Farnosť Partizánske-Šimonovany má bohatú a zaujímavú históriu, ktorá siaha až do stredoveku. Najstaršia farnosť na území mesta, pričom prvá písomná zmienka o nej pochádza z roku 1332. V registri pápežských dianí sa uvádza pod názvom Synam. Od tohto dátumu až do roku 1767 bola filiálkou rímskokatolíckej fary v Malých Kršteňanoch.
Reformácia a protireformácia
Šestnáste a sedemnáste storočie je v cirkevných dejinách spojené s reformáciou. V druhej polovici 16. storočia sa stali prívržencami protestantizmu vplyvní mocenskí činitelia, magnátske rody Forgáčovcov, Balaškovcov, Turzovcov, a rodina Šimoniovcov. Presný dátum obsadenia šimonovianskej fary evanjelikmi nepoznáme, bolo to okolo roku 1610, kedy sa Šimonovany stali súčasťou oslianskeho evanjelického seniorátu. V súvislosti so silnejúcou rekatolizáciou sa už v prvej štvrtine 17. storočia vyvíjal diskriminujúci tlak katolíckej hierarchie na evanjelickú a kalvínsku cirkev. Na rozkaz ostrihomského arcibiskupa Juraja Liptaja sa mala v roku 1647 konať kanonická vizitácia tekovského archidiakonátu. Katolícky kňazi poverení touto úlohou sa kvôli odporu richtára a obyvateľov Šimonovian vôbec nedostali do obce a tak sa obmedzili iba na oficiálny protest.
Obnovenie katolíckej farnosti
V Šimonovanoch od roku 1703 pôsobil katolícky kaplán Matej Fabricius. Šimonoviansky kostol sa definitívne dostal do správy katolíkov po roku 1734. Pôvodne bol zasvätený Kráľovnej anjelov, ale rovnaké patronícium mal aj materský malokršteniansky kostol, preto bol v roku 1703 šimonoviansky kostol zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie. Svedčí o tom oltárny obraz pochádzajúci z tohto obdobia. Po vzniku Československej republiky sa na fare vystriedalo viacero farárov. Najvýznamnejším z nich bol Viliam Fegyveres, ktorý začal písať šimonoviansku Históriu domus, a Jozef Šimuni, ktorý sa stal jednateľom Spolku sv. Vojtecha.
Vznik Baťovian a nová duchovná správa
Služobné počiatky rímskokatolíckej cirkvi sa po vzniku Baťovian spájali s menami administrátora Emila Ondríka a farára Jána Kuchára, ktorí dochádzali vyučovať náboženstvo do Baťovej školy práce. Až 1. júla 1941 bol za exponovaného správcu do Baťovian v šimonovianskej farnosti pridelený Belo Šuman-Hreblay, bývalý riaditeľ katolíckej tlačovej kancelárie v Bratislave, ktorý dostal úlohu starať sa o duševné potreby rímskokatolíckych veriacich osady Baťovany. V tom istom roku sa duchovná správa v Baťovanoch vyňala s jurisdikcie šimonovianskeho farára bez toho, aby bolo treba farnosť formálne rozdeliť. Baťovany boli novovzniknutou osadou a utvorením samostatnej duchovnej správy v nej sa pôvodná farnosť a ani počet duší v nej nezmenšili. Baťoviansky farár mal viesť samostatné matriky s označením „domicilicia Baťovany“.
