Územie, na ktorom sa rozprestiera dnešná farnosť Mníšek nad Hnilcom, má bohatú históriu, ktorá siaha až do praveku. Dátum vzniku obce nie je možné presne určiť, ale údolíčko rieky Hnilec a široká kotlina s bohatými lesmi, poskytli veľmi vhodné podmienky na osídlenie už v dávnych dobách.
V nasledujúcom článku sa pozrieme na kľúčové momenty a obdobia, ktoré formovali túto farnosť, od najstarších dôkazov osídlenia až po udalosti, ktoré ovplyvnili jej náboženský a kultúrny vývoj.
Prvé osídlenie Mníška nad Hnilcom
Najstarším dokladom o osídlení chotára obce sú črepy z hlinených nádob, ktoré našiel archeológ F. Javorský v spodnej časti doliny Suchého potoka „Direnzajfn”. Podľa neho tu pravdepodobne v mladšej dobe bronzovej (1300 - 750 rokov pred n. l.) stála nechránená osada.
Počas železnej doby (700 rokov pred n. l.) sa v Hnileckej doline usadili keltskí Kotíni, ktorí vedeli ťažiť a spracovávať železnú rudu z povrchových ložísk. O ich prítomnosti svedčia prastaré haldy medzi Švedlárom a Mníškom.
Predvojnoví spišskí historici chceli nájsť dôkazy, ktorými by sa potvrdilo osídlenie Spiša Nemcami od čias germánskych Kvádov až po príchod hostí v 13. storočí. V okolí Mníška hľadali hradisko - drevený Kvádsky hrad, ktorý dodnes ostal nevysvetlenou záhadou. Podľa J. Hajnóczyho na prednom Špicnbergu mohlo stáť kvádske hradisko vzhľadom na jeho strategickú polohu. Aj J. Lipták sa priklonil k názoru, že na toto hradisko sa v čase núdze uchyľovali obyvatelia pred nepriateľom.
Iný pohľad mal A. Münnich. Hradisko stotožnil s vŕškom Šlesaj (Zámčisko - 690 m), ktorý sa nachádza juhozápadne od obce. Už aj samotný názov napovedá, že sa tu nejaká stavba mohla nachádzať. A. Münnich napísal: „Na Spiši sa nachádzajú aj iné zostatky múrov, ktoré predpokladajú bohatú šľachtu a v roku 1892 museli ešte stáť. Možno tu spomenúť zámok v Mníšku nad Hnilcom.” V ústnom podaní sa traduje, že tu stál zámoček alebo skôr pekný dom a pod ním sa nachádzala osada.
Podľa F. Javorského existuje dosť poznatkov o tom, že Slovania, ktorí prišli na Spiš a pravdepodobne aj do dolnej časti Hnileckej doliny (Gelnica), boli už okolo polovice 9. storočia pokresťančovaní benediktínmi. A práve Mníšek sa nachádzal na križovatke starého vojenského chodníka, ktorý viedol z Jasova na Spiš a cesty, ktorá smerovala k ústiu Hnilca do Hornádu. Možno preto sa tu zdržiavali mnísi.
Pomenovania obce v prvých písomných zmienkach Heremita a Remethe (slovo heremita pochádza z gréckeho slova eromes = mních - pustovník) potvrdzujú, že v tejto lokalite pôsobili mnísi. Názory, podľa ktorého rádu mníchov dostala obec názov sa však rozchádzajú.
V ľudovej slovesnosti sa traduje, že keď prišli prví osadníci, našli „einsiedlera”, čo znamená „bývajúci sám”, a podľa neho dali obci názov. Podľa L. Müllera z nemeckého názvu naozaj nevyplýva, že tu boli mnísi a tvrdí, že nemecký názov Einsiedler sa odvodil od slova einsiedeln, čo znamená dosídlenie. Ak boli na území Mníška mnísi, ostáva záhadou, kde stála ich pustovňa alebo starobylý kostolík.
