Človek má vo svojej pamäti ukryté spomienky z minulosti. Mnohé z nich sú radostné a napĺňajú ho potešením. K týmto spomienkam patrí i spomienka na rodisko, na svoju „rodnú hrudu“ a rodný dom. Toto vyvoláva v človeku príjemné pocity, keď si človek spomína na začiatok svojho života, na kruh rodiny, v ktorej vyrastal, na vlastné detstvo a mladosť a tiež spomienky na tých, ktorí ovplyvnili jeho život v jeho vývoji a spolupracovali v jeho formovaní.
Pri písaní diplomovej práce som vychádzal hlavne z kánonických vizitácií, matrík a z maďarských novín Nyitramegyei Szemle, ale aj s iných historických materiálov, ako napr. Holubyho Materiál k dejinám evanjelickej cirkvi stolice Trenčianskej, atď. Prácu som rozdelil na niekoľko častí. Najskôr som podal základné informácie o obci Košeca a Košeckom panstve. Potom som urobil prierez históriou farnosti až do roku 1890.
V nedeľu 4. 10. 2020 bola na rádiu Regina Západ odvysielaná premiéra rozhlasovej relácie Zvony nad krajinou o obci Dolné Kočkovce. Relácia prináša pre poslucháčov zvukový miestopis Slovenska. Zvony nad krajinou je rozhlasový dokument o živote v obciach Slovenska, ich minulosti, súčasnosti a plánoch do budúcnosti.
Ľudový odev v Dolných Kočkovciach
Ľudový odev v obci Dolné Kočkovcepatrí do trenčianskeho typu odevu, konkrétnejšie subregiónu Púchovskej doliny, a zároveň je prechodovým odevom medzi spomínaným regiónom a obcami centrálnej časti Ilavskej kotliny. Svojou odevnou skladbou a výzdobou tvorí subvariant ľudového katolíckeho odevu Púchovskej doliny, ktorý reprezentuje odev farnosti Horné Kočkovce s filiálnymi obcami Nosice a Dolné Kočkovce.
Jeho staršia forma začala zanikať už v období pred prvou svetovou vojnou, kedy začali do miestneho odevu prenikať mestské odevné prvky. So staršími súčasťami akými boli ženské vrchné rubáše, dvojpólové zástery, staršie typy šatiek sa v dostupných zdrojoch v povojnových rokoch už nestretávame. Tradičný mužský odev pretrval po prvej svetovej vojne len v rezíduách u najstarších mužov, prípadne jeho konopný variant sa využíval pri letných poľných prácach. Muži prešli v uvedenom období v celom rozsahu na mestský odev, čoho dôkazom sú aj svadobné fotografie.
Ženský ľudový odev
Spodnú časť odevu žien tvorili spodné sukne: spodník (dvojdielna sukňa z domáceho konopného plátna, prípadne neskôr z kupovaných materiálov pozostávajúca z vrchnej časti so šnúrkou a spodnej sukňovej časti) a novší typ spodnica (sukňa z bieleho plátna do pása). Na vrchnú časť si ženy obliekali rukávce. Starší typ rukávcov s manžetou (obojkom) v 20. rokoch 20. storočia nahradili tzv. štikerajové rukávce s okružím z kupovanej čipky okolo krku, prípadne okolo predného rázporku. V Dolných Kočkovciach nahradili staršie vrchné rubáše sukne podobného typu z továrenských materiálov (sukne), ktoré mali spojenú živôtikovú a sukňovú časť. Šili sa prevažne z materiálov tmavších farieb, spodný okraj bol lemovaný plyšovým pásikom. Na sukňu si uväzovali zásteru (fertuchu) rovnako z tmavých materiálov (glot), ktorá bola asi 5 cm kratšia než sukňa. Uväzovala sa na chrbte na mašľu. Sukňa i zástera mohla byť zdobená strojovou výšivkou, tzv. štepovaním, alebo zámikmi, nášivkami kupovaných čipiek a stúh v tmavých farbách, volánom. Dievky nosili vlasy upravené na pútec, neskôr na hladko do jedného vrkoča ozdobeného na konci stužkou. Ženy si upravovali pôvodne účes grdulou, neskôr hornódlami do kolečka. Na takto upravené vlasy si zakladali tylový čepiec zdoben háčkovanými zubami, oblúkmi, ktorých bol vždy párny počet. Na čepiec si ženy vo sviatok uväzovali menšie šatky tabelki (76,5 x 76,5 cm) alebo väčšie (124x124 cm), ktoré sa prekrížili pod krkom a uviazali v zátylku. Na nohy si ženy obúvali kožené topánky, čižmy, kapce, ale rozšírené boli hlavne sárové papuče s mrežovanou podošvou s čiernymi alebo bielymi vrškami.
