Dnešnou nedeľou Krista Kráľa a posledným týždňom zakončujeme v Cirkvi liturgický rok. Sviatok Krista Kráľa ustanovil pápež Pius XI. 11. 12. 1925 a dal ho na poslednú októbrovú nedeľu.
Nová obnova liturgického kalendára v roku 1969 preložila sviatok na poslednú nedeľu v Cezročnom období, čím sa objasňuje aj jeho eschatologický charakter. Kristus Kráľ však dominoval v liturgii od najstarších čias. Samo Sväté písmo vyzdvihuje Kristovo kráľovstvo.
Dnes sa vo všetkých kostoloch koná pred vyloženou Oltárnou sviatosťou obnova zasvätenia ľudského pokolenia Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. (Pius XI., enc. Quas primas z 11. 12. 1925). Ježiš je Kráľ celého sveta a vesmíru, Kráľ neba i zeme. Jeho kráľovstvo je tiché, tajné a rastie dennodenne milosťou, ktorá vyslobodzuje ľudí z otroctva hriechu a pripája ich ku Kristovi. Dôvod Kristovho kráľovstva nie je vo svetskej moci, ale v obete kríža.
Poďme sa najprv zoznámiť s históriou tohto sviatku. Slávnosť Krista Kráľa zaviedol pápež Pius XI. v roku 1925, aby predstavil vládcom sveta kresťanskú protiváhu cirkvi. Vybral z kresťanského učenia to, čo sa už skôr slávilo: Vianoce a Zjavenie Pána, keď sa nám narodil Kráľ i Veľkú noc, keď bol Ježiš ako židovský Kráľ obžalovaný pred Pilátom. Sviatok má hlásať svetu, že Kristovo kráľovstvo majú ochotne prijať národy i jednotlivci. Pápež nariadil, aby sa v tento deň konalo zasvätenie celého ľudského pokolenia Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Tento sviatok sa najskôr slávil v poslednú októbrovú nedeľu. Po reforme liturgického kalendára dostal miesto na konci cezročného obdobia, teda na konci liturgického kalendára.
Je potrebné tu povedať o počiatkoch a poslaní tohto sviatku. Ustanovil ho pápež Pius XI., v roku 1925, keď sa slávilo 1600 výročie nicejského koncilu. Bol to prvý všeobecný cirkevný snem, na ktorom sa proti odporcom vyhlásila vieroučná pravda -spolupodstatnosť vteleného Slova s Otcom čiže Syn Boží je jednej podstaty s Otcom. Teda dejiny sviatku Krista Kráľa nie sú dlhé. Aj tak idea Krista Kráľa sa už vždy prejavovala v dejinách Cirkvi stále. Veď v samotnom písme najmä c Pavlových listoch a v Zjavení sv. Jána nachádzame časté zmienky o Ježišovi Kristovi ako Kráľovi. V románskej dobe dokonca umenie predstavovalo Krista na kríži ako Kráľa. S kráľovskou korunou na hlave. V tunike ako víťaza nad zlým. Je teda Kráľom nad všetkým stvorením.
Cesta k sláveniu tohto sviatku vzrástla aj v úcte k Božskému Srdcu Ježišovmu v 19. storočí. Veriaci, ktorý sa na slávnosť Krista Kráľa zúčastní na verejnom recitovaní modlitby Ježišu, Vykupiteľu ľudského pokolenia (modlitba zasvätenia ľudstva Ježišovi Kristovi Kráľovi), môže za zvyčajných podmienok získať úplné odpustky. V ostatných prípadoch možno získať čiastočné odpustky. Na získanie odpustkov je potrebné dodržať obvyklé podmienky: sv. spoveď (krátko pred tým alebo potom); sv. prijímanie (najlepšie v ten istý deň); modlitba na úmysel Sv. Otca (Otče náš, Zdravas, Sláva); treba vylúčiť akúkoľvek pripútanosť k hriechu, aj k všednému.
