Rímskokatolícky Kostol Nájdenia Svätého Kríža: História a Architektúra

Kalvárie na území Slovenska začali v 18. a 19. storočí vo veľkej miere stavať predovšetkým jezuiti. Do svojej rekatolizačnej činnosti zapájali všetky účinné prostriedky, najmä tie s hromadným a verejným dosahom. Tie sa im otvárali pri pobožnostiach krížovej cesty slávených vonku, v prírode, na voľnom priestranstve, v prostredí prispôsobenom na vyvolávanie silných duchovných zážitkov. Na strednom a východnom Slovensku vytvorili sieť kalvárii rozložených v rôznych krajoch a oblastiach, z ktorých sa takto stali ohniská náboženského života.

Náboženské pohnútky však veľmi silno dopĺňali aj tie nenáboženské. Len nedávno sa utíšili turecké vojny, prestali tuhé politické a cirkevné boje, skončili sa rozličné povstania. Na to však obyvateľstvo kosili nákazlivé choroby ako mor či cholera, ale aj obyčajný hlad.

Práve preto územie tejto časti Spišskej diecézy nezasiahol silný prúd budovania Kalvárií v 18. storočí. Jezuiti ich postupne vybudovali v Prešove, v Kláštore pod Znievom, Košiciach a Banskej Štiavnici. Až druhá vlna jezuitskej výstavby v 19. storočí zasiahla veľmi silno najmä hornú Oravu a jednu kalváriu nechala aj na Liptove.

Rekatolizácia v Ružomberku, o ktorú sa zaslúžili hlavne jezuiti, ale aj svetskí kňazi, farári a kapláni, skončila sa definitívne začiatkom 18. storočia, keď roku 1709 po zdolanom rákócziovskom povstaní natrvalo odovzdali farský kostol do rúk katolíkov.

Prvý pokus o ružomberskú Kalváriu viaže sa k menu farára Jána Nepomuka Záhoru. Farár Ján Nepomuk Záhora po odmietnutí odpustkov hľadal iné riešenie, ako duchovne obohatiť farníkov - a vtedy prišiel, zdá sa, na myšlienku Kalvárie. Myšlienka dozrela až natoľko, že sa už usporiadala verejná zbierka na výstavbu kalvárie. Lenže napriek všeobecnému porozumeniu i nadšeniu, od prvých príprav a zbierania potrebného kapitálu, nepostúpilo sa ďalej. No myšlienka tu už bola. Osvojili si ju veriaci aj magistrát, ako patrón, ktorý v tom čase volil ružomberského farára.

Priaznivé podmienky pre stavbu kalvárie v Ružomberku nastali, keď bol za farára zvolený Andrej Kučma. Do Ružomberka už prišiel obohatený mnohými skúsenosťami z praktickej pastorácie a obdarený taktom pri získavaní dôvery veriacich i nápomoci patronátu. Vzdelaním bol klasicista, vedúcimi sklonmi povahy typický osvietenec zo začiatku 19. storočia.

Dňa 22. augusta 1857 napísal A. Kučma list biskupovi Ladislavovi Zábojskému v ktorom žiadal povolenie na výstavbu kaplnky na území Ružomberka. Odôvodnil to poškodením pozemkov po ťažbe, ktoré zapríčinili rozpadávanie sa kaplnky sv. Kríža, ktorú miestni využívali. Biskup súhlasil, ale pripomenul, že je potrebné kaplnku nielen postaviť, ale sa aj o ňu starať.

Farár A. Kučma zariadil, že udržiavanie kaplnky dobrovoľne prebralo na seba mesto, za čo žiadalo, aby sa v kaplnke, ktorá sa postaví zo zbožných darov, mohli odbavovať bohoslužby. Po tejto informácii biskup Ladislav Zábojský 30. augusta 1858 udelil povolenie na stavbu kaplnky a odpustky. Pozitívna odpoveď z Ríma znamenala, že už 15. augusta 1860 boli ukončené všetky práce na Kalvárii.

Kostolík postavili v oneskorenom, jednoduchom barokovom štýle. Posviacka hotového kostolíka sa konala 14. septembra 1859 miestnym farárom Andrejom Kučmom. Na posviacke sa zúčastnilo asi 5000 osôb, z nich sa asi 1000 vyspovedalo a pristúpilo k sv. prijímaniu.

Stavba kalvárskeho kostola stála 1833 zlatých a 73 grošov rakúskej valuty. Veriaci obetovali na ten cieľ 773 zlatých a 98 grošov. Mesto dalo 1056 zlatých a 79 a pol groša.

