História a architektúra kostolov sú často svedkami minulých čias a kultúrneho dedičstva. Jedným z takýchto príkladov je aj Farský kostol Najsvätejšej Trojice v Prešove. Poďme sa ponoriť do bohatej histórie tejto významnej sakrálnej stavby.
Evanjelický kostol Najsvätejšej Trojice v Prešove
Počiatky a výstavba kostola
Na mieste dnešného gréckokatolíckeho kostola (gr. kat. biskupskej katedrály) stál v tomto čase menší, tzv. špitálsky kostol (vedľa bola nemocnica). Tento kostol od r. 1540 do r. 1673 bol kostol slovenských evanjelikov. Vchod do kostola bol od Jarkovej ulice. Maďarskí evanjelici mali od r. 1565 na Slovenskej ulici malý kostol (Ecclesia Hungarica 32/334).
Terajší evanjelický kostol bol vybudovaný na mieste, kde v 15. storočí stál kostol Sv. Štefana a Ladislava. O stavbe kostola sa zachoval jediný doklad: pamätná tabuľa nad hlavným kostolným vchodom. Vybudovanie kostola trvalo 5 rokov, a to preto tak dlho, lebo v r. 1645 zúril v Prešove mor a stavbu museli na dlhší čas prerušiť. Okrem toho r. 1644 povstal Juraj Rakóczi I.
V júli 1642 bol položený základný kameň kostola a o päť rokov neskôr, v júni 1647, bol kostol odovzdaný do úžívania. Vznikla tak na Slovensku ojedinelá renesančná stavba kostola s jednoloďovou dispozíciou, trojbokým záverom, dvoma chórmi po oboch stranách lode a s organovou emporou (priestor nesený klenbou) v severnej časti. Keďže stavba podľa pamätnej tabule bola dokončená dňa 15. júna 1647, deň tento pripadol na sobotu, dá sa predpokladať, že kostol bol na druhý deň, t.j. 16. júna 1647 v nedeľu odovzdaný svojmu účelu v rámci slávnostných služieb Božích.
Stavbu kostola pripomína latinský text, ktorý sa nachádza v chráme na ľavej strane hlavného vchodu. V preklade:
"Dňa 1. mája 1642 bol tento kostol založený ku cti Najsvätejšej Trojice, na trovy kráľovského slobodného mesta Prešova. Za richtárstva šľachetného Daniela Lengfelnera, za dozoru šľachetného Adama Czimmermanna a starostlivého Daniela Schneidera šťastlivo dokončený dňa 15. júna 1647."
Architektonické Črty a Vývoj
Evanjelický kostol bol postavený v období hornouhorskej renesancie. Je to impozantná jednoloďová baroková stavba, 36 m dlhá a 12 m široká, má krásnu dúhovú klenbu, na bočných stranách rad pilierov, na ktorých spočívajú bočné chóry.
Vonkajší vzhľad chrámu sa počas jeho existencie výrazne nemenil. Jediným väčším zásahom bolo v r. 1716 prepojenie severnej empory chrámu s budovou Kolégia, a to klenutou zastrešenou chodbou. Ňou sa dalo prechádzať z Kolégia do chrámu. Táto stavebná úprava sa udiala v období, keď kostol vlastnili jezuiti. V tomto roku dostali jezuiti povolenie postaviť okolo Kolégia a kostola múr a vytvoriť si tak skutočnú rezidenciu.
Po návrate kostola do rúk evanjelickej cirkvi na konci 18. st. Kostol počas jeho existencie niekoľkokrát zasiahli ničivé udalosti, no vzápätí bol opravovaný. O jednom z takýchto reštaurátorských zásahov vypovedá aj latinský nápis z roku 1850.
Obdobie Reformácie a Protireformácie
V kapitole V znamení protireformácie sme objasnili osud kostola. V rokoch 1673-1682, 1687-1705 a 1711-1773 mali kostol v držbe jezuiti. Pokiaľ ide o kňažské funkcie v kostole, hodno poznamenať, že jezuiti od usadenia do r. 1690 mávali tu maďarského kazateľa „concionator hungaricus“, od toho roku slovenského kazateľa „concionator slovenicus“.
