História farnosti Vyšná Voľa

História obce by nebola úplná bez vykreslenia peripetií náboženského života obyvateľov obce v priebehu uplynulých storočí.

V súčasnosti sa väčšina obyvateľov obce hlási k rímsko - katolíckemu náboženstvu, žije tu však aj niekoľko evanjelických rodín. Príslušníci obidvoch vieroviznaní nemajú medzi sebou žiadne spory, naopak, vzájomne si pomáhajú a rešpektujú sa.

Najstaršie zmienky o kostole v Kobylách

Prvá zmienka o kostole v Kobylách je z roku 1325, ktorý bol murovaný a zasvätený Panne Márii. Nepriamo možno dokázať, že už vtedy v Kobylách existovala aj farnosť, a to naprek tomu, že v pápežskom desiatkovom registri z rokov 1330 - 1332 ju nie je možné identifikovať. Tunajší farári boli v 15. storočí členmi bratstva farárov z okolia Bardejova.

Obvodové múry boli z kameňa, ktorý bol málo vhodný na stavbu, steny boli vlhké a málo odolné. V roku 1886 bol postavený nový kostol s čiastočným použitím obvodového muriva starého kostola z roku 1499, ktorý bol po roku 1718 barokovo prestavaný. Tento kostol je postavený v neogotickom štýle.

Bola to jednoloďová stavba s polkruhovým barokovým uzáverom a západnou veľou, situovanou do pseudogotického štítového priečelia, na ktorom je slepá trpasličia galéria. Kostol mal tri oltáre.

Hlavný oltár „Obetovanie Panny Márie“ v slohu barokovom. Tento oltár je v kostole po dôkladnej rekonštrukcii aj dnes. Ďalšie bočné oltáre boli „Sv. Peter a Pavol“, ktoré zhotovil K. Švestka a pochádza z čias stavby kostola a oltár „Nanebovstúpenie Pána“.

Kostol bol pokrytý plechom, povala bola z dosák omietnutá maltou. V kostole na severnej strane na stene neďaleko chóru bol obraz podobný freske so sochou Pána Ježiša modliaceho sa v Getsemahskej záhrade, ktorý však bol od vlhkosti silňo poškodený.

Kostolná veža na základe veľkého poškodenia bola 22.augusta 1933 zbúraná. Nová veža bola postavená už 10.septembra 1933. Táto stavba si vyžiadala sumu 11 tisíc Kčs. Nová veža bola vysoká asi 18m a 1-2m boli hrubé múry.

Pred zbúraním bola veža naklonená smerom na školu viac ako 63cm, ktorá bola podopretá 4 silnými piliermi, ktoré však pre veľký tlak veže boli značne poškodené. Z dôvodu novej výstavby veže bola postavená zvonica. Táto bola zhotovená z dreva na severnej strane kostolného dvora pri sakristií. Dočasne tam boli umiestnené tri zvony.

Dôkladná rekonštrukcia kostola bola ukončená dňa 16. augusta 1936. Pri tejto vel’kej rekonštrukcii boli zhotovené betónové schody k hlavnému vchodu a drevená ohrada. Veriaci z Kobýl prispeli na túto rekonštrukciu sumou 38 799 Kč, veriaci z Kl’ušova venovali 1 648 Kč. a veriaci z Janoviec sumou 383 Kč. Spolu to bola suma 41 435 Kč. od veriacich. Na rekonštrukciu prispela aj miestna politicka obec v hodnote 20 000 Kč a politický okres bardejovsky 20 000 Kč. Celkové náklady v hotovosti činili 130 000 Kč. Avšak pri stavbe sa použil aj materiál zo starého kostola napr. kamene a plech.

Posviacku vykonal biskup Jozef Čársky 23. augusta 1936, ktorá bola spojená s vel’kou slávnosťou. V tejto podobe farský kostol slúžil veriacim až do roku 1997. Avšak nárast obyvateľov obce a farnosti si vyžiadali ďalšie rozšírenie kostola a následnú rekonštrukciu.

