História farnosti Poruba pod Vihorlatom

Obec Poruba pod Vihorlatom sa nachádza v Košickom samosprávnom kraji v okrese Michalovce, severovýchodne od krajského mesta. Je situovaná v Podvihorlatskej pahorkatine na náplavových kužeľoch Porubského potoka. Nadmorská výška v strede obce je 193 metrov, pričom chotár sa pohybuje v rozmedzí 140 až 965 metrov. Tento výrazný výškový rozdiel je spôsobený hornatosťou terénu. Južnú časť chotára tvorí odlesnená pahorkatina, zatiaľ čo severná časť je charakteristická strmými a hlbokými dolinami, ktoré sa zarezávajú do južných svahov pohoria Vihorlat.

Územie chotára obce bolo osídlené už v paleolite. Archeologicky je územie zaujímavé existenciou tzv. východoslovenských mohýl z konca eneolitu a doby bronzovej, ako aj nálezmi sídlisk z doby bronzovej. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1410, no obec bola založená už v 14. storočí na základe zákupného práva a patrila šľachticom z Michaloviec.

V roku 1418 mala obec 18 port. V tom čase sa nespočítavali obyvatelia, ale porty - teda veľké brány do hospodárskych usadlostí, ktorými mohol prejsť plne naložený voz. Jedna porta znamenala jednu celú rozvinutú hospodársku usadlosť, v ktorej žila zvyčajne sedliacka rodina so služobníkmi, alebo aj rodiny služobníkov. Dnes sa prepočítavajú obyvatelia v minimálnom predpokladanom počte sedem ľudí na jednu portu. V roku 1418 tu teda žilo najmenej 126 obyvateľov. V roku 1715 tu napočítali 16 domácností a mlyn. V polovici 18. storočia tu stál vlastný kostol a samostatná farnosť. Podľa záznamov z druhej polovice 18. storočia tu žilo slovenské obyvateľstvo. V roku 1828 tu stálo 88 domov, v ktorých žilo 522 obyvateľov.

V tom čase obec patrila k panstvu Michalovce - Jasenov. V 19. storočí sa pomerne často striedali majitelia obce. Patrili medzi nich rody Sépešiovcov (Szepesi), Stárajovcov (Sztáray) a Terekovcov (Török). Medzi tradičné spôsoby obživy patril chov dobytka, drevorubačstvo, no najmä pálenie hnedého uhlia. V tých časoch tu pestovanie obilia bolo kvôli podhorskému terénu skromnejšie. V časoch I. ČSR sa tu však začalo rozvíjať vinohradníctvo. Do života obce výrazným spôsobom zasiahla II. svetová vojna. V okolitých lesoch pôsobilo partizánske skupiny Jastrib a Borkaňuk, ktorým pomáhali miestni obyvatelia.

Počas rabovania obce nemeckými vojskami obyvatelia povstali a s podporou partizánov nemeckú jednotku postrieľali, ušlo ich len niekoľko. Odveta na seba nedala dlho čakať a 3. a 4. novembra 1944 Nemci obec vypálili. Obyvatelia zatiaľ žili v lesoch v zemľankách a kolibách. V čase vypuknutia vojny v obci ako učiteľ pôsobil Ján Nápelka. Dnes je čestným občanom obce. JRD v obci vzniklo v roku 1958.

Genéza názvu obce

• 1418 - Nemethporuba
• 1425 - Nemethwagas
• 1808 - Nemecká Poruba
• 1948 - Poruba pod Vihorlatom

V júni 2007 mala obec 613 obyvateľov, rozloha v chotári je 2 050 hektárov. Dedinou prechádza turistický chodník na Vihorlat. V blízkosti Poruby sa nachádza vojenská strelnica, tiež strelnica, ktorú prevádzkuje strelecko-športové združenie. Konajú sa tu rôzne strelecké podujatia, pričom zariadenie slúži na streľbu z pištole, pušky i samopalu. Každým rokom v lete sa tu konajú folklórne slávnosti. V roku 2007 sa tu konal už 30. ročník zemplínskej futbalovej súťaže o putovný pohár kpt. Jána Nálepku. K tradíciám obce patrí aj každoročné stavanie májov a vianočné koncerty.

Nositelia tradícií:

• Folklórna skupina Porubian
• Detská folklórna skupina Lupienok
• Ján Josay - zberateľ ľudových piesní a zvykov

Kultúrne dedičstvo a prírodné bohatstvo:

• Morské oko - národná prírodná rezervácia
• Vihorlat - chránená krajinná oblasť
• Grécko-katolícky kostol zo 17. storočia
• Pamätník obetiam vojny

Zvyky:

• 8. Košice, 9.máj (TSKE) Vo štvrtú nedeľu po Pasche - v Nedeľu o uzdravení ochrnutého, navštívil vladyka Cyril Vasiľ SJ, arcibiskup - košický eparchiálny biskup, farnosť Poruba pod Vihorlatom.

