Toto miesto v dedine Žakovce je ostrov čistoty a nádeje v tomto svete. Životný príbeh charizmatického inžiniera Mariana bol rozmanitý. Jeho dramatický životný príbeh odhaľuje korene motivácie, ktorá ho viedla k tomu, čím sa dnes zaoberá a čomu zasvätil celý svoj život. Niekoľkokrát sa ocitol na hranici života a smrti a to ho v tridsiatich rokoch priviedlo do kňazského seminára.
Po pár týždňoch od vysviacky som sa stal žakovským farárom. Na začiatku to bolo veľmi ťažké. Ja som nevedel, čo budem robiť. Iba som ponúkol svoj život Ježišovi. Chcel som sa venovať tým, ktorí to najviac potrebujú. Ako keby som podpísal len čistý (bianko) šek.
Marián Kuffa získal polozrúcanú faru v Žakovciach, s požehnaním spišského biskupa. To, čo sa od roku 1992 „z ničoho“ podarilo s bezdomovcami a bývalými recidivistami vybudovať, je neuveriteľné. Po úraze na Gerlachu - skôr, ako som išiel do seminára - ma zavolali sestričky: „Marián, poď s nami!“ „Kam?“ pýtal som sa ich. „Ideme na výlet. S postihnutými.“ „No ale ja? Dostal som sa medzi nich a povedal som si: „Dokelu, ako je možné, že aj takíto ľudia existujú? Ja som predtým o tom ani netušil.“ A na tom výlete som povedal: „Postavme týmto ľuďom dom!“ Pýtali sa ma: „Aký dom chceš postaviť a kde?“ „Neviem.“ No začali sme hľadať možnosti. Najprv sme chceli v Okoličnom, lebo tam sme maľovali a poznali sme to tam. Chceli tam však knižnicu, a tak sme našli Žakovce. Napísal som to biskupovi. Ten chcel, aby som spísal projekt. Nepoznal som žiadnu dovolenku, žiadne prázdniny.
Až po siedmich rokoch nám volal niekto z Košíc. Povedali dievčatám: „Dáte nám k telefónu pána farára? Nechcel by ísť s nami Košičanmi do Medžugoria?“ Chytil som telefón, že nikam nejdem! Inak nebol čas na prázdniny. My sme tu nič nemali, ani základné veci. Nemali sme čo jesť, nemali sme kde hlavu zložiť. Spali sme v jedinej miestnosti, kde nepršalo. Vrecia pod hlavu, vrecami sme sa prikrývali, vrecia boli ako spacák. Keď som prišiel do Žakoviec, mal som šušťáky s dierou na zadku, tenisky a tričko. My sme na začiatku nemali ani vodu, iba studňu. Keď sme si podojili, mali sme aj mlieko. Pamätám si raz, že sme mali obrovský hrniec a v ňom asi centimeter mlieka. Jeden z tých chalanov do hrnca ponáral žehličku. Alebo doniesol starú vaňu. Dal ju na dvore na tehlu a pod ňou založil oheň. „Čo to stváraš?“ „Idem sa kúpať v teplej vode.“ Vyzliekol sa a vošiel do vane. Myslel som si, že prasknem od smiechu. To boli také „hefty“.
Okrem zreštaurovanej fary je tu pavilón pre starých ľudí a postihnutých. Pribudli tri domy pre opustené deti. Bývalé prostitútky hospodária v kuchyni a na farme, ktorá tiež patrí ku komunite. O Mariánovi Kuffovi sa hovorí: „Je to matka Tereza v nohaviciach. Inštitút je samostatný, keďže majú svoje vlastné hospodárstvo. „Máme tu dielňu, pekáreň, vyrábame si syry, dorábame si mäso z dobytka, ktorý chováme, máme aj pole, kde pestujeme zemiaky, obilie,“ hovorí Marián Kuffa. Zo zisku hradia elektrickú energiu a vstupné suroviny. „Predtým sme za chlieb dávali asi 8000 eur ročne, teraz ho máme zadarmo. Všetci sa nám smejú, že prečo máme štvorposchodovú maštaľ. No preto, lebo sme už nemali pozemky, nemohli sme sa pohnúť ďalej, tak sme začali stavať dohora,“ zdôvodnil farár.
