Krst je prvou a najpotrebnejšou sviatosťou. Ako každá iná sviatosť je predmetom kresťanskej viery. Nicejsko-carihradské vyznanie viery obsahuje článok: vyznávam jeden krst na odpustenie hriechov.
V tomto článku sa pozrieme na to, čo krst znamená, ako sa pripraviť na túto sviatosť a aké sú požiadavky na krstných rodičov.
Význam a Pôvod Krstu
Svätý Otec Benedikt XVI. už viac krát vo svojich príhovoroch osvetľoval neopodstatnenosť, dnes tak medzi ľuďmi často rozšírenej mienky, ktorá sa dá stručne vyjadriť sloganom Kristus áno, Cirkev nie. Nie je možné odmietať Cirkev a chcieť byť pravým Kristovým učeníkom. Keď ľudia odmietajú a neprijímajú Cirkev z najrozličnejších príčin, bolo by potrebné presnejšie vystihnúť, čo vlastne odmietajú, čo im vlastne vadí. Možno by sme postupne prišli k poznaniu, že odmietajú deformovaný obraz Cirkvi, ktorý majú. Preto je nevyhnutné poznať Cirkev nielen zvonka, z toho ako sa ona navonok javí v dejinách, ale aj zvnútra, poznať jej najhlbšiu podstatu a pravý pôvod.
Sviatosti sú zhora K životu pravej Kristovej Cirkvi, ktorá je a môže byť len jedna, patria aj sviatosti. Sviatosti sú jej najvnútornejším životom a najdôležitejším podstatným prvkom. Sviatosti a Cirkev, to ide vždy spolu a nejde ich rozdeliť a porozumieť oddelene. Navzájom sa podmieňujú a potrebujú. Sú na sebe bytostne závislé. Niet pravej Kristovej Cirkvi bez sviatostí a niet skutočných sviatostí, schopných nadprirodzenej účinnosti, bez sprostredkovania Cirkvi.
Je preto potrebné neustále pripomínať základnú pravdu o sviatostiach. Kde sa vzali? Odkiaľ sú? Kto ich vynašiel? Na tieto otázky je len jedna odpoveď: sviatosti sú od Krista. Ježiš Kristus ich počas svojho pozemského života zamýšľal, ustanovil a zveril do rúk Cirkvi. Nie je možné v Ježišových úmysloch a skutkoch oddeliť samotné založenie Cirkvi od ustanovenia sviatostí. Sviatosti majú teda svoj pôvod priamo v Ježišovom srdci, v jeho vôli. Sviatosti majú svoj pôvod v Kristovi, teda majú svoj pôvod v Bohu. Sviatosti sú teda Bohom darované znaky skrze Krista nám ľuďom, aby nám účinne sprostredkávali Boží život, spojenie s Trojjediným, prinášali jeho milosť do ľudských duší. Tak sa vytvára nielen nadprirodzený život človeka, ale zároveň sa tak buduje aj samotná Cirkev.
Sviatosti sú nástrojom jednoty. Uskutočňujú, vytvárajú alebo posilňujú jednotu človeka s Kristom, a tak uskutočňujú, vytvárajú alebo posilňujú jeho jednotu s kresťanským spoločenstvom. Toto spoločenské, ekleziálne hľadisko sviatostí je úzko spojené s prvým, takže môžeme povedať, že kresťan sa zjednocuje s Kristom, ak je zjednotený so spoločenstvom. Spása nie je individuálny, ale spoločenský jav. Rovnako tak aj milosť, ktorá je plodená a udržiavaná sviatosťami, nevytvára čisto individuálny vzťah medzi dušou a Kristom, ale každý ju dostáva iba v tej miere, v ktorej sa zapojí ako člen spoločnosti do jediného organizmu, z ktorého táto zúrodňujúca miazga pramení.
