ktorú sa toto presvedčenie vzťahuje. tvrdiť. najmä spoločenskú presvedčivosť náboženskej viery. existenciálno-personálneho poznania. význam racionálneho myslenia i význam náboženskej viery. filozofický predstupeň. úroveň presvedčenia, t. j. a tretiu úroveň presvedčenia, t. j. a existenciálno-filozofickú. a štvrtú úroveň presvedčenia, t. j. fundované iba náboženským presvedčením či vierou. a tretiu úroveň presvedčenia, t. j. a existenciálno-filozofickú. a štvrtú úroveň presvedčenia, t. j. a štvrtú úroveň presvedčenia, t. j. a náboženského. 3. a tretiu úroveň presvedčenia, t. j. filozoficko-metafyzickú a existenciálno-filozofickú. a štvrtú úroveň, t. j. a náboženskú. viere. štvrtú úroveň presvedčenia, t. j. a náboženskú. a štvrtú úroveň, t. j. existenciálno-filozofickú a náboženskú. 4. správna, lebo berie do úvahy všetky aspekty problému. všetkých štyroch úrovní presvedčenia. personálny rozmer človeka. bl. Ján Pavol II. [4, s. 61]. rozmer. Má ísť teda o tzv. vďaka tomu je tiež otvorená prijatiu Božieho zjavenia. až metaúroveň presvedčenia. presvedčenie na každej úrovni fundoval vierou. a pevnejšej viere. poznatkov vied. súčasnej logiky, hermeneutiky a fenomenológie. Boha, ktoré je presvedčením z filozofickej viery. Boha z náboženskej viery. tri úrovne presvedčenia sú pre človeka nevyhnutné. najmä evanjeliovou vierou. úsudku a profesionálnej kompetencie [8, s. 201]. celku. v prospech existencie Boha. prvého, najvyššieho dôvodu. toho dôvodom. jednotlivosti a v ľubovoľnom celku [1, s. celý jeho život. človeku vlastné (myslenie, konanie, bytie, život ako celok). je nepodmienené. Existuje pohyb. Existuje súcno, ktoré vniká a zaniká. Na tejto diferencii sa zakladá argument z konečnosti sv. Akvinského a sv. príčinu. poriadok a účelnosť. presahujú rozumovosť každého prírodného súcna. súcno je samo osebe konštituované teleologicky. súcna zabezpečuje rozvinutie, ktoré mu zodpovedá. kozmické rozmery. týchto prírodných súcien. celý jeho život. človeku vlastné (myslenie, konanie, bytie, život ako celok). argumentačnú líniu rozpracovali v 20. tomisti, no najmä Maurice Blondel. pochádza. v reflexii, afirmácia nekonečného v konečnom rozume. presahuje. formulách, ktoré považuje za definitívne [3, s. s. dianí a sebapresahovaní. s. chcené a konané. konštituuje. podmienkou možnosti všetkého nášho chcenia a konania [6, s. trancendencia, poukazujúca na existenciu Transcendencie samej. sami seba vysvetliť a zdôvodniť. nazýva Boh. Spomeňme si tu na sv. z kontingentného na nevyhnutné - resp. a pod. implicitným spôsobom je už prítomné v kontigentnom. dialektická argumentácia sa dopĺňa a prehlbuje analektickou. ale je v ňom implicitne istým spôsbom už obsiahnuté. prístupe je Blondel zajedno napríklad s J. smerujeme. transcendencia osebe, Boh. ontologického argumentu v prospech existencie Boha u sv. z Canterbury a jeho nasledovníkov. v inom prípade by nešlo o dokonalosť. dokonalé, môžeme legitímne usudzovať na jeho existenciu. platnej pre každé reálne súcno. existenciu. koincidencii bytnosti a bytia, t. j. v bytnosti a bytnosť je plne obsiahnutá v bytí. existenciu. dokonalosti, je táto výpoveď plne adekvátna a absolútna. a konečnej bytnosti. emergencie z nej. filozofickú vieru v Boha. nevyhnutné, no napriek tomu pre človeka vonkoncom nepostačujú. Boha. a nemôžeme podľa neho zmysluplne žiť. tajomnosti.

