V dejinách katolíckej cirkvi na Orave bol pamätný rok 1787, kedy bolo na Orave založených trinásť nových farností: Erdútka (Oravská Lesná), Habovka, Hladovka, Hruštín, Chyžné, Bziny, Krušetnica, Mutné, Novoť, Pekelník, Pucov, Ústie, Zubrica.
Mapa Oravy s vyznačením regiónu.
Z histórie farnosti
Obec Hladovka od svojho vzniku patrila do farnosti Trstená. ktorá ako prirodzené stredisko severnej oravskej oblasti bola už v roku 1371 trhoviskom pre okolité salaše. Na trhoch sa predávali kože, poľské kone, prechádzali tadeto povozy s vínom, soľou, korením, kovmi.
V období konca XV. a začiatku XVI. storočia nastali otrasy aj v Cirkvi. Tesné putá boli medzi lénnym štátom a cirkvou. Výbuch, ktorý spôsobil Martin Luther, otriasol Európou. Orava patrila k nitrianskemu arcidiakonátu. Severná časť sa držala katolíckej viery. Zámockí páni Turzovci boli evanjelikmi. Turzovci „posielali“ katolíckemu ľudu evanjelických pánov podľa zásady: „Koho kraj, toho raj.“ Mnohé dediny podľahli násiliu. Mnohí katolícki kňazi boli ubití na smrť. Hladovskí a suchohorskí katolíci sa však nedali.
Keď v Trstenej dosadili namiesto katolíckeho farára evanjelického, obyvatelia Hladovky a Suchej Hory tam prestali chodiť, prestali sa tam krstiť, či sobášiť. V kanonickej vizitácii Joachima Kalinku sa spomína, že obyvatelia Hladovky, Vitanovej a Čimhovej radšej svojich mŕtvych na rázcestí zakopávali. Evanjelického kňaza nechceli prijať. Nepomohli ani panské pokuty, ani trestné výpravy.
V prvej polovici XVII. storočia (po rokoch 1642) svitlo na lepšie časy. Pod ochranou panovníka Ferdinanda III. prišiel na Oravu misionár Ján Scechowicz, rodák z poľskej dediny Ratulov, farár všetkých oravských katolíkov. Bol vystrojený veľkými právomocami. Prvé útočište našiel v Čimhovej na majetku katolíckych Plathyovcov. Odtiaľ vysielal svojich pomocníkov - zväčša poľských mníchov - do oravských dedín. Jeden mních dostal do poverenia dve i tri dediny a ustanovil na výpomoc tzv.
Trstená v opisovanej dobe bola cirkevne pripojená k Čimhovej, takisto ako Suchá Hora, Hladovka, Vitanová, Liesek, Brezovica, Chyžné, Ústie, Osada, Hámry. V Čimhovej žilo 288 evanjelikov a iba 52 katolíkov. Obec mala katolícku kaplnku s kňazom Jakubom Budskoviusom. Úradníci zo zámku vymáhali dávky pre luteránskeho pastora i od katolíkov. Peňažnou pokutou a žalárom trestali šoltýsa a jeho bratov pre neposlúchnutie rozkazu na zvážanie dreva pre kostoly v Čimhovej a v Oravke.
V Hladovke bolo päť sessií a jedno šoltýske šoltýstvo, 271 katolíkov, 152 evanjelikov. V Katolíckych novinách sa spomínalo, že Ján Sczechowics v roku 1659 poručil 100 toliarov farárom v Rabči a ďalších 100 toliarov farárom čimhovským. Obec však vtedy nemala dostatok síl vyrásť na samostatnú faru. Až do roku 1786 zostala filiálkou Trstenej.
