Obec Pusté Sady sa nachádza v severnej časti okresu Galanta, východne od mesta Sereď. Je súčasťou Trnavského vyššieho územného celku. Rozloha obce Pusté Sady je 803 ha a počet obyvateľov obce je 613. Väčšina obyvateľov je slovenskej národnosti.
Obec sa prvý krát v historických listinách spomína už v roku 1156 - vtedy pod názvom Kurt. V roku 1352 dostala z nezistených príčin nové meno - Kyurth. Spočiatku to bola dedina kráľovských trubačov, ktorí patrili k hradnému panstvu v Šintave. Kráľovskí trubači mali rôzne výsady, keďže v tých časoch boli oznamovateľmi správ pre poddaných. Neskôr sa obec stala Zemanskou. Obec podľa historických záznamov v roku 1598 vyplienili Turci a Valoni.
V roku 1392 sa obec stala majetkom Ostrihomskej kapituly. V obci sa počas storočí vystriedalo niekoľko zemepánskych rodov - v 16. a 17. storočí tu boli zemepánmi rody Chiézy, Thúry a Henezy. V 18. a 19. storočí to boli rody Záhy, Esterházy a Andrássy.
Presný písomný záznam o vzniku obce resp. usadlosti miest pravdepodobne bola založená asi pred 500 rokmi zemepánom Zemianskych Sadov. Bola to usadlosť, pozostávajúca za niekoľkých poddanských rodín. Z toho je i názov Pusta Kert (Pustá záhrada). Neskorší názov Pusta Kert, teraz Pusté Sady. Administratívne patrili Zemianskym Sadom. Feudálnymi majiteľmi (zemepánmi) boli grófske rodiny Illésházy a Thurzó, ktoré tu postavili pekný kaštieľ, ktorý bol spustošený. Neskorším majiteľom bol gróf Eszterházy.
Poľnohospodárski robotníci, deputátnici boli nemilosrdne vykorisťovaní zemepánmi. Ich život bol neutešený ani v období predmníchovskej republiky. Keď koncom roka 1918 obnovila svoju činnosť sociálno - demokratická strana v Zemianskych Sadoch, aj mnohí z Pustých Sadov vstúpili do jej radov. V decembri 1920 vo veľkom štrajku solidárne postupovali so svojími susedmi.
Po založení KS v Zemianskych Sadoch poľnohospodárski robotníci z Pustých Sadov a najmä tí, ktorí pracovali na veľkostatku v Zemianskych Sadoch vstúpili do jej radov. Na čele tunajšej skupiny stáli Štefan Šípka, Vincent Majka a ďalší. V štrajkoch a iných akciách organizovaných strane postupovali spoločne so svojimi susedmi.
R. 1925 bola prevedená čiastočná parcelácia pôdy, kedy si roľníci odkúpili od veľkostatkára pôdu. Takto vznikli malí a strední roľníci, ktorí po kúpe pôdy, poľnohospodárskeho zariadenie sa veľmi zadĺžili. K dlhom pribúdali dane. Najmä počas veľkej hospodárskej kríze, kedy poľnohospodárske produkty boli lacné, nemali odbyt, súd nariaďoval exekúcie. Mnohí malí roľníci prišli o svoj malá, ťažko nadobudnutý majetok.
V októbri 1938 komunistická strana bola zakázaná. Slovenského národného povstania sa zúčastnili: Štefan Zajiček, Jozef Račo, Štefan Hlavica, Štefan Baus, Jozef Jankovič, Jozef Kušnír, Vojtech Arnold, Jozef Trnka, Štefan Konopa, František Kuracina.
Po oslobodení Sovietskou armádou bol založený miestny národný výbor. Komunistickú stranu r. 1945 po oslobodení opäť zakinizoval Ján Hornáček, ktorý bol z tzv. Slovenského štátu perzekvovaný.KS mala vtedy 32 členov. Do Víťazného februára komunisti viedli sústavný boj s tamojšou Demokratickou stranou. R. 1957 bolo založené JRD, ktoré až po r. 1960, kedy sa previedli kádrové zmeny vo vedení, sa začalo stabilizovať.
