História farského zboru Zemianske Kostoľany

História Evanjelickej cirkvi a. v. v Prievidzi a okolí je bohatá a úzko spätá s dejinami regiónu. V tomto článku sa pozrieme na kľúčové momenty a osobnosti, ktoré formovali evanjelické spoločenstvo v tejto oblasti, s dôrazom na Zemianske Kostoľany, Handlovú a Nitrianske Pravno.

Územie Stredného Slovenska a počiatky kristianizácie

Územie Stredného Slovenska, teda aj neskoršie, na ktorom vzniklo Banskobystrické biskupstvo, bolo osídlené už v neolite a pokračuje ďalej cez eneolit, dobu bronzovú, halštatskú a lengyelskú kultúru. Bolo tu zastúpené aj osídlenie keltskou, dáckou a púchovskou kultúrou, či Germánmi. Až nakoniec sa objavujú aj Slovania. O tomto všetko svedčia predovšetkým archeologické nálezy. Kristianizácia slovenského územia začala pravdepodobne už pred príchodom Slovanov, kedy nastáva jej určitý útlm, aby sa potom vo veľkej miere presadila v dobe Veľkej Moravy.

O kristianizácii Veľkej Moravy sa nenachádzajú už len archeologické pramene, ale aj mnohé písomnosti z tejto doby. Postupným presadzovaním kresťanstva na Veľkej Morave sa stále viac pociťuje potreba zmeniť toto misijné územie na územie s vlastnou cirkevnou správou. O kvalitatívnej zmene v prenikaní kristianizácie svedčí aj vznik vlastnej cirkevnej správy, o ktorú sa zaslúžil hlavne Metod, ktorý sa stáva najprv panónskym arcibiskupom, aby nakoniec bol arcibiskupom na Veľkej Morave.

Počiatočná cirkevná organizácia sa začala vyvíjať a rozširovať pomocou tzv. hradných farností. Vznik tzv. hradných farností súvisel s rozmachom a rozširovaním štátnej správy, ktorá si vyžadovala aj ochranu a bezpečnosť daného územia výstavbou kráľovských hradov. Pri budovaní štátnej správy sa obyčajne hneď buduje aj cirkevná správa na nových územiach a to pomocou spomínaných hradných farností. Postupom času dochádza k nárastu obyvateľstva jednotlivých v oblasti jednotlivých hradov, čo si však zároveň vyžaduje aj postupné dobudovávanie území hradných farností vznikom nových farností.

Počiatky vzniku farností nemusia byť vždy podmienené vznikom spomínaných hradných farností, aj keď ich vznik je pravdepodobne najviac podmienený týmto druhým spôsobom. Prvou farnosťou na území bojnického španstva bola hradná farnosť Bojnice. Táto farnosť sa spomína aj v roku 1332 ako jediná z tohto obvodu, keď sa robil súpis farností a ich platieb pre pápežskú kúriu. V tomto období sa pravdepodobne nepociťovala v tejto oblasti potreba zakladania nových fár, pretože osídlenie bolo tu pravdepodobne sporadické.

Najstaršie farnosti a nemecká kolonizácia

Najviac boli osídlené Bojnice. Viac obyvateľstva bolo len v Kanianke, Porube, Lazanoch, Nedožeroch a Brezanoch, ale napriek tomu sa začiatkom 14. storočia nepociťovala potreba založiť tu nové farnosti. Ostatné územie pravdepodobne bolo tiež osídlené, ale oveľa menej. Zmena v tejto oblasti nastáva až nemeckou kolonizáciou vo 4 decéniu 14. storočia, kedy na mnohých miestach vytláčajú kolonisti pôvodné slovenské obyvateľstvo, alebo toto bolo novými hosťami asimilované, o čom často svedčili už len pôvodne názvy lokalít, ktoré noví prisťahovalci naďalej vo svojom jazyku používali.