Superintendentské vizitácie z roku 1647 svedčia o tom, že Suchá Hora a Hladovka patrili do farnosti Trstená. Mali odovzdávať 6 bolov ovsa od dvoch sessií, od želiarov 6 denárov, jednu fúru dreva a kurčatá. Cirkevný historik a kňaz Dr. Šmálik píše, že vizitátor evanjelickej cirkvi vyratúval 9. 10. 1654 filiálky farnosti v Trstenej. Boli to Liesek, Brezovica, Suchá Hora, Osada, Chyžné, Oravice, Vitanová.
V roku 1658 sa písalo o tom, že bol postavený kostol v Čimhovej. Na žiadosť Vitanovcov vrchnosť dovolila postaviť kaplnku, ale nie pápežskej, t.j. katolíckej, aby sa u nich pochovávalo a „svojich mŕtvych do Čimhovej neodnášali, ako je tomu v Suchej Hore, v Hladovke a u iných...“ Z tohto faktu môžeme usúdiť, že ani tam sa luteránstvo neujalo. Nastala doba reštitúcie, t.j. Katolicizmus bol najviac udusený v oravských mestečkách.
Turzovci terorizovali mestá, pozbavili ich všetkých výhod, ba vyberali od nich dávky ako od sedliackych osád. Mestá zostali celkom pod vplyvom úradníkov zo Zámku nielen vo veciach hospodárskych, ale aj vo veciach náboženských. Mohlo by sa nám zdať, že stará, pôvodná, katolícka viera celkom vymrela, no jej stopy nikdy celkom nevymizli. Mravné ovzdušie bolo nasiaknuté vôňou prvotnej, katolíckej viery. Tá čakala iba na zmenu vetrov od Zámku, aby slobodne dýchala.
Richtár Juraj Trstenský a podrichtár Juraj Gašparides a ďalší vyznávali, že úcta k milostnému obrazu Matky Božej v Trstenej sa nepretržite zachovávala nikým nepokazená, ba naopak, obraz bol luteránskym kostolníkom pri požiari zachránený. Nenávisť panstva z Hradu ku katolíckej Madone prikázala obraz z kostola odstrániť, no v meste vznikla kvôli tomu vzbura. Vzbúrenci však putovali do žalára. Zachovala sa všeobecná úcta k mariánskemu obrazu. Bola oživovaná obvyklými zbožnými púťami. Keď sa horná Orava neskôr vrátila do lona Cirkvi, nebolo to nejaké slepé hnutie pod tlakom okolností, ale zakotvenie všeobecného kresťanstva, ktorého je dodnes pevným ohnivkom.
Medzníkom v duchovnom i kultúrnom živote obyvateľov Hladovky bol rok 1787, kedy bola zriadená vlastná farnosť a v roku 1789 postavená drevená fara. Keďže centrom náboženského života vo farnosti je kostol, a ten bol iba v Trstenej, aj takmer tristo katolíkov v Hladovke chcelo mať ten svoj čo najskôr. Došlo k tomu po politickom a náboženskom uvoľnení, keď cisár Jozef II.
Prvou sakrálnou drevenou stavbou v Hladovke bola modlitebňa postavená z dreva okolo roku 1589. Drevený kostol bol postavený pred rokom 1700 a stál tam, kde teraz stojí socha svätého Floriána. Bol zasvätený sv. Keďže malý drevený kostolík už nevyhovoval, rozobrali ho a nakoniec roku 1808 predali do Liptovských Hút. Socha sv.
Z pozostalosti historika Dr. Kohúta sa dozvedáme, že Vitanová sa pridala k farnosti v Čimhovej v roku 1799 a nechcela vraj pomáhať pri budovaní hladovského kostola a fary. Vitanovci údajne „merali kroky,“ kde je bližšie do kostola - či do Hladovky, alebo do Čimhovej. Domáci majstri robili na stavbe kostola hladovského kostola zadarmo a veriaci s radosťou a s nadšením pomáhali a obetovali koľko len mohli.
