Tekovské Lužany, ležiace vo východnej časti Podunajskej nížiny v širokej doline dolného Hrona, patria k najväčším obciam Levického okresu. Podľa archeologických nálezov bolo toto územie osídlené už v mladšej dobe kamennej. V okolí sa našli pamiatky z doby bronzovej, hallštatskej, laténskej i rímskej.
Prvá písomná zmienka o obci Tekovské Lužany pochádza z roku 1156, ktorá ju spomína pod názvom S U R L O U už ako významnejšiu faru. V roku 1293 už patrili ostrihomskému arcibiskupstvu. V roku 1311 spolu s ostatnými arcibiskupskými panstvami bola i táto obec vyplienená Matúšom Čákom. Od začiatku 16. storočia, ako to vyplýva z metácie v roku 1508, boli Tekovské Lužany už zemepánskym mestečkom (oppidum).
Napriek tomu, že v roku 1561 boli Tekovské Lužany spolu so širokým okolím Turkami vyplienené, rozvoj mestečka pokračoval. V rokoch 1571 - 1573 tu bolo 196 poddanských usadlostí. Z roku 1601 je zmienka už aj o jestvovaní školy a od roku 1662 malo mestečko s vyslovene poľnohospodárskym charakterom jarmočné právo. V roku 1720 tu bolo 80 daňovníkov, výsek mäsa i krčma. Staré súpisy z roku 1746 uvádzajú aj 15 remeselníkov, 6 obchodníkov so soľou a štyroch iných. Od roku 1839 v zjednotenom cechu bolo registrovaných 26 rôznych remeselníkov.
Je veľmi zaujímavé, že v druhej polovici 18. storočia zo všetkých mestečiek Tekovskej župy najviac jarmokov bolo v Tekovských Lužanoch a Zlatých Moravciach - po osem v roku. V Tekovských Lužanoch sedem jarmokov bolo spoločných - dobytčích i výkladných, len jeden nemal dobytčiu časť. Ich hlavnou náplňou bol obchod s dobytkom a s remeselníckymi i domácimi výrobkami. Určite s týmto súvisí i zavedenie chovu koní na okolí a v náväznosti na to i skutočnosť, že v tomto období sa Plavé Vozokany a Tekovské Lužany spomínajú ako známe miesta kde sa pestuje v značnej miere aj ovos. Podľa súpisu z roku 1782 v juhovýchodnej časti Tekovskej župy najviac plemenných koní chovali v Hornej Seči (23) a práve v Tekovských Lužanoch (20).
Podľa prvých súpisov obyvateľstva v Uhorsku, mestečko Tekovské Lužany malo v roku 1770 1017 obyvateľov, v roku 1786 1241 obyvateľov. V roku 1786 bolo pri súpise zaznamenaných 232 domov a 252 rodín. Podľa sociálneho rozvrstvenia zo 621 mužov vykázali 2 kňazov, 7 šľachticov 13 mešťanov, 147 sedliakov, 119 dedičov mešťanov a sedliakov 120 želiarov, 33 iných a 180 detí a mládeže do 17 rokov.
Na konanie trhov, na ktorých sa predávalo hlavne obilie a ďalšie produkty roľníckych hospodárstiev, získali Tekovské Lužany právo až 10.4.1845. 19. apríla 1849 sa pri Tekovských Lužanoch odohralo jedno z najkrvavejších bojových stretnutí medzi maďarskými honvédmi a cisárskymi vojakmi v revolučných rokoch 1848/1849. Na bitevnom poli zostalo vyše 1400 mŕtvych a ranených. Padlých vojakov pochovali do spoločných hrobov v Tekovských Lužanoch a v Leviciach. Na počesť víťazstva revolučných vojsk v tejto bitke a padlých vojakov bol v roku 1876 postavený v obci pamätník, ktorý je v súčasnosti chránenou kultúrnou pamiatkou.
Po porážke a kapitulácii kossuthovskej armády pri Világoši v roku 1849 okresné sídlo z Levíc bolo preložené do Tekovských Lužian, kde zostalo až do roku 1884. Z hľadiska ďalšieho rozvoja obce v druhej polovici 19. storočia má mimoriadne veľký význam vybudovanie železničnej trate Levice - Čata a jej odovzdanie do prevádzky v roku 1887. Pretože dva roky predtým bola otvorená trať Čata - Štúrovo, Tekovské Lužany, ktoré v tom čase mali už len charakter veľkej obce, boli napojené na celouhorskú železničnú tepnu. Táto skutočnosť má určite podiel na tom, že v rozvoji obce nenastala badateľnejšia stagnácia.