Mužský ľudový odev
Tradičný sviatočný mužský ľudový odev do obdobia prvej svetovej vojny pozostával zo spodných konopných dvojpólových nohavíc, ktoré sa používali aj ako pracovné. Navrch si muži obliekali košeľu z domáceho konopného plátna s voľným rukávom. Košeľa nemala obojček, ale krčný otvor bol z vnútra podšitý prečnievajúcim pruhom plátna. Na spodné nohavice si muži obliekali súkenné nohavice zdobené okolo predných dvoch rázporkov šnurovaním. Predpokladáme, že výzdoba bola podobná šnurovaniu nohavíc obcí v okolí Púchova (Nimnica, Dohňany). Na košeľu si muži obliekali vestu lajblík. V Dolných Kočkovciach je zaznamenané nosenie čierneho súkenného lajblíka zdobeného gombíkmi na stojačiku, s gombíkmi a dierkami po predných okrajoch. Môžeme predpokladať, že sa rovnako ako v Horných Kočkovciach a Nosiciach nosil aj čierny vyšívaný lajblík zdobený štyrmi radmi gombíkov. Na hlavách nosili muži klobúk so širokou strechou a na nohách čižmy, topánky a vysoké biele súkenné papuče s nedelenou sárou, resp. z viacerých kusov, podobne ako v katolíckych obciach Púchovskej doliny.
Obec Dolné Kočkovce oslovila Vlastivedné múzeum v Považskej Bystrici s tým, že chce poradiť v oblasti originálneho ľudového odevu z tejto oblasti. Problém bol v tom, že fotografický materiál odevov z ochotníckych divadiel alebo folklórnych skupín, ktorý mali k dispozícii a považovali ho za svoj tradičný ľudový odev nebol ten pravý. Boli to fotografie z 30. rokov a 50. rokov 20. storočia a odborníci v múzeu zistili, že patria inýmh regiónom.
Prvá monografia o obci Dolné Kočkovce a o živote občanov a ich predkov bola vydaná pri príležitosti 675. výročia prvej písomnej zmienky o Dolných Kočkovciach. Publikácia obsahuje hodnoverné údaje o vzdialenej minulosti obce, o jej vývoji počas ostatných storočí.
Knižné dielo Dolné Kočkovce vo fotografii bolo vydané v roku 2012 pri príležitosti 680 výročia prvej písomnej zmienky o našej obci Dolné Kočkovce 1332, 55. výročia otvorenia Základnej školy a 60. Publikácia 60 rokov športu v Dolných Kočkovciach bola vydaná v roku 2012 pri príležitosti 60. výročia organizovaného športu v obci Dolné Kočkovce.Vedenie TJ si chce pripomenúť ľudí, ktorí celý svoj život zasvätili športu.
Erb obce Dolné Kočkovce
Autor RNDr. Jozef Fedor, CSc., sa v publikácii Salašníctvo a monografické štruktúry v Dolných Kočkovciach tematicky venuje obci a ponúka nám rozšírenie vedomostí o zaniknutom spôsobe života v nej. Cieľom vydania brožúrky Kostol sv. Petra a sv. Pavla je pripomenutie si 1.7.2021 významného 20. výročia otvorenia a vysvätenia nášho rímskokatolíckeho kostola sv. Petra a sv. Pavla.
