História farnosti Biely Potok: Omše a významné udalosti

História farnosti Biely Potok je bohatá a siaha hlboko do minulosti. V nasledujúcom článku sa pozrieme na významné míľniky a osobnosti, ktoré formovali duchovný život v tejto obci.

Rané obdobie a cirkevná správa

Po roku 1000, Štefan I. založil ostrihomské arcibiskupstvo, ktoré sa rozprestieralo na slovenskom etnickom území. Od Nitry smerom na Krakov ležal nitriansky archidiakonát, do ktorého bola začlenená farnosť Tvrdošín. Tvrdošínska farnosť preto odovzdávala desiatky zoborskému opátovi.

Podľa Marsinu (1971) prvá zmienka o Tvrdošíne je v zoborskej listine z roku 1111. Podľa Šaškyho sa už v roku 1113 spomína, že na trase poľskej cesty bol majetok zoborských benediktínov v Kláštore pod Znievom a strážna veža v Tvrdošíne, pri ktorej sa vyberalo mýto. Zriadenie hlavnej colnej stanice, neskoršej tricezimy v Tvrdošíne, popri ostatných desiatich, ktoré boli v Uhorsku, sa predpokladá, že Tvrdošín bol už vtedy rozvinutou obcou.

Pápež Ján XXII. poslal v roku 1311 z Avignonu do Uhorska dvoch legátov - Raimunda de Bonofato a Jakuba Berengaria, aby vyberali štvrťročné desiatky z príjmov duchovných na pomoc Svätej zemi, ako aj na výdavky výprav podniknutých proti odporcom a nepriateľom viery. Raimund pochodil za dva roky (1332 - 1333) celé ostrihomské arcibiskupstvo, do ktorého patril aj Tvrdošín. Legát našiel na Orave dve farnosti, ktoré tu vtedy existovali a to farnosť Aravia (Oravský Podzámok) a farnosť Turdesen (Tvrdošín). V Tvrdošíne bol kňaz Peter, ktorý mal príjem 1 hrivnu striebra a zaplatil 6 grošov.

Podľa Pajdušáka a Buššu fara v Tvrdošíne sa uvádza v listinách až v roku 1397, ale bezpečne možno tvrdiť, že bola zriadená už za Ľudovíta I.

Šírenie protestantizmu a náboženské zmeny

Protestantizmus na Slovensku šírili nemeckí kolonizátori zakladajúci niektoré mestá, najmä na Spiši a podporovala ho aj uhorská šľachta. V prípade Tvrdošín a Oravy vôbec, to boli Thurzovci. Podľa Šmálika boli v roku 1560 na Orave len tieto farnosti: Tvrdošín, Trstená, Sedliacka Dubová, Kubín, Veličná a Žaškov. Novozaložené obce, za Oravskou Magurou, dostali faru v Lokci, v roku 1565.

Ostrihomský arcibiskup M. Olah (1553 - 1563) chcel poznať náboženský stav arcidiecézy podľa smerníc Tridentského snemu preto poslal vizitátorov do všetkých farností, aby zistili, aký je tam náboženský stav. V Tvrdošíne boli v tomto období dve vizitácie a to v roku 1559 a v roku 1560. V roku 1559 bol v Tvrdošíne farárom Šimon Poliak a v roku 1560 Michal. Patrocínium kostola na námestí bolo Všetkých svätých. Sviatosti sa tu vysluhovali katolíckym spôsobom.

Za čias spravovania farnosti kňazom Michalom je poznamenané, že niektorí veriaci si žiadali prijímať pod obidvoma spôsobmi. Podľa Zocha existovala v Tvrdošíne od roku 1551 - 1706 tvrdošínska evanjelická cirkev. Ako prvý evanjelický farár v Tvrdošíne sa spomína v roku 1577 Michal Rozenberský, ktorého dosadil ešte František Thurzo.