Po stopách baníctva spišom 2024
Prvá písomná zmienka
V roku 1241 napadli mongolské vojská Uhorsko. Po odtiahnutí Mongolov sa krajina začala pomaly zviechať. Kráľ za služby a pomoc v boji rozdával územia. V roku 1243 takto obdaroval Filipa a Detrika, synov Matúša z rodu Ákošovcov, územím, ktoré patrilo predtým komesovi Boršovi, synovi bána Dominika.
V darovacej listine sa prvýkrát spomína územie Mníška: „Prvá hranica začína vedľa veľkého Hnilca, kde Smolník vteká do Hnilca.” Územie sa rozprestieralo od sútoku Hnilca a Smolníckeho potoka po sútok Slanej a Muránky a odtiaľ na severozápad po pramene Hnilca.
V roku 1255 dostal Kunch, zať komesa Jordana, obyvateľa Levoče, od kráľa Belu IV. rozsiahle pozemky siahajúce po rieku Hnilec. V listine sa spomína veľká cesta, ktorá vedie od Jasova cez Mníšek (magna via que vadit versus Jazov per locum Heremitorii). Je to prvá písomná zmienka o obci vo význame locus (miesto) a slova heremitory (mních - pustovník). Toto pomenovanie vychádzalo pravdepodobne z existencie už skôr spomenutej pustovne.
Jedným z riešení Belu IV. ako postaviť spustošené Uhorsko na nohy bolo pozvanie hostí (hospites) zo západnej časti Európy. Najpočetnejšiu zložku medzi nimi tvorili hostia z nemeckých oblastí. Hostia boli zvýhodňovaní oproti pôvodnému obyvateľstvu rôznymi privilégiami - odpustením daní, oslobodením od poddanských prác, právom lovenia zveri, rybolovu a inými výhodami.
Výsady umožňovali mestám i jednotlivcom organizovať ťažbu vo vlastnej réžii, podľa vlastných predstáv, vedomostí a skúseností. Za tieto privilégia museli ťažiari odovzdať panovníkovi daň - urubu (jednu šestinu až jednu desatinu vyťaženej rudy).
Dolný Spiš - Gelnica a okolie (juh a juhozápad) - vytváral vhodné podmienky na rozvoj banského podnikania, preto Belo IV. povýšil Gelnicu v roku 1264 na kráľovské mesto, z ktorého sa stalo centrum banského podnikania v Hnileckej doline. Hostia dosídlili Gelnicu a z nej postupne osídlili celú Hnileckú dolinu. Sami hostia sa nazvali gründlermi a Hnileckú dolinu nazvali: „Gründlegebiet”. Názov je odvodený od slova „gründle”, čo znamená úzke údolie zavlažované potokmi.
Osídľovanie prebiehalo šoltýskym spôsobom, a to tak, že kráľ pridelil určité územie šoltýsovi (lokátorovi). V roku 1284 daroval Ladislav IV. (1272 - 1290) Tobiášovi územie v katastri Švedlára a Mníška. V roku 1284 dostal občan Gelnice Hekul od kráľa Ladislava IV. pozemky, ktoré sa nachádzali aj v chotári našej obce a súčasne právo založiť tam osadu. V listine sa píše: „Náš opustený les, zbavený obyvateľov destitutam in qua quodam heremite morabantur.”) Tento rok považujeme preto za rok založenia obce. Za južnú hranicu jeho pozemkov označil cestu z Jasova na Spiš, ktorá prechádzala cez Mníšek.
V listine z roku 1287, v ktorej Ladislav IV. udelil Gelnici nové privilégiá, sa Mníšek spomína pod názvom Domus Heremite (pustovňa). Prvá zmienka o Mníšku ako dedine je až z roku 1322, keď sa spomína ako dedina nachádzajúca sa v chotári Gelnice, ktorá je volaná k mníchovi (villa que dicitur ad Heremitam). Slovo ad heremitam znamená ku mníchovi a slovo villa stredovekú dedinu.