Po skončení prvej svetovej vojny sa stali Tekovské Lužany so širokým okolím na južnom Slovensku súčasťou novovytvorenej Československej republiky. Po vzniku Maďarskej republiky rád sa v júni 1919 maďarská Červená armáda dostala až na územie Levického okresu a aj v Tekovských Lužanoch bolo vytvorené miestne robotnícke direktórium. No už predtým počas generálneho štrajku v decembri 1920, štrajkovali aj tekovskolužianski robotníci. V apríli 1921, kedy sa v okrese šírilo štrajkové hnutie poľnohospodárskych robotníkov za dodržanie kolektívnych zmlúv, bolo v Tekovských Lužanoch 314 štrajkujúcich. Elektrifikácia obce sa začala v roku 1929 podľa projektov elektroinžiniera Gézu Neumana. Prvé 220V elektrické lampy sa v Tekovských Lužanoch rozsvietili 17. apríla 1929.
V roku 1938 boli Tekovské Lužany viedenským rozhodnutím pričlenené k horthyovskému Maďarsku. Nasledovali vojnové roky, roky obmedzovania demokratických práv a slobôd. Celé židovské obyvateľstvo obce bolo deportované, a iba niekoľkým sa po vojne podarilo vrátiť z koncentračných táborov. Po rokoch vojnových útrap bola obec oslobodená Sovietskou armádou dňa 25. marca 1945. Od 1. apríla 1949 do 1. júla 1961 bola obec súčasťou želiezovského okresu.
Po obnovení republiky sa začína proces socialistických premien obce. Boli poštátnené veľkostatky. Po rekonštrukcii vojnou poškodenej miestnej mliekárne už vo februári 1946 začal výkup mlieka z desiatich obcí a od mája 1947 aj jeho tunajšie spracovanie. V máji 1947 bolo založené Roľnícke strojové družstvo so 116 členmi. V nasledujúcom roku došlo k poštátneniu mlyna. Miestni remeselníci v októbri 1949 vytvorili tzv. Všeužitočný kombinát, ktorý vyvíjal činnosť až do júla 1953, kedy prešiel do vtedajšieho Okresného komunálneho podniku v Želiezovciach.
V máji 1947 sa začalo násilné vysídlenie obyvateľstva maďarskej národnosti. V prvej etape, ktorá sa začala 15. mája 1947 bolo vysídlených 146 rodín, v druhej etape od 8. októbra do 20. novembra 1948 bolo vysídlených 169 rodín, celkom bolo vysídlených 315 rodín prevažne do Bátaszéku (106 rodín, 307 ľudí), ostatné rodiny (209) sa umiestnili do ďalších okolitých lokalít v menších počtoch. Na ich miesto sa prisťahovalo 130 rodín z Kondorošu, Sarvašu, Békeskej Čabi a z Čabačúdu. V januári 1947 sa začali násilné deportácie obyvateľov do Čiech.
Ďalšie zásadné zmeny do života obce a jej obyvateľov priniesla kolektivizácia. Táto sa začala v roku 1949 založením Jednotného roľníckeho družstva v Tekovských Lužanoch a pokračovala v roku 1950 založením ďalších družstiev vo vtedajších Hulvinkách a Tekovských Lužiankach. Svojimi hospodárskymi výsledkami patrili medzi popredné poľnohospodárske podniky Levického okresu.
K Tekovským Lužanom administratívne patrí i osada Zálagoš, kde dlhé roky úspešne hospodáril Štátny majetok Želiezovce. Od roku 1952 sú správy vyhlasované miestnym rozhlasom, skončilo sa ich „vybubnováva-nie“. V roku 1958 sa začalo s postupným asfaltovaním miestnych ulíc, ktorých dĺžka dosahuje 22 km. V rokoch 1957 až 1958 bola bývalá cirkevná škola bola prerobená na poľnohospo-dárske odborné učilište s internátom, ktoré v obci pôsobilo od 1. septembra 1961 do konca roku 1966. V rokoch 1961 až 1964 sa v obci betonovali chodníky, ich dĺžka presiahla 36 km. 6. júla 1964 sa započalo s rekonštrukciou budovy pošty na ulici Poštovej. Medzi rokmi 1960 a 1970, ako súčasť meliorizácia potoka Lužianka sa za obcou vybudovala vodná nádrž s celkovou rozlohou 18 ha.
