Peter Púček (50) býva len pár krokov od rímskokatolíckej dominanty Dolnej Poruby. Patrí medzi najžiadanejších remeselníkov v obci na úpätí Strážovských vrchov. Funkciu kostolníka v rodnej dedine prevzal ako jeden z aktérov modernizácie chrámu. Hovorí, že išlo o východisko z núdze.
„Nikdy som nemal problém zapojiť sa do farskej brigády. Počas rekonštrukcie kúrenia sa vlastne začal môj kostolnícky príbeh. Keď sa predchodkyni ozvali zdravotné ťažkosti, požiadala ma o výpomoc. Zomrela v júni 2016, potom som akosi prirodzene prevzal štafetu. Zabezpečenie plynulého chodu bohoslužieb si zo strany kostolníka vyžaduje nasadenie, pohotovosť, oltárny servis, údržbu i sezónne práce v exteriéri.
Ako dopĺňa čerstvý päťdesiatnik, od novej funkcie nemal žiadne očakávania, vopred však vedel, že mu ukrojí veľkú porciu z osobného voľna. Vtedy netušil, že práve vďaka tejto životnej križovatke sa mu onedlho naskytne možnosť dotvoriť obraz o miestnych spoločenských pomeroch. Za stovky hodín obetované komfortu veriacich ho osud odmenil nálezom takmer storočného denníka z prestavby barokovej pamiatky.
Otec štyroch dcér si až s odstupom času uvedomil, aké dedičstvo vytiahol na svetlo sveta. „Najviac ma zaujala verejná zbierka. Evidencia je detailná, predkov tam zaručene nájde každý Dolnoporubčan. Ľudia mali presne predpísané, čím musia na rekonštrukciu prispieť. Vyznieva to ako kniha povinností, dnes sú zbierky neporovnateľne voľnejšie, často stoja len na pár darcoch.“
Okrem správy milodarov dokument obsahuje rukopisy zápisníc z kostolných prác, prehľad príjmov a výdavkov, faktúry či odkazy na pôvodné cirkevné parcely. Prvý záznam pochádza z 10. júna 1928. Týka sa valného zhromaždenia v miestnom potravnom družstve, ktoré, ako sa píše v úvode, bolo „obecenstvu oznámené obecným bubnom“.
Podľa zápisnice mal každý občan doviezť meter kameňa. Kto tak neučinil, zaplatil pokutu šestnásť korún. Na ďalších stranách sa dozvedáme o dvoch hlavných fázach zbierky. V roku 1929 bola výška príspevku desať korún „od duše“, v lete 1930 pre nedostatok financií veriaci doplácali tri koruny „od husi“.
Zbierky na rovnaký účel usporiadali v okolitých dedinách, prispeli pútnici vo Frivalde - Rajeckej Lesnej, ruku k dielu priložili aj krajania v Amerike. Predstavenstvo obce medzičasom so zákazkou oslovilo staviteľa Ing.
Kostol svätého Martina v Dolnej Porube
Kostol svätého Martina v Dolnej Porube
Kostol svätého Martina v Dolnej Porube je datovaný do konca 18. storočia. Kanonické vizitácie dosvedčujú, že v roku 1717 na starom chóre objavili tabuľku s vročením 1321, ktoré by malo odkazovať na pôvod svätyne. Z pamiatkového hľadiska je objekt charakterizovaný ako jednoloďový barokový kostol s trojbokým uzáverom presbytéria a barokovými eliptickými oknami.
Administratívnu agendu i samotnú prestavbu do dnešnej podoby zastrešoval farár Július Rektory. Ako vyplýva z dobového zápisu vo farskej kronike, ľudia si zvykli, že vyhovie každej ich žiadosti. V archíve Pamiatkového úradu SR sa zachovala korešpondencia s niekdajším Štátnym referátom na ochranu pamiatok na Slovensku. Menovaný kňaz v žiadosti o rozšírenie argumentoval havarijným stavom prednej časti chrámu.