V pojme villa je zahrnutý jej extravilán - polia, lesy, lúky, bane a intravilán - zastavaná plocha (dvory, ulice a záhrady). Dedina sa rozprestierala nad sútokom vodných tokov Hnilca a Smolníckeho potoka ako väčšina dedín na Spiši (Javorský). Nad ňou stál pravdepodobne kostol. Svedčia o tom nálezy črepín nádob z jamy pri terajšom katolíckom kostole.
V roku 1368 urobil Juraj Bebek na príkaz kráľa Ľudovíta I. (1342 - 1382) revíziu mestského chotára Gelnice, medzi inými sa spomína aj Villa Heremitas (Mníšek). V roku 1375 udelil Ľudovít I. Gelnici nové výsady. Z kráľovskej listiny sa dozvedáme, že Gelnica vlastnila poddanské osady Švedlár, Mníšek, Jaklovce, Margecany, Žakarovce, Veľký Folkmár, Vyšné a Nižné Slovinky, ktoré boli na nej značne závislé. V listine z roku 1338 sa okrem iného uvádza, že Karol Róbert (1308 - 1342) daroval Mníšek (Remethe) spolu s tromi Švedlármi „lurre per petuo et irrevocabiliter” (navždy a neodvolateľne) Gelnici a Smolníku do spoločného užívania. Kráľ odškodnil pôvodných vlastníkov Mikuláša a Juraja - synov Konráda, ako aj Tomáša a Vavrinca - synov Mikuláša.
Pod Spišským hradným panstvom
V roku 1465 sa majiteľom Spišského hradného panstva stal Imrich Zápoľský. Slobodné banské mestá Gelnica a Smolník stratili svoje postavenie a stali sa jeho súčasťou. Po prehranej bitke pri Moháči roku 1526, kde bolo Turkami uhorské vojsko porazené na hlavu, sa rozpútal mocenský zápas medzi J. Zápoľským a Ferdinandom I. - Habsburským. Víťazom sa stal Ferdinand I. Na jeho strane stál Alexander Turzo, ktorý dostal v roku 1527 Spišské hradné panstvo do užívania.
Podľa testamentu Michala Turzu sa Spišský hrad a panstvo dostalo v roku 1639 do rúk Štefana Čákiho I. Po rokovaniach cisár Leopold 8. apríla 1690 schválil dohodu, podľa ktorej Gelnica a Mníšek pripadli Štefanovi Čákimu, ale Smolník, Švedlár a Štós panovníkovi.
Reformácia a protireformácia
Od začiatku 40-tych rokov 16. storočia sa na Spiši začali šíriť myšlienky Lutherovej reformácie. Turzovci podporovali reformáciu, ktorá sa v spišských mestečkách rýchlo šírila, pretože sem prichádzali kazatelia z nemeckých oblastí. V roku 1541 prešli všetci obyvatelia Mníška na protestantskú vieru.
Turzovcov však vystriedali Čákiovci, ktorí sa stali dôležitými aktérmi rekatolizácie na Spiši. Jedným zo spôsobov nútenia obyvateľov prestúpiť na katolícku vieru bolo napríklad to, že baníkom evanjelického vyznania nedávali prácu, pokiaľ nezmenili vieru. Keďže nechceli ustúpiť, boli na prácu pozývaní baníci z Poľska, z oblasti Wieliczky, ktorí boli katolíckeho vierovyznania a navyše sa stali lacnou pracovnou silou.
Rekatolizácia pokračovala násilným odoberaním kostolov evanjelikom a vyháňaním kňazov. Mníšek preto v roku 1674 musel opustiť evanjelický farár Milek. Do týchto vojnových udalostí boli zatiahnuté aj spišské mestečká a obce. Po vpáde Bočkajových hajdúchov na Spiš, práve Mníšek najviac doplatil na to, že jeho majiteľ Krištof Turzo stál na strane Habsburgovcov. Koncom roka 1604 vypálili hajdúsi 27 z celkového počtu 34 domov.