Po stavbe kostolíka hneď na druhý rok pristúpil farár A. Kučma k dobudovaniu ostatku - štrnástich zastavení. Posvätil ich 15. augusta 1860. Zastavenia vyšli na 548 zlatých a 67 grošov. Sumu vyzbierali z ofier veriacich (215 zlatých a 40 grošov) a z pokladnice mesta (333 zlatých a 27 grošov). Kamenný a drevený materiál darovalo mesto. Obrazy štrnástich zastavení namaľoval Maximilián Ráčkay, tvrdošiansky maliar za 98 zlatých. Pozlátenie vyšlo na ďalších 20 zlatých.

Andrej Kučma vyvolil pre Kalváriu skutočne pôvabné a príjemné miesto. V scenérii a panoráme bohato členenej a vrstvenej prírody zastrela sa aj jej umelecká jednoduchosť a v celku s prírodou nadobudla veľkolepejší dojem.

Kostolík, postavený na náhornej rovinke, organicky zapadol do menšieho sedla, v ktorom sa zbieha výbežok vrchu Sidorovo a Záhumnia, v úzadí s dolinou Hrabova a Magurou. Takto sa Kalvária so všetkých strán oprela o reťaz vrchov, od ktorých sa odráža a vyzdvihuje.

V intenciách Andreja Kučmu aj kostolík aj štácie cielili k tomu, aby budúca kompletná kalvária v Ružomberku, prvá a jediná v celom Liptove, prevzala funkciu náboženského ohniska tejto župy. Aj jej polohu vybral tak, aby bola viditeľná zo široka-ďaleka, najmä z horného Liptova, aby tak na seba upozorňovala a lákala k sebe.

Pri prípravných prácach okolo posviacky zainteresoval o ňu kňazstvo všetkých liptovských dištriktov, aj františkánov, aby sa zjavne ukázalo, že ide o celoliptovskú náboženskú udalosť, a aby sa v tomto zmysle začala tvoriť silná tradícia.

Po odchode Kučmu nastal v ružomberskej farnosti z viacerých dôvodov nepokoj. Nepokračovali ani tradičné púte, a preto sa biskup Ladislav Zábojský rozhodol Andreja Kučmu poslať po šiestich rokoch naspäť do Ružomberka. Prišiel na čas od februára 1866 do júla 1868.

Prvá, základná oprava ružomberskej Kalvárie sa vykonala za farára Dr. Antona Kurimského. Kalvária - čiastočne opravená roku 1927 a roku 1935 za farára Andreja Hlinku, keď sa reštaurovali reliéfy, namontovali železné dvere a lampáše do štácií - bola zanedbaná, priam v kritickom stave.

Myšlienka sa začala uskutočňovať v druhej polovici roka 1945, keď nemenovaný darca zložil na opravu Kalvárie 10 000 Kčs. Renovácia sa začala v apríli 1947 a s rozličnými prestávkami sa v nej pokračovalo do 19. septembra 1948, keď sa Kalvária posvätila. V úprave celého terénu, cesty, jarkov, topoľov a podobne, sa pokračovalo ešte aj v roku 1949.

Podarila sa aj vďaka mimoriadnemu porozumeniu a obetavosti ružomberských podnikateľov a farníkov, ktorí pomohli pri nedostatku materiálu a síl.

Pred rekonštrukciou plnila Kalvária iba miestnu funkciu. Slávili sa v nej do roka dva odpusty, na sviatky Nájdenia a Povýšenia sv. Kríža. Po renovácii, keď Kalvária znovu nadobudla dôstojný vzhľad, a keď sa obohatila o cenné umelecké, najmä sochárske útvory, pomýšľa sa obnoviť jej prvotnú tradíciu a vybudovať z nej živé náboženské ohnisko a pútnické stredisko pre celý Liptov.

Potom ružomberská Kalvária bude nielen vývodiť nad celým krajom, ale bude aj kotviť v srdciach a prinášať im životodarné milosti.

Kalvária v Ružomberku

Kostoly Nájdenia Svätého Kríža na Slovensku

Pozrime sa na dva kostoly Nájdenia sv. Kríža, ktoré sa nachádzajú na Slovensku:

Kostol Nájdenia sv. Kríža v Haliči

Klasicistický kostol v Haliči bol postavený v roku 1835 a renovovaný v rokoch 1890 a 1921. Je to jednoloďový priestor so segmentovým uzáverom presbytéria, južnou sakristiou a dvoma nadstavanými vežami.

Interiér: Je zaklenutý českými plackami, uprostred s náznakom kupoly. Nad vchodom je murovaná organová empora s konvexným parapetom na arkádach. Po obidvoch stranách presbytéria sú zasklené panské oratóriá.