Florián Augustín Balogh sa narodil 20. septembra 1821 v Melčiciach-Lieskovom (okres Trenčín) a zomrel 3. septembra 1898 v Horných Kočkovciach. Pochádzal zo zemianskej rodiny, gymnázium vyštudoval u piaristov v Trenčíne a teológiu v seminári v Nitre. Za kňaza bol vysvätený 8. septembra 1844. Krátky čas pôsobil ako kaplán v Kysuckej Novej Vsi a Košeci. Funkciu kňaza vykonával v obci Horné Kočkovce v r. 1846-1898, teda až do svojej smrti (HK súčasť Púchova od r. 1926). Od r. 1880 bol dekanom a titulárnym kanonikom. Pochovaný je so svojimi rodičmi a bratom v Kaplnke Nanebovzatia Panny Márie v Horných Kočkovciach, ktorej výstavbu inicioval.
NAŽIVO │ Spomienka na svätého Pia z Pietrelciny │ Svätá omša │ 23. 9. 2025 │ 18:00
Kaplnka Nanebovzatia Panny Márie
Postavená bola okolo roku 1880 v novobarokovom slohu ako jednoloďová sakrálna budova s dvoma vežičkami. Na jej výstavbu bol údajne využitý materiál zo zničeného hornokočkovského kostola, ktorý sa nachádzal pri dnešnom cintoríne. V minulosti kaplnka slúžila pohrebným sprievodom na ceste k cintorínu ako zastavenie na krátku modlitbu pri absencii domu smútku. Za kultúrnu pamiatku bola vyhlásená 7. novembra 1963 na základe rozhodnutia evidovaného Pamiatkovým úradom Slovenskej republiky s označením SKK ONV P. BYSTRICA 70/63. Kaplnka bola podľa pamätníkov sprístupnená verejnosti po viac ako 60 rokoch.
Kaplnka Nanebovzatia Panny Márie v Horných Kočkovciach
Florián A. Balogh sa zaslúžil najmä o rozvoj moderného hospodárstva a ovocinárstva (pomológ) nielen medzi svojimi farníkmi. Slovenský ľud vyzýval predovšetkým k sadeniu šľachtených ovocných stromov. Publikoval články o ovocinárstve a záhradníctve v maďarských odborných časopisoch (Falusi gazda, Kertesz gazda). Spolupracoval na zborníku pre záhradkárov Gyümölcsészeti és konyhakertészeti füzetek (Zošity pre ovocinárstvo a kuchynské záhradky). V r. 1881 získal cenu na záhradníckej výstave v Budapešti. Interiér kaplnky si pri príležitosti NOCI KOSTOLOV 2015 prišlo v piatok 29. 5.
Niekoľko jeho historických prác zostalo v rukopise. Neskôr vydal dielo o svätcoch z rodu Arpádovcov, prácu o uhorských svätcoch a spis o patrónoch Nitrianskej diecézy. V r. 1889 vyšla jeho práca Aphorismi, adagia et axiomata (Aforizmy, príslovia a zásady). Venoval sa aj cirkevným dejinám. Z tejto oblasti uverejňoval príspevky v maďarských a nemeckých časopisoch (Magyaer Sion, Katolische Christ, Pressburger Zeitung). Pozornosť si zasluhuje jeho dielo Beatissima Virgo Maria Mater Dei, qua regina et patrona Hungarorum I. a II., vydané v Záhrebe (Najblahoslavenejšia Panna Mária, ktorá je kráľovnou a patrónkou Uhorska, 1873) a príspevok A kocskoczi pletabánia törtenete (Dejiny kočkovskej farnosti, 1866). Bol zakladajúcim členom Spolku sv.
Kaplnka „Magdalénka“ leží na úpätí svahu zaniknutej „Kočkovskej skaly“, ktorým vedie stará cesta na cintorín. Nachádza sa v peknom lesoparkovom prostredí, ktorý sa tam vytvoril desaťročiami z náletových drevín. Podľa zaužívaného názvu to je pohrebná kaplnka Nanebovzatia Panny Márie. Postavená bola v druhej polovici 19. stor. Prebiehajúci reštaurátorský prieskum ukázal, že kaplnka bola zväčšovaná, čo dokazuje jej staršiu históriu. Tam ju hodnotili ako stavbu z 19. storočia, bez štýlového zaradenia.