„MILUJTE ĽUDÍ TAKÝCH, AKÍ SÚ. ČÍM MENEJ SI TO ZASLÚŽIA, TÝM VIAC ICH MILUJTE. Po pozretí tohto dokumentu sa mi naskytla otázka: Je vôbec systém trestu v dnešných väzniciach účinný? Keď to dokáže Marián Kuffa, prečo to nedokáže štát? Verím, že raz príde doba, keď ľudia s podobným charakterom a ľudskosťou budú vo vedúcich funkciách a naše malé Slovensko bude vyzerať inak. Dokument Kde končí nádej, začína peklo natočil režisér Ladislav Kaboš. Po 10 rokoch sa do Žakoviec vrátil a od 13.2.2014 môžete v slovenských kinách sledovať misiu farára Mariána Kuffu v romských osadách vo filme Všetky moje deti.
Farár Marian Kuffa je človek, ktorý obetoval celý svoj život farnosti v Žakovciach . Z ničoho vybudoval za pomoci ľudí , ktorý nemajú strechu nad hlavou ,ktorých spoločnosť neprijala za ich predošlé činy za ktoré sa ocitli na samom dne . On ich miluje ako hriešnikov ,učí ich zaradiť sa do spoločnosti ,pracovať a milovať bližného svojho .Asi pred dvoma rokmi ma otec Kuffa prijal aj s manželom na jeho farnosti . Bola som v nemom údive , aký rešpekt týto ľudia majú pred týmto človekom . Čo všetko spoločne vybudovali a budujú . Akú vieru v niesol do ich sŕdc tento kňaz z tak malej farnosti . Hlása božie slovo tak ako je písané !!!!Ďakujem pánu Bohu za tohoto kňaza ,modlime sa za jeho zdravie .
14.1.2020 som navštívil Žakovce, mimoriadne zariadenie, ktoré nemá obdobu. Volá sa Inštitút Krista Veľkňaza. Tých 256 núdznych sú vlastne bývalí väzni, bezdomovci, alkoholici, narkomani, postihnutí, siroty, týrané ženy, matky s deťmi, lesby, prostitútky, deti z rozvrátených rodín a ústavov, starí i chorí. Tí čo vo svojom živote pochybili alebo iba „nemali šťastie“. Vlastne už nemali nič. A predsa dostali ešte šancu tu v Žakovciach. A nie len šancu, dostali domov, dostali prácu, vieru a lásku. Dnes som si podával ruky aj s ľuďmi ktorí zabili. Bol to zvláštny pocit, hlavne pre mňa. Toľko osudov ľudí a žijú pod jednou strechou, bez psychiatrov, liekov a ešte sú milý a vľúdny. A vy uvažujete nad tým ako je to možné? Jediná „terapia“ ktorá sa tu používa je svätá omša, modlitba ruženca, práca a láska. Ak by som mal zhrnúť čo som dnes videl do jedného slova, tak som videl „ZÁZRAK“.
Nemám rád pomenovanie bezdomovec. Bezdomovec je človek chorý na lásku. To je naozajstný bezdomovec. Môže mať štyri autá, päť chát a strelí si guľku do hlavy. Prečo? Nikdy nemal domov. Moji chlapci sú bez domova, ale už nie sú bezdomovcami. Naučili sa lásku prijať. „Milujte ľudí takých, akí sú. Čím menej si to zaslúžia, tým viac ich milujte. Nemilujte ich podľa veľkosti zásluh, ale podľa veľkosti potrieb.“ Neviem to presne, ale zdá sa mi, že je to citát pápeža Pavla VI. Veľmi sa mi páčil, a preto som si ho zapamätal. Moji ľudia si to nezaslúžia, ale potrebujú to.