Evanjelický kostol, prirodzene, kultove nevyhovoval jezuitom, preto museli ho vnútorne prispôsobiť vlastným potrebám. Ešte roku 1673 po prvom prevzatí dali postaviť nový hlavný oltár, zasvätený na počesť Panny Márie a dva vedľajšie oltáre, jeden na počesť Sv. Ignáca, patróna rádu, druhý na počesť Sv. Františka Xaverského. R. 1696 postavili v kostole oltár rádu: Altare Christi crucifixi et Dolorosae B.M. Za III. éry od roku 1711 do r. 1724 spojili kostol s kolégiom prechodom, krytou chodbou, ktorá bola r. 1867 odstránená pri prestavbe kolégia. Roku 1728 vymenili na chóre drevené zábradlie za murované, r. 1731 postavili ďalšie štyri oltáre, r. 1733 vymenili starý zvon za nový, väčší. Napokon pod hlavným oltárom vybudovali kryptu, ktorú r. 1754 rozšírili o 52 výklenkov (skrýše). V krypte pochovali 17 jezuitov a 1 plukovníka. (28/42)
Vchod do krypty bol vraj z malej miestnosti pod ľavým schodišťom, zárubne ktorej sú vzácnym kamenárskym výtvorom 17. storočia. Jezuiti mali záľubu v barokovej nádhere. Z jezuitskej éry pochádzajú dosiaľ zachované rezbárske umelecké výtvory na organe (no organ je už evanjelický z r. 1787) a na organovom chóre (na zábradlí). Pri sakristii sa zachovalo drevorezbami bohato ozdobené jednosedadlové kňažské stallum a naproti štvorsedadlové kňažské stallum ozdobené štylizovanými farebnými ružami a ľaliami.
Obnova a vrátenie kostola evanjelikom
Dňa 21. júla 1773 zrušil pápež Klement XIV. jezuitský rád. Už dňa 27. októbra 1773 prevzala trojčlenná komisia od Juraja Mačala, superiora a zároveň prešovského plebána, jezuitskú rezidenciu (kolégium) a kostol ako aj všetok majetok. Kostol zatvorili a kolégium od r. Dôležitou otázkou bolo riešenie majetkoprávnych vecí zrušených rádov a kláštorov. Z majetku zrušených rádov sa utvoril tzv. študijný fond na udržovanie novozriadených škôl.
Preto Jozef II. naliehal, aby sa také majetky odpredali a peniaze majú plynúť do spomenutého študijného fondu. Za takého stavu poveril Jozef II. r. 1783 najvyšším prípisom tunajšieho „tricesimatora“, t. j. tridsiatnika (=daňového výberčieho), Jakuba Lernera odpredať na dražbe bývalý jezuitský kostol a rezidenciu (kolégium). Licitácia bola stanovená na 24. augusta 1784.
Evanjelici oboch zborov ponúkli, a pre istotu podali aj písomne ponuku dňa 24. Poznámka: Dokument ponuky: Diversae representationibus Josephini Systhemata sa nachádza v mestskom archíve. Mesto Prešov robilo si nárok na kostol z dôvodu, že ho r. 1642 vskutku dalo vybudovať. Po kúpe chceli ho použiť na sklad vojenských zbraní. Za vnútorné zariadenie kostola ponúkalo mesto 1000 zl. v prospech študijného fondu. Veľký oltár a pobočné oltáre chceli prepustiť brestovskej cirkvi. Mesto bolo toho názoru, že zariadenie kostola zadovážili pátri z mestských postriedkov, preto po práve patrí zariadenie parochiálnej (mestskej) cirkvi a nie jezuitom. (17/87).
