História farnosti Trenčianske Mitice

Farnosť Trenčianske Mitice má bohatú a zložitú históriu, ktorá sa prelína s dejinami okolitých obcí a rodov. V nasledujúcom texte sa pozrieme na vývoj farnosti, výstavbu kostolov a život v obciach, ktoré pod ňu spadali.

Najstaršie osídlenie a vznik Mitíc

Osídlenie Bánovskej kotliny siaha do mladšej doby kamennej (4500-3200 pred Kristom), čo dosvedčujú archeologické nálezy. Hoci priamo v Trenčianskych Miticiach sa archeologický prieskum neuskutočnil, nedostatok nálezov nevylučuje možnosť pravekého osídlenia územia.

V 9. storočí bola Bánovská kotlina súvisle osídlená slovienskym obyvateľstvom. Staré slovienske osídlenie Trenčianskych Mitíc (v časti Kostolné Mitice) dokumentuje názov vrchu Hradišťo na výbežku Strážovských vrchov. Miestne ľudové podanie tu zachováva ešte starobylú zmienku o drevenom hrade. Hradišťo zrejme strážilo horský priechod vedúci pozdĺž potoka Rudník, ktorého názov je doložený v prvej písomnej zmienke o Miticiach.

Maďari zabrali územie Bánovskej kotliny asi v polovici 11. storočia. V súvislosti so vznikom a rozvojom uhorského strážneho systému a s potrebou ochrany starých obchodných ciest začali sa z iniciatívy kráľa budovať mýta pri cestách na dôležitých priechodoch.

Najstaršia písomná zmienka o Mýte pochádza až z roku 1210. Listina z roku 1210 dokladá Mýto ako prédium (panstvo, pozemkový majetok väčšej rozlohy). Pri mýte sa sformovala malá osada o rozsahu 5-7 domov, predstavujúcich dvor. Pôvodný názov osady bol Mýto. Vyskytuje sa už v najstaršej listine z roku 1210 (latinsky „de Mita", teda po slovensky „z Mýta") a pretrváva v písomných dokladoch ešte v 15. storočí.

Názov označoval osadu mýtnikov. Neskorší názov osady Mýtnici vznikol od všeobecného podstatného mena mýtnik, mal formu hromadného podstatného mena a zachytával všetky osoby žijúce na území obce, vlastníkov i ostatných obyvateľov. Pomnožný miestny názov Mitice je novším tvarom. Dvorec na území Mýta ešte nemal politickú alebo správnu funkciu, bol len hospodárskym strediskom sídlisk rozptýlených na panstve.

Vznik farnosti a kostolov

Územie Kostolných Mitíc sa vyčlenilo z pôvodného šľachtického majetku a prešlo do vlastníctva nitrianskeho biskupa ešte koncom 12. storočia. Darovanie územia biskupovi sa udialo v období šírenia a upevňovania kresťanstva a tak mohlo byť motivované zriadením fary, pretože budovanie farskej organizácie bolo riadené z biskupstva. Založenie fary sa viazalo na určitý majetok, ktorý mal hmotne zabezpečiť kňaza. možno predpokladať, že na novovzniknutom cirkevnom majetku sa už v 13. storočí postavil kostol a zriadila fara.

Farár v Miticiach sa spomína už v súpise pápežských desiatkov z roku 1332. Kostolné Mitice v rámci cirkevno-administratívnej organizácie Nitrianského biskupstva boli začlenené do Hradnianskeho archidiakonátu. Tomuto farskému stredisku podliehali obce Kostolné (Horné), Zemianske (Stredné) a Rožňové (Dolné) Mitice, ako aj Jastrabie s príslušnými osadami. Dejiny obce Kostolné Mitice sú tesne spojené s dejinami fary i farnosti.

Kostolné Mitice si začali prežívať obdobie rozkvetu za nitrianskeho biskupa Františka Xavera Fuchsa (1787-1804), ktorý tu dal postaviť novú faru a kostol.

Filiálny kostol v Jastrabí

Jastrabie od dávnych čias bolo filiálkou farnosti v Kostolných Miticiach. Filiálny jastrabský kostol zasvätený Nanebovzatej Panne Márii, dal v roku 1425 postaviť mitický zemepán Rosvald Rožeň. Zakladateľ daroval na údržbu kostola dve role na Zahají. Správa o tomto kostole sa nachádza na prvej strane kostolnomitickej matriky, obnovenej v roku 1714. Kostol sa zasväcoval patrónovi v dôvere, že veriaci budú od neho požívať zvláštnu ochranu. Nanebovzatá Panna Mária bola v stredoveku uctievaná ako ochrankyňa proti živelným pohromám.

