História farnosti Malčice a okolitých obcí

Článok sa zameriava na históriu farnosti Malčice a susedných obcí, vrátane zmienok o náboženských zboroch a ich vývoji v priebehu storočí. Popíšeme si históriu reformovaného cirkevného zboru v Lúčkach, rímskokatolíckej farnosti v Hermanovciach a Ondavských Matiašovciach.

Malčice

História reformovaného cirkevného zboru v Lúčkach

Presný dátum založenia Reformovaného cirkevného zboru v Lúčkach sa nepodarilo zistiť. Z najstarších dostupných prameňov sa dozvedáme, že v roku 1618 už kalvínsky kostol aj zbor bol. Kostol stál na inom mieste, ako súčasný reformovaný kostol. Predošlý kostol stál na kopci smerom na Sobrance vľavo. Nezachovali sa písomnosti o jeho vybudovaní. Ale prvý zachovaný písomný záznam je z roku 1764. Potom bol niekoľkokrát opravovaný až do roku 1944, keď bol pri oslobodzovaní Lúčok zničený.

Kostol aj pôvodná farská budova boli vojnou zničené. Preto 14.9.1947 bol posvätený základný kameň nového, súčasného kostola. Svätil ho biskup Ján Tomašuľa, vtedy pôsobiaci v Bánovciach nad Ondavou. V roku 1953 boli ukončené murárske práce, zhotovená a prikrytá strecha nového kostola. V roku 1958 bola dokončená veža kostola a do nej osadené zvony. Slávnostná posviacka novopostaveného kostola bola 11.10. 1959 a vykonal ju vdp. biskup Imrich Varga. V roku 1962 bol zakúpený krásne znejúci nový organ do kostola.

Kantormi v cirkevnom zbore v posledných rokoch boli Michal Janák, Michal TomašuľaKalaj, farár Juraj Mikloš a od roku 2004 je kantorom MironKotora, učiteľ na dôchodku z Hažína. V roku 1970 bola postavená aj nová farská budova pri súčasnom kostole. V roku 1997 bol kostol obnovený zvonku i zvnútra. Obnovený kostol 14.9.1997 (presne 50 rokov od posvätenia jeho základného kameňa) posvätil vdp. biskup Gejza Erdélyi.

Zvláštnosťou nového kostola je, že je pod celou plochou kostola je suterén, kde by mali byť zborové priestory. Pre nedostatok financií suterén kostola nebol dokončený a dlhé desaťročia v ňom stála spodná voda, ktorá podmývala múry kostola. Až v roku 2010 sa z iniciatívy kurátora Eduarda Baláža, ktorý je zároveň starostom, podarilo získať nejaké finančné prostriedky a suterén kostola sa dal odvodniť, urobila sa drenáž a spodok sa zalial betónom. Podľa finančných možností, keďže sa medzi časom opravovala aj fara, sa v roku 2015 dali do suterénu kostola aj plastové okná, ktoré boli financované jednak z ofier veriacich, ale aj z podpory Košického samosprávneho kraja.

Významní duchovní v Lúčkach

• Štefan Sakal (7.3.1882 - 31.8.1940): V Lúčkach pôsobil nepretržite 59 rokov.
• Andrej Maťašik (7.7.1942 - 30.9.1949): Začal s výstavbou nového kostola.
• Juraj Mikloš (1.11.1949 - 17.4.2005): Venuje sa výstavbe nového kostola a novej farskej budovy.
• Erika Šrojtová (9. 2005 - doteraz): Pôsobí v zbore od roku 2005.

História reformovaného zboru v Malčiciach

Dejiny malčického zboru sa začínajú v druhej polovici 16. storočia. Podľa údajov zápisnice Užsko-zemplínskeho helvétskeho seniorátu z roku 1648, pôvodne latinsky pomenovanej Liberecclesiaevisitationes, datuje založenie malčického reformovaného zboru v roku 1560. Malčický zbor mal od počiatku svoj vlastný kostol vybudovaný z kameňa, ktorý pochádzal z predreformačnej doby, vo veži ktorého bol gotický zvon, ktorý bol po vybudovaní nového kostola prenesený do veže dnešného kostola, na ktorom je nápis v latinčine: roku Pána 1448.