Krstom sme oslobodení od hriechu a znovuzrodení ako Božie deti, stávame sa údmi Krista, sme začlenení do Cirkvi a dostávame účasť na jej poslaní. /KKC 1213/
Predobrazy Krstu v Starom Zákone
Krst je ustanovený Ježišom Kristom. Avšak už v Starom zákone sa krst nachádza prorokovaný a pripravovaný. Nachádzame v ňom množstvo predobrazov sviatosti krstu. Prvým z nich je hneď prvý verš Biblie: „... Duch Boží sa vznášal nad vodami.“ (Gn 1,1) Je to predtucha prítomnosti Ducha Svätého v duši človeka po tom, ako ho zmáča voda krstu. Je to Duch Svätý, ktorý posväcuje krstnú vodu a dáva jej schopnosť posväcovať. V rozprávaní o potope sveta (Gn 6-9) možno vidieť predobraz duchovnej záchrany, ktorá sa uskutočňuje v pokrstených. Cirkev vždy videla v Noemovom korábe predobraz krstu, ktorý teraz zachraňuje kresťanov „nie tým, že odstraňuje telesnú špinu, ale vyprosuje u Boha čisté svedomie pre zmŕtvychvstanie Ježiša Krista.“ (1 Pt 3, 20-21)
Vody potopy pochovali starý svet hriechu. Živý zostal len spravodlivý a bohabojný Noe s rodinou. Tak aj v krste zomiera v nás starý človek, ktorý bol zbavený Božieho priateľstva a bol zajatcom hriechu. Zároveň sa v nás rodí človek nový, Boží priateľ zbavený pút hriechu. Kňaz sa modlí počas veľkonočnej vigílie pri svätení krstnej vody: „Potopou sveta si vopred naznačil naše znovuzrodenie, keď v hlbinách jedného a toho istého živlu bol koniec nerestí a začiatok čností.“
Rovnako prechod Izraelitov cez Červené more (Ex 14,15-31) zvestuje oslobodenie, ktoré spôsobuje krst. Opäť zo spomínanej modlitby svätenia krstnej vody: „Abrahámovým potomkom si dal suchou nohou prejsť cez Červené more, aby ľud vyslobodený z faraónovho otroctva bol predobrazom pokrsteného ľudu.“ Obriezka bola pre židov telesným znakom príslušnosti k vyvolenému národu. Je tak predobrazom krstu, ktorý včleňuje do nového Božieho ľudu, teda do Cirkvi. Tým, že sa robila odstránením časti tela, predobrazovala aj odstránenie telesného človeka v krste. Apoštol Pavol interpretuje takto obriezku ako predobraz krstu: „V ňom ste boli obrezaní obriezkou urobenou nie rukou, ale obriezkou Kristovou, vyzlečením hriešneho tela. S ním ste boli pochovaní v krste a v ňom ste boli s ním aj vzkriesení vierou v moc Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych.“ (Kol 2, 11-12)
Príprava na Krst
O sviatosť krstu žiadajú rodičia dieťaťa (nie iní rodinní príslušníci) aspoň dva týždne pred samotným krstom. V našej farnosti zvykneme sviatosť krstu vysluhovať v druhú nedeľu v mesiaci, v zásade počas svätej omše, kde je prítomné farské spoločenstvo miestnej Cirkvi, do ktorej sú deti krstom včlenené, a aby sme si jasnejšie uvedomili vzťah medzi krstom a Eucharistiou. V iných kostoloch vysluhujeme sviatosť krstu po vzájomnej dohode.
Rodičia sú povinní postarať sa, by deti boli pokrstené v prvých týždňoch; čím skôr po narodení, ba ešte predtým sa majú obrátiť na farára, aby požiadali o sviatosť pre dieťa a aby sa na ňu náležite pripravili. /KKP 867/
Dieťa má byť pokrstené vo vlastnom farskom kostole rodičov, teda tam kde majú trvalé bydlisko, a spolu s krstnými rodičmi majú byť riadne poučení o význame tejto sviatosti. Treba dbať aj o to, aby sa dieťaťu nedávalo meno, ktoré je cudzie kresťanskému zmýšľaniu. Má to byť podľa možnosti kresťanské meno, teda meno niektorého kresťanského svätca, ktorý bude dieťaťu aj patrónom.
Je vhodné, aby rodičia prišli na faru ešte pred pôrodom a dohodli rámcovo dátum krstu. Pri tejto príležitosti môže matka prijať požehnanie pred pôrodom. Po pôrode čím skôr nech prídu obidvaja, alebo aspoň jeden z rodičov na faru požiadať o krst. Na farskom úrade sú úradné hodiny v pondelok a piatok (okrem prvého piatka v mesiaci) od 16.30 do 17.30. Na toto stretnutie treba priniesť:
- Fotokópiu rodného listu dieťaťa
- Vyplnený formulár nahlásenia krstu
Aby dieťa mohlo prijať krst, musí existovať opodstatnená nádej, že bude vychovávané v katolíckom náboženstve. Rodičom v tom má pomáhať krstný rodič alebo dvaja krstní rodičia, ktorého vyberajú rodičia alebo kňaz, a má byť schopný a mať úmysel plniť túto úlohu.