No, pokúsme sa dnes zamyslieť nad dnešným evanjeliom, kde zločinec na kríži vraví ukrižovanému Ježišovi takto: „Ježišu, pamätaj na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ A tu si dajme otázku, ako prišiel na to, že Ježiš je kráľ? Podľa ktorých znakov? Veď nevidel Ježiša so zlatou korunou na hlave, ale s potupnou korunou z tŕnia. Ani ho nevidel sedieť na zlatom tróne, ale videl ho podobne visieť na kríži, ako visel on. Alebo podľa nápisu nad Ježišovou hlavou, že je židovský kráľ? Veď tento nápis bol potupný.
Znalci Svätého písma to vysvetľujú tak, že zločinec bol oslovený Ježišovým správaním sa na kríži, keď v hrozných mukách a bolestiach neklial, ako to robili podobne ukrižovaní ani nezlorečil tým, ktorí ho potupovali a posmievali sa mu, ale sa modlil za nich: „Otče, odpusť im, lebo nevedia čo robia.“ Pomyslel si, že to nemôže byť obyčajný človek. To by obyčajný človek nedokázal, aby odpustil a modlil sa za tých, ktorí mu spôsobili také utrpenie. Preto pokarhal aj zločinca na druhom kríži, ktorý sa tiež rúhal Ježišovi. Vidiac toto všetko, oľutoval svoje zločiny, a preto sa obrátil na Ježiša, aby ho prijal do svojho kráľovstva. Potom mu Ježiš povedal: „Priateľu, ešte dnes budeš so mnou v raji.“ Úžasné!
V rôznych predchádzajúcich zamysleniach sme obdivovali Pána Ježiša, aký postoj mal ku kajúcim hriešnikom, čoho vrchol bol práve odpustenie tomuto zločincovi. Z tejto evanjeliovej udalosti pre nás vyplýva, že aj my máme Pána Ježiša uznávať za kráľa. Pre nás by to malo byť lepšie ako pre zločinca, lebo my nevisíme na kríži a potom my máme vedomosti o Ježišovi, že bol Boží Syn, že učil ľudí evanjeliu, že robil veľké zázraky ako premenenie vody na víno v Káne, že utíšil búrku na mori, že rozmnožil päť chlebov a dve ryby pre päťtisíc mužov, že uzdravoval chorých a malomocných, že kriesil troch z mŕtvych a iné zázraky. Napokon pri Poslednej večery ustanovil sám seba v Eucharistii, aby ostal tu na zemi medzi nami až do konca sveta. Toto všetko potvrdil smrťou na kríži, ale nadovšetko tým, že vstal z mŕtvych, vystúpil k Otcovi, zoslal Ducha Svätého a aby tiež tak ako v Eucharistii, tak aj v Duchu Svätom, zostal s nami až do skončenia sveta. Keď toto všetko vieme o Pánu Ježišovi, nemali by sme ho vierou uznať a srdcom prijať za svojho kráľa? Keď toho bol schopný zločinec, ktorý toto o Ježišovi nevedel, a predsa ho uznal za kráľa, mohol by niekto z nás byť menej chápavý ako zločinec za preukázanie toľkej lásky pre každého z nás?
Boh je naozaj Láska, ako to opisuje evanjelista Ján, keď píše o Bohu, že je láska s veľkým „L.“ V tej vete: „Otče, odpusť im, lebo nevedia čo robia,“ sa dokonale prejavila Božia láska. Koľkokrát som vo svojom kňazskom živote počul s hnevom povedať také výroky ako: „Prečo zlo Pán Boh trpí, prečo nepotresce hriešnikov, prečo trpí zločiny?“ Keby sme mali takú moc, určite by sme z neba zhodili hromy blesky na takých zločincov. Lenže, naše šťastie je, že Pán Boh je trpezlivý a nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil.
V Kristovi - Kráľovi kráľov je porazené všetko zlo. Jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta, ale nezabúdajme, že niečo z Kristovho kráľovstva sa dá prežiť už tu na zemi. Pýtate sa ako? Nuž celkom jednoducho. Kristus vládne tam, kde neplatí zákon: ber, využi a odhoď, ale kde sa dodržiava prikázanie lásky. Kde nie je stres, netrpezlivosť, ale kde vládne pokoj. Nie tam, kde je nezáujem o iných, ale kde majú ľudia k sebe blízko.