1. januára 1969 je v obci zriadený Obvodný úrad pre 6 obcí s celkovým počtom obyvateľov 8463. V rokoch 1969 až 1970 bol rekultivovaný Malý a Veľký Prekár a započalo sa s výstavbou rodinných domov na ulici Osloboditeľov. Povojnové roky boli rokmi všeobecného rozvoja obce, na ktorom sa jednotne podieľali občania oboch tu žijúcich národností národností. Bol vybudovaný kultúrny dom, moderná základná škola, materské školy, detské jasle, zdravotné stredisko, pekáreň, kúpalisko so saunou, benzínové čerpadlo, športový štadión, dom smútku, zrekonštruované kino, vyrástli nové ulice s modernými domami. V posledných rokoch bola ukončená plynofikácia obce a vybudovaný celoobecný vodovod.
Vypracované strategické zámery a ciele sú zárukou ďalšieho rozvoja obce, ako ďalšej významnej kapitoly v jej bohatej histórii.
Filiálky Tekovských Lužian
K obci patria aj jej filiálky, ktoré majú tiež svoju históriu:
Tekovské Lužianky
Tekovské Lužianky /Malé Šarluhy, Malé Šarlužky/ - prvá písomná zmienka o Tekovských Lužiankach je z roku 1339, ktorá ju spomína pod názvom SARO ET ALTERNA SARO, ďalšia z r. 1347 KYSSARLOU, KYSSALOW, kedy ako poddanská obec patrili zemanom zo Želiezoviec. V roku 1535 mali 12 port, v roku 1601 už 45 domov. V roku 1786 mali Tekovské Lužianky 60 domov a 306 obyvateľov, v roku 1826 56 domov s 371 obyvateľmi.
V histórii obce najväčší počet obyvateľov bol zaznamenaný v roku 1890 a to 705. V roku 1961 tu žilo 513 ľudí. Obec patrila pod notársky úrad v Tekovských Lužanoch, takisto školopovinné deti navštevovali školu v Tekovských Lužanoch. Na území obce sa nachádzala synagóga pre židovské obce z Tekovských Lužianok a z Hulviniek. Medzi svetovými vojnami sa v obci nachádzali 4 obchody so zmiešaným tovarom, 2 krčmy, holič a jeden mlyn. V roku 1965 bola obec administratívne pričlenená k obci Tekovské Lužany.
Hulvinky
Hulvinky sú písomne doložené v roku 1354 pod názvom HELUEN. V období feudalizmu patrili ostrihomskému arcibiskupstvu. V roku 1534 mala obec 10 port, v roku 1601 36 domov, v roku 1720 15 daňovníkov, v roku 1786 31 domov a 181 obyvateľov, v roku 1828 37 domov a 241 obyvateľov, v roku 1890 396 obyvateľov a v roku 1961 411 obyvateľov.
Súpis z roku 1715 uvádza, že v Hulvinkách bol vodný mlyn, čím sa nemohla pochváliť každá obec, dokonca ani mestečko Tekovské Lužany. V obci sa nachádzala reformovaná základná škola s učiteľským bytom. V roku 1930 bola postavená zvonica. Veľmi významným a pre obec typickým bolo v minulosti pestovanie viniča hroznorodého - prvé viničné knihy pochádzajú z roku 1600. Na starom pečatidle obce z 19. stor. bol zobrazený biskup s textom: „HÖLVÉNY HELYSÉG PECSÉTJE“.
Cirkevné pamiatky v Leviciach a okolí
Mesto Levice a jeho okolie sa môžu pochváliť bohatou históriou a množstvom kultúrnych pamiatok, medzi ktoré patria aj sakrálne stavby. Rímskokatolícka cirkev zohrávala a stále zohráva významnú úlohu v duchovnom a kultúrnom živote mesta a regiónu.
Levický hrad
Medzi najvýznamnejšie cirkevné pamiatky v Leviciach a okolí patria:
- Kostol sv. Michala archanjela: Postavený v rokoch 1773 - 1780 rodinou Esterházyovcov po veľkom požiari mesta na mieste zničeného starého kostola.