Kvôli historickej pravde hodno poznamenať, že priaznivé riešenie kostolnej otázky našlo porozumenie u cisára Jozefa II. Za svojej prvej návštevy 7.-9. júna 1770 v Prešove (ešte ako následník trónu) si pozrel starý kostol a školu. Návštevu opísal J. Kriebel, vtedajší farár. (14/15) Za svojej druhej návštevy v júli 1783 prijal na audencii predstaviteľov evanjelickej cirkvi, ktorí mu predostreli prosbopis a ponúkali ešte ďalších 1000,- zlatých za kostol a školu. Jozef II. si pozrel kosol a kolégium a prisľúbil vyhovieť žiadosti. Pri tejto príležitosti povedal, že kostol môže na bársčo upotrebiť, ale radšej ho dám im, „quia eundum vobiscum Deus veneramus“, pretože toho istého Boha velebujeme.
Dňa 24. augusta 1784 bolo konečne rozhodnuté odovzdať evanjelikom kostol a kolégium, ak zaplatia 6000,- zlatých. Tak urobili 24. novembra 1784. Po odstránení menších prekážok a po podpísaní zmluvy dňa 24. novembra 1784 prevzali cirkevní predstavení formálne kostol a kolégium, slávnostne sa tak stalo 25. novembra 1784.
Kvôli historickej pravde treba konštatovať, že na akte odovzdania sa zúčastnilo spontánne celé obyvateľstvo a nedošlo k nijakým rušivým momentom, naopak udalosť našla srdečnú odozvu. „Tento akt odovzdania kostola a školy stal sa opravdovým sviatkom zmierenia“ konštatuje výstižne Tesnoskalský. Kostol a kolégium sa dostali po 73 rokoch právoplatne do rúk pôvodných majiteľov - evanjelikov. Kúpna cena bola rozdelená takto: 1500 zl. na kostol a 500 zl. na kolégium zložili nemecký a slovenský zbor a 4000 zl. Teraz bolo treba kostol opraviť a upraviť.
Z celého nákladu opráv kostola a kolégia prevzali obidva zbory 1/8, z ktorej čiastky pripadli na nemecký zbor 2/3 a na slovenský 1/3. Vnútorné zariadenie prevzalo mesto. V tej súvislosti spomenieme autentickú správu o presťahovaní kostolného zariadenia, ako ju zaznamenal v Kronike žehnianskeho zboru vo svojich spomienkach priamy účastník sťahovania. Bol ním Andrej Csorba, niekdajší žehniansky farár, ktorý sa v tomto období vzdelával na tunajšej predmestskej škole.
Csorba píše, že roku 1785 pred svätodušnými sviatkami spolu s ostatnými žiakmi pomáhali prenášať organ, oltár, obrazy … z predmestského kostola do prinavráteného kostola. Okrem toho žiaci nižších a vyšších tried mali určené ďalšie práce. Jedni mali za úlohu vyčistiť izby v Kolégiu, iní mali na starosti dať do poriadku chór v kostole. Csorba nadšene konštatuje: „Aký to bol div a aká radostná chvíľa, keď sme mohli posvätné veci z kostola z predmestia prenášať do nášho kostola“. (O tom píše J. Gajdoš, farár zboru vo v. v práci Z dejín ev. a. v. cirkevného zboru v Žehni. Dňa 8. mája 1785).
Na záver hodno odcitovať slová Samuela Nicolaia, ktoré povedal pri prvých službách Božích po prinavrátení kostola dňa 15. mája 1785: „… mejme všeobecnou ke všem lásku, i k těm, kterí se k cirkvi naši nepriznávají. V sousedství našem, spolumešťane naši, naši blížní a bratrové, podle svědomí svého, společnému s námi Bohu slouži. O, vystřihejme se, aby sme jím v nečem nezavdali pohoršení. … Jak příjemné vám jest ovoce snášenlivosti! Protož i vy snášenliví buďte. Ale mejte i co více jest, lásku. Nejlepší znamení dobrých křesťanů jest úpřimné bližných milování“.