Kanonická vizitácia hovorí, že farský kostol v Hladovke bol postavený z pevného materiálu nákladom náboženskej fundácie za prispenia farníkov ručnými prácami a nikdy nebol v područí inovercov. Vyhovoval počtu farníkov a bol v dobrom stave. Boli tu nahromadené aj rezbárske a maliarske diela krakovských akademikov. Keď zrušili pobožní mnísi Červený kláštor, za skromnú náhradu vďačne obohatili svojimi pokladmi početné kostoly a tak vtedy aj obetaví farníci z Hladovky nadobudli nejeden z týchto svätých predmetov.
Hladovskí farníci neskôr tiež radi dávali nezištne. Hladovka však najviac ďakuje svojmu rodákovi Imrichovi Šimaľovi, ktorý ako chlapec odišiel z domu a po 50 rokoch sa vrátil do svojej rodnej obce ako vzdelaný cisterciánsky kňaz - správca cisterciánskeho majetku v Königinhofe v Rakúsku. Pri poslednej návšteve rodiska, mal ešte v úmysle ozdobiť vežu hodinami a fare učiniť nehynúcu pamiatku. Prekazila to smrť. Zomrel v roku 1884 ako sedemdesiatosemtročný v Königinhofe nad Leitau. Tento kňaz obdarúval svojimi ornátmi a milodarmi aj iné kostoly na Orave ako napr.
V histórii hladovskej farnosti musíme spomenúť, že dobrí a žičliví farníci bývali v obci vždy a vždy boli štedrí voči svojmu kostolu. V roku 1887 pán farár oznámil na nasledujúci rok storočnicu založenia farnosti. Veriaci sa ihneď uzniesli, že na pamiatku tejto udalosti dajú vymaľovať kostol. Na tento cieľ za jeden týždeň darovali 500 zl.
V roku 1892 vznikol veľký požiar. Zhorela celá obec, no kostol zostal neporušený. Na pamiatku sa z darov veriacich vymaľoval kostol a vtedajší pán farár Haluška zakúpil aj novú monštranciu. Z tohto obdobia pochádza aj nový oltár. V roku 1906 rezbári Balážiovci zo Suchej Hory starý oltár s veľkým vkusom a rezbárskym umením zväčšili.
V lete v roku 1910 do jednej chalupy udrel hrom, vznikol veľký požiar a ohňu padla za obeť celá dedina, kostol aj zvony. Ľud ihneď zakryl eternitom novú strechu, klenba však zostala poškodená. Že to bola veľká škoda, sa ukázalo až vtedy, keď sa pri reštaurácii odhalili pôvodné maľby, ktoré požiar zničil. Ani novo zadovážené zvony nevydržali dlho.
V decembri 1921 prevzal faru pán farár Jozef Laurinec. Pustil sa do ťažkej práce, do obnovy klenby kostola. Tento obetavý kňaz päť rokov chodil, zháňal, prosil, písal referátu ministerstva školstva a národnej osvety, že veriaci sú vystavení neustále nebezpečenstvu úrazu, lebo pukliny na klenbe boli také veľké, že trochu väčší otras mohol spôsobiť katastrofu a sväté miesto sa mohlo stať hrobom veriacich ľudí. Nakoniec úrady poslali inžinierov, ktorí zistili, že „kostolu treba pomôcť.“ Štát daroval 185.000,- Kčs a v júni 1931 sa začala rekonštrukcia kostola. Trvala štyri mesiace. Opravu viedol staviteľ z Dolného Kubína Václav Kolín. Veriaci z Hladovky poskytli pomocné práce zdarma. 6. 12. 1931 bol kostol vysvätený a odovzdaný do rúk farnosti, aby slúžil svojmu odvekému poslaniu.
Starý organ už tiež nevyhovoval, zvony boli vypálené. Pán farár sa obrátil o pomoc na vysťahovalcov v USA, ktorí pomohli kúpiť organ Rieger za 50.000,- Kčs a zvon za 26.000,- Kčs. Pán farár Laurinec zakúpil sochu sv. Jozefa v Tirolsku, v meste Bolzano.