- Kostol reformovanej kresťanskej cirkvi: Postavený v rokoch 1785-1788 na mieste prvého dreveného kalvínskeho kostola.
- Evanjelický kostol a.v.: Evanjelický a. v. kostol začali stavať r. 1789 tunajší pravoslávni Srbi na mieste starého majera Františka Jankovicsa.
- Kostol sv. Jozefa s kláštorom: Barokový kostol sv. Jozefa dala postaviť rehoľa františkánov v rokoch 1714-1720.
- Synagóga: Prvú synagógu si levickí Židia postavili v roku 1853.
- Trojičný stĺp: Klasicistický stĺp sv. Trojice bol postavený v roku 1777 v blízkosti kláštora.
- Kaplnka sv. Jána Nepomuckého: Kaplnka sv. Jána Nepomuckého pochádza z 19. storočia a nachádza sa v lokalite Strážneho vrchu.
- Kaplnka sv. Urbana: Kaplnka bola postavená v klasicistickom slohu v roku 1777.
- Kalvária: Pôvodná kaplnka na vŕšku Kalvárie bola prestavaná na klasicisktický kostolík v roku 1821.
- Románsky kostolík reformovanej kresťanskej cirkvi, Kalinčiakovo: Najstaršou a zároveň najznámejšou architektonickou pamiatkou okolia je románsky emporový kostolík z 12. storočia.
- Kaplnka Božského Srdca Ježišovho: Postavená bola v eklektickom štýle v roku 1888 pre potreby Milosrdných sestier sv. Vincenta.
- Kostol Ružencovej Panny Márie, Kalinčiakovo: Rímskokatolícky kostol Ružencovej Panny Márie vznikol prestavbou kaplnky, ktorá bola postavená v roku 1901.
- Kostol sv. Jána Nepomuckého, Malý Kiar: Rokokovo-klasicistický kostol Povýšenia sv. Kríža bol postavený v roku 1777.
Kostol sv. Jozefa s kláštorom v Leviciach
Rímskokatolícky kostol sv. Jozefa s priľahlou budovou kláštora predstavuje významnú súčasť architektonického a duchovného dedičstva mesta. Kostol postavili františkáni - minoriti v rokoch 1714-1720. Štvorkrídlovú poschodovú budovu kláštora pristavali v roku 1740. Po vysťahovaní františkánov z Levíc zásahom cisára Jozefa II. bola budova kláštora pridelená školskej základine. Roku 1814 ju prevzala rehoľa piaristov, ktorá r. 1815 otvorila v kláštore gymnázium.
Kostol bol upravený v r. 1773. Je to jednoloďový priestor s polygonálnym uzáverom presbytéria a pristavanou vežou. Hlavný oltár je z roku 1883 a má závesný obraz sv. Jozefa. Bočné oltáre sú z 19. storočia. Kláštor je štvorkrídlová poschodová budova s priebežnou chodbou a rajským dvorom, pristavaná ku kostolu.
V súčasnosti budovu kláštora používa farský úrad.
Kostol Ružencovej Panny Márie v Kalinčiakove
Rímskokatolícka farnosť v Kalinčiakove prešla v minulosti strastiplnou cestou. Pôvodne katolícky Kostol sv. Anny z 12. storočia sa nachádza na miernom svahu v centrálnej časti obce. Pôvodne bol kostolík obohnaný pevnostným múrom, z ktorého sa do dnešných čias zachovali len nepatrné zvyšky.
V súpise pápežských desiatkov z rokov 1332 - 1337 sa v Kalinčiakove spomína farár Ján, ktorého ročný príjem nebol väčší ako dve hrivny striebra (okolo 0,5 kg), z čoho zaplatil 12 grošov pápežského desiatku. Pôvodne jednotnú katolícku obec v 16. storočí rozdelili myšlienky reformačného hnutia prúdiace zo západnej Európy. V roku 1655 kostol prešiel do rúk reformovanej cirkvi a patrocínium sv. Anny sa prestalo používať.