Spomínam si, že jeden môj kamarát mal na palubnej doske v aute nálepku s heslom: „Tu kraľujem ja - Kristus Kráľ!“ A nie je to výstižné? Keby si to šoféri uvedomili a neriskovali svoje životy a životy iných pre pár sekúnd, koľko zbytočných ľudských tragédií by sa ušetrilo? Najdôležitejšiu otázku, ktorú by sme si mali položiť na sviatok Krista Kráľa nie je tá, či kraľuje vo svete, ale tá, či kraľuje vo mne! Nejde o to, či jeho kraľovanie uznávajú štáty a vlády, ale či ho uznávam a žijem ja, či ho uznávame a žijeme v našej rodine. Podľa svätého Pavla sú dva spôsoby ako žiť: môžeme žiť pre seba, alebo môžeme žiť Pánovi (Rim 14, 7-9). Žiť „pre seba“ znamená, že niekto seba považuje za začiatok a koniec. Je to život uzavretý do seba, poháňaný vlastným uspokojením a slávou.
Deti veľmi radi počúvajú o kráľoch a kráľovstvách, ale keď im budete vysvetľovať význam tohto sviatku, neskĺznite pri tom iba do rozprávkovej sféry (samozrejme, záleží aj na veku detí), skôr zdôraznite veľkosť Kristovho kráľovstva pre naše srdcia, lebo v nich by mala vládnuť jeho láska. a všetkej jeho pýchy i všetkých jeho sľubov. ako príkladný kresťan katolík. Kráľovstvo Tvojho pokoja.
V nedeľu slávime v Katolíckej cirkvi slávnosť Nášho Pána Ježiša Krista, Kráľa neba i zeme. V tento posledný deň liturgického roka si pripomíname Kristovu kráľovskú moc, ktorá sa rozprestiera nad všetkých ľudí a nad všetky národy. Len Kristus je totiž jediný prameň šťastia pre jednotlivca i pre celú spoločnosť: „A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení“ (Sk 4, 12). V tento výnimočný deň je zároveň možné získať úplné odpustky pre seba či pre dušu zosnulého. Je nevyhnutné dodržať obvyklé podmienky, ktoré sú potrebné na získanie odpustkov, a to vylúčiť akúkoľvek naviazanosť na hriech a splniť tri všeobecné podmienky: svätá spoveď, sväté prijímanie a modlitba na úmysel Svätého Otca. Akú špeciálnu podmieku treba splniť na slávnosť Krista Kráľa?
Zasvätenie Ježišu, Vykupiteľ ľudského pokolenia sa recituje počas svätej omše na slávnosť Krista Kráľa:
℣. Ježišu, Vykupiteľ ľudského pokolenia, zhliadni na nás, pokorne kľačiacich pred tvojím oltárom:
℟. tvoji sme a tvoji chceme zostať.
℣. Aby sme sa mohli s tebou ešte vrúcnejšie spojiť,
℟. každý z nás sa dnes dobrovoľne zasväcuje tvojmu Najsvätejšiemu Srdcu.
℣. Mnohí ľudia ťa doteraz nepoznali, mnohí pohrdli tvojimi prikázaniami a odmietli ťa.
℟. Zmiluj sa nad nimi, dobrotivý Ježišu, a všetkých strhni k tvojmu svätému Srdcu.
℣. Pane, buď kráľom nielen svojim verným, ktorí ťa nikdy neopustili,
℟. ale aj márnotratným synom a dcéram; daj, aby sa čím skôr vrátili do otcovského domu a nezahynuli hladom a biedou.
℣. Pane, buď kráľom i tým, ktorých od teba odlúčili mylné názory a rozkolníctvo;
℟. priveď ich naspäť do prístavu pravdy a k jednote viery, aby bolo jedno stádo a jeden pastier.