„Múry sú povážlivo dopukané, krytina je zlá. Nedávno z klenby vypadol kus kameňa a spadol dovnútra,“ zvestoval na sklonku roka 1929.
Pamiatkové orgány prestavbu schválili pod podmienkou, že pred búracími prácami staviteľ dodá úradu plány poškodenej stavby s pôdorysom, ako aj projekt novostavby s pohľadmi na fasádu. Požadovanej subvencie od štátu sa však veriaci v Dolnej Porube nedočkali. Podľa pokladničného denníka nadobudli spolu 123 145,47 koruny. Výdavky uvedenú sumu prevyšovali o tritisíc korún.
„Celkový dlh predstavoval takmer 43-tisíc korún. Rekonštrukcia bola krytá pôžičkou z banky v Trenčianskych Tepliciach a z Úverového družstva v Hornej Porube. Obec ručila svojím majetkom, občania úver splácali deväť rokov,“ vyčíslil hrdý nálezca denníka P.
Túži po elektrifikácii zvonov. „Naše zvony odliali v Trnave presne pred sto rokmi. Lenže máme problém s ručným zvonením. Zvoniť by sa malo ráno, na obed, večer, cez pohreb aj počas omše. Netrúfam si povedať, kto by dnes toto časovo zvládol. Nehovoriac o pravidelnom premazávaní. Riešenie vidím v pohone zvonov cez elektronický riadiaci systém.
Genius loci
„Lokálne zápisnice k stavbám či opravám kostolov sú autentické pramene, ktoré charakterizujú komunitu v konkrétnom období, respektíve jej možnosti - hospodárske, konfesionálne, organizačné. Zároveň sú cenným dokladom spoločenstva, jeho hodnôt, akcieschopnosti a hlavne vyjadrením spoločnej identity. Vytvárajú genia loci a na to by potomkovia mohli a mali byť patrične hrdí.
Už od čias panovania prvého uhorského kráľa Štefana v 11. storočí boli na územie dnešného Slovenska pozývaní obyvatelia z nemeckých území. Boli to najmä banskí odborníci, remeselníci, obchodníci, ale aj rytieri a duchovní - mnísi. Hlavný prúd prichádzal v 13. a v 14. storočí po tatárskom vpáde.
V tomto období sa začala osídľovať aj časť hornej Nitry, kde sa nachádza aj naša obec. Oblasť sa nazýva Hauerland, tiahne sa od Kremnice až ku Nitrianskemu Pravnu. (Slabika „hau“ je podľa niektorých zdrojov nemeckým lesníckym výrazom s významom klčovať, podľa iných zdrojov znamená vyrúbaním lesa vzniknutú čistinu. Odtiaľ pochádza aj názov celej veľkej osídlenej oblasti - Hauerland - t. j. krajina v oblastiach vyklčovaných lesov).
Osidľovanie sa rozprúdilo vďaka bohatstvu lesov, ktoré sa klčovali, ale predovšetkým vďaka objaveniu ložísk zlata na majetku bojnických hradných pánov. Majitelia panstva Leustachovci po zrušení výhradného kráľovského monopolu na dobývanie nerastov pozvali na vyťaženie zlata na svojom panstve baníkov z nemeckých krajín i zo starších uhorských miest.
Kolonisti zakladali najskôr nové osady. Lokátori, šoltýsi sa dohodli s viacerými nemeckými rodinami na ich presťahovaní sa na naše územie. Jednalo sa o husté lesné porasty na hornom toku Nitry, kde nebolo úrodnej pôdy a bolo ich treba vyklčovať.
Šoltýs dostal od zemepána buď poverenie alebo povolenie na určenom mieste s kolonistami vyklčovať les a založiť osadu. Stal sa richtárom, čo mu prinášalo viaceré privilégiá vrátane toho, že richtárstvo sa v jeho rodine dedilo. Získanú pôdu rozdelil medzi osadníkov v takom množstve, aké rodina potrebovala pre svoju obživu. Všetci obyvatelia osady boli na určitý čas oslobodení od poddanských povinností. Táto lehota sa často dostala aj do názvu založenej osady. Keďže kolonisti mali aj po uplynutí tejto lehoty určité výhody oproti pôvodným osadám, kolonistami sa stávali aj mnohí domáci poddaní.