Miestny národný výbor zo dňa 6. 2. 1969 dal mi poverenie, aby som ako miestny učiteľ prepracoval kroniku tunajšej obci. Chytil som sa tejto úlohy a to tým viacej, že som zistil, že v kronike chýbajú mnohé roky z ktorých nie je žiaden záznam a tiež vôbec minulosť nie je nijako spracovaná. Nie som rodákom z Pustých Sadov a preto mi bolo ťažko začať pracovať ako neznámemu, ktorý nepozná tunajšie pomery. Avšak našli sa ľudia, ktorí mi ochotne podali pomocnú ruku, za čo im vyslovujem i na tomto mieste srdečnú vďaku. Boli to Ľudovít Gažovič, tunajší rodák, nateraz bytom v Šintave a poslucháč Vysokej školy výtvarnej Ján Čirka, ktorí mali na tom prvotný záujem, aby čo len možno najstaršie dejiny boli zachytené a všetko pre budúcnosť zavečnené.I sám som vyhľadával rôzne pramene a čo som v týchto prameňoch našiel uvádzam do kroniky, čo bolo v začiatkoch zameškané. Ako úvod zapisuje sa časť, ktorá je o Pustých Sadoch uverejnená v maďarskom znení v knihe Nitra Vármegye - monografiája. Je to málo čo kniha obsahuje, ale aspoň čiastočne dalo podklad, aby sa rozšírila ďalšia historická časť tejto obci.
Pôvodne v najstarších rokoch bola obec veľmi slabo obydlená, bolo tu iba niekoľko domov, okolo ktorých boli záhrady. Obec so svojimi pozemkami patrila grófskej rodine Illésházy, ktorá mala v Sedmohradsku rozsiahle majetky a na týchto majetkoch mala svoj kaštieľ v ktorom aj bývala. Praobyvatelia obce chceli obec rozšíriť. Na túto myšlienku prišli po skončení prvej svetovej vojne v roku 1918. Ovšem bola tu prekážka, že majetky patrili do vlastníctva tejto grófky Illésházyiovej. Táto však nechcela pozemky predať a viazala odpredaj, že chce vidieť občanov Pustých Sadov, ktorí chcú tam pozemky stavať. Myšlienka sa zdala veľmi ťažko prevediteľná, lebo sa obávali cestovných trov, ktoré vyžiadala cesta do Sedmohradska. Keďže sa nenašli iné východisko a grófka bola vo svojej požiadavke neoblomná, tak sa rozhodli na cestu do Sedmohradska k p. grófke, aby vykúpili potrebné pozemky.
Na túto cestu sa podnikol Martin Gažovič, narodený v roku 1869, ktorý zomrel v roku 1925 v Pustých Sadoch a Ján Családy, tiež obyvateľ Pustých Sadov. Dostali sa ku pani grófke, na ktorú museli urobiť dobrý dojem, lebo p. grófka vzdala sa vlastníctva grófskych pozemkov a bola natoľko veľkodušná, že dvom občanom, ktorí tam boli osobne, hradila aj cestovné trovy, pričom sa dala veľmi podrobne o Pustých Sadoch informovať. Sľúbila, že Pusté Sady aj navštívi, ale prišiel koniec vojny, pre ktorý svoj úmysel nemohla uskutočniť. Behom doby po vojne prišla však pozemková reforma, ktorá položila ruky na grófske majetky a tak i na tento grófsky majetok a nebrala do úvahy zrieknutie sa z majetku uvedenej grófky a žiadala, že majetok sa musí zaplatiť. Dotyční uchádzači, ktorí chceli stavať domy, museli zákonom určenú čiastku za pozemky zaplatiť. Je len samozrejmé, že na prvom mieste dostal stavebné pozemky Gažovič a Családy.
Pozemky boli rozdelené chudobným v záhone Pazdvedy, ktorá čiastka sa pre tieto stavebné ciele rozparcelovala. Týmto pozemkom samozrejme, boli aj rozsiahle záhrady, ktorých majitelia si dorábali najpotrebnejšie potreby pre svoje živobytie. V tej dobe bol život veľmi ťažký, takže dobre padlo, keď pozemkom patrili aj takzvané záhrady. V uvedenej časti, ktorá je citovaná v monografie župy Nitrianskej je uvedené, že v obci boli dva kaštiele. Neboli to kaštiele v úplnom slova zmysle, boli to väčšie dlhé domy, v ktorých však bývali len árendátori, nakoľko grófi od nepamäti tieto pozemky vyárendovali. Najstarší árendátori boli bratia Lajos Kohn a Adolf Kohn, ktorí boli bratia a tieto tzv. kaštiele obývali, ktoré však mali veľmi jednoduché zariadenie a to také ako si mohli tí árendátori v tej dobe zadovážiť.