Otec arcibiskup vo farskom chráme slávil archijerejskú svätú liturgiu pri príležitosti odpustovej slávnosti apoštola a evanjelistu Marka. Rovnako si táto farnosť tiež pripomenula 25. V úvode svätej liturgie vladyka Cyril udelil nižšie svätenia (postrižénije) laickému kandidátovi Jurajovi Geregovi. Vo svojej homílii otec arcibiskup vychádzal z nedeľného evanjelia o porazenom.

Popoludní sa veriaci farnosti stretli spolu so svojim vladykom na farskom dvore, kde požehnal zrekonštruovanú farskú budovu.

Kostol svätého Mikuláša v Porube je národnou kultúrnou pamiatkou. Stojí uprostred obce Poruba na vyvýšenom mieste z dôvodu ochrany pred požiarom. Taktiež to svedčí to o jeho strategickom význame. Pochádza z obdobia konca trinásteho a začiatku štrnásteho storočia. Prvá písomná zmienka o Porube je z roku 1330, avšak v tomto čase už kostol určite stál. Kostol bol upravovaný začiatkom pätnásteho storočia, zaklenutý v roku 1658, renovovaný v roku 1830 a 1927. Je postavený v gotickom slohu.

Kostol sv. Mikuláša v Porube pod Vihorlatom

V minulosti bola okolo kostola priekopa, v ktorej bola voda a dnu sa vchádzalo po drevenom mostíku. Neoddeliteľnou súčasťou chrámu sú ochranné múry, ktoré tiež zohrali významnú úlohu pri ochrane obyvateľstva v dávnej minulosti. Porubský kostol je jednoloďová stavba so štvorcovým presbytériom - miesto, kde kňaz slúži svätú omšu. Je zaklenuté valenou klenbou. Zo severu je prepojené gotickým lomeným portálom so sakristiou. Na západnej strane kostola sa nachádza predstavaná veža so štvorcovým pôdorysom s gotickými okienkami zakončená drevenou zašalovanou pavlačkou, ktorá je zastrešená barokovou šindľovou baňou. Veža má cibuľovitý tvar. Kostol mal pravdepodobne voľakedy dve veže, jednu veľkú, v ktorej sú zvony a druhú, o ktorej sa dá hovoriť ako o zmenšenine prvej veľkej veže. Svojský ráz dodáva kostolíku 11 starých líp, ktoré sú vysadené v blízkosti ohrady kostola po jej vnútornej aj vonkajšej strane. Ich vek je asi 550 rokov, prezrádzajú to ich kmene s obvodmi 360 cm, 310 cm, 285 cm, 265 cm a 220 cm.

Väčšina obyvateľov obce sa hlási ku kresťanskému vierovyznaniu. Prvá písomne doložená správa o kostole na cintoríne v Úbreži je z roku 1374. V tradícii ľudu sa udržuje, že na starom cintoríne bol drevený kostol a pod cintorínom kláštor emeritov-rehoľníkov. Úbrežská gréckokatolícka farnosť existuje minimálne od roku 1747, vtedy sa konalo sčítanie farností Mukačevského eparchiátu a je tam zmienka o drevenom chráme sv. Mikuláša v Úbreži.

Podľa najnovších výskumov bola gréckokatolícka farnosť v Úbreži založená 4. mája 1722. PhDr. Vavrinec Žeňuch z Prešovskej univerzity vo svojej štúdii píše: "Mukačevský biskup Bizanczy ako obradový vikár nemal právo utvárať farnosti. Túto činnosť stále preberajú zemepáni, ktorí činnosť oznamovali biskupovi do Mukačeva. Konali tak na základe patronátu nad farnosťou. Takýto prípad sa zachoval z dediny Úbrež, keď 4. mája 1722 oznámila Katarína Pongrác Nagymihályiová, že založila farnosť (Czerkóhaz Parochiális). Oznámenie o vzniku farnosti bolo spísané pred Žigmundom Muslayom a ako členovia miestnej obce ho podpísali Ján Piroha, Michal Hruszták, Juraj Kota a Michal Heroska. Farnosť nijako nespomína uniatov ani konkrétny obradový rítus, či meno prvého presbytera. Je vidieť, že ani zemepáni nerozlišovali medzi uniatmi či pravoslávnymi, ale ako autoritu v tejto záležitosti vnímali biskupa v Mukačeve. Miestny drevený chrám požehnal biskup Bizanczy, nakoľko sa na prestole v chráme ešte v roku 1752 nachádzal ním požehnaný antimension. Fara bola postavená zemepánom Feketem. Udialo sa tak však v období po roku 1722 do roku 1752. Nová farnosť vznikla v blízkosti farností Poruba pod Vihorlatom, Nižná Rybnica a Vyšná Rybnica, ktorých správcovia boli v roku 1717 pravoslávni. Teda obrat ku unionizmu musel nastať v 20. rokoch 18.