Keď v 17. storočí zosilnel protireformačný útlak, prehnalo sa niekoľko protistavovských vojen, epidémie moru, sa značne znížil počet veriacich natoľko, že nemali vlastného duchovného. V rokoch 1712 - 1722 dochádzal na bohoslužby JohanesAbarai, farár pôsobiaci v Oboríne, pretože vedel po slovensky. Od roku 1743, keď prišiel do zboru Andrej Špacaj, mali veriaci z Malčíc vždy svojho farára alebo administrátora. Stavba nového kostola bola zrealizovaná v rokoch 1825 - 1827. V roku 1966 zbor postavil novú faru na mieste zbúranej starej fary. V roku 1978 bol pri príležitosti 150.výročia kostol obnovený. V roku 1996 bolo nainštalované ústredné plynové vykurovanie. Erika Dékányová od 1. 10. 2009, administruje zbor ako bánovská farárka.

Malčice boli zapisované do písomností od 13. do 17. storočia pod názvom Malcha, alebo Malcza. Meno dediny bolo odvodené od osobného mena Malica. Názov dediny je prvýkrát písomne doložený v roku 1274. V roku 1274 Malčice daroval kráľ Ladislav IV. Na prelome 13. Od svojho vzniku patrili viacerým zemepanským rodinám. Už v 13. storočí tu bol postavený hrad, jeden z hradov, ktoré boli postavené po tatárskom vpáde Belom IV. Isté je, že Malčický hrad zbúrali v druhej polovici 15. storočia na rozkaz kráľa Mateja Korvína. Od 19. V Malčiciach stál aj kaštieľ, ktorý vystavali okolo roku 1862. Počas druhej svetovej vojny bol však úplne zničený a krásny park s exotickými stromami bol vyrúbaný. Obyvatelia sa zaoberali chovom oviec, ošípaných a výrobou sudov. Začiatkom 20.

Rímskokatolícka farnosť v Hermanovciach

Obec Hermanovce leží v údolí Hermanovského potoka, ktorý je severným prítokom Svinky v Šarišskej vrchovine. Písomná história obce siaha do roku 1320, kedy sa villa Hermani po prvý raz spomína v súvislosti s deľbou majetkov medzi príslušníkmi rodu pánov zo Svinnej. V stredoveku sa Hermanovce delili na dve časti, ktoré oddeľoval Hermanovský potok, každá časť mala vlastných zemepánov a pravdepodobne aj vlastného richtára. Do jednej obce sa pôvodné dediny zjednotili až vtedy, keď sa v 18. stor. Podľa posledného sčítania obyvateľstva z roku 2021 žije v obci 1658 obyvateľov.

Dominantné postavenie z pohľadu vierovyznania má v obci Rímskokatolícka cirkev. V súčasnosti sídli Rímskokatolícky farský úrad priamo v Hermanovciach, a tak miestni obyvatelia nemusia za vysluhovaním sviatostí dochádzať príliš ďaleko. Farnosť v obci vznikla na základe rozhodnutia jágerského biskupa, Karola Eszterházyho, dňa 11. júla 1772. Farským kostolom sa stal Kostol sv. Alžbety Uhorskej, ktorý v roku 1717 prevzali miestni katolíci z rúk evanjelikov v zúboženom stave, a následne zásluhou miestnych zemepánov, manželov Ladislava Péchyho a Žofie de Usz, v r.

Prvým farárom v novozriadenej hermanovskej farnosti sa stal dôstojný pán Martin Javčák, emeritný farár zo Sabinova a dekan dekanátu Stredný Šariš. Ten začal bezprostredne po vzniku farnosti viesť knihu pokrstených, sobášených aj pochovaných. Počas 50. a 60. rokov 20. stor.
Matrika bola vedená dôsledne a zachytáva všetkých katolíkov západného obradu, ktorým boli od roku 1772 v Hermanovciach vyslúžené sviatosti. Otázkou však zostáva: „Je možné nájsť zápisy o vysluhovaní sviatostí Hermanovčanom pred rokom 1772?“

V 19. stor. si uhorské (arci) diecézy viedli tzv. schematizmy, v ktorých sa uvádzajú sídla jednotlivých farských úradov spolu s prislúchajúcimi filiálnymi obcami. V 18. stor. sa však podobné schematizmy nepublikovali, resp. nezachovali. Rímskokatolíci z územia Šariša boli do r. 1804 príslušní k Jágerskej arcidiecéze so sídlom v maďarskom meste Eger. Pre tamojších biskupov boli stolice dnešného severného Slovenska veľmi vzdialeným územím na beztak obrovskej ploche vtedajšej arcidiecézy. Napriek tomu sa dvaja z miestnych arcibiskupov podujali vykonať kanonickú vizitáciu na území Šariša. Prvým z nich bol v r.