Otec Maroš Kuffa: „Diagnóza bezdomovca je človek chorý na lásku, nevedel lásku prijať, lásku dať. My ho učíme dávať a čo dávať? Dávať lásku.. V Žakovciach našlo prístrešok asi 300 bezdomovcov, na Slovensku je asi 3000 ľudí bez domova ( údaj asi z pred 3 rokov).
Kňaz Marián Kuffa a zároveň štatutár Inštitútu Krista Veľkňaza v Žakovciach dostal na svoj sociálny podnik 65-tisíc eur od vlády. Pôvodne mali peniaze poslúžiť na kúpu auta, neskôr vláda uznesenie zmenila a financie pôjdu na vybudovanie výťahu k budove inštitútu.Marián Kuffa je bratom a strýkom štátnych tajomníkov ministerstva životného prostredia Štefana a Filipa Kuffovcov, ktorí sa do parlamentu dostali na kandidátke SNS.
Dotácie a kritika
Dotácia sa nevyhla kritike. Poslanec parlamentu za SaS Vladimír Ledecký upozornil, že inštitút dostal peniaze bez akýchkoľvek pravidiel či výberového konania.„Áno, kňaz Kuffa robí aj záslužnú činnosť, ale to robia na Spiši mnohé organizácie či sociálne podniky, ktoré nedostávajú od štátu absolútne nič. A ak aj niečo dostanú, tak za prísnych pravidiel a podmienok. Nerozumiem, prečo ostatné sociálne podniky zostali vynechané," uviedol.
Ledecký reagoval aj na ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Erika Tomáša z Hlasu. Hovoril o tom, ako na výjazdových rokovaniach vlády rozdávajú financie obciam, a hlavne občanom.„Len akosi zabudol spomenúť kľúč, podľa ktorého rozdávajú, pričom rovnomerný veru nie je. Kuffovci v zadnom rade na výjazdovom rokovaní vlády.
Príspevky od štátu
Inštitút Krista Veľkňaza v Žakovciach v okrese Kežmarok vznikol v roku 1990.Na čele rovnomenného občianskeho združenia stojí predstavený Marián Kuffa. Riaditeľom je Peter Vilček, štatutárnym zástupcom je Ján Geci. Geci a Vilček zväčša podpisujú dotácie od štátu.
Inštitút má pod sebou viaceré zariadenia sociálnych služieb v okrese Kežmarok, medzi nimi domov sociálnych služieb v Žakovciach, kde majú aj útulok pre mužov a zariadenie núdzového bývania. Prevádzkujú tiež útulok pre ženy v Ľubici.
V získavaní štátnych peňazí sa inštitútu darí dlhodobo. Z centrálneho registra zmlúv vyplýva, že len za január 2025 dostal od štátu približne 750-tisíc eur na poskytovanie sociálnych služieb z ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny.
Peniaze išli pre fungovanie troch zariadení na tento rok, a to na interiérové zariadenie a tiež ako príspevok za nocľah pre ľudí v núdzi v troch domovoch -Dom Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, Dom Lazár a na nocľaháreň Dom Betánia.Napríklad príspevok pre fungovanie Domu Nepoškvrneného Srdca Panny Márie zahŕňal 26 eur na jedno miesto na deň a na interiérové zariadenie vo výške 337-tisíc eur. Kapacita zariadenia je 35 ľudí.
Na fungovanie ďalšieho zariadenia, nocľahárne Dom Betánia, dostali z rezortu 45-tisíc eur.Rezort práce prispieva aj na fungovanie iných neziskových organizácií, ktoré sa venujú pomoci ľuďom, vyplýva to zo zmlúv v centrálnom registri.