Historik PhDr. Vavrinec Žeňuch, PhD. "Obyvatelia, ktorí prichádzali na územie Užskej stolice po roku 1712, pochádzali prevažne z Haliče a prinášali si aj svoj obradový východný rítus. Tým pádom sa niektoré uniatske farnosti neobnovili, ale stali sa pravoslávnymi. Najbližšie farnosti ako Nižná Rybnica a Hažín boli v roku 1717 pravoslávnymi. Farnosť v Úbreži ešte neexistovala. Uniatska farnosť v Úbreži bola založená v roku 1722. Otázka uniatov bola stále spochybňovaná, nakoľko boli viacerí po roku 1715 pravoslávni a aj bigamisti, preto z popudu jágerského biskupa zvolal mukačevský apoštolský vikár 3. decembra 1726 synodu do Užhorodu, kde mali prísť presbyteri zo západnej časti stolice. Presbyteri znovu vyznali úniu s katolíckou cirkvou a potvrdili svoje vyznania z predchádzajúcich rokov. Synody sa zúčastnili aj presbyteri z Úbreže, Nižnej Rybnice a Hažína. Svoju prítomnosť, ako aj súhlas potvrdili podpisom a priloženou pečaťou. V tom čase bol presbyterom v Úbreži Ivan Suhovský. V roku 1741 pôsobil v uniatskej farnosti Úbrež presbyter Pavol Tamaškovič. Chrám v Úbreži bol drevený v dobrom stave. Presbyter Tamaškovič býval v dome, ktorý si sám postavil na polovičnej usadlosti s malou záhradou.

Farár mal lúku s výnosom 7 zlatých a polia s výnosom 10 zlatých a 8 denárov. V duchovnej správe farára bolo 23 domov, od každého domu dostával 2 metre zrna v hodnote 48 denárov, čo bol výnos 21 zlatých a 8 denárov. Úbrežský presbyter poberal 30 denárov za pokrstenie dieťaťa, za požehnanie manželstva poberal 1 zlatý a 2 denáre. Veľký pohreb bol spoplatnený poplatkom 1 zlatý a malý pohreb stál 36 denárov. Celkový príjem farára bol 48 zlatých a 16 denárov. Učiteľ mal majetok v prenájme a ročne dostával od presbytera 8 zlatých. V roku 1746 pôsobil ako kantor a učiteľ v Úbreži Michal Hajnakovič.

Uniatska farnosť v Úbreži bola vizitovaná ešte v rokoch 1747, 1748, 1749 a 1752. Už v v roku 1747 poklesli požadované poplatky od veriacich za štolárne úkony. Milodar za krst bol ustanovený na 18 denárov, za požehnanie manželstva 51 denárov, rovnaká suma sa platila za veľký pohreb. Malý pohreb bol spoplatnený sumou 18 denárov. Celkový príjem presbytera v roku 1747 bol 19 zlatých a 43 denárov. Ako uvádza presbyter, kantorovi dával tretinu svojho príjmu. Podľa informácii z roku 1752 je isté, že presbyter Pavol Tamaškovič pochádzal z Haliče, keďže jeho ordinárom bol poľský biskup Ustrický. Do služby bol prijatý mukačevským apoštolským vikárom Manuelom Blažovským. Fara sa nachádzala na polovičnej usadlosti pánov z Fekišoviec. Celkovo mala farnosť 235 veriacich. Chrám v Úbreži bol z dreva a nachádzali sa v ňom všetky potrebné ikony ikonostasu. Chrám bol zasvätený úcte sv. Mikuláša. Antimension bol požehnaný ešte vikárom Bizancim a v chráme sa nachádzalo všetko potrebné vybavenie na slúženie liturgie. Do chrámu bol zakúpený nový kalich s paténou, ako aj viaceré kalichové súpravy (podľa liturgických farieb). V blízkosti chrámu sa nachádzal aj cintorín, ktorý bol umiestnený v lokalite Palanka a bol ohradený.

Počet rímskokatolíckych veriacich sa začal zvyšovať až po vzniku rímskokatolíckej farnosti v roku 1863, keď si veriaci postavili kostol svätého Štefana - kráľa aj faru. Ešte pred násilným ukončením pôsobenia gréckokatolíckej cirkvi komunistickým režimom v roku 1950 počet gréckokatolíckych veriacich mierne prevažoval nad počtom rímskokatolíkov. Väčšina gréckokatolíkov sa podrobila vôli štátu, stali sa pravoslávnymi a chodili ďalej do svojho chrámu. 8 rodín s prestupom nesúhlasilo, začalo chodiť do rímskokatolíckeho kostola a odvtedy sa rímskokatolícka cirkev v obci stala dominantnou. Pravoslávni museli po roku 1989 vrátiť chrám gréckokatolíkom a sami si postavili nový chrám.

Misie vo farnostiach v okolí Poruby pod Vihorlatom v roku 1944

tags: #farnost #poruba #pod #vihorlatom