℣. Daruj svojej Cirkvi slobodu a bezpečnosť, všetkým národom poriadok a pokoj; nech zo všetkých končín zeme zaznieva jeden hlas:
℟. sláva Božskému Srdcu, ktoré nám prinieslo spásu; jemu česť a chvála naveky.
pri slávení nedele Krista Kráľa počúvame text z predposlednej kapitoly Lukášovho evanjelia a môžeme pri tom prežívať akési vnútorné rozčarovanie. Najmä ak si spomenieme na 1. kapitolu tohto evanjelia, kde archanjel Gabriel hovorí Panne Márii: „Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. A napriek týmto krásnym slovám dnes, paradoxne, na konci Lukášovho evanjelia vidíme Ježiša na kríži; je potupený a všetci sa mu vysmievajú ako neúspešnému kráľovi… Možno si kladieme otázku: nemohol Boh Otec zasiahnuť, ukončiť Ježišovo potupovanie a potvrdiť jeho kráľovskú moc? Odpoveď už poznáme: Nie, Boh Otec toto nechcel urobiť. Takto chcel vykúpiť svet… Chcel ukázať svoju „lásku až do krajnosti“.
Kristus Pantokrátor zo Sinaja, ikona zo 6. storočia
Keď čítame text dnešného evanjelia, môžeme zbadať, že sa nápadne podobá textu o Ježišovom pokúšaní na púšti (Lk 4), kde ho diabol trikrát pokúšal: najprv žiadal, aby Ježiš premenil kamene na chleby; potom aby sa vrhol z chrámovej veže a napokon aby sa poklonil diablovej moci. Ježiš ho rázne odmietol a evanjelista o tom píše: „Keď diabol skončil všetko pokúšanie, na čas od neho odišiel.“ (Lk 4, 13). Vrch Golgota, na ktorom bol Ježiš ukrižovaný aj s dvoma zločincami, sa nachádzal za mestskými hradbami Jeruzalema pri hlavnej ceste, ktorou sa prichádzalo do Jeruzalema alebo sa z neho vychádzalo. Bola to rušná cesta a veľa pocestných mohlo sledovať popravu. A v tejto scenérii nám evanjelista Lukáš približuje tri skupiny posmievačov, ktorí sú vlastne akousi ozvenou tých troch diablových pokúšaní na púšti. Najprv to boli členovia veľrady a iní poprední muži židovskej elity; potom vojaci a nakoniec jeden zo zločincov.
Vidíme tu akoby celé spektrum ľudskej spoločnosti: vplyvných a bohatých, ktorí vládli peniazmi, konexiami a intrigami; ďalej vojensky mocných, ktorí vládli zbraňami; a napokon skrachované existencie, ktoré sa pokúšali uchmatnúť niečo zo života násilným zločinom. A ako na to reagoval Ježiš? Nie mocou - ale láskou. Láskou až do krajnosti (porov. Jn 13,1). A je veľmi zaujímavá reakcia druhého lotra na kríži, ktorý ako jediný bránil Ježiša aj pred vplyvnými, aj pred mocnými aj pred skazenými ľuďmi. Na prvom mieste tým, že Ježiša oslovil menom - čím vyjadril svoju vieru v jeho poslanie. A po tretie: v najťažšej chvíli Ježišovho pozemského života, kedy už nikto neveril v Ježišovu moc, kajúci lotor mu ju prizná a uverí v neho ako Spasiteľa.
A teraz si posuňme hodinky o dvetisíc rokov dopredu - a nachádzame sa v súčasnosti. Aj v súčasnosti sú mnohí kresťania, alebo kresťanské rodiny, alebo Cirkev ako celok odsudzovaní, posmievaní, pokúšaní. Objavuje sa to aj v súčasnosti - napr. u detí v školách. V blízkom meste mi jedna katechétka hovorí: „Deti sa presúvali po chodbe na hodinu náboženstva a starší chlapec z vyššieho ročníka sa na nich oboril: Vy tmári a svätuškári, ešte stále veríte v Boha? Ja už chodím na etiku“. Alebo keď sa v zamestnaní niekto vyjadrí k nejakému morálnemu problému (napr. Alebo mladí manželia môžu niekedy počuť aj z vlastnej rodiny na adresu nového dieťatka takéto reči: „Máte rozum? Dnes? Áno, môžeme byť takto a podobne odsudzovaní. Ale nebojme sa. Vydržme vo viere, v odpúšťaní a v láske až do krajnosti.