V čase rekatolizácie sa miestnej šľachtickej rodine Kálnayovcov podarilo kostol ubrániť pred konfiškáciou, preto naďalej ostal v rukách protestantov. Novými majiteľmi Kalinčiakova sa neskôr stali Simonyiovci, Nyáryovci a Majthéniovci, vďaka ktorým sa do obce dostalo niekoľko katolíckych rodín. V roku 1826 v obci žilo 60 katolíkov, 96 evanjelikov a 70 reformovaných veriacich. Počas 25 rokov sa počet obyvateľov takmer zdvojnásobil a bol zaznamenaný príliv hlavne katolíckeho obyvateľstva.
Pretože kalinčiakovskí katolíci nemali vlastný sakrálny objekt, boli nútení na sväté omše dochádzať spočiatku do Mýtnych Ludán, neskôr do matkocirkvi v Krškanoch, ktorej boli ako filiálka v cirkevných záležitostiach podriadení. Myšlienka o vlastnom dome božom katolíkov začala nadobúdať reálne rozmery až v roku 1901, kedy zbožná manželka miestneho richtára a veľkostatkára Dr. Kálmána Halassyho, Gabriela (1868 - 1928), požiadala obecné predstavenstvo o povolenie vystavať kaplnku. Kaplnku sa podarilo postaviť za pomerne krátky čas z darov veriacich, ale predovšetkým za podpory ostrihomského pomocného biskupa Medarda Kohla. Kaplnku zasvätenú Panne Márii Ružencovej požehnal biskup Kohl 6. októbra 1902, deň po posviacke kostolných veží farského kostola v Leviciach.
Kaplnka predstavovala klasickú sieňovú stavbu s polygonálnym uzáverom a rovným stropom. Po čase sa kaplnka ukázala byť malou a nedokázala poňať väčšie množstvo veriacich. Napriek socializmu sa miestnym veriacim podarilo kaplnku v niekoľkých stavebných etapách zväčšiť na kostol.
Kostol sv. Karola Boromejského v Novom Tekove
Počiatky Kostola sv. Kostol zasvätený sv. Mikulášovi vo vtedajšej mestskej časti Starého Tekova s názvom Štvrtok sa prvýkrát spomína v písomných prameňoch až v roku 1411. Išlo o chrám, ktorý postavili zrejme už niekedy v druhej polovici 13. alebo na začiatku 14. storočia. Niekedy v druhej polovici 15. storočia bola z dosiaľ neobjasnených príčin táto stavba odstránená a na jej mieste postavený nový kostol.
Po osamostatnení sa Štvrtka, vtedy už Nového alebo Stoličného Tekova v polovici 16. storočia sa kostol stal farským chrámom. V roku 1713 sa chrám po predchádzajúcom rušnom období stáva opätovne katolíckym. V roku 1731 bol kostol opätovne vysvätený, pričom dostal súčasné patrocínium sv. Karola Boromejského. Zrejme niekedy v 80. rokoch 18. storočia došlo k neskorobarokovej prestavbe objektu. Pri nej boli zvýšené obvodové múry lode i svätyne o cca 90 - 100 cm. Drevený strop v lodi bol nahradený murovanou klenbou. V západnej časti lode pribudla drevená tribúna. Už okolo roku 1811 sa realizovala ďalšia významná klasicistická prestavba, ktorá dala chrámu jej súčasnú podobu.
Veľké škody utrpel kostol v bojoch 2. svetovej vojny na prelome rokov 1944 a 1945. Vysoká ihlancová strecha veže bola odstrelená a múry celkovo boli poškodené streľbou. Chrám sa však povojne podarilo opraviť, pričom došlo aj k istým zásahom do architektúry a výzdoby fasád. Obnovou prešiel kostol aj koncom 20. a začiatkom 21. V staršej literatúre sa len vo všeobecnosti uvádzalo, že dnešný kostol vznikol v 18. storočí, resp. v roku 1811 na stredovekých základoch.
Za niekoľko málo mesiacov od mája 2011 do augusta 2012 sa na oprave kostola urobil neuveriteľný kus práce. Veriaci, ktorí sa zúčastňovali na brigádach vedia posúdiť a zhodnotiť objem týchto prác a popri tom boli priamymi svedkami historicky neopakovateľných okamihov odhaľovania dávnej histórie. Ostatní občania mali možnosť nazrieť do histórie spred niekoľkých storočí späť, počas tzv. Architektonicko - kultúrne a archeologické prieskumy v 19. storočí a v polovici predošlého 20. storočia na objekte farského kostola a v jeho okolí mali charakter iba prieskumného bádania. Až pri ostatných sanačných prácach na farskom kostole bol objavený historicko - archeologický skôst odkrytých základov ranorománského kostola.