Najstaršie farnosti v tejto oblasti boli okrem Bojníc v Porube a Gajdli. Tento stav bol koncom 14. storočia. V roku 1401 vznikla farnosť v Nitrianskom Pravne. Postupne vznikajú aj ďalšie nové farnosti, a to v Malinovej, Gajdli, Brezanoch, Porube, Majzli a Tužinej. Jednou z prvých písomných zmienok o hradnej farnosti je hradná farnosť v Prievidzi. Hrad sa tu prvýkrát spomína v roku 1276.

O vzniku prievidzského španstva a hradnej farnosti nemáme písomné zmienky. Mišík predpokladá pomenovanie niektorých lokalít na tomto území ako Koš, Prievidza, Necpaly, Nedožery, Nováky a Sebedražie, že pochádzajú zo starých slovenských rodových mien a na základe toho usudzuje, že toto územie mohlo byť osídlené už v čase Veľkej Moravy, najneskoršie však v 12. storočí. Koniec prievidzskej hradnej farnosti sa predpokladá povýšením Prievidze na mesto, keď mestečko dostalo privilégium od uhorského kráľa Karola Róberta po smrti Matúša Trenčianskeho.

V oblasti Hornej Nitry sa predpokladá samostatné španstvo a aj hradná farnosť v obvode Oslian. Do tohto španstva patrili Veľké a Malé Uherce, Pažiť, Horná Ves, Radobica, Veľké Pole, Oslany, Čereňany, Vieska, Chalmová, Bystričany, Zemianske Kostoľany, Kamenec pod Vtáčnikom. Do tekovského obvodu patrilo aj celé územie od Hronského Beňadika až po Kremnické Bane, ktoré sa v listinách nazýva „terra de Susolgi“.

Predpokladá sa, že oblasť územia označovaného ako Šušolie bola pomerne husto osídlená už pri vzniku opátstva v roku 1075. Územie Šušolia malo troch vlastníkov, a to spomínané Hronsko-beňadické opátstvo, boli tu aj kráľovské majetky a svoje majetkové práva mal na tomto území aj ostrihomský arcibiskup. Tieto majetkové pomery sa predpokladajú na tomto území už v 11. až 12. storočí, keď musíme počítať v oblasti Šušolia aj so vznikom cirkevnej organizácie.

V tomto období sa predpokladá, že farská správa v Hronskom Beňadiku mala na starosti aj kráľovské majetky pravdepodobne po Žarnovicu. Okrem toho sa už v staršom období predpokladá farnosť vo Vieske (dnes Ladomerská Vieska). Na biskupských majetkoch sa predpokladá farnosť už začiatkom 12. storočia najmenej vo Svätom Kríži. Kráľovské majetky mali faru už v 12. storočí aspoň v Žarnovici.

Tieto názory zastáva historik Mišík, a to z dôvodu osídlenia Šušolia, ktoré si podľa neho bezpodmienečne vyžadovalo cirkevnú organizáciu tohto územia už v staršom období, ako sa zachovali o tejto skutočnosti písomné pramene, teda v 11. a 12. storočí. Kráľovská hradná farnosť Zvolen riadila svoje územie z Pustého hradu, ktorého vznik sa kladie pravdepodobne už do čias Veľkej Moravy. Tento hrad a správu tohto územia prijal do svojho systému aj novovznikajúci Uhorský štát.

Kedy vznikla zvolenská hradná farnosť sa nedá zistiť, ale predpokladáme, že to mohlo byť už v 11. Keďže postupne zvolenská hradná farnosť nemohla cirkevnoprávne obsiahnuť také veľké územie aké mala pôvodne, vznikajú nové farnosti. Jedna z najstarších je v Slovenskej Ľupči. Turiec bol dokázateľne pomerne husto osídlený už v období Veľkej Moravy. Svedčí o tom množstvo hrádkov a hradíšť. O tomto slovanskom osídlení dosvedčujú aj mohyly a rôzne sídlištné nálezy remeselníckych výrobkov.

Toto územie však až do začiatku 13. storočia nenašlo veľkú odozvu v písomnom materiály. Jediný písomný doklad, ktorý hovorí o Kláštore pod Znievom (villa sancti Ypolity) je z 1. septembra 1113. V roku 1252 prichádzajú na toto územie premonštráti. Celý Turiec s Oravou patril v 13. storočí do nitrianskeho archidiakonátu a v ňom zostal až do roku 1776. Spočiatku Turiec patril do Nitrianskej stolice, aby na prelome 12. a 13. storočia bol pričlenený k Zvolenskému komitátu.