Uzavrime túto úvahu spomienkou na sv. Jána Pavla II. Často nám opakoval: „Kresťania, nehanbite sa za evanjelium, aj keď vás to bude stáť nejaký posmech. Odmena vás neminie - ani tu, ani vo večnosti. Bratia a sestry, z dejín Cirkvi poznáme povzbudivé príbehy mnohých veľkých mužov a žien, ktorí za vieru v Ježiša Krista položili aj život. Prosme ich, aby sme aj my podľa ich vzoru boli opravdiví hrdinovia a martýri (t.j. svedkovia) Ježiša Krista.“
V Španielsku zúrila občianska vojna. Revolucionári vypaľovali dediny, zneucťovali a rúcali kostoly, zabíjali svojich protivníkov. Veľkú nenávisť prejavovali najmä proti kňazom, rehoľníkom a aktívnym veriacim. „Kňaza!“ zašepkal vysilený mladík. Jeden z nepriateľských vojakov sa zľutoval nad týmto zomierajúcim nešťastníkom a šiel vyhľadať kňaza. O chvíľu sa už revolucionár mohol vyspovedať. Dlho trvalo, kým kňaz odišiel od umierajúceho. Keď sa vrátil k vojakom, vlasy mal mokré od potu a tvár bledú ako stena. Vojaci poslúchli. „Odpustil mi! „Ale vy neviete, čo som urobil“, stonal chlapec. „Sám som zabil dvadsaťtri kňazov, mučil som ich… V každej dedine som najprv vrazil na faru. Aj tu… A keď som v dome nenašiel tohto kňaza, zabil som jeho otca a dvoch bratov… Rozumiete? Kňazovi, ktorý ma spovedal, som zabil otca a dvoch bratov!
Cieľom našej reportáže je tentoraz podtatranská farnosť Hozelec, ktorej sídlo bolo v roku 2007 preložené z vedľajších Šváboviec. V októbri tu každoročne slávia odpust ku cti Panny Márie Ružencovej.
Poďme sa najprv zoznámiť s históriou farnosti. Prvou dominantou je farský Kostol Panny Márie Ružencovej. „Vladimírovi Olosovi, ktorý bol správcom farnosti do roku 1997, vďačíme za to, že požehnanie pozemku so slávnostným výkopom sa konala 5. júna 1991 a už o rok neskôr bol kostol dokončený a 11. októbra 1992 posvätený spišským diecéznym biskupom Františkom Tondrom. V interiéri kostola sa za oltárom vyníma socha Panny Márie s Ježiškom. Od farára Petra Randjáka sa dozvedáme, že ju vyrezal ľudový umelec - pán Sivoň zo Sihelného. Ak sa chceme počas svätej omše nadýchať aj historickej atmosféry, tak vo filiálnej obci Gánovce sa nachádza Kostol sv. Michala, archanjela. Ide o vzácnu ranogotickú stavbu z druhej polovice 13. storočia.
Aká je história sviatku Krista KRÁĽA?
„Nájdeme v ňom nástenné maľby datované do polovice 14. storočia, ktoré vyjadrujú dva ucelené programy,“ informuje nás ďalej Matúš Hudák. Filiálny ranogotický Kostol Krista Kráľa v Švábovciach s neskororománskymi prvkami je datovaný do druhej polovice 13. storočia. Zobrazené sú výjavy zo života svätého Mikuláša a ďalších svätcov, osobitne si všímame obraz Panny Márie Ochrankyne a svätého Michala, archanjela vážiaceho duše. „Keďže kostol bol v zlom stave, všetky vzácne oltáre a sochy v roku 1929 odkúpilo Východoslovenské múzeum. Medzi nimi aj sochy zo zbúraného Kostola sv. Pri posune od histórie k súčasnosti zaujme, že vo filiálke Švábovce žijú katolíci a evanjelici v príjemnej aj aktívnej zhode. V rámci spolupráce sa stretávajú v škole pri vyučovaní náboženstva a na rôznych obecných podujatiach. V Kostole sv. Michala, archanjela, v Gánovciach sa nachádzajú nástenné maľby zo 14. storočia.