Tak vznikla aj naša obec. Najstaršia písomná zmienka o obci pochádza z r. 1413, spomína sa ako súčasť bojnického panstva pod názvom Geidel, z r. 1430 zas ako Gaydel. Prečo dostala toto pomenovanie, nie je presne doložené. Predpokladá sa, že bolo odvodené z mena zakladateľa obce, ktorý sa údajne prisťahoval z oblasti Saska. V r. 1437 sa spomína ako Gedelhota, v r. 1464 ako Gajdellehota, neskôr nemecky Geidel.
Obyvatelia Gajdla sa zaoberali baníctvom, ťažbou dreva, poľnohospodárstvom. Chovali hospodárske zvieratá (kravy, voly, kone, bravy, kozy, ovce), venovali sa včelárstvu. Pestovali pšenicu, jačmeň, ovos, pohánku, v záhradách zeleninu, strukoviny, kapustu. Neskôr sa vo väčšej miere zaoberali i remeslami, ktoré postupne nahrádzali upadajúcu ťažbu zlata. V Gajdli bolo veľa kováčov (20), ktorí si ako málokde na dedine vytvorili vlastný kováčsky cech s artikulami z r. 1653.
Gazdovia, ktorí vlastnili ťažný dobytok, si privyrábali zapožičiavaním prípraží na vytiahnutie kupeckých povozov do vrchov, ktorými pokračovala cesta z hornej Nitry do Trenčianskej a Turčianskej stolice. V obci boli postavené sušiarne ovocia. Známe sa stali najmä gajdlanské sušené slivky, ktoré sa predávali aj vo Viedni.
Kedže obec územne patrila ku bojnickému panstvu, jej dejiny ovplyvňovali majitelia panstva. Keď sa v r. 1527 bojnické panstvo dostalo do rúk Thurzovcov, postupne presadili protestantskú vieru podľa známeho Cuius regio, eius religio - čie panstvo, toho viera. Lutherove učenie sa tu ujalo predovšetkým vďaka záujmu nemeckého obyvateľstva. A tak už o 8 rokov neskôr sa aj farnosť v Gajdli stala evanjelickou - na dlhých 125 rokov. Bojnickí hradní páni mali dobré vzťahy s Wittenbergom a jeho univerzitou, priamo odtiaľ pozvali evanjelického farára do Bojníc a v r. 1580 aj do Gajdla.
Po vymretí Thurzovcov r. 1637 bojnické panstvo dostal do zálohu a neskôr do dedičného vlastníctva gróf Pál Pálffi. Snažil sa o rekatolizáciu obyvateľstva. Jeho manželka Františka po jeho smrti založila kláštor piaristov a za pomoci povolaných jezuitov vrátila ku katolíckej viere takmer celé panstvo. V roku 1660 na jej nátlak musel opustiť gajdlanskú faru posledný evanjelický pastor. Viacerí obyvatelia Gajdla v tomto období z náboženských dôvodov opustili obec a presťahovali sa do susedného Turca, kde bol zemepánom evanjelik.
Najväčší rozkvet zažila obec v 16. storočí - mala charakter mestečka. Potom sa na obec začali valiť nešťastia v podobe vojen, drancovania, morových epidémií. Počet obyvateľstva sa rapídne znížil. V 18. st. dal vtedajší farár postaviť pred kostolom mariánsky stĺp na vyjadrenie vďaky za ochranu počas obdobia útrap. Majiteľ panstva Ján Pálffi sa zas snažil o zlepšenie hospodárskych pomerov na panstve. Odkúpil dedičné richtárstvo v Gajdli a ustanovil v ňom panský majer s pílou a dvomi mlynmi, krčmu a salaš na chov oviec a kôz. V roku 1777 poddaní z Gajdla uzavreli so zemepánom dočasnú zmluvu, podľa ktorej neodvádzali desiatky a naturálne dávky, ale namiesto toho platili 1000 zlatých ročne. Robotu na panskom majeri však naďalej boli povinní vykonávať. Zač. 19. st. náš význačný rodák Georg Palesch - kňaz, zakladateľ inštitútu na výchovu dedinských učiteľov v Uhorsku - dal postaviť kaplnku a neskôr školu na hornom konci.