Protestantizmus na Orave sa rýchlo šíril najmä za čias panovania jeho syna Juraja Thurzu (1585 - 1616). Juraj Thurzo podľa zásady: “Cuius regio, eius religio“, teda koho kraj, toho náboženstvo za krátky čas obrátil celú Oravu na protestantizmus. Do farnosti Tvrdošín, okrem Štefanova, Ľavkova a Krásnej Hôrky a od roku 1567 i Zábiedova, patrila aj Nižná. Tu bol oddávna kostol. Tvrdošínska farnosť spravovala aj obce, ktoré vznikli pred rokom 1556 (Podbiel a Oravský Biely Potok) a od roku 1593 aj Habovku a Zuberec. Juraj Thurzo založil preto farnosť v Nižnej, aby obce Studenej doliny mali bližšie do kostola.

Dňa 7.12.1609 sa Juraj Thurzo stal palatínom - prvým ministrom Uhorska. Keď sa dostal do tejto vysokej funkcie, uzákonil luteránske náboženstvo evanjelikov augsburského vyznania tým, že v roku 1610 na Žilinskej synode založil tri evanjelické superintendencie na strednom a západnom Slovensku. Are Liptov, Oravu a Trenčín superintendentom sa stal Thurzov poradca, bytčiansky farár Eliáš Láni. Na synode v Žiline Láni preložil Lutherov malý katechizmus, podľa ktorého sa potom vyučovalo náboženstvo.

V roku 1611 Láni navštívil Tvrdošín. V zápisnici z tejto vizitácie sa uvádza, že kostol na námestí má na dvoch vežiach po dva zvony, teda štyri zvony. V roku 1637 kostol v Tvrdošíne zhorel aj so štyrmi zvonmi a vežovými hodinami.

Po potlačení Veselényiho sprisahania v roku 1674, Leopold I (1657 - 1705), odobral evanjelikom kostoly, lebo veľa kazateľov bolo zapletených do tohoto sprisahania a odchádzalo do vyhnanstva. V tom období začínajú katolícki kňazi opäť svoju pastoráciu.

Drevený kostolík a jeho história

Podľa Šmálika pri poslednej rekonštrukcii dreveného kostolíka v roku 1991 našli tesári vo vežičke kostolíka písomný záznam, ktorý bol uložený v kovovej schránke. Záznam s latinským textom: “Hovorí sa, že mesto Tvrdošín postavilo tento drevený kostol v roku 1390. Oprava kostola bola v rokoch 1550, 1654, a 1770. Najnovšie však v roku 1890. Kríž staviame však dnes 25.6. vo sviatok eucharistického Srdca Ježišovho roku 1936 … “

Farský život v Bernolákove

Bernolákovo je rýchlo sa rozvíjajúca obec. Pre jej geografickú blízkosť k hlavnému mestu si ju mnohí ľudia prichádzajúci za prácou do Bratislavy vyberajú za svoj nový domov. Oficiálne má Bernolákovo približne osemtisíc obyvateľov, neoficiálne je ich však oveľa viac. Aj veriaci vnímajú, že v nedeľu chodí do kostola viac ľudí. Na rastúci počet obyvateľov preto zareagovala aj miestna farnosť, ktorá od minulého roka začala pre potreby veriacich sláviť v nedeľu tri sväté omše. Farský život však v tejto obci prekvitá dlhodobo a na jeho rozvoji spolupracujú všetky vekové kategórie.

Na okraji obce sa v parku kaštieľa Eszterházyovcov nachádza Kaplnka sv. Anny. Každý rok na konci júla sa na priestranstve pred chrámom koná odpust pri príležitosti sviatku rodičov Panny Márie. Schádzajú sa tam veriaci z celej obce, i tí, ktorí už Bernolákovo opustili. Tento rok slávil svätú omšu miestny farár Branislav Čaniga, ktorý v homílii hovoril o budovaní vzťahu medzi mladými a tými skôr narodenými.