Vznikla prirodzená potreba postaviť kostol aj v Suchej Hore. Suchohorčania chceli mať svoj kostol. Vedúcu úlohu pri výstavbe kostola mal vtedajší predseda obce Suchá Hora Ján Brnušák za pomoci obecného výboru. Pozemok pod kostol kúpili od Antona Krátkeho za 1.110,- Kčs. Zbierka od Američanov vyniesla 33.000,- Kčs. Na zvyšok sa po 220,- Kčs na jeden dom poskladali veriaci. Pomocná ručná a povozová práca sa nepočítala. Pri stavbe nového kostola bol najvýznamnejším pomocníkom Matej Kovalík, ktorý zakúpil do kostola hlavný oltár v Poľsku za 14.000,- Kčs a sochu Krista Kráľa z Tirolska za 3.000,- Kčs.
Ďalej mali udalosti zrýchlený osudový spád, ktorý doteraz obe farnosti nepoznali. Keď prešli pohnuté tridsiate roky, prišlo druhé pripojenie Hladovky k Poľsku od 13. 11. 1938 až do 1. 9.
Koncom storočia pracoval na Orave známy umelec - maliar Jozef Hanula. V zachovanom rukopise farára Chrašča sa uvádzajú udalosti, ktoré sa odohrali počas jeho pôsobenia. Napríklad: v roku 1949 víchor zhodil z veže kríž. V roku 1952 sa do kostola za 105 473,- Kčs zakúpili dva veľké lustre. 60.000,- Kčs na ich kúpu venoval veriaci Ján Kalis. Zároveň boli steny kostola obložené spišským travertínom. Majster Štefan Bonk skonštruoval bočný oltár pre sochu Matky Sedembolestnej. Pod týmto oltárom sa nachádza Boží hrob zo začiatku XIX. storočia.
Kostolné lavice boli chatrné, preto majster Ján Hutlas urobil v roku 1960 nové. V roku 1964 bol v kostole inštalovaný rozhlas. V roku 1966 sa podľa koncilového uznesenia z kostola odstránili „šránky“, ktoré delili kostolnú loď od Svätyne. Starý oltár nechali ako pamiatku na staré časy, ako malebné pozadie a postavili pred oltár nový obetný stôl, pri ktorom kňaz slúžil svätú omšu tvárou k ľudu.
Kňaz Michal Tondra pôsobil vo farnosti sedemnásť rokov. Veľa sa v tomto čase urobilo. V rokoch 1974 - 1975 sa robila generálna oprava farskej budovy. Táto fara však bola neskôr v roku 1987 zbúraná a na jej mieste postavená nová farská budova. Projekt vypracoval rodák Ing. arch. Ján Šprlák. Novú budovu zdobí vitráž sv. Cyrila a Metoda v okrúhlom okne kancelárie podľa návrhu akademického maliara Vincenta Hložníka. V jedálni sa zase nachádza plastika Poslednej večere od akademického maliara Petra Hložníka. Plastika má rozmer 400x150 cm. Posviacka fary sa konala v roku 1988. Plastika Poslednej večere na fare od akad.
Úpravy sa robili v roku 1981 aj na kostole. Strecha a veža sa pokryli medeným plechom, vymenili sa okná, vynovila sa a zariadila novým nábytkom sakristia. Kostol počas opravy v r.
V roku 1981 sa začala formovať hudobná skupina, ktorá prerástla do speváckeho zboru. Účinkovala na rôznych aktivitách farnosti, akými boli akadémie, mikulášsky večierok, vianočné i veľkonočné pobožnosti a pod. Vo farnosti sa rozprúdil nový život. Kostol sa stal súčasťou dedinskej kultúry. Duchovný život farnosti sa začal vzmáhať. Pri liturgických slávnostiach a pobožnostiach sa začali využívať prvky goralskej kultúry. Tým sa oživili dávne tradície, kroj, reč, piesne aj zvyky, všetko pre slávu Božiu.