Kanonik A. Balogh predstavil svoju ideu kaplnky v júni 1874 v liste nitrianskemu biskupovi Augustínovi Roškoványmu, kde píše: „S ohnivou túžbou chcel som kaplnku vystaviť, kde by som mohol po skončení svojho života seba, i mojich príbuzných uložiť. Ale materiálne nedostatky tento zámer zmarili a teraz, zdá sa, že i tieto boli vyriešené…“ V liste nitrianskemu biskupovi opísal víziu budúceho dvojvežového objektu s kupolou, situovaný pri cintoríne v Horných Kočkovciach, na dĺžku merajúci tri, na šírku dve siahy (1 siaha = 1,89m). Na jej výstavbu mal byť využitý materiál zo zničeného kostola, ktorý sa nachádzal na dnešnom cintoríne.
Biskup Roškovány jeho túžbe vyhovel, nakoľko bola Baloghom zabezpečená istina na udržiavanie objektu a stavba ešte v ten rok začala na zelenej lúke. V dodatku svojej knihy píše o stavbe, „ktorá začala v chudobe, ale miestny patrón Karol Mottesiczky pomohol stavbe tým, že obetoval dubové drevo na krov a 2.500 tehál na stavbu, gróf Königsegg Aulendorf daroval 20 zlatých a 5.000 tehál a pomáhali aj iní dobrodinci, ktorí hradili asi ¼ nákladov. Vŕšok bolo treba za pomoci miestnych farníkov splanírovať tvrdou prácou a stavbu započať. Kaplnka dnes stojí pri ceste na vŕšku pod cintorínom, okolo nej je háj ovocných stromov a iných okrasných stromov a ovocnými kríkmi je ozdobený.
Augustín Balogh v sprievodnom liste k žiadosti o povolenie stavby kaplnky uvádza, že chce kaplnku zasvätiť Panne Márii Nanebovzatej, svätej Márii Magdaléne a svätému Augustínovi z Kartága, ktorý bol jeho menovitým patrónom. V rámci prvej, od roku 1874 do roku 1878, vznikla hlavná loď s dvojvežovým priečelím a hrobkou pod podlahou kaplnky, merajúca 3×2 siahy (1 siaha = 1.9 m). Stavba bola z kameňa bývalého kostola a 7.500 tehál, ktoré darovali Karol Mottesiczky a gróf Gustáv Königsegg. Hrubá stavba kaplnky bola hotová už na prelome júla a augusta 1874. Hoci šlo o neveľkú architektúru, dokončovacie práce v interiéri a jeho zariaďovanie prebiehali až do leta 1875.
A. F. Balogh vo svojej knihe „Beatissima Virgo Maria Mater Dei, qua regina et patrona Hungarorum II.“ opisuje aj interiér kaplnky: „Svätyňa je solídne postavená, opatrená dvoma vežičkami, nad nimi vyniká kupola, z ktorej vo výške čnie pozlátený kríž. Na oltári dominuje obraz Nanebovzatia Panny Márie a vo vnútri sú drevené sochy svätej Márie Magdalény, svätého Štefana - kráľa a svätého Ladislava - kráľa. Mobiliár kaplnky pozostáva z murovaného oltára a je opatrený kostolnými predmetmi.“ Neskôr bolo zaobstarané harmónium z Viedne (malý organ), luster z Budapešti, dve drevené lavice a zopár svietnikov. Kaplnka mala i tri zvony, ktoré boli 22. júla 1878 slávnostne posvätené.
Krypta bola A. Baloghom dňa 22. júla 1875 požehnaná a v čase ukončenia murárskych prác boli v hrobke pod kaplnkou umiestnené pozostatky Baloghových rodičov. Spolu s nimi boli pravdepodobne do krypty kaplnky neskôr uložené aj telesné pozostatky jeho brata Karola, čo však nevieme presne zistiť. Samotný Balogh osobitne dbal o rozvíjanie mariánskej úcty a zasvätil jej aj svoju najdôležitejšiu knižnú prácu, vydanú dva roky pred stavbou kaplnky.
