Tento článok sa zameriava na život a prácu Michala Tkáča, významného dekana a farára, a zároveň predstavuje ďalšie osobnosti, ktoré sa zaslúžili o rozvoj slovenskej kultúry a cirkvi.
Rada KBS pre vedu, vzdelávanie a kultúru ocenila osobnosti, ktoré sa zaslúžili o kresťanskú kultúru. Medzi ocenenými v oblasti výtvarného umenia boli Michal Škrovina, Anton Gábrik a Veronika Rónaiová.
Biskup František Rábek a apoštolský nuncius na Slovensku Mons. odovzdali oceneným medailu s vyobrazením patróna umelcov s diplomom.
Osobnosti ocenené za prínos ku kultúre
Michal Škrovina
Ing. arch. Michal Škrovina sa narodil v roku 1940 v Turčianskom Svätom Martine. Jeho predkovia patrili k významným predstaviteľom kultúrno-spoločenského života na Slovensku.
Michal Škrovina vyštudoval architektúru na Stavebnej fakulte SVŠT v Bratislave a pokračoval v postgraduálnom štúdiu architektúry na Akadémií výtvarných umení v Prahe. Už počas štúdií vypracoval technickú dokumentáciu dvoch objektov ľudového staviteľstva - dreveného kostolíka z Rudna a roľníckeho domu z Novote. Obidva objekty sú súčasťou Múzea slovenskej dediny v Martine.
Začiatok jeho tvorby predstavovali výlučne náboženské motívy vytvárané pod vplyvom sakrálneho ľudového umenia, ale spodoboval ich po svojom (Madona s dieťaťom, svätý Juraj,...a iné biblické témy). Postupne ďalšie umelcove práce svedčia o tom, že autor si pomerne rýchlo vytvoril svoj vlastný dizajn, vlastný štýl s príznačným rukopisom, výtvarným cítením a originálnymi námetmi.
Tematicky nosnú časť jeho diela predstavuje ľudové prostredie rodného Turca. Svoje širokospektrálne umenie, plné bezhraničnej fantázie vystavoval na domácej scéne aj v zahraničí - v Paríži, v ďalekom Mexiku.
Jeho dielo je súčasťou zbierok, predovšetkým Slovenskej národnej galérie, Slovenského národného múzea v Bratislave, ako aj Národného múzea v Prahe. Od konca 80-tých rokov minulého storočia spolupracuje s ÚĽUV-om, kde odovzdáva svoje skúsenosti ďalším záujemcom o tradičné umenie.
Odborníci o Škrovinovom diele hovoria, že obsahuje všetko, čo hodnotné umelecké dielo obsahovať má: formu, myšlienku, vyrozprávanú múdrosť, poéziu a vtip. Jeho tvorcu radia medzi najvýraznejších, najoriginálnejších, predstaviteľov insitného umenia na Slovensku.
Anton Gábrik
Akademický sochár Anton Gábrik sa narodil 15. decembra 1963 v Humennom. Po maturite na tunajšom gymnáziu študoval odbor figurálneho a reliéfneho sochárstva na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u prof. Snopeka a prof.
Je autorom známej sochy Jána Pavla II. pred Katedrálou sv. Jána Krstiteľa, pripomínajúcej pápežovu návštevu v Trnave. Anton Gábrik je aj autorom busty prvého rektora obnovenej Trnavskej univerzity Antona Hajduka, umiestnenej pred univerzitou.
V Banskej Štiavnici zaiste zaujme okoloidúcich socha vtipkára Nácka, ktorá je tiež jeho dielom. Pre Vrbové Gábrik urobil podľa predlohy akad.
V Nitre na Katedrále sv. Emeráma prichádzajúcich iste zaujmú bronzové Dvere sv. Cyrila a Metoda, ktoré pôsobivými reliéfmi, s mierne štylizovanou realistickou bravúrou stvárňujú výjavy zo života svätcov. Na vnútornej strane dverí vystupuje z bronzu báseň Michala Chudu, ktorá je v súznení s posolstvom zobrazeného.
Anton Gábrik je sochár s vysokou mierou skúseností tak v tvorivom ako aj v realizačnom procese. Pri tvorbe uplatňuje premyslenú mieru štylizácie.
Svoje umelecké schopnosti presvedčivo využil pri realizovaní monumentálnej sochárskej kompozícii troch postáv - sv .Cyrila, Metoda a Gorazda, ktoré odliate do bronzu sú osadené v areáli bratislavského hradu v blízkosti prezentovaného súboru ranostredovekých nálezov - zvyškov veľkomoravskej baziliky, ranokresťanského kostola a karnera.
Veronika Rónaiová
doc. Veronika Rónaiová (1951) patrí k najvýraznejším osobnostiam súčasnej výtvarnej scény, na ktorej sa kontinuálne pohybuje od polovice 70. rokov 20. storočia.
Pochádza z Kremnice, študovala na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave u prof. Rudolfa Filu a na oddelení voľnej grafiky a knižnej ilustrácie Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave u prof. Oresta Dubaya a Vladimíra Gažoviča.
