Farnosť Predmier má bohatú históriu, ktorá je úzko spätá s osudmi jej obyvateľov. Táto oblasť bola svedkom mnohých významných udalostí a prežila ťažké obdobia, ktoré sa hlboko vryli do pamäti miestnych ľudí.
Významnou postavou spojenou s touto oblasťou je Juraj Fürst, ktorý sa narodil v Petržalke a počas 2. svetovej vojny sa spolu s rodinou skrýval u strýka v obci Mnešice pri Novom Meste nad Váhom, odkiaľ putoval do seredského tábora. Vďaka veľkej dávke šťastia sa mu podarilo prežiť koncentračné tábory Auschwitz-Birkenau a Buchenwald.
Život Juraja Fürsta pred vojnou
Juraj sa narodil v roku 1932 v Petržalke. Rodičia mu dali meno Juraj a mal staršieho brata, Petra, ktorý sa narodil v roku 1931. Otec sa narodil v Nových Zámkoch v roku 1898 a mama vo Vrbovom v roku 1905. Ich svadba sa konala v Piešťanoch v roku 1929, po ktorej sa presťahovali do Petržalky. Otcov otec bol učiteľ, no všetci jeho synovia sa venovali drevárskemu priemyslu. Otec s bratom Ladislavom (Laci) Fürstom vlastnili v Bratislave dva sklady s drevom pod názvom Bratia Fürst. Starí rodičia z otcovej strany bývali v predvojnovom období na Klariskej ulici číslo 1. v Bratislave. Pochádzali sme z finančne zabezpečenej rodiny. Najkrajšie detské roky sme prežili na dvore nášho skladu s drevom. Otecko mal už v roku 1933 telefón a auto. V tom období to bolo výnimočné. O našu výchovu sa spolu s mamičkou starala aj slečna vychovávateľka. Bola to Nemka, lebo našim materinským jazykom bola nemčina. Mamička chodila do nemeckých škôl, kým otec navštevoval maďarské.
V roku 1938 bol otec mobilizovaný do československej armády. V tom istom roku sa pripojilo Rakúsko k Nemecku. Volalo sa to Anschluss. Československo vtedy odstúpilo Petržalku Nemcom. My sme dostali oznámenie, že sa musíme vysťahovať z Petržalky. Otec bol v tom čase v armáde a pre mamu to bol veľký šok. Prakticky zo dňa na deň sme museli opustiť dom, v ktorom sme roky žili a taktiež sklad s drevom. Všetci naši známi a príbuzní z Bratislavy nám prišli pomôcť sťahovať veci a sklad. Kým sa vrátil otec, bol takmer celý sklad presťahovaný do Bratislavy k otcovmu bratovi. Za náš dom a podnik sme nedostali žiadnu kompenzáciu. Mali sme krásny zabudovaný nábytok vyrobený na mieru. Otec v tom amoku vzal sekeru a začal všetko rozbíjať. Bol veľmi nahnevaný a podráždený, že nás vyháňajú z vlastného domu. Inventár skladu sa teda presťahoval k otcovmu bratovi a my sme si prenajali byt neďaleko Dynamitky. Tam som začal chodiť do školy. Môj brat bol druhákom. V tom období sme začali pociťovať, že sme iní. Deti sa nám vysmievali, že sme Židia. Neraz sme sa pobili. Bolo to veľmi nepríjemné.
Postupne začali vychádzať protižidovské opatrenia. Museli sme sa vysťahovať aj z prenajatého bytu. Od toho času sme bývali po rôznych bytoch v Bratislave, vždy na krátke obdobie. Keď už otec cítil, že nemôžeme ďalej ostať v meste, presťahovali sme sa k jeho ďalšiemu bratovi Ondrejovi Fürstovi. Býval v obci Mnešice pri Novom Meste nad Váhom. Tiež tam vlastnil a prevádzkoval sklad s drevom. Naše sťahovanie sa odohralo v decembri 1941, pár mesiacov predtým ako začali deportácie Židov zo Slovenska. V tom období sme sa veľmi báli. Udávanie Židov bolo na dennom poriadku.