Názov farnosti znel: Expozitúra rím.-kat. Firma Baťa podporovala stavbu kostolov v Baťovanoch. Pôvodne mali byť postavené dva provizórne kostoly - rímskokatolícky a evanjelický a.v. Náklady na obidva predstavovali sumu 85.000,- Ks. Obidva kostoly mali byť vyhotovené z materiálu zbúranej nocľahárne pri továrni. Stavba bola dokončená 15. mája 1944 a o štyri dni neskôr dostala povolenie na užívanie. Z pôvodných plánov sa uskutočnila len stavba provizórneho dreveného kostolíka, ktoré realizovalo stavebné oddelenie firmy Baťa. Na žiadosť rehoľných sestier Kongregácie dcér Božského Vykupiteľa, ktoré pôsobili v šimonovianskej nemocnici od roku 1943, bola v ich dome v roku 1946 zriadená poloverejná kaplnka. Bol v nej umiestnený oltárny kameň s relikviami. Sv. omše boli iba vo všedné dni, viedol ich dekan zo Šimonovian Ján Kuchárik. Ešte v roku 1946 si sestry pre svoju kaplnku zadovážili krížovú cestu.
Kostol Božského Srdca Ježišovho v Partizánskom
Stavbu kostola v Baťovanoch-Šimonovanoch začal farár Ján Hulla. Baťovany boli v tom čase expozitúrou šimonovianskej farnosti. Pôvodne mal byť kostol zasvätený sv. Tomášovi apoštolovi a mal tak pripomínať slávneho zakladateľa mesta Tomáša Baťu. Firma Baťa uč. spol. darovala v roku 1942 na jeho stavbu 500 tisíc Ks a prisľúbila aj príspevky za zamestnancov v sume 450 tisíc korún ročne. Pozemok pod kostolom, ktorý vlastnila firma, prenajala cirkevnej obci za symbolickú jednu korunu. Celkovo mal a byť zastavaná plocha 508 m2 s kapacitou okolo 1500 ľudí.
Keď sa pôvodný zámer - do Vianoc kostol postaviť - nevydaril a stavba nepokračovala podľa plánu, firma umožnila prepracovanie pôvodných plánov kostola Ing. Vladimírovi Karfíkovi, významnému slovenskému architektovi, ktorý v rokoch 1930 - 1946 pracoval ako vedúci architekt u firmy Baťa. Firma Baťa odmietla byť stavebníkom kostola. Stala sa ním cirkevná obec. Stavebné oddelenie však uskutočňovalo nad stavbou dozor. Základný kameň bol slávnostne posvätený 8. júla 1943 za účasti vtedajšieho prezidenta republiky Dr. Jozefa Tisa a bisupa Dr. Andreja Škrábika z Banskej Bystrice, ktorý vo svojej kázni vzdal hold „geniálnemu duchu Tomáša Baťu“.
Zlá hospodárska situácia po vojne skomplikovala dostavbu kostola. Farár Ján Hulla stavbu kostola nedokončil, lebo v septembri 1945 sa stal kaplánom v Kláštore pod Znievom. V roku 1946 firma Baťa oznámila cirkevnej obci , že kvôli rozsiahlemu dvojročnému budovateľskému plánu nemohla do plánu zahrnúť dostavbu kostola. Železo a stavebný materiál boli iba na prídel. Rím.kat. cirkevná obec v Baťovanoch sa preto rozhodla predávať v septembri 1947 v Mariánke 5-korunové tehličky na podporu stavby kostola. Kostol Božského Srdca v Partizánskom (Baťovanoch) bol postavený v roku 1949.
Dňa 22. mája 1949 boli vysvätené kostolné zvony, ktoré sa mali používať iba pri bohoslužbách. Slávnostný program posviacky nového kostola organizátori pripravili na 25. - 26. mája 1949. Pontifikálnu omši mal viesť biskup Andrej Škrábik. Okrem dramatickej družiny závodného klubu plánovali aj vystúpenie miestneho speváckeho zboru, orchestra a viacerých koncertných umelcov, sprevádzaných novým Riegrovým organom. Kvôli veľkým prekážkam svetskej moci a zásahu ľudových milícií nebol kostol legálne konzekrovaný. Plagáty pozývajúce na slávnosť boli postŕhané a medzi ľuďmi sa rozširovali letáky vyzývajúce k neúčasti na vysviacke. Z poverenia banskobystrického biskupa ho napokon 25. júna 1949 vysvätil miestny farár Matej Zaťko za prítomnosti rehoľných sestier a miništrantov. Oficiálne bol kostol vysvätený 2. septembra 1989 biskupom Jozefom Ferancom. Slávnostne bolo dodatočne vydaným dekrétom z 1. júla 1999 potvrdené toto vysvätenie až pri príležitosti osláv 50.