Úloha Krstných Rodičov
Podľa cirkevného práva, aby bol niekto pripustený na prijatie úlohy krstného rodiča, je potrebné, aby:
- zavŕšil šestnásty rok života;
- bol katolík, aby bol už na birmovke a svätom prijímaní;
- viedol život primeraný viere a úlohe, ktorú má prijať;
- ak žije v manželstve, mal cirkevný sobáš;
- nesmie to byť otec či matka dieťaťa;
- nesmie byť v cirkevnom treste alebo vylúčený z účasti na sviatostiach (napríklad rozvedený a znovu civilne zosobášený).
Ak sú krstní rodičia dvaja, musí to byť jeden muž a jedna žena, hoci nemusia byť manželmi (platí však podmienka o cirkevnom sobáši). Úlohou krstných rodičov je spolu s rodičmi priniesť dieťa na krst, pomáhať rodičom s kresťanskou výchovou dieťaťa, aby si v budúcnosti plnilo povinnosti, ktoré s krstom súvisia. Aby sa pripravilo, keď príde čas, aj na prijatie ostatných kresťanských sviatostí.
Účasť krstného rodiča pri krste je pre neho záväzkom, že ako pri krste vyznal spolu s rodičmi dieťaťa kresťanskú vieru, tak sa ju bude usilovať vyznávať aj životom, aby v ňom krstný syn resp. dcéra našli vždy príklad, oporu a povzbudenie na ceste k Bohu. Je preto vhodné, aby krstný rodič žil blízo krstného dieťaťa, alebo aspoň s ním pravidelne prichádzal do kontaktu. Ten kto nespĺňa podmienky na krstného rodiča, nemôže túto úlohu pri krste zastávať.
V našej farnosti je krstná náuka pre rodičov (môžu prísť aj krstní rodičia) v niektorý piatok pred dohodnutým termínom krstu o 19.15 na farskom úrade. Krst sa udeľuje v dohodnutú nedeľu o 12.00.
Krst Detí a Dospelých
Krst detí a mladých v školskom veku
Ako sa dať pokrstiť, keď už mám viac než sedem rokov? Žiadatelia o sviatosti krstu, birmovania a Eucharistie, ktorí už dovŕšili siedmy rok veku, majú sa prihlásiť do katechumenátu. Je to Kristova škola viery a kresťanského života. Katechumenát trvá spravidla dva roky. Krst, birmovanie (s výnimkou katechumenov mladších než 14 rokov) a Eucharistia sa udeľuje počas slávenia Veľkonočnej vigílie príslušného liturgického roka. Pritom je samozrejmé, že u detí od 7 do 14 rokov žiadosť podporia rodičia, alebo jej aspoň vyslovene neodporujú. Prihlásiť sa do stavu katechumenov sa žiadatelia o sviatosti uvedenia do kresťanského života môžu na fare u pána farára. Počas obdobia katechumenátu si katechumen vyberá ručiteľa (patróna), ktorý ho má doprevádzať týmto obdobím, až po prijatie sviatostí. Tento má spĺňať podmienky krstného rodiča.
Krst dospelých
Od začiatkov Cirkvi je krst dospelých najbežnejší tam, kde sa iba nedávno začalo hlásanie evanjelia. Katechumenát (príprava na krst) má v tomto prípade dôležité miesto. Keďže je uvádzaním do viery a do kresťanského života, má pripraviť na prijatie Božieho daru v krste, birmovaní a Eucharistii.
Katechumenát alebo formácia katechumenov má za cieľ umožniť im, aby ako odpoveď na Božiu iniciatívu a v spojení s určitým cirkevným spoločenstvom priviedli k zrelosti svoje obrátenie a svoju vieru. Ide o formáciu celého kresťanského života, ktorou „sa učeníci spájajú s Kristom, svojím Učiteľom. Preto treba katechumenov náležite zasväcovať do tajomstva spásy a do mravného života podľa evanjelia a posvätnými obradmi, ktoré sa majú sláviť postupne, treba ich uvádzať do života viery, liturgie a lásky Božieho ľudu.“ Katechumeni „sú už spojení s Cirkvou, už patria do Kristovej rodiny a nezriedka už žijú životom viery, nádeje a lásky“.