Lukáš a Monika sa zhodujú, že v Bernolákove sú súdržní naprieč všetkými vekovými kategóriami a vzájomná spolupráca funguje dobre. Ľudí, ktorí sa do obce prisťahovali, medzi seba prijímajú. „Snažíme sa byť k nim priateľskí a pritiahnuť ich do spoločenstva. Preto pripravujeme viaceré aktivity. Mávame napríklad otvorenú grilovačku, na ktorú si každý môže pozvať kamaráta,“ približuje Monika. O tom, že Bernolákovo je živá farnosť dlhodobo, svedčia aj slová Aleny Hajzokovej, ktorá sa do obce prisťahovala v roku 1980. „Už vtedy sa rozbehlo veľa aktivít, ktoré dodnes prebiehajú. Máme stále nových animátorov, ktorí pokračujú v aktívnom farskom živote. Či už organizáciou denných alebo týždenných táborov, jasličkových slávností a rôznych akadémií. Všetko beží tých 38 rokov, nič sa nevypustilo, je to ešte vo vylepšenej forme,“ hodnotí Alena Hajzoková.

Ako dodáva, za tento duchovný rozvoj ďakujú farárom, ktorí boli v živote farnosti vždy veľmi zaangažovaní. Aj Alena Hajzoková chcela prispieť k pokračovaniu aktívneho života farnosti. Robila sedem rokov katechétku, no potom sa rozhodla, že ruku k farskému dielu dá prostredníctvom denných táborov pre deti.

Z aktivít, do ktorých sa organizačne zapájajú mladí i dospelí, treba určite tiež spomenúť chlapčenský splav. Zúčastňujú sa na ňom otcovia so synmi, štyri dni splavujú na kanoe neďaleký Malý Dunaj až do obce Jahodná. Chalani potom vidia, ako žijú aj iní otcovia a ako oni vedú svoje deti. Okrem splavov sú pre mladých zaujímavé aj letné týždňové tábory. V júli chodievame na Dobrú Vodu. Pripomína tiež pôstne duchovné obnovy. Pozývame si hostí z iných spoločenstiev, ktorí nám prídu urobiť prednášku, chvály, modlitby. Obnovy sú orientované na mladých, väčšinou od 14 rokov, ale prihlásia sa aj starší. Už šiesty rok organizujeme letnú duchovnú obnovu s názvom Dotka pre dievčatá od 14 rokov. Budeme sa snažiť žiť podľa hesla svätého Benedikta Ora et labora, modli sa a pracuj,“ vysvetľuje Ondrej, ktorý je animátorom a zároveň miništrantom.

Vo farnosti dlhé roky pôsobí zbor Fire Fly, v ktorom sa vymenili už viaceré generácie. Začali sme tvoriť vlastné piesne a organizovať koncerty pre farnosť i obec. Tí môžu svoje talenty rozvíjať aj za pomoci skúseného hudobníka Kornela Somoru. Práve 93-ročný organista je dôkazom toho, že sa môže zrodiť symbióza mladých a starších, napríklad pri hudobnom sprievode bohoslužieb.

Kornel Somora predstavuje odpust dlhú tradíciu, pamätá si obdobie, keď v Bernolákove žili ešte Esterházyovci. Hral som v dychovke na flaute. Bežne som cvičil na klavíri a harmoniu. V Bernolákove hrá na organe už desaťročia, niekedy ako výpomocný, inokedy ako hlavný organista. Doteraz chodí hrať do kostola každý deň, aj keď sa sťažuje na zlý zrak.

O farnosti v Bernolákove a jej aktivitách by sa dalo písať ešte veľa. V Bernolákove bývajú približne 15 rokov, keď sa presťahovali za prácou v Bratislave. Celkovo si myslím, že farské spoločenstvo je v obci veľmi živé. Je tu viacero spoločenstiev medzi staršími, ale i mladými, ktorí sa zároveň výrazne zapájajú do farského života.

Významné osobnosti z Černovej

V obci Černová sa narodilo viacero významných osobností, ktoré zanechali stopu v cirkevnom živote a národnom povedomí. Medzi nich patrí Andrej Hlinka, ktorého život a dielo sú úzko späté s touto obcou.