Po zhromaždení dostatočných finančných prostriedkov a vypracovaní architektonického projektu sa začalo s prestavbou kostola zbúraním južnej steny. 15. apríla sa prikryla veža chrámu. Do tejto veže sa uložili listiny o histórií a súčasnosti obce.

V nedeľu 20. apríla sa slúžila posledná sv. omša a na druhý deň boli lavice a ostatný nábytok prenesené do sály kultúrneho domu, ktorý slúžil ako dočasná kaplnka. Na tejto rekonštrukcii sa podieľali veriaci celej farnosti. Pomáhalo sa po finančnej stránke aj pracovnej.

Veľkým podielom na obnove kostola prispel Vincent Prokopovič (autorkin otec), ktorý na požiadanie rady, ktorá bola zvolená, urobil na celom kostole nové drevené okná,ˇ vchodové dvere a do interiéru lavice.

Dňa 13. septembra 1997 sa v Kobylách uskutočnila konsekrácia dokončenej novostavby kostola Obetovania Panny Márie. Slávnostnú sv. omšu celebroval Mons. Bernard Bober, pomocný biskup a generálny vikár.

Veriaci zbierkami ukázali veľké úsilie a obetu pri rozšírení kostola a jeho rekonštrukcii. V roku 2001 sa začalo s reštauráciou oltára Obetovania Panny Márie, ktorého spodná časť bola značne poškodená vlhkosťou a červotočom. V júli bol rozobratý a prevezený do Sečoviec, kde začal s opravou majster Jozef Takáč s manželkou.

Niektoré fiály a ornamenty boli tak poškodené, že bolo potrebné vyrezať úplne nové. Oltár bol nanovo vymažovaný a vyzlátený. Pod oltár bol vyrobený aj nový stupeň s dlažbou a kamenné prvky do svätyne - stojan na paškál, stojan na vázu, kredencia - doska na obetné dary svietniky z kanafaru.

Zároveň bol vymaľovaný a pozlátený Boží hrob a prenosný bohostánok, ktorý sa používa počas vežkonočného trojdnia. Opravy boli financované zo zbierok veriacich z Kobýl v hodnote 335 000 Sk.

Posviacka zreštaurovaného oltára sa uskutočnila 18. novembra pri príležitosti odpustkovej slávnosti Obetovania Panny Márie. Požehnal ho vdp. ThLic. Tibor Závadský, kanonik metropolitnej kapituly z Košíc.

Do oltára pod obetný kameň bola vložená pamätná listina so záznamom o vykonaní požehnania, fotografie oltára pred a po rekonštrukcii a platné mince z roku 2001. Listinu podpísal svätiteľ, kurátori a miestny farár.

Poloha okresu Bardejov na mape Slovenska

História farskej budovy

Farská budova v Kobylách sa spomína v roku 1392. Kde bola postavená je neznáme. V roku 1455 sa spomína riadna budova fary, ktorej poloha sa tiež neuvádza.

Budova dnešnej fary sa nachádza v susedstve kostola na juhovýchode. Budova fary bola niekol’kokrát prestavaná. V roku 1929 bola rekonštruovaná v hodnote 70 000 Kč. V roku 1939 fara vyhorela a farský úrad bol presťahovaný do Kl’ušova, do školskej budovy.

Farár ktorý pôsobil vo farnosti, pobudol v školskej budove do 15.10.1942 a potom sa presťahoval do Bardejova. V roku 1939 na kobylskú farnosť nastúpil farár Ján Macko-Družbacký.

Za jeho pastorácie sa prevádzala výstavba farského úradu v Kobylách. Veriaci obce Kl’ušov sa snažili o zriadenie farského úradu v Kl’ušove alebo o pričlenenie k farnosti bardejovskej. Keďže veriacim sa uvedený zámer nevydaril, občania odmietli finančnú výpomoc na výstavbu farskej budovy v Kobylách.