Život v Seredi
V seredskom tábore budovali veľkú stolársku dielňu a otcovi navrhli, aby tam prišiel pracovať ako odborník vo fachu. Táto práca mala zároveň celú našu rodinu ochrániť pred deportáciou do Poľska. Rodičia už nemali nervy a silu sa ďalej ukrývať a tak sa rozhodli, že do seredského tábora pôjdeme. Odohralo sa to 9. Ubytovali nás v prvom baraku od brány, vedľa nemocnice, v izbe veľkosti 3 x 4 metre. Do baraku sa vchádzalo len z jednej strany, z opačnej ako bol appelplatz. Chýbala nám kúpeľňa. Záchodov bolo veľmi málo. V izbe sme mali širšiu posteľ, poschodovú posteľ, malý stôl a dva šamlíky. Matrace boli plnené slamou. Hneď po vchode do baraku bola podľa mojich spomienok umyváreň a záchody. Bolo jedno veľké plechové umývadlo v tvare koryta a nad ním kohútiky. Tiekla vždy len studená voda. Tam sme sa umývali. Ďalej boli po oboch stranách barakov izby. Mohlo ich tam byť päť, možno šesť po každej strane. V prvom baraku bývali zvýhodnení Židia. Okrem nás tam býval Špitzer, ktorý mal na starosti židovskú políciu, vedúci stolárskej dielne Löwinger, vedúci klampiarne Kohn. Tieto mená si pamätám. Druhý a tretí barak bol taktiež rozdelený na izby. Štvrtý a piaty barak sa nazývali slobodáreň.
Po našom príchode do tábora sme s bratom nič nerobili. V tom období ešte zo Serede zaraďovali Židov do transportov a tak sme prežívali nepríjemné chvíle. Neustály pocit strachu z transportov. Neraz prišli do tábora naši rodinní príslušníci a hneď ich deportovali ďalej. Naša teta Elvíra Rosenzweigová a jej manžel Ľudovít (Lajos), ktorí bývali v obci Predmier pri Bytči sa zdržali v Seredi maximálne dva dni a hneď boli zaradení do transportov smerujúcich do Poľska.
Otec bol v Seredi zodpovedný za sklad dreva, ktorý patril pod stolársku dielňu. Drevo sám nakupoval. Mal povolené výjazdy mimo tábora. Mal napríklad priepustku Arthur Fürst a desať ľudí. Mamička bola zo začiatku v dielni, ktorá vyrábala sieťkované nákupné tašky. V seredskom tábore sa vyrábalo veľa vecí. Medzi inými sa tam zdobila keramika. Mamička bola veľmi zručná v kreslení. Naučila sa to ešte v mladosti, pretože jej rodičia vlastnili vo Vrbovom výšivkársku dielňu.
Veliteľom tábora bol Vozár, veľmi nepríjemný človek. Jeho zástupca sa volal Paulík. Vozár strieľal z pušky kedy sa mu zachcelo, ja som sa veľmi bál. Na také veci som nebol zvyknutý. Raz som ostal v baraku a videl som ako chytil nejakého chlapa. Nechal ho hodnú chvíľu utekať a kričal: „Na zem, vstaň. Za tábor boli zodpovední slovenskí gardisti. Chovali sa k nám veľmi zle. Cítili sa byť nadradení a nás brali ako otrokov. Napríklad Cingeľ mal takú úchylku, že keď mu šiel väzeň naproti musel roztvoriť dlaň, aby mu bolo vidno na ruky a tak prejsť vedľa neho. Neviem, či sa bál, alebo chcel ľudí ponížiť. Zástupcu veliteľa Pavlíka som sa tiež veľmi bál.
Po skončení transportov nás s bratom zaradili do stolárskej dielne. Vyrábali sme tam koníky na detské hojdačky. Nebola to ťažká práca. Raz však prišla do dielne návšteva. Vedľa mňa sa zastavili veliteľ tábora a Adolf Eichmann. Rád by som podotkol, že po zastavení transportov boli podmienky v tábore naozaj zlé. Boli sme tam ako väzni proti svojej vôli. Správali sa k nám ako k otrokom, ale zatiaľ to nebolo také zlé ako v koncentračných táboroch v Nemecku a Poľsku.