Začiatkom 18. storočia sa opäť rozhorel oheň protihabsburgských povstaní. V roku 1703 sa zmocňuje baníckej oblasti v Hnileckej doline František II. Rákoci. V kostolnej veži vo Švedlári sa našla listina z 25. októbra 1711, v ktorej sa okrem iného píše: „Keď boli v Mníšku v roku 1709 ubytované cisárske vojská, rebelanti Mníšek podpálili tak, že vyhorel do tla a ostali len štyri domy.” Neprešiel ani rok a kuruci opäť napadli Mníšek.
Rímskokatolícky kostol
V ústrednom súpise pamiatok je vedený pod č. Vs 685. Presný dátum postavenia kostola nie je známy. Niektoré zdroje uvádzajú, že okolo roku 1338 existovala už aj fara. Úlomky z nádob, nájdené v areáli kostola, sa datujú do 13. storočia. Kostol bol až do roku 1544 katolícky. V období reformácie slúžil evanjelikom až do roku 1674, kedy im bol násilne odobratý a vrátený katolíkom. V roku 1810 bola zbúraná drevená časť kostola okrem kamennej veže zo 17. storočia. Kostol bol postavený v klasicistickom štýle. Tvorí ho jednoloďový priestor s presbytériom s oblým uzáverom.
Vo vnútri sú zaklenuté pruské klenby s pristavanou sakristiou. Kostol vysvätili 14. septembra 1820. Z pôvodného iluzórneho oltára od maliara Hüttnera ostali len maľby sv. Petra a Pavla po bokoch dnešného oltára. Oltár pochádza z Tyrolska od firmy Jozef Runggaldier. Hlavným motívom obrazu na oltári je Povýšenie sv. Kríža. Na ľavej strane oltára je socha sv. Imricha a na pravej sv. Jozefa.
Večné svetlo bolo prenesené na bok. Po bokoch oltára sú sv. Matúš s levom, sv. Marek s býkom, sv. Lukáš s človekom a sv. Ján s orlom. Vedľa kazateľnice sa nachádza obraz Nanebovzatia Panny Márie od J. Adáma z roku 1900. V prednej časti (sanktóriu) sa nachádzal obraz sv. Kataríny k odpustu, no zub času toto vzácne dielo poškodil. Obraz bol zreštaurovaný a dnes sa nevystavuje. Na stropnej maľbe v presbytériu je vyobrazená Najsvätejšia Trojica. Na Kalvárii v lodi je zaujímavé to, že sú tam zobrazené tváre občanov katolíckeho zboru. Ďalší motív - Nájdenie sv. Kríža - zobrazuje sv. Helenu, ktorá trpela vážnou chorobou. Chcela sa stať kresťankou a krížom bola uzdravená. Zariadenie kostola je zo začiatku 20. storočia. Luster darovala grófka Festetičová.
Vchod do zvonice je po bočnom schodisku. Pôvodné zvony boli od Christiana Lebrechta, známeho zvonolejára z Košíc, z roku 1808. Dva z nich však boli počas I. svetovej vojny roztavené. V súčasnosti sú vo zvonici tri zvony: pôvodný Florián z roku 1808 s priemerom 103 cm, stredný zvon s priemerom 97 cm a zvon Mária s priemerom 85cm, posledné dva z roku 1926. Na veži sú hodiny a na jej vrchole sa nachádzajú skrížené kladivká a kríž.
V roku 1900 bol kostol zreštaurovaný, ale v roku 1909 roku kostol vyhorel a bol prestavaný. V roku 1941 bola strecha kostola pokrytá plechom.