Platba aj na poľnohospodársku činnosť
Inštitút je v získavaní dotácií úspešný okrem štátu aj inde. Z Banskobystrického samosprávneho kraja dostal v januári príspevok 14-tisíc eur na prevádzku sociálnej služby za 1. štvrťrok 2025.Župa pod vedením Ondreja Luntera (nezávislý) pridelila za posledné dva roky inštitútu spolu necelých 124-tisíc eur.Prispela aj prešovská župa, za rovnaké obdobie inštitútu vyplatila viac ako 1,1 milióna eura. Ide o peniaze prideľované poskytovateľom sociálnych služieb, nie o tie z krajských dotačných schém.
Inštitút dostal koncom vlaňajšieho novembra dotáciu 4,5-tisíca eur z Pôdohospodárskej platobnej agentúry (PPA). Išlo o štátnu schému pomoci pri poskytnutí dotácie na podporu živočíšnej výroby v dôsledku agresie Ruska proti Ukrajine.
Cieľom schémy je podľa zmluvy reagovať na následky krízy, ktorá vznikla v dôsledku vojny na Ukrajine, teda zlepšiť nedostatočnú likviditu, ktorá ohrozuje poľnohospodárske podniky pôsobiace v živočíšnej výrobe.
Jedným z cieľov schémy je udržať konkurencieschopnosť poľnohospodárskych mikro, malých, stredných a veľkých podnikov.Inštitút, v ktorom pôsobí kňaz Kuffa, sa nevenuje poľnohospodárskej činnosti. Potvrdil to aj jeden z jeho štatutárov Ján Geci, s ktorým sme sa skontaktovali telefonicky.
Z PPA však dostal v minulosti niekoľko dotácií synovec kňaza Kuffu, Gregor Kuffa, ktorý je farmárom. Konkrétne išlo o šesť dotácií spolu za vyše 105-tisíc eur a jeden príspevok (necelých desaťtisíc) z úradu práce na vytvorenie pracovných miest.
Podpora aj z rezortu kultúry
Dotáciu 35-tisíc eur poskytlo inštitútu aj ministerstvo kultúry vlani v októbri, a to na podporu realizácie projektu v Spišskom Štiavniku. Ide o obnovu kultúrnej pamiatky.V zmluve je uvedený účel poskytnutia dotácie, ktorá mala ísť na prípravnú dokumentáciu či zameranie skutkového stavu pamiatky. Išlo o výzvu Obnovme si svoj dom v podprograme Obnova kultúrnych pamiatok.
Dotácia je účelovo viazaná, poskytovala sa v roku 2024 prioritne podľa zmluvy napríklad na obnovu strechy pamiatok, kaštieľov či na podporu projektu, ktorého kultúrna pamiatka je v okrese nachádzajúcom sa v zozname menej rozvinutých okresov alebo v lokalite s potenciálom rozvoja cestovného ruchu.
Inštitút sa v zmluve zaviazal realizovať projekt v rokoch 2024 až 2027.Táto schéma bola problematická, ministerka kultúry Martina Šimkovičová (SNS) blokovala peniaze. Objem financií v programe znížili o šesť miliónov eur.
Zabrzdené peniaze a zdĺhavý proces vyhodnotenia dotačnej výzvy prinútil zástupcov pamiatkových združení a odborníkov protestovať.Napríklad pri Hanigovskom hrade žiadala o 80-tisíc eur obec Hanigovce. Rezort jej napokon schválil 30-tisíc. Združenia či obce si žiadosti o dotácie podali ešte koncom roka 2023. Dotácia na obnovu hradov príde, ale je koniec sezóny.
Kritika poslanca
Na úspešnosť inštitútu pri získavaní dotácií upozornil vlani predseda poslaneckého klubu Progresívneho Slovenska a poslanec Národnej rady Martin Dubéci. V septembri zverejnil zoznam, aké dotácie dostal inštitút Mariána Kuffu.
Podľa Dubéciho zoznamu bolo inštitútu pridelených od roku 2014 do 2024 z Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR trinásť príspevkov na prevádzku poskytovanej sociálnej služby v celkovej sume vyše štyri milióny eur.