Mama chodievala do kuchyne pre jedlo. Potom ho priniesla na izbu a všetci sme jedli. Po ukončení transportov skončili aj nástupy na appelplatzi. Tie nástupy boli niečo strašné. Neopísateľné! Ten strach a neistota. Prebiehalo to tak, že vopred vyhlásili, aby každý vyšiel z barakov. Ľudia tam stáli nastúpení a čakali, koho vyberú. Vybraní museli prejsť na druhú stranu nástupišťa. Železnica bola veľmi blízko. Tiež si pamätám útek väzňa z tábora. Vašina potrestal ostatných tak, že vybral niekoľkých väzňov a nechal ich vyzliecť donaha a stáť vonku celú noc.
Napokon sme s bratom z tábora utiekli. Bolo to v lete, v roku 1944. Otec nám dal nasledovné inštrukcie: „O jedenástej preskočte plot a choďte do Serede.“ Poslal nás k známemu, tiež drevárovi. Nesmeli sme ísť spolu. Tak sme kráčali jeden za druhým asi vo vzdialenosti sto metrov. Na druhý deň prišli rodičia za nami.
Zo Serede sme sa chceli dostať do Piešťan, kde bývali brat a mamička mojej mamy. Vlakom sme sa ísť báli. Otcovi sa podarilo zohnať taxík. V noci sme sa vydali smerom na Piešťany. Naproti nám konvoje Nemcov, ktorí prichádzali na Slovensko. Už si vytvorili rôzne stanice, kde kontrolovali ľudí. Mysleli sme si, že do Piešťan sa už nikdy nedostaneme.
V okolí Piešťan opäť začali chytať Židov. Podarilo sa nám zohnať úkryt na povale jednej chalupy. Zdržali sme sa však iba jednu noc. Môj otec tak chrápal, že ak by bol niekto vošiel, hneď by ho počul. Museli sme preto odísť. Rodičia rozhodli, že sa vrátime k babke. Rozdelili sme sa, aby sme nešli spolu. Ja som ostal s otcom a mamička s mojím bratom šli najskôr ku Quittnerovým. Práve keď tam boli, dorazili aj gardisti. Išiel som pre mamičku a brata tak, ako sme sa vopred dohodli. Susedia mi povedali, že ich zavreli. Veľmi som sa zľakol a utekal naspäť k otcovi, ktorý ma čakal v parku vedľa hotela Thermia. Vyrozprával som mu, čo sa stalo. Bol zúfalý. Prvýkrát v živote som ho počul, že sa obrátil k Bohu. Kričal Šema Jisrael.
S otcom sme sa naďalej ukrývali u babičky. Jeden deň ma poslal k šustrovi pre topánky. Po ceste som zbadal, že malé vojenské nákladné auto zabočilo do našej ulice. Zastavilo pred domom babičky. Gardisti vbehli dovnútra a spustili paľbu. Nevedel som čo sa deje. Sused to pozoroval z okna a začal kričať na gardistov, že aj ja patrím k tým Židom. Zavolali ma, aby som k nim prišiel. Šiel som, hneď ma posadili do nákladného auta. V aute už sedela babička. Bola úplne biela. Otca nebolo. Preskočil plot a utekal. Strieľali za ním. Babka sa pred gardistami ukryla do truhlice s múkou, z ktorej ju vytiahli. S babkou nás zobrali do väzenia v Piešťanoch a odtiaľ do tábora v Seredi.
V Seredi sme sa stretli s mamičkou a bratom. Otec ušiel k partizánom. V októbri ho chytili a priniesli do Serede. Ešte skôr ako sa dostal otec do Serede, robil sa výber do transportu. Vtedy sa stal malý zázrak! Veliteľ tábora Alois Brunner osobne prezeral ľudí určených do transportu. Stáli sme vedľa seba ja s bratom, mama a babka. Brunner podišiel k nám a povedal: „Vy nemôžete byť Židia!“ Vyzerali sme veľmi árijsky. Môj brat povedal: „Máte pravdu, my sme miešanci! Otec je árijec.“ Spolu s mamou nás poslal k ľuďom, ktorí neboli určení do transportu. Babka, Janet Blumová už také šťastie nemala. To bolo strašné! Moja mama opustila svoju mamu, aby sme my mohli žiť. V tom čase sme už vedeli, čo sa robí v Poľsku. Vedeli sme, že v Auschwitzi vraždia Židov a rovnaký osud stretol aj moju babku.