Vaško N. Rim. kat. N. M. Dlhý Štefan, ev. náb. Tomáš Kušnír, žena mala zvláštne priezvisko. Ján Hornáček ev. Bratia, Sudovský Lukáč a Augustín, po nich obýva Rido Horňák roľ. Hrotík Gašpar - Jozef Levčík, M. V rokoch 1860 boli v obci pozemky veľmi lacné. Dali sa tieto bez každých ťažkostí zadovážiť. Správa o tomto sa dostala na Myjavu a preto potom niektorí roľníci prišli sem, kde si pozemky kúpili, ovšem si ponechali svoje pôvodné náboženstvo, ale sa vžili medzi miestne obyvateľstvo, takže ani počas ich pobytu neprišlo k žiadnym výtržnostiam, ale spolu nažívali ako sa na obyvateľov jednej obce slušalo.
V začiatkoch boli domy kryté slamou. Vaško Peter, majetný roľník vyhorel a tento začal potom pokrývať svoje budovy šindolom a pri požiari, ktorý sa opakoval zaviedol krytinu škridlicou, čo potom sa i ostatní obyvatelia presvedčili, že je to výhoda a začali tiež pokrývať škridlou. I Sudovskému poľahli budovy požiarom, tento však potom tiež upotrebil krytinu tvrdú. Požiar zničil obytné domy Šimko, Kušnír, Hornáček, zhorelo im všetko a po ohni im zostala len stodola. V ďalšej dobe si tu postavia aj Ľudovít Kušnír obytný dom, ktorý nezapadol do stavebnej línie a vždycky bol osamotený od ostatných obyvateľov.
Pôvodne, kde teraz sa nachodia obchody bola postavená buliareň, v ktorej si obec odchovávala plemenákov. Boli tu dve miestnosti. Druhá miestnosť sa používala ako chudobinec. Najstaršia obyvateľka tejto miestnosti bola Kokeška. Nemala nikoho, úplne bola chudobná a preto cez zimné mesiace museli ju ľudia stravovať aby nezahynula hladom. I viac takýchto obyvateľov sa dostalo do chudobinca, ktorí boli odkázaní na dobrodenie miestneho obyvateľstva.
V roku 1848 na Petendoch pravá strana ktorých bola vysadených vinohradmi viedla sa oslobodzovacia vojna proti Maďarom, ktorí silou mocou utláčali Slovákov. Toto povstanie viedol Korec, ktorý pochádzal s Paty. Bol natoľko zbehlý v bojoch, že úspešne bojoval proti Maďarom. Za doby učitelovania Ravsza bol on jediný vzdelaný človek v obci. Nikto iný mimo neho tu nebol. Ravasz mal k ľuďom dobrý postoj. Snažil sa mierniť ich položenie až na to, že bol notárovým synom zo Žlkoviec. Bol maďarského presvedčenia a preto na slovenčinu nedbal a to tým viacej, že jeho žena bola Rakušanka. Nemka, ktorá tiež nevedela si nájsť postoj k miestnym obyvateľom. Ravasz snažil sa pomôcť chudobným žiakom. Jeho pomoc však siahala po finančné prostriedky, ktorá sa obyčajne končila z jeho výhovorkou: „Chlapče, máš peniaze, ale nadanie máš a to Ti nijako nepomôže!“
Potok Jác veľmi často vylieval zaplavil okolo nachádzajúce sa lúky až po patanský chotár. Nebolo to proti tomuto žiadnej pomoci, keď sa však zistilo, že ročne sa narobí veľa škody, v roku 1920 sa prikročilo ku regulácii potoka. Potok tečie od Bojničiek a po celej svojej ceste robil škody. Pretože v potoku sa kúpavali rôzne zvieratá bola táto voda nepoužívateľná a preto sa vyhľadávali dve studne a tieto boli hojne navštevované od obyvateľov z ktorých si brali vodu na pitie.
Obyvatelia žili biedne. Zárobkových možností nebolo len na veľkostatkoch a pretože veľkostatkár vedel, že sú odkázaní na statkoch v zárobku platil im slabo. V dôsledku tohoto položenia odchádzali potom ľudia za zárobkom do Ameriky. Pretože boli usilovní i tu dobre zarábali a posielali svoje úspory aj domov a tak sa obec začala rozrastať. Zvláštne je to, že majetnejší ľudia žijúci v obci chovali sa zvláštnym spôsobom proti chudobným, nesnažili sa týchto nijako podporiť. Najstarším obyvateľom, ešte praobyvatelia spomínali Šťastného, ktorý 12 rokov slúžil u vojska a odtiaľto si doniesol určité vedomosti, ktoré sa snažil potom aj doma medzi obyvateľstvom uplatniť. Žila tu tiež starenka Maceská. Väčšej časti roku pásla husi. Bola už natoľko zoslabnutá, že sama ani túto činnosť nevedela prevádzať a preto jej väčšinou pomáhali deti. Hovorí sa o nej, že zomrela veľmi stará i keď zažila mnoho biedy vo svojom chudobnom položení.