Začiatkom 13. storočia môžeme bezpečne zistiť sakrálne miesta len v Kláštore pod Znievom a vo Svätej Mare (dnes Socovce), ale takéto miesta a teda aj náboženské strediská, môžeme predpokladať na základe hustoty osídlenia aj v iných lokalitách Turca. Hromadný záznam fár v Turci pochádza z údajov pápežských kolektorov, ktorí spisovali fary pre určenie ich decím pre pápežskú kúriu v roku 1332.

Reformácia a rekatolizácia

V časoch reformácie dochádza k vzniku protestantskej cirkvi, ktorá sa postupne členila na evanjelickú, ale aj celého radu iných protestantských cirkví , z ktorých na našom území má hlavne podiel reformovaná cirkev založená Jánom Kalvínom. Reformácia Banskobystrickej diecézy preniká z kráľovských miest, ktoré jestvovali na jej území. Z týchto miest, kde veľmi význačnú a pomerne aj vzdelanú vrstvu tvorili mešťania nemeckého pôvodu, ktorých študenti v pomerne silnej miere navštevovali zahraničné univerzity a mnohí z nich práve v Nemecku.

Odtiaľ sa šírili reformačné myšlienky, nielen do nemeckých oblastí, ale takmer aj do celej Európy. Študenti z nemeckých univerzít, ktorí sa obyčajne vracali po ukončení štúdií do svojej domoviny boli hlavnými šíriteľmi nových reformačných myšlienok a hnutí. Postupne sa však katolícka cirkev spamätávala z tohto radikálneho zvratu vo svojom postavení a začala robiť rekatolizačné (protireformačné) opatrenia.

Išlo tu o akúsi katolícku reformáciu v rámci starej cirkvi, ktorá bola evidentná hlavne po ukončení Tridentského koncilu a snahou o získanie späť stratených pozícií ako aj veriacich. Táto protiakcia začína využívať i niektoré prostriedky, ktoré robili evanjelickú cirkev na Slovensku dominantnou. Postupne dochádza na mnohých miestach v diecéze k návratu do starej cirkvi a to zásluhou jednak dobudovaním cirkevnej hierarchie, ale aj zvýšeným vydávaním katolíckej náboženskej literatúry ale i zakladaním nových škôl a snaha o ich vyššiu kvalitu nielen odbornú ale i v náboženskom, teda katolíckom smere. Tak napríklad vznikajú školy piaristov v Prievidzi, v Brezne a Krupine.

Rehole sa však nesnažili pôsobiť len na území školstva, ale pôsobili na veriacich i pomocou tzv. Rekatolizácia mala však aj iné podoby, napríklad konverziou zemepána ku katolíckej viere. Obyčajne časom bolo územie konvertitu ovplyvnené jeho novými názormi a postupne sa rekatolizovali územia spadajúce do jeho právomoci.

Prvý zbor Zemianske Kostoľany

História tohto cirkevného zboru sa od prvopočiatku spája so zemianskou rodinou Kosztolányiovcov. V roku 1435 jej kráľ Žigmund daroval obec Horný Kamenec. Táto sa kedysi nazývala i Horné Kostoľany. Rozvetvená rodina sídlila v Zemianskych Kostoľanoch, svojho času nazývaných Dolné Kostoľany.

Veľká časť tejto rodiny už v päťdesiatych rokoch 16. storočia prijala Lutherovo učenie. Ich zásluhou boli v tomto období položené základy prvého zboru v Hornom Kamenci. Bol tu kostol, fara i škola. Evanjelická cirkev tu však nemala pokoja, bola neustále napádaná. Šopronský snem z roku 1681 sa na ňu nevzťahoval. V roku 1685 podžupan Ladislav Hunyady za pomoci chorvátskych vojakov kostol zabral v prospech katolíkov.