Na odpustovú slávnosť sa veriaci pripravujú modlitbou ruženca a spytovaním svedomia. „Svätá spoveď a prijatie Eucharistie je vrcholom života mariánskeho ctiteľa. Mariánska úcta sa však nekoncentruje len do prípravy na odpust. „Každá filiálka vo farnosti má svoju ružu, alebo aj dve. Členmi ruží nie sú len seniorky, ale aj mladí ľudia, ženy a muži. Ruženec sa každý pondelok modlí aj skupinka veriacich v zrekonštruovanom katolíckom dome. „Je to pekná, spontánna aktivita veriacich. Aj v tejto farnosti dôverne poznajú putovanie kaplnky zázračnej medaily medzi rodinami. Sám mnohokrát navštívil Kaplnku Panny Márie zázračnej medaily v Paríži a táto pobožnosť podľa neho prináša mnoho dobra a požehnania. Pešiu púť na Mariánsku horu v Levoči organizujú v Hozelci v sobotu pred odpustovou slávnosťou Návštevy Panny Márie.
Pôstny čas býva vo farnosti spojený s ďalším putovaním. Je ním krížová cesta so živými obrazmi. Tento rok sa konala v Švábovciach. „Miestna mládež na pozadí dramatickej hudby a prebásneného textu pomerne identicky stvárnila všetky postavy,“ hovorí Mária Šimoňáková z pastoračnej rady v Gánovciach. Počas leta sa v hozelskej farnosti už dlhé roky koná detský tábor. „Je skvelé vnímať výbornú atmosféru a tiež myšlienku zapojiť do organizácie aj rodičov a mládež. Mária Šimoňáková spomína aj to, že v čase pandemických obmedzení detský tábor nahradil deň rodiny. Vo filiálke Švábovce takisto viac rokov funguje projekt Pastoráčik. „Prvé roky fungoval v prenajatých obecných priestoroch obce Švábovce. Raz do týždňa pod vedením mamičiek nacvičovali deti od päť do trinásť rokov pesničky na detské omše, vyrábali ružence, adventné vence, kreslili si a hrali hry. Postupne sa činnosť Pastoráčika rozširovala a v súčasnosti slúži aj na aktívnu prípravu prvoprijímajúcich detí, nacvičuje sa tu koledovanie Dobrej noviny či vianočné a trojkráľové pásmo.
Zrekonštruoval sa na podnet niekdajšieho správcu farnosti Dušana Majerčáka, keďže išlo o majetok Cirkvi. Otec Peter je nadšený aj z farského plesu. „Veľmi som uvítal myšlienku manželov Šimoňákovcov z Gánoviec pokračovať v tradícii, ktorú založil pán farár Dušan Majerčák. Tento rok sme mali štvrtý ročník. Motiváciou bolo, aby sa farníci stretli aj pri inej príležitosti než v kostole. A čím sa miestny farár necháva každodenne inšpirovať, aby bol život vo farnosti zaujímavý? „Inšpiruje ma prijatie zo strany farníkov. Vedia, že som tu, aby som im prinášal Boha v slove, požehnával ich a vysluhoval sviatosti, ale vedia aj to, že žijem medzi nimi. O súčasnej náročnej dobe si duchovný myslí, že to nie je ani tak pre okolnosti, ako skôr pre náš sebecký postoj. „Preto chcem všetkých povzbudiť do úprimnej snahy byť dobrým človekom. Také malé veci, ako pozdrav na ulici, úsmev na predavačku v obchode, poďakovanie za natankovanie na benzínke a podobne, sú zároveň zásadné pre slušnosť a radosť zo života.