Názvy pozemkov dokazujú, že tu sa prevádzala silná maďarizácia a v dôsledku tejto silnej maďarizácie majú mená aj uvedené časti pozemkov. Miestni činitelia boli proti pomenovaniu bezmocní a nemohli nič učiniť aby pomenovanie pozemkov bolo slovenské. Na dolnom konci býval Hrotík Ištván, ktorého volali Ištokom. Tento bol s prácou úplne zodraný, nakoľko to bo veľmi pracovitý človek, ktorý nevedel ani len chvíľku zaháľať. Podobný prípad bol aj na hornom konci, kde býval Šimko Ján, ktorý chodil už o palice, lebo od práce nevedel sa nai vyrovnať a musel byť odkázaný na pomoc paličky.
Do obci sa dostala určitá Katerina Kokešová, ktorá bola herečka vo Viedni, tam vystupovala. V Pustých Sadoch si kúpila určitú výmeru pozemkov. Potom však už ako staršia sa do sitého chlapa zaľúbila a s týmto potom celý svoj majetok, ktorý mala prelumpovala, takže zostala v úplnej biede a ako už bolo spomenuté na určitom mieste kroniky žila potom v chuddobinci, kde sa občania museli starať o jej živnosť, aby nezahynula hladom. Bola v obci tiež rodina Bučková. Bučko bol dôstojník, ovšem pri tomto svojom povolaní sa naučil piť a takto tiež celý majetok prepil. Rodina Slezáková - postihol ju tiež podobný odud. Mali majetok a dali sa na cestu pijatiky a ich syn zomrel už ako žobrák bez každého hmotného zabezpečenia. V roku 1910 mala obec 70 obytných domov. Ľudia žili biedne a pretože v obci nemali zárobkové možnosti, vysťahovali sa tam, kde si našli prácu a zamestnanie.
Boli v obci aj remeselníci, ale títo tiež nenachádzali dostatok výživy a preto museli odísť do cudzích krajov a hľadať si v týchto krajoch zamesstnanie. I rodák Gažovič, ktorý sa vyučil za obuvníka v začiatkoch pracoval doma a podom išial za prácou do Seredi. Tu sa tiež nenašla pracovná príležitosť pre neho a išiel za prácou ďalej a dostal sa až do Gottwaldova, kde sa stal mechanickým výrobcom a pretože si v tomto odbore nadubudnul prax, dostal sa aj do Zlína. Pracovnéí možnosti v Zlíne pre mnoho zamestnancov sa zhoršovali. Preto Gažovič si musel zasa hľadať zamestnanie na iných končinách. Našiel si zamestnanie v Hlohovci, kde Meric Brody mal malú továreň. Tu pracoval päť rokov, z ktorých tri roky bol obyčajným robotníkom a dva roky bol vedúcim pracovného oddelenia pre výrobu obuvi. Kapacita tejto továrne bola ročne 120 - 150 párov obuvi.
Pretože i v Seredi sa javili takí ľudia, ktorí chceli z mozolov robotníkoz zbohatnúť, volali tiež Gažoviča do Seredi. Bol to obuvnícky majster Hričovský, ktorý so svojím spoločníkom arizoval továreň Bratia Braier, v ktorej pracovalo asi 100 ľudí. Väčšinou sa pracovalo ručne a pri tejto rečnej výrobe sa našiel čas, že sa mohlo preacovať aj doma pre občanov okolitých obcí. V továrni Breier sa vyrábala obuv pre pohraničnú stráž, ktorá bola známa pod menom kanadky, maďarsky ju volali vádaszcczip. V tejto dobe o sociálnej starostlivosti a postavení robotníkov nebolo vôbec postarané. Robotník dostal koľko si zarobil a o iného životné podmienky nikto sa nestaral, každý mal za to, že zo svojho zárobku môže sa uživiť. U Hričovského sa tieto pomery ešte zhoršili, čo mu nijako neslúžilo ku cti, lebo bol hlinkovec a ako taký mal aspoň čiastočne dbať na postavenie robotníka. U tohoto sa finančné pomery zhoršovali a preto si hľadal spoločníkov, ktorí by mu poslúžili kapitálom s ktorým kapitálom by sa mohol postaviť na nohy a továreň si viesť naďalej. Našli sa ľudia v osobách Júliusa Strašivtáka a Františka Benkovského, ktorí mali peniaze a poskytovali tieto do podniku.
