Postavenie žien v katolíckej cirkvi je komplexná a často diskutovaná téma. V priebehu histórie sa pohľad na ženy a ich úlohu v cirkvi vyvíjal, pričom súčasnosť prináša nové výzvy a otázky. Tento článok sa zaoberá historickým kontextom, súčasnými diskusiami a možnými perspektívami budúceho postavenia žien v katolíckej cirkvi.
Keď sa bude jedného dňa hovoriť o mravoch našej doby, bude sa súčasná epocha považovať za dobu všeobecnej krízy rodiny, ku ktorej prispieva zmätok týkajúci sa rozdelenia úloh medzi mužmi a ženami. Mons. Rovnoprávnosť pohlaví je založená na právnom princípe nazývanom rovnosť, ktorý je v skutočnosti sémantickým zneužitím toho, čo bolo v minulosti definované ako základná ontologická danosť: to znamená rovnosť dôstojnosti všetkých ľudských bytostí. Každá ľudská bytosť je nositeľom dôstojnosti, istej vnútornej kvality, ktorú má na základe toho, že je osobou, jednotou tela a ducha.
Všetky filozofické systémy a všetky antropológie vždy uznávali primát človeka pred všetkými ostatnými živými bytosťami, až kým sa pred niekoľkými rokmi po prvýkrát v dejinách myslenia relativizovala špecificky ľudská danosť: prítomnosť ducha. Ako príklad uvádzam myšlienku Petra Singera, že princíp rovnosti v súčasnosti potvrdzuje nadvládu prežívaného pohlavia nad pôvodným pohlavím, ktorého vlastné charakteristiky oslabuje, aby spôsobil zmätok rolí. Tento zmätok je chcený a úmyselný. Chce zaviesť nový model ľudstva, podľa vzoru tzv. unisexu, ktorý bude zbavený posledných určení, ktoré ešte zaťažujú ženy, ako je napríklad materstvo, ktoré normálne predpokladá tehotenstvo.
Význam žien v evanjeliách a ranom kresťanstve
V kľúčových momentoch opisovaných v evanjeliách zohrávajú ženy významnú rolu. Vedľa starca Simeona je to prorokyňa Anna, ktorá v Ježišovi poznáva ohlasovaného Mesiáša. Je to Ježišova Matka, ktorá ho navedie, aby vykonal svoj prvý zázrak v Káne Galilejskej. Práve prístup k ženám dokonale ukazuje túto inakosť, nezvyčajnosť Spasiteľa, ktorý sa skláňal k slabým, poníženým a opovrhovaným, ktorí potrebujú väčšiu starostlivosť, a na ktorých treba viac pamätať. Ženy sprevádzali Ježiša a apoštolov a „posluhovali im zo svojich prostriedkov.“ (Lk 8, 1-3). To je niečo neobvyklé, nevídané, pretože ženy neboli učeníkmi rabínov. Rovnako je žena vzorom zbožnosti - Mária, ktorá „si vybrala lepší podiel“ než Marta a je za to pochválená. Ďalším vzorom je žena, vdova, ktorá hádže svoju drobnú mincu do pokladnice.
Ježiš neučil o podceňovaní či povýšenosti, ale učil o rovnosti pred Bohom. Feministické hnutie sa domáha svätenia žien už od šesťdesiatych rokov, a je to jeho základná požiadavka. Ak Cirkev uznáva iba kňazstvo mužov, znamená to, že bráni ženám, aby mali účasť na vláde v Cirkvi. V Cirkvi sú vláda a kňazstvo úzko spojené: sviatosti môže vysluhovať iba kňaz, iba kňaz sa môže stať biskupom a neskôr pápežom. Iba kňaz prijíma rozhodnutia, riadi a spravuje. Každý, kto si myslí, že Cirkev je politickou inštitúciou a vyznáva rovnostárstvo, musí dospieť k záveru, že „Katolícka cirkev nenávidí ženy a chce, aby vždy zostali zotročené“.
Diakonát žien: Súčasné diskusie a argumenty
V katolíckej Cirkvi sa objavili diskusie o možnosti zavedenia diakonátu žien. Pápež František ustanovil komisiu na skúmanie úlohy diakoniek v prvotnej Cirkvi. Táto komisia ukončila svoju činnosť v júni 2018 a Svätému otcovi predložila obšírnu správu, ktorej obsah nie je verejne známy. V roku 2019 pápež zriadil ďalšiu komisiu, ktorá sa touto otázkou zaoberá. Niektorí teológovia tvrdia, že diakonát žien je možný a pripúšťajú, že v minulosti neboli ženy vysväcované za diakonov.
Argumenty pre a proti diakonátu žien
- Pre: Diakonát nevyžaduje kňazské svätenie, prečo by ním nemohla byť žena?
- Proti: Pripustenie žien do diakonátu by znamenalo priame skoncovanie s jednotou trojitého ordo.