O týchto udalostiach krajinský sudca gróf Štefan Koháry 21. mája 1721 vydal osvedčenie tohto znenia: „Matej Rajcsanyi bol ťažko ranený a kňaz Juraj Sabadka bol uväznený, dostal okovy a medzi jazdcami bol vlečený po blate i vode do Oslian. Od násilníkov musel znášať posmech, pľúvanie i dýmenie pod nos. Po všetkých týchto príkoriach a útrapách odišiel na Myjavu.“

Rodina Kosztolányiovcov vo svojej horlivosti nepoľavila ani po zániku zboru v Hornom Kamenci. Žigmund Kosztolányi spolu s manželkou Žofiou v rokoch 1699 až 1701 postavili kostol v Zemianskych Kostoľanoch. Základný kameň kostola postavil Žigmundov otec Štefan 25. novembra 1699.

Tomuto duchovnému rozletu nepriali vtedajší mocipáni. Po smrti Žigmunda (25. mája 1708) okresný slúžny Gašpar Simonyi vyzval vdovu Žofiu, aby kostol aj všetok majetok odovzdala katolíckej cirkvi a svojich synov (Eleka, Jozefa a Andreja) vychovávala v katolíckom duchu. Žofia, táto statočná žena, dala svojich synov na výchovu do evanjelického Saska. Majetok za pomoci príbuzných uchránila, ale zabratiu kostola nezabránila. V roku 1710 kostol prešiel do rúk katolíkov.

Oživenie a artikulárny kostol

Synovia Žofie Kosztolányiovej sa po návrate zo Saska ukázali ako horliví evanjelici. Pôsobili ako právnici v Baršskej a Nitrianskej stolici. Ich pričinením sa začalo so stavbou terajšieho artikulárneho kostola. Rodina Simonyi postupne prešla roku 1716 na katolícke vierovyznanie, kam priviedli i obyvateľov Šimonovian.

Viacerí právnici v zastúpení evanjelikov zo Zemianskych Kostolian cestovali do Viedne, Bratislavy a Pešti, aby previedli artikulárne právo zo Šimonovian na zbor v Zemianskych Kostoľanoch. O toto artikulárne právo požiadali 16. novembra 1734 i cisára Karola VI. Panovník s ich požiadavkou súhlasil a dal povolenie na stavbu kostola. Nebolo ťažké nájsť pozemky na stavbu, keďže tieto vlastnila rodina Kosztolányiovcov. Miestna rada dala 22. decembra 1734 stavebné povolenie. So stavbou kostola sa začalo 9. júna 1735. Posviacka bola vykonaná v nedeľu po Všechsvätých roku 1736.

Podľa Almanachu cirkvi evanj. a. v. na Slovensku z roku 1930 vzniká cirkevný zbor 1735. Avšak, keďže schválenie zboru ako artikulárneho miesta je z r. 1734, aj ten sa pokladá za rok, kedy vzniká súčasný zbor.

Interiér artikulárneho kostola

Interiér tohto barokového kostola je drevorezba v barokovom slohu. Oltár svätej Trojice je polychromovaná ranobaroková drevorezba zo 17. storočia. Oltár pochádza z Ivaničnej a Zemianskym Kostoľanom ho darovala rodina Ujfalušiovcov z Diviak.

V neskorobarokovom slohu z 18. storočia sú svietniky a oltár, kazateľnica a lavice. Bohatou drevoreznou tvorbou oplýva i priečelie chóru s dreveným organom zo 17. storočia.

Zvonica

Zvonica má murovanú spodnú časť a šindľovú strechu. Vybudovaná bola neskôr, má dva zvony.

Jozef Kosztolányi, jeden z trojice bratov, zomrel počas výstavby kostola. Krypta pod kostolom ešte nebola vyhotovená. Preto ho pochovali do hrobky na cintoríne pred zvonicou. Rodinnú hrobku si dali Kosztolányiovci zhotoviť roku 1777 za kostolom. Fara aj škola boli postavené v roku 1735. Je predpoklad, že bývalý kostolnícky dom je pôvodná škola. Veľká škoda, že sa nezachoval. V škole sa učilo len sedem mesiacov v roku. Zatvorená bola v roku 1873 z dodnes nevyjasneného dôvodu.