Andrej Hlinka (1864-1938)

Narodil sa 27. septembra 1864 v Černovej do rodiny chudobného roľníka a pltníka ako siedme dieťa z deviatich detí. V roku 1877 sa dostal na piaristické gymnázium v Ružomberku, potom študoval na vyššom gymnáziu v Levoči a teológiu v seminári v Spišskej Kapitule. Ako kaplán pôsobil v Zákamennom-Kline na Orave, v Liptovských Kľačanoch a v Tvrdošíne, ako farár v liptovských Troch Sliačoch a od marca 1905 až do smrti v Ružomberku. V rokoch 1907 až 1910 bol za podporu Vavra Šrobára vo voľbách do Uhorského snemu suspendovaný, súdený a väznený v Segedíne. 30. októbra 1918 sa zúčastnil na zasadaní Slovenskej národnej strany, na ktorom prijali Martinskú deklaráciu. Zvolili ho tam za člena Výkonného výboru obnovenej Slovenskej národnej rady. Zomrel 16. augusta 1938. Jeho telesné pozostatky 31. októbra 1939 slávnostne preniesli z ružomberského cintorína do mauzólea.

Páter Vendelín Javorka (1882-1966)

Narodil sa 15. októbra 1882 v Černovej ako najstarší z desiatich detí. K jezuitom vstúpil 14. augusta 1903 v Trnave a prvé rehoľné sľuby zložil 15. augusta 1905. Rok študoval klasické jazyky v rakúskom meste Sankt Andrä. V rokoch 1906-1909 študoval filozofiu v Bratislave, potom bol tri roky vychovávateľom mládeže v Kaloči. V rokoch 1912-1916 absolvoval teológiu v Innsbrucku, kde bol 29. júna 1915 vysvätený na kňaza. Pre jeho mimoriadne schopnosti ho v roku 1925 generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej povolal do Ríma, aby sa pripravoval na apoštolát medzi Slovanmi východného obradu. V roku 1926 sa znova vrátil do Ríma a bol ministrom na Pápežskom východnom inštitúte. V roku 1929 mu pápež Pius XI. zveril stavbu Ruského kolégia. V roku 1934 mu Svätá stolica zverila vedenie exarchátu v Charbine v Mandžusku, kde zastupoval ruského gréckokatolíckeho biskupa. 13. júna 1945 pri ceste vlakom ho zadržali a štyri dni a noci vypočúvali. Napokon mu z Moskvy oznámili, že ho zatýkajú pre špionáž v prospech Vatikánu. Po polročnom vyšetrovaní mu bez súdu oznámili v decembri 1945, že je odsúdený na desať rokov nútených prác. 1. januára 1946 ho previezli z Moskvy do nápravného tábora v Mordovii, kde strávil dva roky. Potom ho previezli do Inty za polárny kruh, asi osemdesiat kilometrov na východ od Uralu. Celkovo prešiel asi dvanásť rôznych väzníc a táborov, hlavne na Sibíri. Na Slovensko sa vrátil fyzicky zničený a poloslepý 21. apríla 1955. Po Vianociach 1965 začal telesne slabnúť a 24. marca 1966 umrel.

Leonard Sliačan (1901-1963)

Patrí medzi najväčších národovcov - mučeníkov z radov katolíckych kňazov v 20. storočí. Narodil sa 27. 10. 1901 v Černovej v chudobnej rodine železničiarskeho robotníka Jána a Rozálie rod. Bačkorovej. Bol prvý z ôsmich detí. Šesť tried ľudovej školy vychodil v Černovej v čase najtvrdšej maďarizácie. Pri povestnej Černovskej tragédii bol ľahko ranený guľkou. Aby rodina vyžila, ako 14-ročný pracoval v textilke. Tu si poškodil zdravie. Na piaristickom gymnáziu v Ružomberku absolvoval štyri ročníky. Potom sa prihlásil do seminára v Banskej Bystrici, kde aj maturoval. Po teologických štúdiách bol vysvätený 29. júna 1927 vo Sv. Ako kaplán slúžil v Detvianskej Hute, v Brezne nad Hronom, Turčianskom Svätom Martine a vo Zvolene. Od 2. 1. 1935 bol presunutý do Krupiny. Tu sa stal farárom a neskôr starostom. Po roku 1945 bol politicky prenasledovaný. V roku 1958 bol odsúdený v procese s príslušníkmi na 25 rokov väzenia.

Ďalšie osobnosti

• Jezuita pôsobiaci v Liberci (narodený 17. novembra 1909 - úmrtie 16.
• Narodil sa 27. februára 1915 v Černovej.
• Štefan Koma sa narodil 30. apríla 1929 a tiež pochádza z obce Černová.
• Don Haluška rovnako pochádza z Černovej.