Rozdiel medzi našim prvým a druhým pobytom v Seredi bol veľký. V roku 1942 sme mali neustály strach z toho, že nás zaradia do transportu. V októbri, keď transporty ustali sa situácia normalizovala. Neodchádzali transporty a tak to bolo, až do nášho úteku z tábora. Druhé obdobie, po potlačení povstania bolo hrozné. Už sa nepracovalo. Všetko bolo nastavené tak, aby sme boli všetci zavraždení. Strážnici sa k nám správali veľmi zle. Mal som jeden hrozný zážitok. Jednu noc nás všetkých vyhnali na appelplatz. Bolo nás niekoľko sto. Všetkých postavili do kruhu a museli sme utekať. Behalo sa dookola bez prestávky. Nemeckí strážnici a gardisti stáli rozostúpení na rôznych miestach a bili nás bičmi a palicami. Ľudia padali a kričali. Nikdy predtým som nič také nezažil. Ako sme tak utekali, vedľa mojej mamy sa objavil človek, ktorý mal na starosti práčovňu. Volal sa Pokorný. V Seredi sme boli s bratom ako miešanci, kým sa neobjavil náš otec. Mama mu odkázala, aby zatajil svoje priezvisko a nahlásil iné. Tak sa aj stalo. V noci sme potom otca ukryli v stolárskej dielni pod schodiskom. To ho na pár dní zachránilo, lebo mal ísť prvým transportom. Otec bol veľký a silný chlap, ja sám som neskôr tiež narástol 194 centimetrov. Pre neho bolo ukrývanie ponižujúce. Vyšiel von. Niekto ho udal. Nahlásil aj jeho pravé meno. Otca s mamou predviedli na veliteľstvo tábora. Dostali na výber, buď ich na mieste zastrelia, alebo pôjdu prvým transportom. Otec sa nechcel poddať. Spolu s ostatnými väzňami plánovali útek z vlaku. Dokonca nás pripravovali aj na to, ako z vagóna vyskakovať. Inštrukcie zneli, počkať na elektrický stĺp a vyskočiť hneď, ako sme ho minuli. Postaviť sa a rýchlo utekať preč od vlaku.
Náš transport opustil Sereď 2. novembra 1944. Nebol som zúfalý. Myslel som na to, že sa nám útek podarí. Keď prišla noc, otec sa začal tlačiť k dverám. Ľudia cítili, že sa niečo chystá a začali sa s ním hádať. Spolu s otcom sa pokúšal otvoriť dvere aj jeden inštalatér. Skupina nespokojných ľudí vo vagóne sa postupne tak rozrástla, že im zabránili v práci a znemožnili náš útek. Vtedy sme už vedeli, že je to náš koniec.
Do tábora sme dorazili v tme, 3. novembra 1944. Vyhnali nás z vagónov. Všade bolo blato. Batožina musela ostať vo vagóne. Ak by sme tam dorazili čo i len o deň skôr, nemohli by sme sa teraz spolu rozprávať. Bolo to v období, keď prestali vraždiť ľudí v plynových komorách. Krematóriá ešte pálili ľudí a dym z komína sa šíril do diaľky. Ako deti by nás brali rovno do plynu. Takto sme sa dostali všetci do barakov. Tí väzni, ktorí to videli, vraveli: „To je nemožné.
Potom nás rozdelili na mužov a ženy. Na ruky nám vytetovali čísla. Ešte sme boli spolu s otcom, tak máme čísla za sebou. Otec B-14024, brat Peter B-14025 a ja B-14026. Mamička dostala číslo A-26097. Neskôr nás od otca oddelili. S bratom sme všade hovorili, že sme stolárski učni. Zadelili nás do stolárskej dielne, kde naše klamstvo hneď odhalili. Tak mi človek, ktorý mal na starosti dielňu povedal, aby som sa ohrieval pri ohni a ak by sa niekto približoval, mám sa tváriť, že pracujem. Môj brat bol silnejší, tak mu zadelil robotu. Takto prešlo pár dní. V baraku, kde sme bývali bol jeden lekár, Francúz. Povedal mi: „Príď zajtra ku mne, budeš mi pomáhať.“ Dohovárali sme sa samozrejme nemecky. Ovládanie nemčiny nám tam veľmi uľahčilo život. Stal som sa „lekárskym učňom“. Tak som sa dostal aj k teplej vode a mohol som sa umyť. Niekedy sa mi tam podarilo dostať aj brata. Mali sme sa trochu lepšie. Trvalo to do 19. januára 1945. Prišla správa, že sa bude tábor evakuovať. S bratom sme plánovali, že sa ukryjeme. Možno aj stokrát nám povedali, že kto sa ukryje a nájdu ho, bude na mieste zastrelený. Z veľkého strachu sme náš plán neuskutočnili.