Kontaktné údaje: Mgr. Ján Gdovin ml. - od 2024
Bohoslužby:
- Evanjelický kostol
Evanjelický kostol
V ústrednom súpise pamiatok je vedený pod č. 681. Nachádza sa nad križovatkou a vedie k nemu cesta nazývaná „Kiächngang” (Kostolná cestička), ktorá nebola vždy taká široká, otvárala sa len v nedeľu a slúžila len pre tých, čo šli do kostola. Pozemky pod kostol darovali: Jakob a vdova R. Theiszová, Christian Stark, Gaspar Wenczel a Friedrich Lerch.
5. júla 1785 bol schválený stavebný pozemok a 22. októbra 1785 bol položený základný kameň. Peniaze a povozy na stavbu kostola poskytli zámožnejší obyvatelia, ale na stavbe sa podieľali aj chudobnejší. Stavba utešene rástla a 11. októbra 1789 bol nový kostol farárom Johannom Reissom slávnostne vysvätený. Bol postavený v klasicistickom štýle typu tolerančných chrámov bez veže a s vchodom smerom na západ. Je riešený ako jednoloďový priestor s presbytériom s oblým uzáverom. Hlavná fasáda je s portálom a vysokým štítom.
V roku 1901 na želanie farára F. Wittchena a veriacich bola dostavaná veža v barokovom štýle. Mala byť vyššia, ale jej výšku ovplyvnili finančné prostriedky. Kostol je 37 m dlhý, 16 m široký a 12 m vysoký.
Vo vnútri kostola sa nachádza klasicistický pôvodný oltár, ktorý spolu s krstiteľnicou dal zhotoviť Mathias a Anton Keil v roku 1792. Krstiteľnica bola vyhotovená v podobe anjela nesúceho misu. Pôvodnú krstiteľnicu nahradila terajšia, ktorú kostolu venovala Mária Kane v roku 1961. Oltár bol obnovený v roku 1969. V jeho spodnej časti sa nachádza pôvodný predelový obraz Poslednej večere. Motívom hlavného obrazu je Kristus, modliaci sa v Getsemanskej záhrade na Olivovej hore, ktorého prichádza posilniť anjel. Obraz namaľoval I. Revesz v roku 1901. Nad obrazmi sa nachádza Božské oko, ktoré symbolizuje stálu prítomnosť Ducha Svätého. Nad oltárom je nápis: „Ein feste Burg ist unser Gott!” (Pevný hrad je náš Boh).
Na klasicistickej kazateľnici je vyobrazený motív rozsievača, ktorý symbolizuje zasievanie Božieho slova do myslí veriacich a socha anjela s desatorom z roku 1787. Zo zvláštností v interiéri treba spomenúť Bibliu pod oltárom od Amalie Scholtzovej z Philadelfie z roku 1882. Vedľa sakristie je na stene tabuľa s menami 29 občanov Mníška padlých v I. svetovej ktorú dal vyhotoviť cirkevný zbor z milodarov pozostalých. Vedľa malých dverí sa nachádza erb rodiny von Schneiderovcov, ktorá najväčšou mierou prispela k výstavbe kostola. Pôvodne bol erb umiestnený na oltári, čo bolo podmienkou finančného príspevku, ale po renovácii oltára bol preložený na dnešné miesto. Vedľa erbu je banícka zástava, ktorú kostolu venovala rodina Zavatzká. Organ je z roku 1912 a má 300 píšťal.
Vo zvonici sa nachádzajú tri zvony. Pôvodné dva boli počas I. svetovej vojny zrekvírované a roztavené. V súčasnosti sú v zvonici tri zvony: veľký z roku 1910 s priemerom 104 cm a váhou 808 kg, stredný s priemerom 99 cm a váhou 425 kg a malý zvon s priemerom 78 cm vážiaci 275 kg, posledné dva z roku 1925. Kostol bol viackrát renovovaný.
Nad vstupnými dverami je poďakovanie Loize Meyerovej, ktorá v roku 1926 prispela sumou 20 000 Kčs na renováciu. Kostol bol renovovaný aj v roku 1969 a 1985. Vo vstupnej hale sú mená farárov s dátumami ich pôsobenia.