Kostol stál mimo obce na vŕšku na cintoríne. Podľa kanonických vizitácií z rokov 1714 a 1715 kamenná stavba jastrabského kostola pozostávala z lode a zo svätyne. Vo svätyni stál jediný oltár, nad ktorým bol na stene pripevnený obraz patrónky kostola Nanebovzatej Panny Márie. Nad vchodom čnela drevená vežička s jedným asi centovým zvonom. Bohoslužby v tomto kostole bývali každú tretiu nedeľu v mesiaci a na niektoré sviatky. Po nich v Jastrabí poskytovali kňazovi jedlo, pozostávajúce z troch chodov, vína alebo piva.

Podľa opisu kanonických vizitácií z roku 1714 a 1715 steny svätyne i lode jastrabského kostola boli zo všetkých strán popraskané, pričom kostol i veža mali dobrú strechu, keďže hrozilo zrútenie, kostol bol podopretý lešením a stĺpmi. Podľa kanonickej vizitácie z roku 1729 kostol sa už nedal opraviť a bol ponechaný na spadnutie. V štyridsiatych rokoch 18. storočia sa stavba zrútila. Oltár preniesli do kaštieľa v Rožňových Miticiach.

9. júla 1744 bol položený základný kameň nového kostola ktorý mal stáť na návrší nad dnešným kostolom. Kostol nebol dostavaný, pretože sa v roku 1747 farnosť zaťažila prestavbou farského kostola, neskôr aj fary v Kostolných Miticiach. Zemepáni sústredili pozornosť na prestavbu svojich kaštieľov a nestačili kryť ostatné povinnosti. Ešte v roku 1798 na mieste, kde bolo vidieť základy kostola, stál drevený kríž.

Výstavba nového kostola v Jastrabí v 20. storočí

Takmer po dvesto rokoch obec Jastrabie sa podujala na stavbu nového kostola roku 1914. Organizátorom za podpory jastrabských veriacich a podpory nitrianskeho biskupa sa stal vtedajší kostolnomitický dekan-farár Anton Czeizel. Pozemok na stavbu kostola daroval rytier Richard Pfeiffer. Podľa zmluvy z 22. marca 1914 staba mala byť započatá na jar a hotová 1. septembra. Základný kameň kostola bol položený 4. mája 1914. Kostol mal rozmery 19,50x 8m a vysoký 6,05m. Kostolná sieň mala kapacitu 650 ľudí.

Aj nový kostol prevzal patrocínium predchádzajúceho kostola. Oltár vyhotovil roku 1914 Jozef Sziklay-Strnad, rezbár z Novák. Pozostával: uprostred vyrezávaný obraz patrónky kostola o rozmeroch 100x75 cm, po stranách stáli sochy sv. Štefana a Ladislava. Posviacka sa konala na prvú nedeľu po Všetkých svätých 8. novembra 1914, kostol vysvätil nitriansky biskup Viliam Baťáni. Na kostole bol zvon menší, zo zvonice na cintoríne, väčší a starší zvon zabrali na liatie kanónov počas I. sv. vojny. Náhradný zvon si obec zadovážila v roku 1921 a váži 108 kg, stál 8454 korún.

Postupne sa kostol vybavoval vnútorným zariadením a vybudovaním chodníkov. V roku 1939 bol pri elektrifikácii vybavený elektrickým osvetlením. Postupne od roku 1945 prešiel viacerými úpravami, bohoslužobný poriadok sa rozšíril na každú nedeľu a neskôr až na dve sväté omše v nedeľu. V roku 1986 starý oltár bol nahradený novou sochou Panny Márie, v roku 1987 sa uskutočnila vonkajšia oprava kostola.

Zemianske rody a ich vplyv

Rod Mitickovcov, ktorého korene siahajú až do 12. storočia, si svoje šľachtické meno odvodili od názvu svojho panstva Mýto. Slovenské osobné mená držiteľov pôdy na Mýte - Nadaš, Vadislav, Sokol, zachované v listine z roku 1210, svedčia o tom, že tunajší zemania boli domáceho slovenského pôvodu.