Exteriér: Dvojvežová hlavná fasáda je členená pilastrami s kordónovými rímsami a má predstavaný portikus na mohutných stĺpoch, ktorý je zakončený trojuholníkovým štítom. Veže sú členené dvojicou pilastrov, vo vrchnej časti združenými pilastrami a sú zastrešené zvonovitou prilbou s laternou.

Hlavný oltár z prvej polovice 19. storočia sa skladá z predstavanej menzy a závesného obrazu Povýšenia sv. Kríža. Bočný oltár Panny Márie je z prvej polovice 19. storočia a skladá sa z predstavanej menzy a závesného obrazu z roku 1860, predstavujúceho Immaculatu od J. Jonassa. Bočný oltár sv. Jána Nepomuckého je klasicistický z roku 1835 s obrazom svätca. Kazateľnica je klasicistická z prvej polovice 19. storočia, so štvorcovým parapetom s kazetami. Pseudobaroková drevená krstiteľnica z konca 19. storočia má mramorovú kupu s lupeňovitým dekorom.

Stav kostola je dobrý a slúži svojmu účelu.

Kostol Nájdenia sv. Kríža v Haliči

Kostol Nájdenia sv. Kríža v Čičmanoch

Barokový kostol v Čičmanoch pochádza z roku 1669. Bol postavený na základoch staršej stavby, pravdepodobne zvonice s modlitebňou, o čom je správa o zvone z roku 1588. Opravený bol pred rokom 1798. Kostol je jednoloďová stavba s rovným uzáverom presbytéria a s predstavanou vežou, zaklenutá krížovými hrebienkovými klenbami na vtiahnutých pilieroch. Fasáda je hladká.

Zariadenie interiéru je z 19. a 20. storočia. Z pôvodného zariadenia zostal hlavný oltár postavený okolo roku 1798. Pôvodný obetný stôl bol v roku 1810 nahradený stolom z tvrdého materiálu. Bočný oltár Panny Márie bol vybudovaný v roku 1803 s ľudovými plastikami a kazateľnica v parapete s plastikami Panny Márie, Krista a sv. Anny je z 18. storočia. Kazateľnica bola v roku 1802 dovezená z Tužiny. Organ je z roku 1738 v klasicistickom štýle a má jeden manuál a 6 registrov.

Kostol Nájdenia sv. Kríža sa nachádza na návrší nad obcou, takmer v strede obce. Za kostolom je situovaný cintorín.

Aj napriek nízkemu počtu obyvateľov sú Čičmany historicky samostatná rímskokatolícka farnosť a patrila pod dekanát Rajec.

Stav kostola je veľmi dobrý a slúži svojmu účelu.

Kostol Nájdenia sv. Kríža v Čičmanoch

Porovnanie kostolov Nájdenia sv. Kríža v Haliči a Čičmanoch

Nasledujúca tabuľka sumarizuje základné rozdiely a podobnosti medzi týmito dvoma kostolmi:

Sviatok Nájdenia a Povýšenia sv. Kríža

Sviatok Nájdenia sv. Kríža sa slávi na pamiatku udalostí, ktoré sa odohrali v 4. a 7. storočí. V roku 326 sv. Helena našla v Jeruzaleme kríž, na ktorom zomrel Ježiš Kristus. Jej syn, cisár Konštantín Veľký, dal na tom mieste v roku 335 postaviť veľkolepý chrám. Sv. Helena do tohto chrámu uložila polovicu nájdeného kríža a druhú polovicu poslala svojmu synovi do Carihradu.

Cisár si však ponechal iba časť a druhú časť poslal do Ríma, kde ju dal uložiť do novopostaveného chrámu svätého Kríža. Na pamiatku týchto udalostí sa v Cirkvi začal sláviť sviatok Nájdenia sv. Kríža (2. mája).

Časť sv. Kríža, ktorá bola v jeruzalemskom chráme, tam ostala až do roku 614. V tom roku kráľ Perzie Chosroes II. spustošil Mezopotámiu, časť Sýrie a Palestínu.

V roku 629 cisár Heraklius spolu s patriarchom Zachariášom slávnostne vstúpili aj s celým sprievodom do Jeruzalema. Kríž uložili na oltár do chrámu, kde býval predtým. Udialo sa to 14. septembra 629. Tento deň sa potom začal sláviť ako sviatok Povýšenia sv. kríža.

Niekoľko rokov potom mohamedánski Saracéni zaujali Jeruzalem. Aby svätý kríž znova nepadol do rúk nepriateľov Krista, preniesli ho do Carihradu.

tags: #rimskokatolicky #kostol #najdenia #sv #kriza