(str. 5. Kúpna zmluva a potvrdenie o kostole a rezidencii zo dňa 24. novembra 1784 a 25. na šesťtisíc zlatých - kr., ktoré prešovský cirkevný zbor podľa augšburského vierovyznania ako kúpnu cenu za prešovskú bývalú jezuitskú rezidenciu a spolu za kostol k tejto patriacej, jemu na najvyšší rozkaz odovzdanej, u tunajšieho úradu tridsiatku zloženej kúpnej ceny v sume šesťtisíc zlatých pre Kráľovskú uhorskú generálnu finančnú dvornú komoru dnešného dňa správne a v hotovosti zaplatili. Budín dňa 25. novembra 1784.)
Jozef Klaus, účtovník L. S. Podľa najvyššieho rozkazu slávnej Kráľovskej uhorskej dvornej komory z 24. augusta t. r. vyneseného, avšak tunajšiemu Kráľovskému hlavnému úradu tridsiatku iba 6. t. m. došlého vysokého komorného nariadenia, tunajšia bývalá jezuitská rezidencia spolu k tejto patriacemu malému kostolu proti sume, zaplatenej dnešného dňa prostredníctvom spomenutého Kráľovského úradu tridsiatku, študijnému fondu 6.000,- zl. Tak sa stalo v Prešove dňa 24. novembra 1784. Žigmund Toperczer, tunajšieho prešovského evanjelického zboru t.č. cirkevný a školský dozorca ako preberajúci. (p.h.) (Poznámka: L. Matej Faczony, tunajšieho prešovského evanjelického zboru t.č. cirkevný a školský dozorca ako preberajúci. (p.h.)(Poznámka: L. Ján Désy, hore uvedeného zboru školský pokladník. J. Samuel Waxmann, pokladník evanjelického zboru ako preberajúci.
Slávnostné služby Božie po navrátení kostola
Deň 15. mája 1785 ostane pamätným dňom prešovského evanjelictva. V ten deň po vyriešení celej kúpnopredajnej procedúry a po zadovážení potrebného kostolného zariadenia konali sa po 74 rokoch v späťzískanom, staronovom kostole prvé služby Božie.
Prvé služby Božie v prinavrátenom kostole sa konali v prvú slávnosť svätodušnú dňa 15. mája 1785. A je zaujímavé, že presne v ten deň pred 138 rokmi r. Žiaľ, o priebehu dôstojnej slávnosti nieto podrobných a presných správ. Zachovali sa dva vzácne tlačené dokumenty: Nemecké piesne spievané spevokolom; Slovenská slávnostná kázeň, ktorú povedal miestny farár slovenského zboru Samuel Nicolai. Mai (gedruckt bei A. H. kostola dňa 15. mája 1785. Text: 2. v 138. Aria tutti (všetky hlasy).
Slávnostným kazateľom na nemeckých bohoslužbách Božích bol Eliáš Hellner, miestny farár nemeckého zboru, na slovenských službách Božích Samuel Nicolai. Koncepcia kázne zodpovedá vtedajším homiletickým pravidlám. Po krátkom suspíriu (vzdychu) nasleduje pomerne dlhý úvod (Predmluva) ukončený Otčenášom. Potom zvolený text Jer. 29, 10-14 s oznámením hlavných myšlienok kázne, nato krátky medziúvod (Prístup) k štyrom čiastkam reči (Výklad) a záver. Výber textu je vhodný.
V úvode dá výraz nesmiernej radosti slovami 126. žalmu, na pozadí ktorého vykreslil babylonské zajatie Izraela a chápe to, ako súd nad ľudom. V biblickom pohľade viery hodnotí časovú zhodu návratu Izraela po sedemdesiatich rokoch za perského vladára Kýra. V relácii na Prešov sa služby Božie po sedemdesiatich rokoch vracajú na pôvodné miesto, za Jozefa II., ktorého nazýva „Kýrom rakúskym“. Po Otčenáši, oznámení textu prechádzza k štyrom čiastkovým sadám kázne.