Pôsobenie kňazov v Tvrdošíne a okolí

Medzi kňazov, ktorí pôsobili v Tvrdošíne a okolí, patria:

• Kaplán v Tvrdošíne (od 18. júna 2011) - neskôr pôsobil v Odoríne a Spišských Vlachoch
• Výpomocný duchovný v Černovej (od 1. februára 2011) - neskôr farský administrátor v Liptovskom Trnovci a Žaškove
• Duchovný rehoľnej spoločnosti - Saleziáni Don Bosca, vo farnosti Michalovce II.

Nový kostol v Terchovej

Od druhej polovice 30. rokov minulého storočia pociťovala Terchová akútnu potrebu väčšieho a priestrannejšieho Božieho stánku. Mladý kňaz Štefan Bitter upozorňoval a podnecoval veriacich, aby rozmýšľali o možnosti rekonštrukcie a zväčšenia starého, alebo o výstavbe nového, väčšieho a priestrannejšieho chrámu. Kostol svätého Martina už kapacitne dlhšie nevyhovoval, pretože Terchová mala začiatkom štyridsiatych rokov minulého storočia vyše 5 tisíc obyvateľov.

Rozhodnutie o výstavbe nového kostola schválil cirkevný výbor pomerom hlasov 9:3. Po mimoriadne namáhavom vykopaní základov položili v roku 1942 základný kameň budovy nového Božieho stánku. Na jeseň 1944 už bola stavba kostola postavená, omietnutá a pokrytá škridlou. Táto tragédia sa odohrala v noci z 8. na 9. a z 9. na 10. apríla 1945. Útočište poskytla hrubá stavba nového chrámu, kde našli poškodení obyvatelia prístrešie na ubytovanie i možnosť uskladnenia úrody. Ihneď po skončení vojny pristúpili veriaci k finálnym prácam.

Slávnostné posvätenie nového terchovského kostola sa uskutočnilo 9. októbra 1949 za prítomnosti apoštolského administrátora Nitrianskej diecézy arcibiskupa Eduarda Nécseya. Po jeho boku koncelebroval kanonik Štefan Bitter, ktorý sa mierou vrchovatou zaslúžil o postavenie chrámu.

Interiér chrámu

Interiér prešiel plynutím času mnohými zásadnými premenami či zmenami. Priečelie sanktuária vyplnili drevené plastiky patrónov chrámu (a zároveň spolupatrónov Európy) svätých Cyrila a Metoda od Štefana Hanuliaka. Tí istí rajeckí rezbárski majstri zhotovili aj štýlové drevené spovednice (1977). Rok predtým vytesali terchovskí kamenári podľa návrhu architekta (a katolíckeho kňaza v jednej osobe) Ferdinanda Foltána obetný stôl. Konsekrácia oltára sa konala 9. októbra 1976. Posviacku vykonal vtedajší nitriansky biskup Mons. Ján Pásztor za účasti viacerých kňazov z okolia a veľkého množstva veriacich.

Bočné steny chrámu vypĺňajú sochy týchto svätcov: Dominika Savia, Márie Goretti, Jozefa, Júdu Tadeáša, Terezky Ježiškovej (Terézia z Lisieux) a Antona Paduánskeho. Vľavo od hlavného oltára, v bočnej lodi, sa nachádzajú sochy Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a Najsvätejšieho Srdca Panny Márie, medzi ktorými je veľký obraz Božieho milosrdenstva.

Popri výtvarných podobizniach patrónov kostola evokujú cyrilo-metodskú tematiku aj pôsobivé okná (vitráže). Vyobrazené sú na nich prostredníctvom leptov motívy z veľkomoravského obdobia našich dejín. Autorom tohto zaujímavého projektu je páter Emil Prokop.