Kaplnka Nanebovzatia Panny Márie sa na jeho podnet počas významnejších sviatkov stávala dejiskom liturgickým slávení. Podľa knihy zbierok to bol napr. každoročne opakovaný sviatok 29. júna, kedy sa kaplnka stala cieľom mariánskych procesií z celého púchovského regiónu. Kaplnka teda slúžila druhotne ako Mariánska pútnická kaplnka pre celé okolie Púchova a mala podnietiť a posilniť úctu k Panne Márii v regióne, ktorú horlivo podporoval vtedajší nitriansky biskup Augustín Roškovány. Procesie ku kaplnke smerovali až z Dubnice nad Váhom a to vyžadovalo jej zväčšenie. O dve dekády neskôr (1897-1898), na sklonku Baloghovho života, sa uskutočnila II. stavebná fáza - predĺženie a zvýšenie kaplnky do dnešnej veľkosti.
Augustín Florián Balogh zomrel dňa 3. septembra 1898 v Horných Kočkovciach. Je pochovaný v krypte kaplnky, ktorej výstavbu inicioval. Záznamy o pohrebe uvádzajú ako miesto pochovania: In cripta capellae B. M. V, a čas pohrebu: 5. septembra 1898, teda o dva dni neskôr. Po smrti Augustína Balogha však kaplnka začala upadať.
Od januára 1908 za začala zbierka na opravu kaplnky, podrobne zachytená v osobitnej knihe. Renováciu kaplnky dokončili v septembri roku 1910. V korešpondencii medzi Martinom Némedym a nitrianskym biskupom sa nachádza nákres, z ktorého sa dozvedáme, že vo fasáde kaplnky sa pôvodne nachádzali dve nápisové tabule o pochovaných v krypte. Otázky vyvolávala najmä druhá tabuľa s menom Magdalény Bajcsiovej a s menom neznámeho dievčaťa „Lenke“. Preto sa plánovaná obnova kaplnky stala vhodnou zámienkou pre odstránenie nápisových dosiek z exteriéru kaplnky.
V roku 1938 boli niektoré pozemky okolo kaplnky vyvlastnené s cieľom rozšírenia železničnej stanice. V povojnovom období bola kaplnka „Magdalénka“ v roku 1963 zavedená do štátneho zoznamu nehnuteľných kultúrnych pamiatok. Za kultúrnu pamiatku bola kaplnka Nanebovzatia Panny Márie vyhlásená 7. novembra 1963 na základe rozhodnutia evidovaného Pamiatkovým úradom Slovenskej republiky s označením SKK ONV P. BYSTRICA 70/63. V roku 1972 Biskupský úrad navrhol odovzdať kaplnku do správy Krajskej pamiatkovej starostlivosti v Banskej Bystrici, tá ju však do svojej správy neprevzala.
K väčšej obnove stavby prišlo až v 80. rokoch 20. storočia, kedy ju prikázalo MNV v Púchove opraviť miestnej rímsko-katolíckej cirkvi na náklady farnosti, hoci kaplnku farnosť nepoužívala. Pri oprave sa pristúpilo k oprave strechy, ktorá po úprave strešného plášťa máličko zmenila svoj tvar. Fasáda kaplnky bola omietnutá brizolitom a netretá žlto - bielo. Náter okien a dverí hnedou farbou obnovili pri týchto opravách. A táto informácia je nateraz posledným dodatkom k osudom pamiatky pred druhým miléniom. Kaplnka „Magdalénka“ ostala stáť počas turbulentného 20.
Po Nežnej revolúcii dňa 3. septembra 1993 prišlo k zániku ACZ-etky a okolité pozemky Azbestovocementových závodov pripadli do správy Slovenského pozemkového fondu. V roku 2003 prebehla Reorganizácia pozemkov v Horných Kočkovciach. Pozemky okolo a pod kaplnkou ostali nevysporiadané a kaplnka nemala na liste vlastníctva uvedeného vlastníka, ani pridelené súpisné číslo. O vlastníctvo kaplnky a priľahlého pozemku sa v roku 2016 začala uchádzať Rímskokatolícka cirkev, Farnosť Horné Kočkovce, ktorá spravuje hnuteľný a nehnuteľný cirkevný majetok v katastri Horné Kočkovce. Farnosť Horné Kočkovce kaplnku spravovala od jej vzniku, preto jej nárok bol oprávnený.