V prvej časti kázne rozoberá povinnosť poznávania „velikosti a dobrotivosti Božej k nám“. A opäť na úzadí Izraelcov, no so zameraním na ťažké rozpoloženie prešovských evanjelikov. Tolerančným patentom došlo k obnove slobôd v Prešove. V druhej časti vysvetľuje, že Boh umožňuje cirkvi stavať chrámy za cieľom vzdelávania a zjednocovania. V tretej časti rozoberá z textu vyplývajúcu povinnosť „hľadania Hospodina“. Dôvodí, že to je cieľ človeka. Miesto poznania Boha je v chráme, kde pri kázni a prisluhovaní sviatostí Boh nájde hľadajúceho človeka.
Najsilnejší je záver kázne. Nicolai precíteným slovom sa obracia priamo na zhromaždenie. Najprv spomína udalosť dňa, vyzýva k radosti a pripomína zboru. „O, jak veliká jest to láska Boha našeho, že vás synu a vnuku, zase do toho chrámu uvédl, ve kterém otcové a predkové vaší, velikému jménu jeho služby své vykonávali“. Ďalej adresne hovorí: „Radujte sa vy starcové, zvlášte kterí ste v tomto chráme pokrstení, že ste dožili, co ste s tak velikou žádostí očekávali“.
Strhujúca je výzva k užívaniu chrámu, pritom varujúca spoliehať sa na samotný chrám. Celé jeho aplikačné úsilie vrcholí v poslušnosti Boha a viery v Neho. Kázeň sa vyznačuje biblicitou a svedčí o dokonalej znalosti Biblie a o jeho vrúcnom vzťahu k nej. Samuel Nicolai bol aj dobrým teológom a opravdivým tolerančným kazateľom.
Ďalšie udalosti a obnovy
Po radostnom roku 1785, 5. júl 1788 je čiernym dňom v dejinách prešovských evanjelikov. V ten deň ráno vypukol oheň v minoritskom kláštore (na mieste stojí niekdajšia gr. kat. teraz pravoslavná rezidencia), oheň sa rýchlo šíril a čoskoro stál stred mesta v plameňoch. Zhorel kláštor i kostol, zhoreli domy na hlavnej ulici, farský kostol s vežou, zhorela strecha evanjelického kostola a kolégia.
V tej súvislosti treba poznamenať, že vzťahy medzi obidvoma zbormy neboli urovnané, preto došlo niekedy medzi nimi vo finančných otázkach k nedorozumeniam. Aby sa v budúcnosti tomu predišlo, dohodli sa po požiari obidva zbory dňa 23. 3. 1793, že v budúcnosti na spoločných výdavkoch bude participovať nemecký zbor 2/3, slovenský zbor 1/3.
Vo svätodušnú nedeľu, dňa 7. júna 1835, si evanjelici v Prešove pripomenuli 50. výročie prinavrátenia kostola. O nemeckých bohoslužbách Božích sa zachoval vytlačený exemplár: Jubelgesänge, am ersten heligen Pfingstfeiertage als am 50 jährigen Kirchweihfeste in der Kirche der evangelisch-deutschen Gemeinde gesungen, zu Eperies, im Jahre 1835. (Slávnostné spevy spievané v prvý svätodušný sviatok na 50. výročí posviacky chrámu v evanjelickom nemeckom zbore v Prešove v roku 1835.) Program obsahuje ako motto úryvok z Lutherovho výroku o poslaní kostola, biblický citát z 2. Sam. 22 v 2, a príležitostné piesne prednesené spevokolom pred kázňou a po kázni. Slávnostnú kázeň mal farár J. M.
Priebeh slovenských služieb Božích zachytil v obšírnom zápise v Knihe cirkevní vtedajší farár Emerich Felix. Kázal na text Moj. 28, v. 20-22. Je pozoruhodné, že na slávnosti spieval spevokol príležitostnú „Píseň pri slávení padesáteletní památky navrácení chrámu evangelického v Prešove, v cirkvi Ev. slovenské dne 7. června 1835 zpívaná“.