RADOBICA (SK) rímskokatolícky filiálny kostol Božského Srdca Ježišovho - zvony
Farská budova a jej osudy
Od roku 1943 sa stavala aj fara, ktorá však nikdy neslúžila svojmu účelu, lebo to komunistická moc nedovolila. Zdala sa im príliš veľká pre sídlo rímskokatolíckej cirkvi. Duchovní správcovia bývali najskôr v miestnom hoteli, kde bolo dočasne aj sídlo fary a do roku 1973 v nájomných bytoch. Zriadenie fary v Baťovanoch požadovalo Banskobystrické biskupstvo už v roku 1948. Spor o pôvodnú farskú budovu pokračoval. V roku 1954 ju ONV v Partizánskom bez náhrady vyvlastnil. Najskôr v nej umiestnili III. materskú školu a v roku 1968 ľudovú školu umenia. V tom istom roku bol farskému úradu hospodárskou zmluvou pridelený rodinný dom na Moyzesovej ulici, ktorý mal slúžiť ako fara. Farský úrad túto ponuku neprijal, lebo dom bol typickou obytnou budovou príliš vzdialenou od kostola. Až na jar roku 1969 bol udelený štátny súhlas na postavenie novej farskej budovy, ktorá je situovaná juhovýchodným smerom od kostola na nábrežie rieky Nitry. aru postavili veriaci z vlastných prostriedkov a za prispenia darov zo zahraničia, bez štátnej podpory. J. Vladár a E.
Kostol Nanebovzatia Panny Márie v Šimonovanoch
Prvý farský kostol bol pravdepodobne drevený. Pôvodne neskororománsky panský kostol, ktorý nechali Šimoniovci postaviť v polovici 13. storočia, bol neskoršie prestavaný. Záznamy o jeho oprave pochádzajú z roku 1716. V roku 1717 bola nadstavaná neskororománska veža. Svedčí o tom nápis na portáli nad hlavným vchodom: Honori Magnae Matris B. Mariae V. Romano Catholici Haeredes Simoniani Hanc Turrim Fieri Cuvant 1717 - Napočesť veľkej Matky Blahoslavenej Panny Márie rímskokatolícky dedičia Šimoniovcov postavili túto vežu 1717, Ďalšia oprava kostola sa uskutočnila v roku 1750 po požiari v roku 1743, ktorý ho veľmi zničil. Prestaval sa v barokovom slohu. Pristavili sakristiu a sanktuárium.
V roku 1772 sa pristavil chór a opravila sa renesančná kaplnka povýšenia sv. Kríža. Je pravdepodobne najstaršou časťou kostola. Najstarším oltárom v kostole je bočný oltár Sedembolestnej P. Márie z roku 1735 od neznámeho tirolského majstra, ktorý dal vyhotoviť Gašpar Šimoni. Vo veži kostola boli pôvodne tri zvony. V súčasnosti sú vo veži umiestnené dva zvony. Starší z roku 1923 má 91 kg a je ladený na tón fis. Novší z roku 1940 bol preliaty firmou Fischer v Trnave.
Ďalšie udalosti a pamiatky
V roku 1764 bola postavená budova fary z tehál, pozostávajúca z troch miestností. V januári 1919 sa stal správcom šimonovianskej fary Laurinec Černý, ktorý sa zaslúžil o výstavbu dnešnej farskej budovy. Kaplnka Sedembolestnej Panny Márie sa nachádza na kopci popri ceste do Veľkých Krštenian. Obyvatelia Šimonovian tu konali púte na sviatok patrónky. Bola postavená v roku 1718 a je náhrobným pamätníkom dvoch synov Ondreja Šimoniho, Petra a Pavla, ktorí spáchali na tomto mieste samovraždu.