Na svetovej výstave vo Viedni v r. 1873 bol vystavený dom z Gajdla prostredníctvom Bratislavskej obvodnej obchodnej a živnostenskej (priemyselnej) komory. V sprievodnom texte napísanom Dr. Carlom Juliusom Schröerom - profesorom nemeckej literatúry a jazyka na viedenskej technickej vysokej škole - bolo uvedené, že Gajdel mal 1800 obyvateľov a 200 domov, všetko drevených. Murovaný bol len kostol, fara a hostinec.
V rokoch 1908 - 1909 bola postavená odbočka železnice z Prievidze do Nitr. Pravna. Plánovalo sa pokračovanie cez Gajdel do Žiliny a Martina. V r. 1914 už budapeštianska firma Mandel Révész začala prípravné práce na stavbu tejto trate. Pokračovaniu zabránilo vypuknutie 1. svetovej vojny.
Výsledkom 1. svetovej vojny bola veľká bieda, kvôli ktorej si mnoho Gajdlancov hľadalo prácu v zahraničí. Poľnohospodárstvo nestačilo na obživu rodín, preto sa k nemu pridávali sezónne práce - najmä v stavebníctve, kde boli vyhľadávaní hlavne gajdlanskí betonári. Niektorí obyvatelia zas odchádzali na dolnú zem na letné poľnohospodárske práce. Ďalšie rodiny sa museli vysťahovať do Ameriky a Argentíny. Keď sa usadili, pomáhali tým, ktorí ostali doma.
V roku 1921 podľa sčítania ľudu žilo v Gajdli 2121 ľudí (najviac zemerobotníkov - 943, potom nasledovali maloroľníci, nádenníci, továrenskí robotníci, baníci). Veľmi ťažké životné podmienky a bieda mali vplyv na podporu komunistických myšlienok, v roku 1923 aj na výhru komunistov vo voľbách do obecného zastupiteľstva.
V tridsiatych rokoch veľa remeselníkov a sezónnych robotníkov chodilo na zárobky do Nemecka. Vďaka tomu vyrástlo v tomto období veľa nových rodinných domov. V tomto období sa už protiváhou komunistov v obci stávala strana nemeckej národnostnej menšiny Karpatendeutsche Partei. Posledné voľby v roku 1938 však opäť vyhrali komunisti. V roku 1940 mala obec 2 297 obyvateľov.
Počas SNP tu prebiehali tvrdé boje, pričom o život prišlo 18 zajatých partizánov. Na jar v roku 1945 prítomné nemecké vojenské jednotky v súvislosti s blížiacim sa frontom nariadili evakuáciu obce. Obyvateľov transportovali do sústreďovacích táborov v Nemecku. Po ich odchode nemecké jednotky podpálili stred obce a ustúpili.
6. apríla 1945 do takmer ľudoprázdnej obce vstúpili ako prvé jednotky rumunskej armády, čím bola obec oslobodená. Počas 2. svetovej vojny padlo v bojoch 20 mužov z Gajdla - dobrovoľníkov aj aktívne slúžiacich vojakov.
Evakuovaní obyvatelia sa vrátili až v lete počas žatvy. Dedina bola zničená, vypálená. Neprávom sa skonfiškovali majetky tých, ktorí boli v pracovných a v koncentračných táboroch. Po návrate domov si museli vlastné domy a pôdu vymáhať späť do svojho vlastníctva. Do ich života zakrátko vstúpila politika - ako občania nemeckej národnosti museli svoje domovy opustiť. Boli odvezení do zberného tábora pri Novákoch - Laskári, odkiaľ bola väčšina odsunutá do Nemecka. Podľa nimi udávaných čísiel, po r. 1945 bolo celkovo odsunutých 2 434 občanov nemeckej národnosti. Len malému počtu bol dovolený návrat do rodnej dediny.