Inovatívne a invenčne pracuje s rôznymi podobami tzv. hyperrealistickej maľby, vychádzajúcej z fotograficky zaznamenanej reality. Využíva predovšetkým médium maľby, kresby, koláže, asambláže a rôznych autorských techník, ktoré často expandujú z plochy obrazu priamo na stenu či do priestoru výstavného priestoru.
V tvorbe sa opakovane vracia k vlastným dielam, ktoré cituje, premaľúva a posúva do nových súvislostí. Vedie dlhodobý dialóg s tvorbou svojho otca maliara Juliána Fila (1921 - 2007), oceneného cenou Fra Angelico v roku 2012.
Jej tvorba bola zastúpená na najvýznamnejších prierezových výstavách súčasného umenia a monograficky spracovaná. Nachádza sa v zbierkach Slovenskej národnej galérie, Galérie mesta Bratislavy, Považskej galérie umenia v Žiline, Stredoslovenskej galérie v Banskej Bystrici a ďalších. Pôsobila aj ako docentka na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity.
Svojou tvorbou vedie Veronika Rónaiová tvorivý dialóg s umením minulosti a súčasnosti. Dominujú v ňom citácie diel s kresťanskou ikonografiou - najmä maliarska interpretácia sochy Gian Lorenza Berniniho z náhrobku bl. Ludovika Albertoni, sochárskej „mladšej verzie“ slávnej Extázy sv. Terézie Avilskej (obe sa nachádzajú v rímskych chrámoch).
Po prvýkrát ju zaznamenala v obraze "Hommàge a Bernini" v rokoch 1988 - 89. Odvtedy sa jej zobrazenie stalo akoby autorským podpisom Veroniky Rónaiovej, ktorým odkazuje už nielen k historickej predlohe a komunikácii naprieč storočiami, ale aj k vlastnej tvorbe, kde Ludovica predstavuje symbol ženskosti, samostatnosti, emotívnosti, solidarity aj intenzívnej duchovnej skúsenosti.
Ďalšie citácie v jej dielach sa vzťahujú napríklad k Rembrandtovmu Márnotratnému synovi či Tintorettovmu Milosrdnému samaritánovi. Autorka sa nesnaží vieru ilustrovať, ale interpretovať, hľadať a žiť. Tvorbou otvára otázky, ktoré nás môžu inšpirovať k vnímaniu podstaty vecí.
Monika Kandráčová
Pani umelkyňa Monika Kandráčová patrí medzi osobnosti, ktoré sa zaslúžili o kresťanskú kultúru v oblasti hudobného umenia. Mnohí tak pani Moniku poznajú z televízie alebo z nahrávok na audiokazetách či CD nosičoch, na ktorých sú ľudové, duchovné ale aj vianočné piesne jej regiónu.
Pani Monika Kandráčová, sa narodila 26. januára 1956 v obci Ďačov pri Lipanoch vo viacčlennej rodine Jána a Márie Kaňuščákových. Pre Moniku Kandráčovú je veľkou odmenou, ak svojím spevom dokáže ľudí poteši...
Tieto osobnosti a mnohé ďalšie prispievajú k rozvoju duchovného a kultúrneho života na Slovensku.
Život + Ateliér | Vladimir Volegov Maľba zo života a v ateliéri
Vladimír Farár: Osobný Život a Rodina
Akademický sochár Vladimír Farár oslávil 80 rokov. Vytvoril desiatky sôch, štyrikrát sa oženil a splodil sedem detí.
Jeho najstarší syn Vladimír má 57 rokov a najmladší Sebastián iba dva. Vladimír Farár oslávil osemdesiatku v kruhu svojich detí a manželky Silvie Victórie (41) v bratislavskej reštaurácii.
Na svoj vek je až na počudovanie veľmi aktívny. Stále šoféruje, dokonca aj podniká. „Najradšej už nerobím nič, všetko robia za mňa. Ja len ukazujem prstom, čo treba spraviť, ale ak ho nasmerujem na svoju ženu, už je zle,“ smeje sa oslávenec a spresňuje, že je raz taký starý ako ona.
Jeho recept na dlhovekú potenciu je jednoduchý: nepiť, nefajčiť, neprejedať sa, čo najmenej jesť mäso, žiadny cukor ani káva. Pijem len čistú vodu a jem len surovú stravu. V päťdesiatke som sa musel rozhodnúť, či budem sexovať, alebo chlastať. Rozhodol som sa pre prvú možnosť a teraz mám sedem detí.
S otcom však narodeniny oslavovalo „len“ šesť detí, syn Viktor bol pracovne zaneprázdnený. A čo si praje Vladimír do ďalších rokov? „Ešte ďalšie dve deti,“ uzavrel s úsmevom.
Tajomstvo dlhej potencie
- Nepiť
- Nefajčiť
- Neprejedať sa
- Nepiť kávu
- Čo najmenej jesť mäso
- Žiadny cukor
Najstarším otcom je pravdepodobne Ind Rámadžit Rághov, ktorého manželke Šakuntale Devi sa narodil syn, keď mal 96 rokov. V Británii sa stal Richard Roden hrdým otcom dvojičiek ako 71-ročný.
tags: #farar #akademicky #sochar