Kostol prechádzal prestavbami. Alexander Kosztolányi (1777) začal ešte pred smrťou prestavbu klenby, boli postavené nové tehlové. Pôvodná klenba bola pravdepodobne ťažká a narúšala statiku kostola. Zničená bola pôvodná výzdoba v presbytériu. Počas tejto prestavby bolo dodané aj nové vnútorné vybavenie (lavice, kazateľnica). Z pôvodného vybavenia ostala patronátna lavica z r. 1742 z erbmi Terezie Prileskej, vdovy po Jozefovi Kostolányim a jej druhého manžela - Ladislava Ujfalušiho (z Diviackej Novej Vsi).

20. storočie plné zmien

Do histórie zemianskokostolianskeho zboru brat farár Pavol Bázlik vstúpil päťdesiatročnou duchovnou službou v zbore v rokoch 1888 až 1938. Keď sa ho príbuzní pýtali, čo ho drží v zbore, neodpovedal. Tajomstvo si ponechal pre seba. Spolu s manželkou Janou a dcérou Janou je pochovaný na cintoríne neďaleko zvonice.

Po Pavlovi Bázlikovi do zboru prichádza Albert Predmerský. Tento trnavský rodák mal veľkú záľubu vo včelárení. Za aktívnu pomoc partizánom počas odboja si znepriatelil ľudácku časť obce. V tomto období sa začínajú vytvárať fílie v Handlovej, Prievidzi, Nitrianskom Pravne a Baťovanoch, ktoré sú organizačne začlenené pod matkocirkev Zemianske Kostoľany.

Snaha zboru o zakúpenie židovskej synagogy s priľahlým domom v roku 1949 za milión korún pre dcérocirkev v Prievidzi nenašla pochopenie ani u štátnych orgánov ani u cirkevnej vrchnosti.

Myšlienka handlovských evanjelikov, aby prisťahujúci sa do vyrastajúceho mesta v novom bydlisku našli nielen chlieb, ale aj chrám Boží, sa naplnila 12. nedeľu po svätej Trojici v roku 1956. V tento deň gen...

Súčasnosť

Náš cirkevný zbor ECAV Zemianske Kostoľany je nasledovníkom vzácnych koreňov viery našich predkov a evanjelikov, ktorí sem prišli hľadať svoj domov. I dnes je tento región domovom, mnohých, ktorých sem život zavial z rôznych kútov Slovenska. Preto aj to naše spoločenstvo je veľmi pestré a rôznorodé.

Naša matkocirkev (historicky základ zboru) je v obci Zemianske Kostoľany, kde začiatkom 18. storočia postavili a v r. 1736 vysvätili artikulárny kostol potom, ako im predošlý bol v časoch rekatolizácie odobraný.

Fíliálky zboru (ďalšie lokality našej služby) sú dnes Handlová, Prievidza a Nitrianske Pravno. Na tých miestach máme budovy, alebo miesta, kde sa stretávame k bohoslužbám, spoločenstvu a vyučovaniu z Biblie. V Handlovej bol krátko po 2. sv. vojne postavený kostol, avšak pre budovateľské plány minulého režimu bol v 70-tych rokoch zbúraný. Dnes sa tam stretávame modlitebni v objekte rodinného domu, ktorý bol zakúpený v r.1988 vďaka pomoci Svetového luteránskeho zväzu. V Prievidzi bola v povojnovom období taktiež snaha získať priestory, no tieto snahy poli postupne blokované najmä štátnymi orgánmi. V plánoch bola i modlitebňa na mieste pôvodnej židovskej synagógy, ale ani to sa nepodarilo. Po páde socializmu sa však ľady pohli a zboru sa podarilo získať v Prievidzi dom na Nedožerskej ceste (dnes sídlo farského úradu) a mestská fíliálka tak získala vlastnú modlitebňu. No pri tom to neskončilo. Oživili sa plány na kostol. Ten bol postavený na ul. J,G,. Tajovského (Zapotôčky) zo štedrosti zahraničných partnerov z USA a iných. V Nitrianskom Pravne sa k bohoslužbám stretávame v Klube dôchodcov na Dlhej ul. Táto časť zboru bola v minulosti súčasťou CZ Slovenské Pravno. No po vybudovaní zázemia v Prievidzi sa stal náš zbor bližším a táto filiálka sa pričlenila k nám.