Kostol sv. Alžbety Uhorskej v Hermanovciach

Kanonickú vizitáciu šarišských farností z roku 1749 spracoval v prehľadnej publikácii prof. Peter Zubko. V publikácii sú abecedne zoradené všetky rímskokatolícke farnosti, ktoré v roku 1749 na území Šariša existovali, spolu so zoznamom jednotlivých filiálok, ktoré k farnosti prislúchali. Vďaka tomu sa dozvedáme, že Hermanovce boli v roku 1749 filiálkou farnosti v Jarovniciach: „Farnosť Jarovnice… Vo filiálnej obci Hermanovce stál murovaný benedikovaný kostol sv. Alžbety…“ Najstarší zachovaný zväzok matriky pokrstených, sobášených a pochovaných z Rímskokatolíckeho farského úradu v Jarovniciach začína rokom 1750. Už samotný titulný zápis potvrdzuje závery kanonickej vizitácie, v titulnom texte totiž čítame: „Matrika cirkví v Jarovniciach, Hermanovciach, Daleticiach a Močidľanoch, v ktorej sú zaznamenaní pokrstení, zomrelí, tí, ktorí uzatvorili manželstvo od roku 1750 od 20.

Vďaka hlbšiemu výskumu preto vieme, že obyvatelia Hermanoviec boli ešte pred vznikom farnosti zapisovaní v susedných Jarovniciach. V Štátnom archíve v Prešove sú zachované kompletné matriky pokrstených, sobášených a zomrelých z farnosti Jarovnice z rokov 1750 - 1896. Opäť však nasleduje otázka: Viedla sa v Jarovniciach evidencia krstov, sobášov alebo pohrebov aj pred rokom 1750? Schematizmus Košickej arcidiecézy z r. 1943 nás informuje, že farnosť v Jarovniciach prekvitala už okolo roku 1334, kedy sa miestny farár, Ján, spomína ako jeden z kňazov, ktorý svojvoľne neodvádzal pápežský desiatok.

Po tom, čo sa v Uhorsku rozšírili reformačné myšlienky, prišiel evanjelický kazateľ aj do Jarovníc. Pôsobil tu s prestávkami od 90. rokov 16. stor. Od nasledujúceho roku, 1701, sa podľa schematizmu v obci začala viesť aj farská matrika. Najstaršia katolícka matrika sa podľa Schematizmu ešte v roku 1943 nachádzala na farskom úrade v Jarovniciach. Z tohto dôvodu bolo potrebné osloviť Rímskokatolícky farský úrad v Jarovniciach. Na farskom úrade sa podarilo nájsť II. zväzok matriky, ktorý obsahoval údaje o pokrstených, zosobášených a pochovaných z r. 1718 - 1750. Titulný zápis v II. V súčasnosti je možné preštudovať záznamy o pokrstených deťoch, zosobášených dospelých a zomrelých, ktorí žili v obci Hermanovce.
Posledná správa o existencii najstaršieho zväzku jarovnickej matriky z rokov 1701 - 1717 pochádza z r. 1943. Jej ďalší osud je neznámy, na farskom úrade sa ani po dôkladnom hľadaní nenašla. Isté je jedno, pred rokom 1700 bol kostol a fara v Jarovniciach v rukách evanjelikov, preto staršia katolícka matrika zo 17. stor. s určitosťou neexistovala.

V turbulentnom 17. stor., ktoré poznačili stavovské povstania a boj za náboženskú slobodu, sa na šarišských farách často striedali katolícki a evanjelickí kňazi. Bolo by zaujímavé zistiť, či sa už pred nástupom reformácie viedli v Jarovniciach akékoľvek matričné knihy, resp. či s evidenciou vyslúžených sviatostí mohli začať miestni evanjelici. Nateraz odpovedať nevieme. Jednou možnosťou je, že nám chýba potrebný historický prameň, ktorý by dokázal na túto otázku odpovedať. Druhou možnosťou je, že sme sa v tejto chvíli uspokojili s jednoduchou odpoveďou.

V čase Barkóczyho vizitácie existovalo na Šariši štyridsať šesť rímskokatolíckych farností. Hanušovce nad Topľou: Bystré, Ďurďoš, Hermanovce n. Chabžany: Budimír, Janovík, Seniakovce (od r. Lipany: kanonická vizitácia z obce Lipany sa nezachovala. (podľa matriky vedenej od r.