Výška základného príspevku sa postupom času zvyšovala. Kým v rokoch 2014 až 2017 išlo o necelých 212-tisíc eur (základná), vlani to bolo 650-tisíc.
Inštitútu sme sa pýtali na získané dotácie, aj na reakciu na kritiku Ledeckého a Dubéciho. Otázky sme smerovali aj ministerstvu životného prostredia, kde pracuje Filip Kuffa ako štátny tajomník.
Na otázky nám z inštitútu neodpovedali, telefonicky sme sa skontaktovali so štatutárom Gecim.Ten povedal, že otázky videl, no nechce sa k nim vyjadrovať. Tí, ktorí ich kritizujú, sa majú podľa neho prísť pozrieť na to, s akými klientmi pracujú, na to, čo robia a ako sa boria a trápia.
Povedal, že sa práve venuje klientom v núdzi a na otázky má odpovedať predstavený inštitútu, teda kňaz.Na doplňujúcu otázku ohľadom dotácie z PPA Geci reagoval, že si to máme overiť priamo u agentúry, či im bola dotácia priznaná legálne. Na otázku, či realizujú aj živočíšnu výrobu, odpovedal, že nie.
Pýtali sme sa na to Pôdohospodárskej platobnej agentúry, aj rezortu pôdohospodárstva. Uviedol v ňom, že svojpomocne, bez dotácií štátu postavili dom pre ľudí v núdzi.„Máme hrubú stavbu a moji spolupracovníci požiadali o dotáciu na výťah,“ povedal.
Sám bol vraj mimoriadne prekvapený, že dotáciu dostali a že ho zavolali na rokovanie vlády. „Patrí sa mi poďakovať, ani som sa nechystal. Prišiel som tam, liberálne médiá hneď do mňa šprtali,“ uviedol.
Na výjazdovom rokovaní vlády sa ho novinári pýtali na konflikt záujmov kvôli tomu, že dostal dotáciu. „Ja som dostal? Nie moji ľudia? Bezdomovci patria Kuffovi alebo štátu? Vy závidíte týmto ľudom? Závidíte, že dostali na výťah?“ hovorí vo videu.
Vo videu tiež povedal, že za 34 rokov, počas ktorých sa venuje pomoci ľuďom, nikdy za sociálnu prácu nedostal ani cent od vlády, ministerstva, kraja.
Úryvok je z našej knihy Farár Marián Kuffa, ktorú dopredávame za výnimočnú cenu (3,75 EUR).
TRETÍ DIEL: Rozhodol som sa stráviť týždeň v Žakovciach. Spoločnosť mi robilo 300 bezdomovcov, vrahov a alkoholikov. Keď sa mi na malý moment zdalo, že som si tu už zvykol, zrazu niekto z chlapcov zakričal: ,,Vytiahnite nože!“. Začiatkom tohto roku som si doprial tak trochu netradičnú dovolenku. Navštívil som centrum v Žakovciach, ktoré vedie Marián Kuffa a ktoré pomáha ľuďom na ulici. Ako dobrovoľník som mohol v Žakovciach stráviť týždeň. Rozhodol som sa môj pobyt opísať presne tak, ako som ho zažil.
Začína sa deň štvrtý. Som zvedavý čo ma čaká, nechávam sa prekvapiť. Po niekoľkých minútach sa dozviem, že ideme opäť na Vrby zvážať drevo. Keďže som sa včera namakal a cítim si každý sval na svojom tele, dnes využijem jeden z trikov, ktoré som tu odpozoroval. Chodiť často na wécko, robiť malé kroky, občas preventívne zastať a analyzovať počasie. Keďže s chlapmi robím druhý deň, začínajú vyzvedať, čo tu robím. ,,Si študent a prišiel si cez prázdniny?“ pýta sa ma jeden z nich. Usmejem sa a uvediem veci na správnu mieru. ,,Pracujem.“ Chlapi nechápavo pozerajú a pýtajú sa ďalej: ,,To akože si si zobral dovolenku na to, aby si tu mohol byť s nami alkoholikmi?“. Keď zrazu zaznie: Vytiahnite nože!