Kňazi pôsobiaci vo farnosti
Po vzniku hladovskej farnosti 1787 sa stal kňaz najpotrebnejšou osobnosťou v obci. Bol v prvom rade nielen duchovným pastierom, často i jediným vzdelaným človekom v obci.
- 1789 - 1798 - Tadeáš Kabzay, lateránsky kanonik, farár.
- Zomrel 8. 11. 1798 - páter Zerifin Kitkay, administrátor.
- 1798 - 1800 páter Ján Krátky. Pôsobil ako farár v Zubrohlave. Z lateránskeho kanonika v Poľsku sa stal kňazom spišskej diecézy. Odtiaľ prišiel do farnosti v Hladovke.
- 1800 - Jakub Króner. Pochádzal z Ružomberka. Krátky čas v Hladovke administroval.
- 1800 - 1816 - Jakub Meštjanek, rodák z Rabčíc, farár.
- 1816 - 1826 - Ignác Brunkala. Pochádzal z Oravky. Zomrel 15. 10.
- 1826 - 1827 - Jozef Vitkovský. Rodák z Levoče.
- 1827 - Ján Kaser - pochádzal z Harhova.
- 1827 - 1869 - František Kisely. Bol farárom od 24. 4. 1827 Zomrel 12. 9. 1869. Tento pravý Izraelita tu pôsobil vyše štyridsať rokov.
- 1902 - 1921 - Andrej Doránsky. Podľa svedectva ľudí v tom čase žijúcich, bol to svätý človek, tichý pracovník Cirkvi predovšetkým medzi mládežou.
V roku 1920 ho zastihli z histórie známe udalosti, keď 4. augusta, na základe rozhodnutia veľmocí boli Hladovka a Suchá Hora pridelené k Poľsku. Pán farár Doránsky nechcejúc ísť do Poľska, odišiel z Hladovky. V decembri 1921 prišiel do farnosti za farára Jozef Laurinec. V kapitole o kostole sme spomenuli, čo všetko dobré a vzácne pre farnosť a obec urobil. V novembri 1938 pána farára zastihlo obsadenie a pripojenie Hladovky k Poľsku. Po farárovi Laurincovi administrovali na fare poľskí kňazi. Ich cieľom a zámerom bolo popoľštiť tunajšie obyvateľstvo. V škole sa síce učilo po poľsky, ale v kostole a v obci sa ľudia vzpierali, v kostole stále spievali slovenské piesne.
Kardinál Sapieha prišiel do farnosti osobne, aby spísal akúsi dohodu. Štátne úrady do tohto sporu niekedy až brutálne zasahovali. Tento stav trval až do 1. 9. Po pripojení Hladovky k Slovenskej republike od septembra 1939 až do decembra 1939 tu dochádzal a zastupoval správcu farnosti p. V decembri 1939 už pôsobí vo farnosti farár Mikuláš Fitt. V čase jeho „éry“ sa toho veľa urobilo. V týchto časoch prekvitalo pašovanie s Poliakmi takže ľudia boli „pri peniazoch.“ Toto vedel farár Fitt využiť aj v prospech farnosti. Už sme spomínali, že dal prekrásne vymaľovať kostol akademickému maliarovi Jozefovi Hanulovi.
Kňaz Fitt, narodený 21. 10. 1906 pochádzal z Trstenej. Za kňaza bol ordinovaný v roku 1932. Na začiatku pastorácie pôsobil v Černovej. V 1945 narukoval na vojenčinu. V tom čase ho od júla 1945 až do decembra 1945 zastupoval Viktor Lompart ako dočasný duchovný správca. V máji 1953 na telegrafickú výzvu Ordinariátu v Spišskej Kapituli prišiel do H...