Kardinál Gerhard Müller zdôrazňoval, že preto nie je možné vysväcovať ženy za diakonky. V ceste revolučným zmenám stojí jasná náuka sv. Jána Pavla II. V Ordinatio sacerdotalis pápež raz a navždy vyriešil otázku kňazstva - hoci písal o kňazstve všeobecne bez toho, aby sa zmieňoval o konkrétnych stupňoch. To znamená, že neexistuje dôvod, aby zo svojho rozhodnutia vylúčil diakonát.
Ako sa začal katolicizmus?
Oficiálne stanovisko cirkvi
V roku 1994 Ján Pavol II. v apoštolskom liste Ordinatio Sacerdotalis uviedol, že Pán Ježiš si za kňazov vybral iba mužov, že v celých dejinách Cirkvi ženy nikdy neboli kňažkami a Cirkev nijakým spôsobom nemôže ženám udeľovať sviatosť kňazstva. Kongregácia pre náuku viery pod vedením kardinála Franja Šeperu zverejnila Deklaráciu Inter Insigniores schválenú pápežom Pavlom VI., ktorá hovorí o tom, že Kristus bol a zostáva mužom. V roku 1988 toto učenie potvrdil sv. Ján Pavol II. Cirkev sa vo vzťahu k ženám odvoláva na tradície a na bibliu.
Historické predsudky a diskriminácia žien cirkvou
Cirkev vo 4. storočí za cisára Theodosia I. (378-395) prijala koncept vnímania žien a svoj pohľad na ne postavila na troch predsudkoch. Prvý hovorí o ženách ako o podradných bytostiach. Druhým predsudkom bolo vnímanie žien ako bytostí potrestaných Bohom za hriech, ktorý spáchala Eva, a to bez ohľadu na to, že Adam mal na „hriechu“ rovnaký podiel. Tretím predsudkom bolo vnímanie žien ako rituálne nečistých stvorení, kvôli ich menzesu. Preto ženy nemali v minulosti rovnaké práva ako muži.
Autori najohavnejšej knihy stredoveku „Kladivo na čarodejnice“, dominikáni Kramer a Sprenger, v roku 1487 napísali: „Všetko zlo pochádza zo žien!“. Trvalo stovky rokov, keď až v roku 1988 pápež Ján Pavol II. konečne priznal ženám rovnoprávnosť, keď blahosklonne pripustil, že aj „žena rovnako ako muž je ľudskou bytosťou“ a rehabilitoval aj Máriu Magdalénu. Ženy ku kňazstvu však nepripustil.
Súčasné trendy a názory
V súčasnosti sa spoločnosť mení a mladí chcú diskutovať o rovnosti. V nemocniciach a zariadeniach pre seniorov majú už dnes ženy na starosti duchovné vedenie ľudí v ich posledných životných fázach. Stáva sa, že požiadajú o spoveď, no odmietajú, aby prišiel cudzí kňaz. Chcú sa vyspovedať u tej, ktorá sa o nich starala. Prežívanie viery navyše nevyzerá všade rovnako. V Afrike aj katolíčky tancujú okolo oltára. Západná Európa si dávno zvykla na teologické funkcie žien. Máme veľa kvalifikovaných teologičiek a dokážeme si predstaviť ženu za oltárom. Už teraz sa to neoficiálne deje.
Rehoľné sestry alebo pastorálne asistentky v niektorých prípadoch naozaj spovedali. Potvrdzujú to aj každoročné štatistiky Európskeho inštitútu pre rodovú rovnosť, ktorý zohľadňuje rozdiely medzi ženami a mužmi v oblastiach ako práca, zdravie, vzdelanie, moc či peniaze. Slovensko je opäť na chvoste Únie.
Rozdiely v platoch mužov a žien na Slovensku
| Rok | Rozdiely v platoch |
|---|---|
| 2009 | Minimálne o 13% nižšie u žien |
Príbeh Dariny Bancíkovej: Prvá slovenská farárka
V slovenskom prostredí sa až do 20. storočia pod pojmom farárka skrývala žena, ktorá bola manželkou evanjelického farára. Ženy nemali právo zastávať duchovný úrad, riadiť a spravovať cirkevný zbor, byť kňazmi disponujúcimi farou, teda farárkami. K zásadnej zmene došlo až v druhej polovici 20. storočia. Hlavnou aktérkou a priekopníčkou tohoto zdĺhavého procesu, v istom zmysle aj jeho symbolom, sa stala Darina Bancíková, ktorá sa do dejín evanjelickej cirkvi zapísala ako prvá ordinovaná žena, teda žena, ktorá sa stala kňazom, resp., farárkou.
V roku 1951 Generálny konvent prijal Štatút o ordinovaní žien a ich ustanovovaní do kňazskej služby. Biskup Čobrda, prívrženec Darininho snaženia ju vyzval, aby si podala žiadosť o ordináciu, čo aj urobila. Darinu teda 15. júla 1951 ordinoval biskup Čobrda, jedna z najväčších duchovných a morálnych autorít evanjelickej cirkvi. Ako kaplánka bola ostro sledovaná cirkevníkmi aj duchovnými. V roku 1962 bola Darina zatknutá štátnou bezpečnosťou a vo vykonštruovanom procese ju okrem iného obvinili z podkopávania republiky a odsúdili na 14 mesiacov väzenia a 5 rokov zákazu činnosti.