Počas obeda sa strhne trochu hustejšia debata. Najskôr si ju nevšímam (som rád, že som rád) a preto radšej oddychujem. Po pár minútach sa však vyostrí. Okamžite som vyskočil a premietol si v hlave, že sa nachádzam v zariadení, kde je tak 300 alkoholikov, bezdomovcov či bývalých väzňov. Niektorí sedeli v base dva roky, iní osem. Za neplatnú STK-čku to asi nebolo. Srdce sa mi preto rozbúcha ako počas berlínskeho maratónu. Biť sa neviem, utekať vydržím akurát tak od vchodu po zastávku MHD-čky. Chvíľu je ticho, či pred búrkou, to ešte neviem. Sledujem tváre chlapov. Tie sa v istom okamihu uvoľnia a takmer všetci sa začnú smiať. Vydýchnem si. Bol to len planý poplach. Chlapci si robili srandu. Namiesto toho, aby sa mlátili, si počas roboty skôr pomáhajú.
Tesne pred tým ako doobedujeme mi jeden z nich hovorí: ,,Jaro a nezabudni prísť večer na ruženec“. Takéto pozvanie som, priznám sa, nečkal. Pozriem sa ešte raz na pána okroti mne či to myslí vážne. Myslí. Tak pozvanie rád prijímam. Už zo zvyku prichádzam na ruženec o 5 minút skôr, no predpokladám, že budem prvý. Omyl. V knižnici už sedí tak 10 chlapov s ružencom v ruke. Niektorí si čítajú duchovnú literatúru, niektorí sa rozprávajú, dvaja sa už zdá sa modlia. Vidieť dvojmetrových mužov, ktorí mi na kopci hovorili o svojom v pobyte v base, tentokrát na spoločnej modlitbe.
Farár už ide! Miestnosť sa až do ôsmej zapĺňa. Keď si myslím, že už nie je kde sedieť, zrazu sa nájdu rozkladacie stoličky. Potom si klienti sadajú na skrinky. Niektorí aj na zem. ,,Farár už ide…“ zaznie v diaľke a v tom okamihu sa všetci utíšia. Ako Marián Kuffa vstupuje do miestnosti, všetci ho sprevádzajú pohľadom. Nemusí povedať ani slovo, každý upriami svoju pozornosť. Takto to vyzerá prakticky vždy. Maroša, ako ho tu volajú, podľa vzhľadu veľmi rozlíšiť neviem, keďže sa oblieka rovnako ako klienti tohto centra (bagandže, zafarbené nohavice a roztrhaná vetrovka). Ešte pred tým, než začneme s ružencom, Maroš informuje chlapcov o tom, že jeden z ich kamarátov opúšťa centrum. Ide späť do sveta. Marián Kuffa v centre nikoho násilím nedrží. No držať sa jeho pravidiel je naozaj veľká výzva. Preto neviem či sa tešiť alebo smútiť z odchodu jedného z klientov. Zjavne ide o radostnú udalosť. ,,Chlapci moji…“ začne a ja netrpezlivo očakávam, čo povie. ,,Skromne odchádzajte. Spomeňte si na to, akí ste prišli. Rozhodujte sa múdro. Robte tak, aby ste sa tam (do neba) dostali. Aby som sme tam dostali. Nie sme svätci…“ Na to sa začnú chlapci smiať. Farár, ktorého poznajú za svoju oddanosť Bohu nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí, len skromne skloní hlavu a pokrúti ňou. ,,Nie. Chlapci. Nie. Niekto z nás nevie, kto sa tam dostane.