Pôvodne súvislí majetkový komplex rodu Mitických sa dedením a deľbou značne drobil na čoraz menšie majetkové podiely medzi početné potomstvo. Vlastníkmi jednotlivých majetkových dielov sa stali osamostatnené rody, medzi ktorými sa dali pozorovať značné majetkové rozdiely. Niektorí zámožnejší zemania z tejto obce boli v určitých obdobiach vlastníkmi majetkových podielov v Jastrabí. Spôsob života týchto zemanov sa veľmi neodlišoval od života tunajších sedliakov. Zemania žili v kúriách, čiže dvorcoch s jednopodlažnou drevenou alebo murovanou budovou pozdĺžneho pôdorysu.

Rožňové Mitice vznikli ako osada pri opevnenom dvorci so strážnou vežou. Osada mala pôvodne odlišovací názov Dolné Mitice, pretože vo vzťahu voči svojmu materskému sídlisku Prostredné Mitice ležala v dolných polohách. Rožnovci akiste bohatli z vyberania mýta a hospodárske zázemie im tvoril aj dedičný majetok v Jastrabí. Ich rod sa totiž v zmysle darovacej listiny z roku 1521 pokladal za priamych potomkov Reinolda, ktorému roku 1269 za vojenské zásluhy daroval kráľ Belo IV. územie Jastrabia, vyľudnené po tatárskom vpáde. Rožňovci aj po delení majetku mali najväčšie podiely v Jastrabí, kde Rosvald Rožeň dal roku 1425 postaviť kamenný kostol. Roku 1467 jedna vetva ich rodu používala prímenie Jastrabský.

Po smrti posledného mužského potomka rodu Rožňovcov nastala zmena vo vlastníctve Rožňových Mitíc. Panstvo sa rozdelilo medzi dva rody - Madočianskovcov z liptovských Madočian a Ordódyovcov, rod maďarského pôvodu rozvetveny po celom Slovesnku.

Rodinnými zväzkami nadobudol majetkový podiel v Rožňových Miticiach zemiansky rod Motešických z Motešíc už v prvej polovici 17. storočia. Takto v Rožňových Muticiach vznikol kompresorát - spoluvlastníctvo, v ktorom majetková držba bola nerovnomerná.

Zemepáni obcí Rožňové Mitice a Jastrabie Pavol Motešický, Ondrej Madočiansky, Štefan a Juraj Ordódyovci roku 1650 uzavreli medzi sebou dohodu o dvanásťročnom hájení spoločných lesov. Dohoda sa týkala aj čiastky rožňovomitických lesov od Skalice v úbočí až po cestu. Na túto dohodu nadväzuje ďalšia slovensky písaná dohoda z roku 1653. Stanovuje vzájomné vzťahy zemepánov obcí Rožňové Mitice a Jastrabie medzi sebou a poddanými. V podstate obmedzuje úžitky z lesov a slobodu poľovania.

Prehľad vlastníckych zmien

Premeny v 19. a 20. storočí

Revolučné udalosti na jar roku 1848 priniesli do života obyvateľov obce zásadnú zmenu, keď Uhorský snem zrušil poddanstvo. Richtár obce Rožňové Mitice i s obecnou pečaťou bol v septembri 1849 pozvaný do Zemianskeho Podhradia. Tam vo dvore evanjelickej fary mal príhovor národný dejateľ Ľudovít Štúr v prítomnosti katolíckeho kňaza Štefana Závodníka, národného buditeľa. Štúr na zhromaždení predložil na podpis a spečatenie žiadosť o utvorenie samostatnej slovenskej krajiny.

Reformy po zrušení poddanstva sa uskutočňovali v obci pomaly. Až roku 1858 Rožňové Mitice vstúpili do súdneho procesu, ktorý mal riešiť úpravu vlastníctva pôdy. Počas procesu majetok Ladislava Motešického postihol hospodársky úpadok. Majetok odkúpil rakúsky barón Fridrich Knobloch z Viedne, ktorý sa usídlil rožňovomitickom kaštieli. Po zrušení poddanstva a po majetkovom usporiadaní novej pozemkovej držby značná časť pôdy v Rožňových Miticiach zostala vo vlastníctve nového veľkostatkára baróna Knoblocha a bývalého zemepána Imricha Erdeka.

Zemianske Mitice si zachovali charakter zemianske obce do vzniku Československej republiky. V decembri 1918 vyšiel zákon o zrušení šľachtických titulov a stavovských výsad.

tags: #farnost #trencianske #mitice