Za najstaršie pozostatky po niekdajšej stavbe kostola (predchodcu dnešného), možno považovať objavené základy románskej architektúry lode kostola s presbytériom približne s vnútornými rozmermi 7,35 x 6,40 m. Jedná sa pravdepodobne o najstaršiu sakrálnu stavbu z prvej polovice 11.storočia. Z odkrytých základov bolo možné predpokladať a vidieť ďalšie stavebné etapy a to rozšírenie románskej stavby najprv na juh a neskôr na severozápad, kde gotické presbytérium s vonkajšími opornými piliermi nahradilo malú románsku svätyňu.
Farský kostol, ktorého patrocínium poznáme až z novovekých kanonických vizitácií, v roku 1561 ho uvádzajú ako kostol Blahoslavenej Panny Márie a až v roku 1713 sa stretáme konkrétne s mariánskym zasvätením Nanebovzatia Panny Márie. Hlavný oltár s obrazom Nanebovzatia Panny Márie dal zhotoviť barón Mikuláš Jaklin. Dňa 22. mája 1729 ho vysvätil titulárny biskup Žigmund Berényi ostrihomský sulfragán.
Jeden bočný oltár sv. Juraja bol postavený vďaka potomkom miestneho obyvateľa Jána Hlôšku niekedy pred rokom 1731. Druhý bočný oltár sv. Jána Krstiteľa dal postaviť kňaz Juraj Fábry, ktorý v Starom Tekove pôsobil v rokoch 1710 - 1730. Až v ďalšom období niekedy v roku 1733 za farára Imricha Bána v neskorogotickom období bol kostol rozšírený do dnešnej podoby o súčasné polygonálne presbytérium a o južnú stenu. Chrámová loď bola zaklenutá valenou klenbou s lunetami, vybudovaná bola empora (chór), ohradený cintorín pri kostole. Obyvateľ Starého Tekova Martin Jančár financoval postavenie jednej z kaplniek pri hlavnom vchode na kostolné nádvorie. V kostole sú od roku 1911 uložené relikvie sv. Klimenta a sv. Blandíny. V roku 1916 bol vymenený hlavný oltár za nový s vyobrazením Nanebovzatia Panny Márie, ktorý je výrobkom budapeštianskej firmy Rétay és Benedek a ktorý v kostole stojí dodnes.
Na rozhraní 20. a 21. storočia začali sa na starotekovskom farskom kostole prejavovať statické poruchy, čoho výsledkom boli výrazné trhliny obvodových múrov a stropu kostola. Archeologický výskum v roku 2011 (ktorý bol súčasťou sanačných prác) tak ako aj archeologické výskumy v minulosti potvrdil, príkostolový cintorín na ktorom sa pochovávalo s krátkymi prestávkami takmer nepretržite v 11. - 18. storočí. Samotná sanácia a oprava kostola v r. 2011 - 2012 pozostávala z odvodnenia objektu kostola ako i okolia kostola, odizolovania obvodových stien od okolitého terénu kostola a nahradenie dreveného klenbového vzpaženia oceľovým, zateplenia povalovej časti polyuretánovou penou.
Prehľad farárov pôsobiacich v Bukovej
Po zriadení farnosti Buková bol od 15. septembra 1787 menovaný prvý správca fary v osobe Fabiána Bokolla, expaulína. Bokoll i niektorí správcovia fary po ňom mali titul „ Capellanus localis“.
Medzi farármi z konca 18. storočia sú dvaja členovia Slovenského učeného tovarišstva - bernolákovci: Rudolf Hiray , ako správca fary v Bukovej bol od roku 1793 členom Tovarišstva; Štefan Machovič sa stal členom Tovarišstva v roku 1793, teda ešte ako teológ. V rokoch 1867-1879 pôsobil v Bukovej Štefan Bezák, neskorší správca (1892-1901) a podpredseda Spolku sv. Vojtecha (1901). V roku 1888 prišiel za administrátora Bukovej známy redaktor, spisovateľ, vydavateľ a literát, známy bojovník za práva slovenského ľudu Martin Kollár, ktorý sa neskôr, ako trstínsky farár stal správcom Spolku sv. Vojtecha (1901 - 1919).