Veda a viera

História vzťahov medzi vedou a vierou je veľmi pestrá, poučná a často aj dramatická. Všeobecne známe sú viaceré „kauzy“ (napr. „kauza Galileo“), v ktorých sa doslova napĺňali slová známej frázy, že vždy, keď sa veda dotkla viery, sa zaiskrilo. Toto iskrenie viackrát prerástlo do plameňov, v ktorých sa ocitli aj ľudské obete. Ako sa na tieto udalosti pozeráme zo súčasného stanoviska? Skončili sa už definitívne niektoré kauzy, alebo pretrvávajú do súčasnosti, či dokonca vznikajú nové? Definitívne sa skončila „kauza Galileo“, a ak môžeme použiť športovú terminológiu, skončila sa víťazstvom sekulárnej vedy. Aj cirkevná hierarchia musela uznať, že Zem sa otáča okolo Slnka, a nie Slnko okolo Zeme. Naopak, víťazstvom teologického náhľadu na náš vesmír sa skončila kauza „večnosť či časová obmedzenosť vesmíru“, pretože sama veda dokázala, že náš vesmír má dobre definovaný počiatok a určite bude mať aj koniec. Aj keď sa zdá, že kauza „evolucionizmus kontra kreacionalizmus“ sa už na vedeckej úrovni skončila víťazstvom prvého z týchto názorov, predsa len možno ešte stále registrovať aj existenciu početnej skupiny odporcov tohto názoru. Rovnako ešte stále prebieha „boj“ medzi teizmom a ateizmom, ktorý vyštartoval z rovnakého prameňa ‒ z tzv. newtonianizmu. Napokon sme v súčasnosti svedkami vzniku novej kauzy, ktorú možno stručne nazvať „kauza život“, v ktorej ide v podstate o spor vedy a viery v otázke, v ktorom okamihu sa vlastne začína život človeka. Pragmatickým výstupom tejto kauzy je stanovisko k otázke, či možno alebo nemožno manipulovať s ľudskými tzv. kmeňovými bunkami.Je tu však ešte aj ďalšia zaujímavá otázka, na ktorú sa pokúsime hľadať odpoveď. Týka sa povahy vzájomných vzťahov medzi vedou a vierou a ich vývoja. Ako možno všeobecne kvalifikovať povahu týchto vzťahov? Sú to vzťahy vyjadrujúce indiferentnosť, vzájomnú konkurenciu, antagonizmus či komplementaritu? Uvidíme, že v rôznych historických etapách sa to dosť výrazne zmenilo a koncom minulého storočia sa intenzívne šírilo presvedčenie, že viera neprežije rok 2000, pretože veda dovtedy vyrieši všetky záhady zaujímajúce obe strany. Nestalo sa tak a na prekvapenie mnohých sa v oblasti vzájomných vzťahov v mnohých otázkach objavuje konvergencia, v iných komplementarita. Problematika vzťahov medzi vedou a vierou bola v minulosti veľmi živá a zaujímavá, takou je aj v súčasnosti a rovnako to zrejme bude aj v budúcnosti, preto je potrebné sa ňou zaoberať a oboznamovať sa s objektívnymi a neskreslenými informáciami o nej. V tom vidíme hlavný zmysel a účelnosť napísania tejto publikácie, v názve ktorej slovo „verzus“ síce navodzuje určitý stret poznatkov vedy a viery, jej cieľom by chcelo byť nahradenie tohto názvu názvom „Kooperácia medzi vedou a vierou“.Skôr, ako sa začneme zaoberať konkrétnymi problémami, musíme si definovať východiskové pojmy a ujasniť si metodický postup. Slovo „viera“ sa používa v dvoch významoch. Prvý z nich vyjadruje určité podriadenie rozumu tvrdeniam, na ktoré nemáme také argumenty, aby sme ich mohli považovať za istotu. Preto „veríme“ v existenciu Boha, lebo nemáme absolútny dôkaz toho, že existuje. Druhý význam slova „viera“ je širší a značí „vierovyznanie“, t. j. určitý svetonázor. Pretože máme v úmysle konfrontovať vedu s vierou, je potrebné si ujasniť, aké vyjadrovacie prostriedky budeme používať. Pokiaľ ide o vedu, budeme mať na zreteli prakticky len prírodné vedy a z nich predovšetkým fyziku a biológiu.Tabuľka: Porovnanie vedy a viery| Aspekt | Veda | Viera ||--------------|------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------|---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------|| Vyjadrovanie | Sformulovaná v podstate „tu a teraz“, používa jazyk primeraný obsahu poskytovanej informácie. Ten nie je potrebné transformovať, pretože je určený pre okruh príjemcov, ktorí tomuto jazyku rozumejú. | Základom kresťanskej viery je Biblia, ktorá bola napísaná pre ľudí bez rozdielu úrovne vzdelania a v časoch, keď veda (v dnešnom význame) ešte vôbec nejestvovala. Je prirodzené, že sa na to musela použiť zvláštna forma podania, a to priama reč kombinovaná s alegóriami, podobenstvami, symbolikou a pod. Porozumieť takejto obraznosti nie je vždy jednoduché a ľahké. Z tohto dôvodu sa dokonca vyvinula zvláštna disciplína, tzv. || Stabilita | Veda sa mení s každým väčším objavom, a tak vzniká otázka, či má vôbec zmysel púšťať sa do konfrontácie s vierou. No v súčasnosti mnohé poznatky v základných prírodných vedách, akými sú napríklad fyzika, astrofyzika, chémia, biológia a iné, už nadobudli punc veľkej dôveryhodnosti, stability a nemennosti, takže ich možno spoľahlivo použiť pri konfrontácii s informáciami, ktoré majú povahu „zjavených“ právd. | Biblické texty ‒ najmä nimi sa budeme zaoberať ‒ boli napísané pred tisíckami rokov a ich obsah sa odvtedy nemení. |Tvrdí sa, že boh je termín, ktorý často označuje najvyššiu bytosť, o ktorej sa vo všeobecnosti verí, že je vládcom alebo stvoriteľom sveta alebo je svetu imanentný. Existuje niekoľko rôznych definícií. Boh v niektorých náboženstvách nemusí byť bytosťou, ako uvádza predchádzajúca definícia, a môže byť vykladaný ako najvyššia pravda, nekonečno, prírodný duch. Niektoré koncepcie boha môžu obsahovať antropomorfické atribúty, kým v niektorých je nemožné alebo rúhavé predstavovať si boha v akejkoľvek fyzickej podobe. Sú tu rôzne predstavy boha, napríklad kresťanská, judaistická, islamská. Bolo by na dlho vymenovať všetky ich charakteristiky.Pre všetky tri náboženstvá je to absolútna, duchovná, najdokonalejšia, vnútorne bohatá a pritom dokonale jednoduchá osobná bytosť nachádzajúca sa mimo priestoru a mimo času, stvoriteľ sveta a spasiteľ človeka. Boh je večný, žije v neustálej prítomnosti. Problémom je interpretácia boha jednotlivých kultúr. Kým kresťania vyznávajú vieru v mieri, fanatický islam sa charakterizuje ako agresívny a útočný .Je skupina ľudí, čo sa domnieva, že boh celkom určite existuje, ale iba ako projekcia v našej mysli. Predstava o bohu je príliš subjektívna. Veď už len to je dôkazom, že boha rôzne kultúry a národy vnímajú značne odlišne. Takíto ľudia hlavne kvôli silnému subjektívnemu vnímaniu hovoria, že skôr neexistuje. Iní si ale myslia, že to má objektívne riešenie. Je alebo nie je. Ak áno, tak to má aj svoje dôsledky.Jeden pán prišiel za profesorom teológie a filozofie s jednou intelektuálnou otázkou ohľadom kresťanstva. Spolu si ju zodpovedali. Pán prišiel o týždeň opäť za profesorom, teraz už ale mal pripravených 20 otázok. Zodpovedali ich. Spolu sa ešte stretávali párkrát a výsledkom bolo: „Myslím si, že som sa stal kresťanom." Nám sa ale ťažko verí, že na základe argumentácií niekto začne veriť. Myslím si, že je to skôr naopak. Uveríme alebo nie a potom hľadáme argumenty. V Spojených štátoch amerických istý pán skúmal či existuje boh. Po výskume napísal knihu: "Pravdepodobnosť existencie boha." Dospel k záveru, že existencia boha má pravdepodobnosť 67 percent. Detaily jeho výskumu nepoznám, ale tomuto číslu by som veľký význam nepripisoval.