Štyri dni v Žakovciach mi dali skutočne zabrať. Väčšinu času počas pobytu som trávil mimo zóny komfortu. Nasledujúci deň som sa preto zobudil s horúčkami, bolesťou hlavy, žalúdka a celkovou nevoľnosťou. I napriek tomu, že mi bolo fakt mizerne a musel som celý deň preležať, mysľou som bol s chlapcami na dreve. Našťastie na izbe som býval so zdravoťákom Ottom, ktorý sa o mňa v maximálnej možnej miere staral. A nielen on. Z únavy som v popoludňajších hodinách rýchlo zaspal. Zobudil som sa až na niekoho prenikavý smiech. Otto ma hneď informuje o koho ide: ,,Je to Lucie, tiež je tu dobrovoľníčka. Musím vás okamžite zoznámiť! Je úžasná. Má toľko energie, že ráno vstáva s východom slnka a na izbu sa vracia až neskoro večer. No neboj sa, úsmev nestráca. V tejto chvíli som už nevedel, či mi zabrali lieky alebo som naozaj počul dobre - jazdí na lásku? Zrazu sa otvoria dvere, do ktorých vbehne žena plná entuziazmu - Lucia. Neprestajne sa usmieva, stále sa smeje a podáva mi mandarinky - to sú pre teba. Kým poďakujem, Lucia je už preč, išla potešiť aj iných. Prepisovať vám celý rozhovor s Luciou nebudem. Pre také chvíle sa oplatí navštíviť Žákovce a zažiť toto dobrodružstvo na vlastnej koži. Pretože príbeh, aký so sebou nesie Lucia, by ste museli hľadal veľmi dlho. ,,Pred tým, než som sem prišla, som robila biznis,“ nechá sa počuť. Neviem, či som na toto prekvapenie pripravený a tak len počúvam ďalej. Potom sa však rozhodla splniť si svoj sen. Túžila po vlastnom penzióne, ktorý niekoľko rokov prerábala. Kompletne ho zariadila podľa svojich predstáv, aby ho v Deň D mohla otvoriť a privítať v ňom prvých hostí. Nestalo sa tak. Tesne pred otvorením sa Boha pýtala, či je penzión naozaj to, čo od nej chce. A nech to znie akokoľvek zvláštne, Lucia dostala odpoveď, ktorá ju otočila o 180 stupňov. Odišla na pár dní do kláštora, aby si to celé rozmyslela. Potom zobrala svoj mercedes a odišla do Žakoviec. Teraz je už niekoľko rokov tu v Žakovciach. Mercedesu sa nevzdala - vozí na ňom bezdomovcov a alkoholikov. Striedavo. Niekedy na liečenia, niekedy z basy, niekedy na vyšetrenia. Všetku energiu a úsmev rozdáva tým, ktorí to potrebujú viac ako hostia v jej penzióne, ktorý ani nestihla otvoriť. To bol môj posledný večer, počas ktorého som niekoľko hodín počúval príbeh ženy, ktorá sa rozhodla dať všetko.
Ako píšem tento blog, ožívajú vo mne spomienky na Žakovce. Ja viem, bol som tam len týždeň, no mám pocit, ako by som v posledný deň opúšťal rodinu. Síce som makal najviac ako to šlo, no chlapci takto makajú celý rok. Žakovce sú pre nich miestom, kde mohli nájsť svoju dôstojnosť. Asi neviem popísať, čo si z tohto pobytu odnášam. Je to ťažké pomenovať a ešte ťažšie sformulovať do pár viet. No určite si odnášam túžbu vrátiť sa. A taktiež nezabudnúť a heslo Žakoviec: ,,Tu v Žakovciach platí tzv. 3D: dávať druhým dobro,” povedal mi Otta. Dávať druhý dobro. Hmmm. Chlapci, Maroš, Otta, Lucka, ďakujem vám za príležitosť spoznať vás! Teta, ďakujem za múdrosť!
Čo som sa naučil vďaka vstávaniu o piatej?