Cirkevná správa rímskokatolíckej cirkvi na území dnešného mesta Partizánske bola v minulosti rozdelená medzi tri farské obvody - Šimonovany, Veľké Bielice a Skačany, ktoré spravovali dve biskupstvá. Šimonovany patrili pod správu ostrihomského arcibiskupstva. Novovzniknuté Banskobystrické biskupstvo sa rozprestieralo na území bývalých stolíc Zvolenskej, Turčianskej, čiastočne Tekovskej a Nitrianskej. Pri založení malo biskupstvo šesť dekanátov: Zvolenský, Hornoturčiansky, Dolnoturčiansky, Svätokrížsky, Bojnický a Osliansky a delilo sa na 12 dištriktov v rámci 4 archidiakonátov.
Sviatok Nanebovzatia Panny Márie
Sviatok: 15. Sviatok Nanebovzatia Panny Márie je zo všetkých mariánskych sviatkov najstarší. Tradícia ho spomína už pred efezským snemom, ktorý bol v roku 431. Slávil sa aj v najstarších východných cirkvách - v arménskej i etiópskej. Postupom času sa šíril na celú Cirkev. Na Prvom vatikánskom sneme v roku 1870 dvestoštyri biskupov žiadalo pápeža Pia IX., aby vyhlásil dogmu (článok viery), že Panna Mária bola po smrti s telom i dušou vzatá do neba. Vtedy sa to nestalo. Až v milostivom roku 1950, 1. novembra, vyhlásil pápež Pius XII. Nanebovzatie Panny Márie ako tajomstvo, v ktoré máme veriť.
Biskupi uvádzali tri vieroučné dôvody na základe učenia apoštolov (Rim 5,8; 1 Kor 15,24; Hebr 2,14), podľa ktorého triumf Krista nad diablom predpovedaný v raji spočíva v trojitom víťazstve - nad hriechom, žiadostivosťou a smrťou. O mieste a čase smrti Panny Márie nemáme zaznamenané nič určité. Najstaršia literatúra, ktorá hovorí o Nanebovzatí, je grécke dielo De obitu S. Dominae (O smrti sv. Panny). Tradične sa o mieste smrti Panny Márie zvykne hovoriť, že to bolo mesto Efez, kde pôsobil aj sv. Ján, apoštol, ktorému Kristus na kríži zveril svoju matku (Jn 19,25-27). Sv. Ján Damascénsky (P. G., I, 96) hovorí o tradícii jeruzalemskej cirkvi: „Sv. Juvenal, jeruzalemský biskup na chalcedónskom koncile (451) oznámil cisárovi Marciánovi a Pulcherii, ktorí si priali vlastniť telo Božej matky, že Mária zomrela v prítomnosti apoštolov; ale keď neskôr na žiadosť sv. Tomáša otvorili jej hrob, zistili, že je prázdny. Na základe toho apoštoli dospeli k presvedčeniu, že jej telo bolo vzaté do neba.“ Iná tradícia zase spomína, že zomrela vo veku sedemdesiatdva rokov bez bolesti.
Niektorí pochybovali, že zomrela, keďže nemala dedičný hriech, no na druhej strane ona sama podliehala následkom dedičného hriechu - cítila bolesť. Nanebovzatie Panny Márie má pre nás veriacich veľký význam. Upevňuje nás v nádeji, že aj naše telá budú raz vzkriesené. Nebeská Matka nám vyprosuje mnoho milostí, aby sme tak ako ona boli vzkriesení na večnú slávu, aby sme prijali pozvanie jej Syna Ježiša Krista, ktorý každému z nás pripravil v nebi miesto (por.
tags: #farnost #partizanske #simonovany