Zostali nemecké názvy častí chotárov, lesov, ale aj priezviská našich spoluobčanov. Do obce boli presídľovaní Slováci z rôznych kútov Slovenska i spoza hraníc, ktorí vo vojne prišli o všetok majetok a strechu nad hlavou. Prichádzali z Oravy, z Turca, neďalekých Čičmian a Fačkova, repatriovaní Slováci z Maďarska, Zakarpatskej Rusi. Všetka pôda i domy boli skonfiškované štátom a vzápätí prideľované novým občanom. Každý si mohol vybrať dom a pôdy toľko, koľko vládal obrobiť. Vtedy sa udiali mnohé neprávosti, ktoré sa prenášali do ďalších desaťročí. V roku 1948 sa prestal používať názov Gajdel, obec sa premenovala na Kľačno.
Počet obyvateľov sa postupne dopĺňal. Vzniklo pašienkárske družstvo, ktoré bolo základom neskoršieho hospodárstva československých štátnych majetkov. Hospodárenie v rámci jednotného roľníckeho družstva bolo neúspešné. Súkromníci vlastnili dva obchody s potravinami, tri krčmy, mäsiarstvo a mlyn. V roku 1950 spotrebné družstvo Jednota prebralo krčmy, obchody a mäsiarstvo. Bol rozobratý mlyn. Pre pracujúce matky sa zriadila pomoc v podobe sezónneho poľnohospodárskeho útulku, kde bola poskytovaná opatera ich malým deťom aj s celodenným stravovaním. V roku 1952 začal do obce premávať autobus.
Na rozdiel od iných obcí, kde bola výstavba nových domov v plnom prúde, v Kľačne sa nestavalo, opravovalo sa len niekoľko domov. Zostalo zachovaných niekoľko dreveníc. Od roku 1954 bola v obci 5 - triedna škola. Založená bola plantáž Karpatia (vysádzali sa najmä jahody, čierne ríbezle, višne, veľkoplodé ruže, maliny, egreše, jarabina), ktorá na dlhé roky poskytovala pracovné príležitosti predovšetkým ženám. V roku 1955 mala celá obec nový rozvod elektrického prúdu. Vznikla osvetová beseda, ktorú ďalších 21 rokov viedol nový riaditeľ školy Jozef Lehotský. Do obce chodilo premietať filmy putovné kino. Po zakúpení premietačky do školy sa chodilo premietať okrem budovy kina aj do sály kultúrneho domu.
Od roku 1956 predajňa potravín na križovatke fungovala ako samoobsluha. V novembri začala vysielať televízia, príjem signálu bol však zväčša nekvalitný. V týchto rokoch bolo v Kľačne aktívne družstvo volejbalistiek, ktoré sa v krajskej súťaži sa umiestnilo na popredných miestach. Vlastnú poštu mala obec od roku 1957, telefónne spojenie bolo do Nitrianskeho Pravna. V septembri 1957 bola zriadená materská škola v dvoch starých drevených domkoch.
V roku 1961 sa v obci začal stavať vodovod, o rok neskôr bezprašná cesta, rozbehla sa výstavba nových rodinných domov. V obci bolo už aj stále kino, pre dospelých premietalo 3x týždenne, pre deti každú nedeľu popoludní, ročne okolo 100 filmov. Materská škola sa z dreveníc presťahovala do budovy rodinného domu. V roku 1963 bol za kultúrnu pamiatku vyhlásený Mariánsky stĺp a kaplnka Panny Márie (Paleschova kaplnka). O rok neskôr do domácností začala prúdiť voda z dokončeného vodovodu. V roku 1967 sa upravil kostol zo zbierok veriacich. Kvôli rastúcemu počtu detí v predškolskom veku sa pristavili ďalšie priestory k materskej škole. Upravil sa kultúrny dom - opravila sa strecha, do sály sa položili parkety. Do budov hornej i dolnej školy sa zaviedol vodovod. V akcii Z sa začalo s výstavbou predajne potravín na križovatke. Vznikla prevádzkáreň MNV - autodoprava, pílenie dreva. 3. 9. 1967 v Kľačne po prvýkrát zasvietili neónové pouličné svetlá.