Z týchto peňazí sa zakúpil jeden stroj, ktorý už bol moderný, takže boli lepšie pracovné možnosti. Ďalšie stroje však preto, že podnikatelia nechceli poskytnúť ďalší kapitál, nemohli sa zakúpiť. Z tohoto dôvodu všetci zamestnanci sa po odpracovaných hodinách ponáhľali domov, aby pre obyvateľov z okolia mohl vyrábať ručne obuv. Hričovský platil svojim zamestnancom 17 korún na hodinu, čo nebolo v tej dobe nijako dobrý zárobok a rodina mohla z tohoto ako-tak vyžiť. V Pustých Sadoch robotnícke hnutie sa trocha rozprúdilo. Gejza Hlavina bol starý komunista, ktorý sa snažil vnášať medzi robotníko niektoré myšlienky komunizmu a takto pomôcť robotníkom k lepšej výžive. Ideovú náplň a pomoc dostával od bratov Dubravcov z Rumanovej, ktorí boli už aj vtedy ako komunisti na výške. Vcelku komunistická strana mala málo členov v obci.V tej dobe všetky strany sa snažili získať pre svoju stranu voličov. Slovenská Hlinková ľudová strana a agrárna boli silné. Politické uvedomenie ľudí bolo veľmi slabé. Hlinkuvu líniu udržiaval Dávidek. Zástupca komunistov bol Ležovič, ktorý však bol slabý, nestaral sa patrične o stranu, no a preto sa táto dostala takto do nesnádzí a do úpadku. Hlavnou príčinou, že strana sa nemohla rozvíjať bola tá, že občania boli nábeženstva rímsko-katolíckeho a boli až bigotne postavení do služieb totoho náboženstva. Čomu dosvedčuje tá okolnosť, že na bohoslužby dochádzali do Bábu aj v zime ako aj v l...
Historické pramene hovoria aj o prítomnosti fary a kostola, ktoré však zanikli počas reformácie. Odvtedy bola obec iba filiálkou niektorej inej farnosti. Začiatkom 20. storočia tu bola aj Židovská komunita, ktorá tu mala zriadenú synagógu.
Erb obce Pusté Sady
V obci sa nachádza rímskokatolícky kostol Povýšenia sv. Kríža, ktorý bol postavený v roku 1970. Kaplnka Panny Márie pochádza z roku 1850. Pusté Sady majú vybudovanú vlastnú materskú školu, kultúrny dom, aj dom smútku.
Kaplnka a kostol
Historické pramene hovoria aj o prítomnosti fary a kostola, ktoré však zanikli počas reformácie. Odvtedy bola obec iba filiálkou niektorej inej farnosti.
Kaplnka bola postavená v roku 1857 (Iné zdroje - ústne podanie, uvádzajú rok 1883). Pretože v tej dobe mala obec malý počet obyvateľov, bola postavená v malých rozmeroch. Takže tento malý počet veriacich ľahko sa zmestil do kaplnky. Pôvodne však bola to len zvonica. Rastom obyvateľstva sa kaplnka čo do vnútornej ozdoby rozrástla a bola prispôsobená k svojmu poslaniu. Ovšem obyvateľstvo pribúdalo, ale priestor sa nijako nemohol rozšíriť. Dnes už vôbec tento priestor pre Bohoslužebné účely nevyhovuje a preto myšlienka stavby kostola bola nastolená aj po prvej svetovej vojna, avšak pre rôzne devalvačné opatrenia hodnota peňazí poklesla a ku stavbe kostola sa neprikročilo.
Kaplnka - zvonica má 3 zvony. Veľký zvon na pamiatku padlých vojakov vo svetovej vojne 1914 - 1918, zadovážený v roku 1926. Zhotovila firma bratia Fischer, Trnava a do Pusta Kerty bol dodaný v roku 1926. Stredný zvon liali bratia Fischer v Trnave, nesie nápis k úcte Panny Márie obetovali veriaci Pusta Kerty v roku 1926. Malý zvon blinkáč má maďarský nápis tohoto znenia. Ulial Viliam Fischer v Trnave v roku 1872. Toto bol teda najstarší a pôvodný zvon, ostatné boli zadovážené v dobe neskoršej.