19. Bola veľká zima. Boli sme mierne oblečení. Mali sme len nohavice a dlhú košeľu. Našim šťastím boli topánky, ktoré sme mali na sebe ešte z domu. Pred odchodom nám pridelili jeden chlieb a trochu margarínu. S bratom sme mali takú zásadu, že ak sme niečo dostali, hneď sme to zjedli. Často sa stávalo, že jedlo ukradli a nechceli sme riskovať. Dlhé dni sme pochodovali. Ľudia, ktorí spadli boli bez milosti zastrelení. Ľudia, ktorí robili väčšie odstupy boli bez milosti zastrelení. S bratom sme sa vždy držali vpredu. V druhom a treťom rade. Dve deti medzi dospelými. Dospelí okolo nás boli zúfalí, no my sme sa rozhodli, že to prejdeme!
Keď nás rozdelili, otec povedal: „Po vojne sa stretneme na Šulekovej 11 v Bratislave. Musí prísť každý!“ Rozkaz nášho otca nám dal silu a dodával guráž. Nemohli sme si dovoliť sa vzdať. Treba povedať, že ten peší pochod ukázal našu túžbu, naše rozhodnutie prežiť.
Po troch dňoch sme sa dostali na stanicu v meste Gleiwitz. Dúfali sme, že sa tam stretneme s otcom. Nestalo sa. Tam nás naložili do železných vagónov, ktoré boli zhora otvorené. Vo vagóne bol asi meter snehu. Boli sme hladní, mokrí a zúbožení. Potom sa vlak pohol. To čo sme tam zažili nikdy nepochopíte. Kto to nezažil, nemôže ani uveriť. Neviete si predstaviť, aká je zima v januári, keď ste mokrý, hladný, vysilený, sporo odetý a cestujete v noci vo vlaku s otvorenou strechou. Prežili sme!
23. januára 1945 sme dorazili do Buchenwaldu. Veľmi veľa ľudí počas cesty vlakom zomrelo. My s bratom sme vyliezli z vagóna.
Príbeh Juraja Fürsta je silným svedectvom o prežití a odhodlaní v ťažkých časoch. Jeho spomienky nám pripomínajú dôležitosť uchovávania historickej pamäti a poučenia sa z minulosti.
TÉMA - Starostlivosť o preživších holokaustu (R. Duda)
Príspevky na obnovu kultúrneho dedičstva
V roku 2016 boli poskytnuté príspevky na obnovu rôznych kultúrnych pamiatok a objektov, ktoré súvisia s náboženským a kultúrnym životom na Slovensku. Medzi tieto príspevky patria:
- Rímskokatolícka cirkev, farnosť Streda nad Bodrogom: Rímskokatolícky kostol Panny Márie Karmelskej, Letná ul. 1, 076 31 Streda nad Bodrogom
- Rád premonštrátov - Opátstvo Jasov: Kostol sv. Jána Krstiteľa, Jasov
- Rímskokatolícka Cirkev, farnosť Kremnica: Lúčky pri Kremnici: Výmena krytiny - havarijný stav, kostol sv. Mikuláša, IV. etapa
- Rímskokatolícka cirkev, farnosť Košúty: Reštaurovanie kaplnky Sedembolestnej Panny Márie, Čierny Brod-Heč
- Rímskokatolícka cirkev, farnosť Kremnica: Kremnica - obnova kazateľnice v kostole sv. Františka z Assisi v Kremnici
- Rímskokatolícka cirkev, farnosť Želiezovce: Reštaurovanie ostenia gotických okien kostola sv. Jakuba st.