V obci pracoval lyžiarsky, futbalový oddiel, spevokol Slov. zväzu žien, miestna knižnica. Na jar v roku 1972 sa začal stavať dom smútku ako aj prístavba kultúrneho domu, obe stavby boli odovzdané už na jeseň. Zaujímavosťou je, že javisko v Kultúrnom dome budovalo Divadlo SNP z Martina. Vybudovali sa bočné cesty vedľa dolnej školy, pri cintoríne a na štátnych majetkoch. Na piatich autobusových zastávkach pribudli nové čakárne. V roku 1974 sa začalo s výstavbou nového obchodu na dolnom konci obce. Pri príležitosti osláv 30. výročia SNP bol v malom parčíku na križovatke odhalený pamätník SNP od akademickej sochárky Kláry Pataki. V roku 1975 sa začala výstavba novej budovy školy. Kvôli stavebnej uzávere však nebolo možné stavať nové rodinné domy.
V nasledujúcom roku bola zriadená obradná sieň MNV. V decembri štátne majetky dali do užívania svojim pracovníkom nové bytové domy s 12 bytmi, stojace v blízkosti kostola. V septembri 1978 sa začalo vyučovať už v novej škole s 5 triedami. Po roku 1986 sa povolila výstavba nových rodinných domov. O rok neskôr sa začala stavať škola v prírode, ktorá bola projektovaná ako prístavba objektu novej ZŠ. Pristavovalo sa aj k domu smútku. Bol vybudovaný nový lyžiarsky vlek.
Po veľkých spoločenských zmenách v novembri 1989 vznikli aj v našej obci nové politické strany a hnutia. V roku 1991 sa zrušila prevádzkáreň MNV. Zbúrala sa chátrajúca renesančná budova starej fary v tesnej blízkosti kostola. V obci začal pracovať Spolok karpatských Nemcov. 5. 7. 1991 - Kľačno po prvýkrát od skončenia 2. svetovej vojny navštívili bývalí vysťahovaní obyvatelia žijúci teraz najmä v Nemecku - po 45 rokoch. V roku 1992 sa opravila strecha kaplnky Georga (Juraja) Palescha z peňazí od jeho potomkov žijúcich v Nemecku. Peniaze na elektroinštaláciu a hromozvod dal obecný úrad. 1.1.1993 vznikla samostatná Slovenská republika. V roku 1994 bol obnovený erb obce so sv. Mikulášom. O rok neskôr obecný úrad vydal prvú farebnú pohľadnicu Kľačna. Počas fašiangov v roku 1996 obec po prvýkrát organizovala obecný ples. V novembri 1997 bol slávnostne otvorený klub dôchodcov v opravenej budove bývalej predajne ovocia a zeleniny. O rok neskôr pracovníci Povodia Váhu zrekonštruovali kaplnku z 19. storočia a prameň rieky Nitra, ktorá pod kaplnkou vyviera. V októbri 1998 tu boli odhalené nové pamätné tabule. V súvislosti s rozširovaním telefónnej siete sa vymenila telefónna ústredňa.