Kostol svätého Štefana v Bielom Potoku

Je to klasistický jednoloďový kostol s oblúkovitým presbytériom na východe, pristavanou sakristiou na severe a vstavanou vežou na západe. Vnútorná výzdoba chrámu je veľmi bohatá, prevažne v barokovom štýle. Kostol bol budovaný v rokoch 1797 až 1800. Stavbu kostola odhlasovala z náboženského fondu zastupiteľská rada v Budíne 15. novembra 1796. 14. septembra roku 1797 boli požehnané jeho základy a položený prvý kameň.

Kostol bol požehnaný 20. augusta na sviatok svojho patróna roku 1799 vtedajším nižnianskym farárom Štefanom Kostkom. V roku 1800 sa uskutočnili na kostole posledné murárske práce. Potom kostol prešiel niekoľkými stavebnými úpravami a zmenami v interiéri. Najväčšia z nich bola v roku 1902-1903 po vyhorení pri požiari roku 1900, kedy bol kostol obnovený.

Priestranná svätyňa má oblúkový uzáver. Na jej klenbe je maľba Najsvätejšej Trojice s viacerými anjelmi vo vesmírnom priestore. Na severnej strane k nej prilieha sakristia s rovnou klenbou. V sakristii je vzácna klasistická plastika Bičovaný Kristus, ktorá patrí k pamiatkam kostola. V presbytériu kostola sa nachádza hlavný drevený neobarokový oltár, ktorý pochádza z 18. storočia. Uprostred päťdielnej stĺpovej architektúry v strednej časti oltára je obraz - nástenná maľba svätého Štefana, kráľa, patróna chrámu. Obraz maľoval známy chrámový maliar Jozef Hanula.

Baldachýn nad kazateľnicou nesie sochu Ježiša - Dobrého pastiera. Vo svätyni je aj drevená krstiteľnica na kamennom podstavci. Táto krstiteľnica i kazateľnica boli zhotovené miestnym rezbárom Jurajom Belopotockým v roku 1800. Klenby nesú ornamentálnu výzdobu s portrétmi svätcov v jej cípoch. Dlažba kostola je vykladaná keramikou v roku 1903. V lodi kostola sú dva bočné barokové oltáre. Oba bočné oltáre boli zhotovené v Tirolsku /Rakúsko/.

Po stranách lode sú na podstavcoch umiestnené sochy svätého Antona, svätého Alojza, svätej Terézie z Lisieux a Panny Márie - Kráľovnej. V zadnej časti lode je drevená spovednica. Na chóre je umiestnený organ od majstra Jána Tučeka z Kutnej Hory zo začiatku 20. storočia. Z druhej strany predsiene je kaplnka Božieho hrobu. V roku 2003 bol upravený celý areál okolo kostola. V priečelí kostola je vstavaná veža, ktorá zo štítu prechádza do hranolu a vyššie do ihlanu. Vo veži sú umiestnené tri zvony. Všetky tri zvony boli elektrifikované roku 2003.

Tento chrám je vzácnou historickou pamiatkou, ktorá svedčí o šikovnosti, štedrosti a živej viere miestnych ľudí. Predovšetkým je však dôstojným bohoslužobným miestom, kde už celé desaťročia bielopotockí katolíci čerpajú duchovnú silu a pomoc pre svoj každodenný život, a ktorí chcú zachovať v jeho kráse aj pre ďalšie generácie.

Odpustová slávnosť sa slávi 16. augusta. Farská budova bola vystavená v rokoch 1976 - 1978. Stará fara, ktorá slúžila svojmu účelu 120 rokov, bola zbúraná roku 1986. Cintorín bol zriadený v roku 1787. Dnes je v obci a jej katastri trinásť krížov. Klasistický prícestný kríž s vysokým reliéfom Bolestnej Panny Márie je v strede obce. Vytesali ho z domáceho pieskovca Juraj a Alexander Bielopotockí v roku 1801.

Ružomberčania (ale aj Liskovčania) veľmi dobre poznajú Stanislava Culku, ktorý pôsobil ako farár v Liskovej a neskôr ako dekan a farár v Liptovskom Mikuláši.

Prehľad významných udalostí a osobností

Nasledujúca tabuľka sumarizuje kľúčové udalosti a osobnosti, ktoré ovplyvnili históriu farnosti Biely Potok a okolitých obcí.

tags: #farnost #biely #potok #omse