Ďalšie obnovovacie práce na kostole sa uskutočnili počas pôsobenia kňaza Johanna Stehla (1824-1912), ktorý bol v r. 1864-1895 seniorom Šarišsko-zemplínskeho seniorátu ev. a.v. Za pôsobenia ev. farára L. Liptaia (1871-?) a Lajosa Draskóczyho bol v r. 1905 kostol dôkladne renovovaný: vymaľovaný, múry vysušené, chrámové steny vo vnútri do výšky oblokov dostali drevené obloženie, okná sklenené tvárnice, podlaha keramickú dlažbu.
Slávnosť storočnice prinavrátenia kostola a kolégia mala široký program. V rámci slávnosti od 1. do 8. septembra 1885 sa konali: slávnosť začatia školského roku (tiež jubilejná), zasadnutie patronátu Kolégia, profesorov Potiského dištriktu a dištrik…
Požiar dňa 13.5.1913 zničil oltár s oltárnym obrazom, dym poškodil veľkú časť kostolnej maľby, vysoká teplota znehodnotila organ. Na úhradu reštaurátorských nákladov sa usporiadala nielen miestna, ale so súhlasom Ministerstva vnútra aj krajinská zbierka. Reštaurátorské práce stáli 28.148 korún.Doteraz posledná dôkladná obnova chrámu prebiehala v r. 1980-1982 pod vedením vtedajšieho ev. a.v. kňaza a seniora Jána Midiraka (bývalého biskupa Východného dištriktu evanjelickej a.v.
Súčasnosť
Od začiatku až do roku 1945 ho spoločne používali oba zbory, slovenský a nemecký (neskôr maďarsko - nemecký) a oba sa podieľali na jeho udržiavania opravách. Naposledy vyhorel r. 1913. Požiar vtedy úplne zničil oltárny obraz a silne poškodil organ i oltár. Posledná dôkladná obnova kostola prebehla v r.
Z vnútorného zariadenia pôvodného chrámu sa zachovali niektoré renesančné lavice a štollum. Organ z r. 1642 dal rekonštruovať, doplniť barokovou výzdobou a pozlátiť senátor S. Steller r. 1787. Z jezuitského obdobia pochádzajú niektoré lavice a svietniky. Z predmestského dreveného kostola sa dochovali dva oltárne obrazy, uložené dnes na fare. Pravdepodobne z 18. storočia pochádza i niekoľko cenných pôvodných prikrývok na oltár. Jednu z nich, zdobenú motívom bodliakov, r. 1900 vystavovali na svetovej výstave v Paríži.
Pseudorománsky oltár bol postavený v r. 1865 s použitím staršieho obrazu Kristus a Samaritánka od dvorného maliara britskej kráľovnej Viktórie Karola Brockeho. Obraz je jediným umelcovým dielom s biblickým motívom, ktorý vytvoril v r. 1845-1846 na žiadosť svojho priateľa, prešovského ev. a. v. farára Mórica Kolbenheyera. Po požiari r. 1913 ho reštaurovali Mikuláš Jordán a Ernest Rákosi a do opraveného oltára bol osadený až r.
V chrámovej krypte v suteréne kostola sú pozostatky 17 jezuitských mníchov a superiora, pochovaných tam v priebehu 18. storočia. Pôvodný vchod do krypty bol neskôr adaptovaný na bočnú kryptu, kam boli 12. novembra 1930 slávnostne uložené ostatky štyroch obetí Prešovského krvavého súdu z r. 1687. Rozštvrtené telá Juraja Radvanského, Andreja Keczera, Gabriela Pallásthyho a Juraja Bertóka pôvodne tajne pochovali ich príbuzní pod vežu kostola vo Svinej, kde ich r.
Farský kostol Najsvätejšej Trojice v Prešove je svedkom bohatej histórie a kultúrneho dedičstva. Jeho architektúra, vývoj a obnovy odrážajú významné udalosti a zmeny v regióne. Tento chrám zostáva dôležitým duchovným a kultúrnym centrom pre miestnu komunitu.
tags: #farnost #najsvatejsej #trojice #v #presove