V roku 2000 sa robili zemné práce súvisiace s plynofikáciou dolnej časti obce. Vykurovať svoje domy občania začali v marci roku 2001. Urobila sa úprava brehov rieky Nitra. Vybudovalo sa tenisové ihrisko. Obec sa stala členom „Občianskeho združenia Hornonitrie“, ktoré zahŕňa obce v okolí Nitrianskeho Pravna. V lete roku 2003 sa urobila úprava budovy ZŠ v súvislosti s presťahovaním MŠ na jej poschodie, keďže stará budova MŠ už nevyhovovala hygienickým požiadavkam. Obec dostala príspevok 100 000 ,- korún na úpravu prameňa rieky Nitra a jeho okolia. V roku 2004 sme nadviazali družbu s moravskou obcou Olšany - Klášterec ležiacou v západnom výbežku okresu Šumperk. Prvú návštevu uskutočnili občania Kľačna 4. - 5. júna 2004. Na miestnom ihrisku sa zúčastnili posvätenia obecných symbolov obce Olšany - Klášterec. Upravil sa náš areál ihriska vrátane šatní futbalistov, dobudovala sa šatňa pre tenistov a hokejistov. V roku 2005 tu pribudol bufet a priestory na oddych. Celá obec sa upravovala a skrášľovala v rámci malých obecných služieb, ktoré vykonávali naši nezamestnaní občania a ktoré boli spolufinancov...
Významné osobnosti z Krivej
Vdp. Peter Tomkuliak
Narodil sa v Krivej 29. júna 1838. Jeho otec bol učiteľom a prevdepodobne aj organistom a kantorom (tak to vtedy bývalo zvykom). Základné vzdelanie Peter získal v rodnej obci a päť tried gymnázia ukončil v Levoči. Ďalšie dve triedy gymnázia, šiestu a siedmu, mal spojené a absolvoval ich už ako seminarista v Spišskom Podhradí. Pretože „bojoval“ za Slovákov, bol zo seminára vylúčený. Odišiel do Banskej Bystrice, kde v tej dobe pôsobil biskup Štefan Moyzes, tiež veľký ochranca Slovákov. Tu chcel pokračovať v štúdiách. Keďže v seminári nebolo voľné miesto, Petra doporučili na súkromné štúdiáš do Liptovského sv. Michala k tamojšiemu vdp. Hýrošovi. Peter v Bystrici úspešne zvládol záverečné skúšky a dňa 20. októbra 1863 bol vysvätený za kňaza. V nasledujúcich rokoch bol kaplánom v Jastrabej a v Kremnici. V roku 1869 sa stáva profesorom kanonického práva a dejín v banskobystrickom seminári. Profesorské rigorózum získal v Prahe. V čase silnej maďarizácie, keď sa zrušili tri slovenské gymnáziá a zatvorila sa Matica slovenská (1875), Tomkuliak sa neohrozene stavia na stranu Slovákov a podporuje ich všetkými svojimi silami aj proti vôli vtedajšieho biskupa Ipolyiho.
Peter Tomkuliak v Ríme na audiencii u pápeža Leva XIII., Svätému Otcovi povedal: „Najsvätejší Otče, som profesor práva kanonického na seminári banskobystrickom v Uhrách a nevedel som školské prázdniny stráviť užitočnejšie ako do Ríma ísť, Rím vidieť a nadovšetko Tvoju Svätosť zhliadnuť a požehnanie prosiť pre seba, pre príbuzných a priateľov, a mám - li takých, i nepriateľov mojich.“ Pápež ocenil Petrovu duchaplnosť, vtip a medzi iným povedal: „V Uhorsku majú ducha opravdive apoštolského, lebo i pre nepriateľov prosia požehnanie.“ V roku 1878 prešiel do pastorácie. Stal sa farárom v Detvianskej Hute s množstvom farníkov roztrúsených po lazoch. Tu začal Peter posledný, ale najplodnejší úsek svojho života. Začiatky boli ťažké. Svojou trpezlivosťou však získaval ľudí na svoju stranu. V septembri 1882 sa mu podarilo v obci zorganizovať prvé misie. Zároveň Tomkuliak rozvinul vo svojom pôsobisku rozsiahlu ľudovo-výchovnú prácu. Kupoval a objednával slovenské knihy a časopisy, bol milovníkom cirkevného spevu a hudby a viedol k tomu aj veriacich.