Odmietnutie finančného príspevku na výstavbu farskej budovy znamenalo, uvalenie cirkevného interdiktu (zákaz konať bohoslužby v kostole). Tento trval od 22. apríla 1943 -14. novembra 1943.

V uvedenom období s interdiktom súviselo aj odmietnutie cirkevných pohrebov, sobášov a ostatných cirkevných obradov. Za účelom doriešenia cirkevných sporov medzi obcami Kl’ušov a Kobyly navštívil dňa 18. júna 1943 obec biskup Košickej diecézy Jozef Čársky.

Nezrovnalosti v tomto spore boli doriešené až 9. januára 1944 na verejnej schôdzi, kedy sa obec zaviazala prispieť na budovu farského úradu v Kobylách čiastkou okolo 70 000 korún.

Najnovšia rekonštrukcia farskej budovy bola v roku 2000 po nastúpení terajšieho farára Stanislava Takáča. Táto rekonštrukcia sa týkala kompletnej výmeny elektroinštalácie, opravy, inovácia kúrenia, výmena vchodových dverí, podláh, maľovania interiéru a mnohých ďalších drobných úprav.

Výdaje na túto rekonštrukciu boli v hodnote 413 301 Sk. Podiel’ali sa na nej veriaci celej farnosti, a to manuálne aj finančne. Obecný úrad Kl’ušov-12 000,- Sk, Obecný úrad Kobyly- 6 000,- Sk, Filiálka Janovce 60 000,- Sk, Filiálka Kl’ušov 143 670,- Sk, Farský úrad Kobyly 175451,- Sk . V roku 2006 boli vymenené okná na budove.

Cintoríny a kríže v Kobylách

Cintoríny v Kobylách boli pôvodne tri. Starý, nový a evanjelický. V bezprostrednej blízkosti starého cintorína (v susedstve) bol zriadený nový cintorín. Založenie starého cintorína nie je známe. Najstarší hrob na ktorom sa dal prečítať rok, bol rok 1913. Ostatné kríže boli drevené, na ktorých nebolo možné nič rozoznať. Na tomto cintoríne je pochovaný bývalý farár pôsobiaci v Kobylách J. Kubík.

Hroby na tomto cintoríne boli neusporiadané. Na novom cintoríne sa pochováva podl’a vopred určeného poriadku. Evanjelický cintorín je od nového cintorína vzdialený asi 100 metrov na sever. V minulosti bol tento cintorín vel’mi zanedbaný a neudržiavaný. Jeho plocha sa odhadovala okolo 250 m2.

Kríže v chotári Kobýl:

1. V priestore“ Klekoč“ je postavený drevený kríž z roku 1917 bez nápisu. Postaviť ho dal Adam Pomikala.
2. Pri Fedorovom sypanci je kamenný kríž s nápisom „Fundatore: Andrej Fedor a jeho manželka Mária, 1929″.
3. Pri Krupových pivniciach je drevený kríž bez nápisu.
4. V priestore chotára s názvom“ Povozky“ je kamenný kríž s nápisom“ . Fundátor: Voľanský Jánoš Sziček 1909″.
5. Pri Vol’anskému (na južnej strane obce) je drevený kríž bez‘ nápisu.
6. V priestore“ Za Ol’ši“ je drevený kríž s nápisom“ Maček Jánoš 1904″.
7. V priestore na „Dziliku“ je drevený kríž s nápisom “ Hudák Jura ­Hudák Adam 1895″.
8. V priestore „Za Olšavu drahu“ je kamenný kríž s nápisom „Novák Ondráš és ne je Anna 1913“.
9. Na ceste „Hrabická“ je kamenný kríž s nápisom „Jozef Vojtek z Ameriky 1905“.
10. Na starom cintoríne je kamenný kríž s nápisom „Fundátor: Juraj Halek a žena Mária 1921 „.
11. Na novom cintoríne bol drevený kríž.