Prvá oprava na streche bola prevedená v roku 1911. Previedol ju tesár Jozef Valach zo Serede. Ďalšia oprava bola prevedená 19. júna 1956 neznámym majstrom, ale zachovalo sa v ústnom podaní, že pri oprave pomáhali i miestny občania. Strecha je už zubom času zničená a je zvrchodaná doba, aby prikročilo sa k novému kostolu, aby sa vyvarovalo prípadnému nešťastiu. Predpráce pre stavbu kostola sú už vybavené natoľko, že sa občania odanili po výšku 2000 Kčs niektorí i viacej a JRD sľúbilo pre tejto stavbe účinnú všestrannú pomoc. Okolo miesta budúceho kostola bolo veľmi mnoho hádok a názorov, ktoré sa rozchádzali. Konečne sa zjednotili občania, že vybrali stavebný pozemok skoro v strede obce neďaleko cintorína, ktoré miesto i po stránke vzdialenosti i vzhľadu obce úplne vyhovuje ako to na kostol svedčí, bude tento umiestnený v centre obce a splní aj svoj úkol, že sa dosiahne vonkajšia výzdoba obce.
V obci je rímskokatolícky kostol Narodenia Panny Márie z roku 1820 a novopostavený kostol z r. Obec patrí do okresu Galanta. Pata má v súčasnosti 3054 obyvateľov. K farnosti Pata patrí filiálka Pusté Sady. Novopostavený farský kostol je zasvätený Narodeniu Panny Márie. Nachádza sa v centrálnej časti na najvyššom mieste obce. Je to jediná stavba v obci, ktorú je vidieť zo všetkých strán a príjazdových komunikácií k obci.
S výstavbou nového farského kostola sa začalo v roku 2002, ale o jeho výstavbe sa uvažovalo už omnoho skôr. Svedčí o tom aj fakt, že základný kameň nového kostola bol posvätený už v roku 1990. Posvätil ho Svätý Otec Ján Pavol II. v Bratislave vo Vajnoroch pri jeho prvej návšteve Slovenska. Na túto neľahkú a zodpovednú prácu sa odhodlal až terajší správca farnosti vdp. Mgr. Jozef Kaman. Ako vhodné miesto bola určená farská záhrada, v blízkosti farskej budovy a cintorína. Nový a väčší farský kostol bol potrebný hlavne z kapacitných dôvodov, keďže pôvodný kostol z roku 1820 nepostačoval rozvíjajúcej sa obci a nevyhovoval ani po technickej stránke. 15.12.2007 nový, krásny farský kostol slávnostne konsekroval arcibiskup Mons. Ján Sokol, Metropolita Slovenska. Autorom projektu sa stal Ing. arch. Klement Trizuljak. Hlavnou myšlienkou návrhu v modernom architektonickom štýle je polkruh s vežou týčiacou sa do nebies. Do zvonice boli umiestnené tri nové zvony, ktoré odliali v svetoznámej zvonárskej dielni Márie Tomáškovej - Dytrychovej v Brodeku u Přerova na Morave. Ich autorom je Laetitie Vránová -Dytrychová, dcéra Márie Tomáškovej - Dytrychovej.
Obec patrila ku kráľovským majetkom, od roku 1523 panstvu Šintava vo vlastníctve Thurzovcov a od roku 1642 Esterházyovcov. Časť majetkov vlastnili v 19. storočí Appelovci a Ballayovci. V roku 1715 mala obec vinice a 46 domácností, v roku 1785 mala 125 domov a 804 obyvateľov, v roku 1828 mala 126 domov a 878 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom, v roku 1871 sa spomína 17 remeselníkov, najviac tkáčov. V roku 1908 štrajkovali tunajší robotníci. Obec si zachovala poľnohospodársky ráz aj po roku 1918, obyvatelia boli väčšinou poľnohospodárski robotníci a maloroľníci. Silné pozície mala MO KSČ. V rokoch 1920, 1921, 1922 a 1929 tu boli štrajkové boje poľnohospodárskych robotníkov, v 30. rokoch boje nezamestnaných a v roku 1934 vzburu proti exekúciam. JRD bolo založené v roku 1949. Bol tu mlyn na spracovanie koreninovej zeleniny.