Nižšie priložená tabuľka zachytáva zoznam všetkých rímskokatolíckych farností z územia Šariša, ktoré boli odovzdané do Štátneho archívu v Prešove. Vedľa každej farnosti figuruje údaj o tom, v ktorom okrese sa nachádza. Zoznam ďalej uvádza porovnanie rok, odkedy sa podľa schematizmu viedli vo farnosti matriky, a taktiež rok, od ktorého sú najstaršie matriky v Štátnom archíve uložené. Ďalej nasleduje zoznam „chýbajúcich matrík,“ ako aj údaj o tom, či existuje šanca, že sa chýbajúca matrika môže nachádzať na farskom úrade.

Rímskokatolícka farnosť v Ondavských Matiašovciach

Od založenia obce boli Matiašovčania rímskokatolíckeho náboženstva. Na mieste dnešnej budovy obecného úradu bol postavený drevený kostol, ktorý sa spomína už v roku 1437. Keď sa v druhej polovici 16. storočia Drugetovci priklonili k reformácií, stali sa protestantmi aj ich poddaní teda maťašovčania. Od polovice 17. storočia vystupujú Matiašovce ako sídlo luteránskej farnosti. Ešte okolo roku 1730 boli obyvatelia obce luteráni.

Rekatolizácia obyvateľov obce je spojená s postavou grófa Barkóczyho, ktorý krátko po tom čo sa stal jágerským biskupom obnovil v roku 1749 rímskokatolícku farnosť. Výstavbu terajšieho matiašovského kostola sv. Mikuláša z roku 1773 financovala grófka Zuzana Barkóczyová rodená Sirmaiová, ktorá nechala v obci v roku 1768 vystavať školu. V rokoch 1778/1779 obec postihlo zemetrasenie. Kostol sv. Mikuláša je zapísaný v zozname národných kultúrnych pamiatok Slovenskej republiky.

Administrácia farnosti Ondavské Matiašovce - kňazi vo farnosti

• Szombathy, Joachim 1745 - 1747
• Jantsik, Ľudovít 1747 - 1749
• Pribóczy, Adam 1749 - 1752
• Klembárszky, Ján 1752 - 1760
• Pribóczy, Adam 1760 - 1762
• Nagy, Ján 1762 - 1763
• Hoderman, Adam 1763 - 1768
• P. Leander 1768 - 1769
• Novák, Michal 1769 - 1770
• Maxim, Ján 1770 - 1800

Ďalšie informácie o obci Ložín

Obec leží uprostred žírnej Východoslovenskej nížiny, asi 14 km juhozápadne od okresného mesta Michalovce. Najbližšie hory - na západe Slanské vrchy, na severovýchode hrebene Vihorlatu - ju pozdravujú iba ako modravé ohraničenie horizontu. Priemerná ročná teplota sa pohybuje okolo 9 C, ročné zrážky okolo 650 mm. Východnú časť chotára tvorí úrodná pôda Malčickej sprašovej tabule, západnú rovná niva Ondavy, čo ho priam predurčovalo pre poľnohospodárske využitie, Chotár bol preto postupne odlesnený.

Nálezy z okolitých obcí však svedčia o tom, že priľahlé územie bolo obývané už od starej doby kamennej (Malčice) v každej z nasledujúcich dôb až po príchod Slovanov, doložených napríklad v blízkych Bánovciach nad Ondavou. Prvá písomná zmienka o našej obci pochádza z roku 1227. Týka sa majetkového sporu, ale jednoznačne z nej vyplýva, že nešlo o nové, ale v tom čase už existujúce sídlisko. V roku 1252 sa spomína ako Lazoni. O význame obce v stredoveku svedčí skutočnosť, že tu už pred rokom 1332 existovala fara s vlastným kostolom. Fara tu bola ešte aj v roku 1485, kedy ju spravoval kňaz menom Peter.

Pamätníkom týchto čias je starobylý ložínsky rím. kat. kostol, zasvätený kedysi sv. Jánovi krstiteľovi. V časoch reformácie prešiel do rúk protestantov, v roku 1728, po vrátení katolíkom bol zasvätený apoštolom sv. Petrovi a sv. Pavlovi. V 15. storočí do barokovej, po roku 1728 do neogotickej podoby, v roku 1896 veriaci pristavali vežu. Z pôvodnej stavby sa zachovalo obvodové murivo, niekoľko vzácnych architektonických detailov a v renesančnom období vyhotovené mramorové epitafy. Zobrazujú dvoch predstaviteľov rodu Monokyovcov (Petra, ktorý padol r. 1590 a jeho brata). Ich predkovia, pochádzajúci z tokajského Monoku, získali obec od kráľa Karola Róberta už v 14.

tags: #farnost #malcicee #do #ksotola