- Rímskokatolícka cirkev, farnosť Návštevy Panny Márie: Rímskokatolícky kostol, farnosť Návštevy Panny Márie v Trebišove
- Rímskokatolícka cirkev, farnosť sv.Kozmu a DamiánaTrenčianske Biskupice: Obnova rímskokatolíckeho kostola sv. Kozmu a Damiána v Trenčianskych Biskupiciach
- Rímskokatolícka cirkev, farnosť Liptovský Michal: Výmena okien kultúrnej pamiatky kostol sv. Michala archanjela
- Rímskokatolícka cirkev, farnosť Sološnica: Sološnica Rímsko kat. kostol Všetkých svätých Hlavný oltár Všetkých svätých
- Rímskokatolícka cirkev, farnosť Slovenská Ves: Strop kazetový drevený, maľovaný z rím.kat. kostola sv. Uršule vo Výbornej
- Rímskokatolícka cirkev, farnosť Borovce: Rekonštrukcia strechy rímskokatolíckeho Kostola sv. Juraja
- Rímskokatolícka cirkev farnosť Trenčín: Reštaurovanie kamenných renesančných portálov rímskokatolíckeho kostola Narodenia Panny Márie v Trenčíne
- Rímskokatolícka cirkev farnosť Kremnica: Kremnica: Výmena strešnej krytiny a dažďovej kanalizácie v objekte Františkánskeho kláštora v Kremnici - bašta, havarijný stav, II. etapa
- Rímskokatolícka cirkev farnosť Kremnica: Kremnica: Realizácia súvisiacich reštaurátorských a statických prác objektu sýpky Františkánskeho kláštora v Kremnici, III. etapa
- Rímskokatolícka cirkev, farnosť Štrba: Socha voľná Panna Mária s dieťaťom z rímskokatolíckeho Kostola sv. Ondreja
- Rímskokatolicka cirkev, farnosť Bernolákovo: Oltár Panny Márie v kaplnke sv. Annyv Bernolákove, III. etapa reštaurovania
- Rímskokatolícka cirkev, farnosť Bratislava-Devín: Pokračovanie v obnove kostola sv. Kríža v Devíne
- Rímskokatolícka cirkev, farnosť Eliášovce: 1. etapa reštaurovania NKP Kostola sv. Petra z Alkantary
- Rímskokatolícka cirkev, farnosť Gaboltov: Rímskokatolícky kostol sv. Vojtecha v Gaboltove
- Rímskokatolícka cirkev, farnosť Hajnácska: Gemerský Jablonec, rímskokatolícky kostol sv. Abdona a sv. zverečná etapa
- Rímskokatolícka cirkev Farnosť Krupina: Súbor plastík sv. Barbory z rímskokatolíckeho kostola sv. Juraja
- Rímskokatolícka cirkev Farnosť Skačany: Komplexná obnova Rímskokatolíckeho kostola v Hradišti - 2. Etapa
- Rímskokatolícka cirkev, Farnosť Dolná Mariková: Trenčiansky kraj, okres Považská Bystrica, výmena strešnej krytiny na rímskokatolíckom kostole sv. Petra a Pavla v Dolnej Marikovej
- Rímskokatolícka cirkev, Farnosť Nitrianske Sučany: Nitrianske Sučany, Kostol sv. Kozmu a Damiána
- Rímskokatolícka cirkev, farnosť Nacina Ves: Rímskokatolícky kostol Všetkých svätých
- Rímskokatolícka cirkev, farnosť Tužina: Mariánsky stĺp so sochou P. Márie Immaculaty a súsoším sv. Jozefa, sv. Floriána a sv. Vendelína
- Rímskokatolícka cirkev, farnosť Tužina: Oltár bočný Panny Márie Immaculaty z rím. kat. Kostola sv. Jakuba staršieho v Tužine
- Rímskokatolícka cirkev, farnosť Košická Nová Ves: Rekonštrukcia severnej fasády a fasády veže národnej kultúrnej pamiatky - Kostola sv. Ladislava
- Rímskokatolícka cirkev farnosť Žemberovce: BRHLOVCE Rímsko kat. kostol Panny Márie Sedembolestnej Hlavný oltár Panny Márie Bolestnej so sochárskou výzdobou
Tieto príspevky pomáhajú zachovať a obnoviť dôležité kultúrne a náboženské pamiatky, ktoré sú súčasťou slovenskej histórie a identity.