Čo Sviatosti Obsahujú
Mnohé sa dá vytušiť už zo samotného slova sviatosť. Latinský výraz pre sviatosť je sacramentum označuje prostriedok, nástroj, pôsobením ktorého sa niečo stáva posvätným. Sviatosť je svätá vec nie sama pre seba, ale pre ľudí. Sviatosť sama je niečo posvätné, ale zároveň aj niečo, čo ľudí robí svätými, čo ich posväcuje.
Sviatosti vlievajú do duše sviatostnú milosť a tým ju radikálne premieňajú do takej hĺbky, že môžeme hovoriť podľa Písma o novom stvorení, o znovuzrodení, o novom živote v Duchu, o novom vzťahu k Bohu vytvorenom pôsobením sviatostí. Samozrejme, to platí vtedy, ak je človek dobre disponovaný na prijatie tejto milosti. Zodpovedajúci novozákonný výraz je grécke slovo mystérion. Označuje sa ním skrytá, utajená skutočnosť. Preto gréckokatolícky výraz pre sviatosti je tajina. Myslí sa tu na biblický význam tohto slova: „Medzi dokonalými hovoríme aj múdrosť - no nie múdrosť tohto veku ani múdrosť kniežat tohto veku, ktoré spejú k záhube, ale hovoríme tajomnú Božiu múdrosť, ktorá bola skrytá a ktorú Boh pred vekmi určil nám na slávu. Nám to Boh zjavil skrze Ducha, lebo Duch skúma všetko, aj Božie hlbiny“ (1 Kor 2,6-8). Obsahom tejto tajomnej Božej múdrosti je práve plán spásy človeka, ktorý sa uskutočnil vtelením a potom najmä ukrižovaním a vzkriesením Ježiša Krista. Tieto tajomstvá sú potom obsiahnuté vo sviatostiach.
Sviatosti i keď sprostredkovávajú neviditeľnú, duchovnú milosť, ktorá je akoby ich obsahom, predsa sami majú aj vonkajšiu stránku. Je to nevyhnutné, pretože tak plne rešpektujú prirodzenosť človeka, ktorý postupuje pri poznávaní vždy od zmyslového k nadzmyslovému, od viditeľného k neviditeľnému, od hmotného k nehmotnému, od vonkajšieho k vnútornému, od materiálneho j duchovnému. Tou vonkajšou stránkou sviatostí je práve sviatostný znak. Sviatostný znak sa obracia na celého človeka. Teda na jeho zmysly i na jeho duchovné schopnosti. Slovom na jeho telo i dušu. Preto sú sviatostné znaky zložené z dvoch komponentov, z materiálneho prvku a zo slova. Sv. Tomáš Akvinský vidí analógiu medzi sviatosťou a ich autorom, vteleným Slovom. V ňom je materiálne telo zjednotené, v jednote božskej Osoby, so Slovom Božím, a tak sa uskutočňuje dokonalé zjavenie Boha a jeho plánu spásy. Vo sviatostiach sa slovo pripája k materiálnemu prvku a stáva sa tak slovom, ktoré označuje dielo posvätenia, ktoré Boh realizuje v nás.
Vtelenie je dielom Ducha Svätého, a je to zasa Duch Svätý, ktorému prisudzujeme posväcovanie skrze sviatosti. Ak sú sviatosti účinné, je to vďaka prítomnosti Ducha Svätého.
Je tu paralelizmus medzi zložením človeka z tela a duše a sviatostným znakom, zloženým zo slova a veci (matérie a formy). Materiálny prvok viac oslovuje telesnú stránku človeka, slovo sa zasa obracia priamejšie na dušu.
Slová, ktoré tvoria sviatostný znak, sú slovami viery. Nie sú to slová, ktoré jednoducho prenášajú informáciu, ale sú to slová viery. V nich sa vyjadruje viera Cirkvi. Preto sú sviatosti aj sviatosťami viery. SV. AUGUSTÍN píše: „Odním slovo a čo je voda ak nie obyčajná voda? Pridá sa slovo k veci a vzniká sviatosť, aj ona ako viditeľné slovo. Čo je krst? Očistný kúpeľ vody v slove. Odním vodu a niet viac krstu. Odním slovo a niet viac krstu. Odkiaľ je takáto účinnosť vody, ktorá sa dotýka tela a očisťuje srdce, ak nie od účinnosti slova. Nie preto, že je vyslovené, ale preto, že je verené“.