Vidíme veriacich, ktorí sa nesprávajú morálne. Na druhej strane sú ateisti, ktorí majú vysokú morálku. Slovensko je mimoriadne religiózna krajina a máme tu korupciu akú máme. Susedné Česko ja jedna z najateistickejších krajín Európy a odhadoval by som českú korupciu podobne ako slovenskú. A popritom tieto dve krajiny stoja na dvoch rôznych koncoch spektra viery.

Jedným z najhlbšie zakorenených mýtov, ovplyvňujúci myslenie súčasného sveta, je myšlienka, že veda pomohla odstrániť vieru v nadprirodzené javy, a tým aj vieru v boha. Je to veľmi rozšírený a mylný mýtus, ktorý nanešťastie spôsobil zmätok v zmýšľaní mnohých ľudí o poznatkoch modernej vedy. Mnohí ľudia sú dnes presvedčení, že viera v boha a v nadprirodzené javy vznikla na primitívnom stupni vývoja človeka. Staroveký človek bol konfrontovaný s mnohými druhmi procesov a udalostí, ktoré presahovali jeho chápanie. Jeho život závisel od úrodnosti obilia a plodnosti dobytka. Ďalšie hrozby ako hrom, blesk, búrka a choroba mu naháňali strach. Keďže staroveký človek týmto procesom nerozumel a bál sa ich, reagoval jednoducho detsky: zosobňoval ich.Pred niekoľkými storočiami sa však začali rozvíjať vedecké metódy skúmania javov a dnes rozumieme procesom v prírode stále viac. Napríklad vieme, že zatmenie mesiaca nespôsobuje diabol, ani blesky a choroby nie sú spôsobené zlomyseľnými duchmi. Objavili sme, že prírodné procesy sú neosobné a v princípe úplne predvídateľné. Preto sa už pri ich objasňovaní nepotrebujeme opierať o myšlienku na boha a nadprirodzené javy. Boh sa stal irelevantný, nepotrebný. A tak si veľa ľudí začalo myslieť, že veda vyvrátila existenciu Stvoriteľa, že ju urobila nepotrebnou - ba dokonca nemožnou.To je však očividný klam.Vezmime si taký osobný automobil. Je pochopiteľné, že primitívny človek, ktorý auto vidí prvýkrát a nerozumie princípom jeho fungovania, môže uveriť, že vo vnútri stroja je boh(konštruktér), ktorý stroj poháňa. Samozrejme, primitívny človek sa „scivilizoval", vyštudoval strojárstvo a postupne zistil, že vo vnútri auta nie je nikto. Pochopenie neosobných princípov automobilového motora bolo dostatočné na vysvetlenie práce tohto stroja, čo platí dodnes. Ak by sa však tento človek rozhodol, že na základe princípov fungovania automobilu môže poprieť existenciu konštruktéra, ktorý auto navrhol - to už je nesprávne.

tags: #existuje #boh #filozofia