Náš príbeh je dlhý už takmer 300 rokov, to však nemení nič na tom, že chceme byť dobrou komunitou aktívnych a otvorených ľudí. Nie sme len cirkvou a zborom žijúcim z minulosti. Žijeme tu a teraz. Trápia nás témy pastorálnej starostlivosti o starých a osamelých, postoj k životnému prostrediu, výchova mladej generácie, budovanie komunitného zázemia pre rodiny a pod.

Umiestnenie bohoslužieb

V nedeľu 25. mája 2025 sa konali slávnostné služby Božie pri príležitosti 30. Miestni evanjelici spoločne vzdali vďaku za tri desaťročia milosti a požehnania. Cirkevný zbor Zemianske Kostoľany s filiálkami Prievidza a Handlová patrí medzi najrozsiahlejšie cirkevné zbory Východného dištriktu - s rozlohou v dvoch okresoch. Je súčasťou Turčianskeho seniorátu ECAV.

V Cirkevnom zbore ECAV Zemianske Kostoľany si 30. októbra 2016 pripomenuli 280. výročie posvätenia artikulárneho chrámu Božieho v Zemianskych Kostoľanoch. Na slávnostných službách Božích sa zúčastnili mnohí hostia i členovia domáceho cirkevného zboru. Medzi vzácnymi hosťami bola aj pani starostka obce Zemianske Kostoľany Ing. Jana Školíková s manželom a primátorka mesta Prievidza, poslankyňa Národnej rady SR - JUDr. Katarína Macháčková s manželom, ktoré sa prihovorili počas služieb Božích všetkým prítomným.

Slávnosť Pamiatky posvätenia chrámu sme ukončili zasadením stromu reformácie č. 152 v kostolnej záhrade. Strom zasadili brat biskup a prítomní farári pri príležitosti nastávajúceho 500. výročia reformácie. Ďakujeme všetkým, ktorí akoukoľvek formou prispeli k tejto milej slávnosti.

Generácie evanjelikov na Hornej Nitre nemali inú možnosť len chodiť na služby Božie do Zemianskych Kostolian alebo do Slovenského Pravna (až na Turci). Už pred 2. svetovou vojnou boli snahy získať pre zbor v Prievidzi vlastné miesto na služby Božie. No nepodarilo sa to vtedy, ani po 2. svetovej vojne. Nevôľa úradov pokračovala aj po páde socializmu, ale nakoniec vymodlené dielo postavili.

Nový evanjelický kostol sa v máji 1995 v Nedeľu po Vstúpení tešil z veľkej slávnosti posvätenia, ktorú vykonal brat biskup Ján Midriak a slávnostným kazateľom bol brat biskup Uhorskai. V evanjelikom kostole v Prievidzi zvestoval prvý krát po 335 rokoch po odobratí kostolov evanjelikom v Prievidzi v 17. storočí.

Tento rok sme si teda pripomenuli už 25. výročie posvätenia. Udialo sa to inak, než sme plánovali, s obmedzeniami a bez zborovej slávnosti, ale napriek tomu sme prežili radostné chvíle. Prvých 25 rokov nášho kostola v Prievidzi je výzvou a zodpovednosťou do budúcnosti. Zistili sme, že aj o nové budovy sa treba starať. Čaká nás oprava strešnej krytiny, aj generálna oprava vyše storočného organu, ktorý bol v kostole osadený. Naše spoločenstvo v Prievidzi nie je veľké, výzvou sú pre nás deti, mladí a rodiny, ktoré nám na službách Božích často chýbajú. Modlime sa za požehnanie do misie aj diakonie našim starkým, ktorí sa už nemôžu pre zdravie schádzať v kostole.

tags: #farar #zemianske #kostolany