Stručná história obce Kl’ušov

Osídlenie z mladšej doby kamennej dokazujú mohyly vo východnej časti chotára obce Kl’ušov. Nachádzajú sa na zalesnenom hrebeni Kobylskej hory, nad Lukavickým potokom na hraniciach katastrov Bardejova a Kl’ušova. V dĺžke asi jedného kilometra rozprestiera sa v niekol’kých skupinách 17 mohylových násypov a dosahujú výšku 0,5 až 1,7 metra. Mohyly sú zachované a pokrýva ich lesný porast.

Obec Kl’ušov bola založená na zákupnom práve na území panstva Kobyly. Spomína sa v roku 1330 s farou a mlynom. Ďalej obec patrila Perényovcom, v 16. storočí Zápol’skému, Bornemiszovcom a v 17. storočí Klobušickým.

Druhá písomná zmienka o obci Kl’ušov pochádza z roku 1351. Obec v tomto roku, pod názvom „SEWENBALD“, sa spolu s obcami Kobyly, Bardejovská Nová Ves, Hertník, Mokroluh a Dlhá Lúka spomína s vytyčovaním hraníc mesta Bardejov z príkazu kráľovnej Alžbety.

Ďalšia písomná zmienka o obci Kl’ušov pochádza z roku 1355, ktorá zaznamenáva a registruje spor medzi mestom Bardejov a pánmi z Perí na o majetok chotára obce Kžušov a majetok chotára obce Richvald. Od roku 1408 do roku 1446, majiterom sa stáva rod Perenyiovcov. Vyplýva to z mandátu kráža Žigmunda Spišskej Kapitule, v ktorom král‘ nariaďuje, aby kapitula uviedla synov Jána Perényiho do držby majetku zvaného CIUSO.

V roku 1446 prechádza obec do majetku mesta Bardejov. V roku 1451 prechádza obec do vlastníctva Jánovi Zápol’skému ktorému patrili obce Bartošovce, Rešov, Šiba, Hertník, Osikov, Jakuboviany, Orkucany a na počiatku 16. storočia aj obec Kobyly.

Aj keď obec Kl’ušov patrila do majetnosti mesta Bardejov a určitým grófskym rodinám menšie alebo väčšie pol’nohospodárske celky vlastnili rodiny patricijov. Základným dokladom tejto skutočnosti je protokol Spišskej Kapituly Protokol/um Venerabili Capituli Cathedralae Ecclesii sancti Marfini de Scepus In Mense Januario Anno Domini 1805, archivovaný v štátnom archíve v Bratislave.

V roku 1803 sa spomína aj praedio Zábava, ktorá dodnes patrí do správy Kl’ušova. V osade začiatkom 19. storočia stál menší hostinec,. v ktorom sa dalo zabaviť. Od toho osada dostala pomenovanie Zábava.

Podoby názvu obce Kl’ušov-Senvald, Sewenbald, Cluso, Sewnwald, Klussow, Kluzsó z toho možno usúdiť, že zaznamenané údaje o obci v príslušných obdobiach nesú stopy ich autorov, ich národnej príslušnosti, prípadne i obdobie, v ktorom príslušné nárečie alebo úradný jazyk prevládal.

Nemecký názov obce Schonwald (Pekný les) mohol byť odvodený od pekného lesného porastu alebo od mena nemeckého osídl’ovatel’a osady. Slovenský názov obce Kl’ušov pochádza ‚zo staroslovanského slova kluže, z nemeckého klús(e) a z latinského clusa.

Tie slová znamenajú priesmyk, prechod v horskom teréne. Pomenovanie obce plne vystihlo jej zemepisné položenie. Od roku 1918 sa ustálil slovenský názov obce Kl’ušov.

Názvy obce z rokov 1715, 1720 a 1828 dokumentujú fotokópie dokladov vyhotovených štátnym archívom v Budapešti zo dňa 3.1.1980 na žiadosť Vojtecha Kovatsa.

Na príslušnosť obyvatel’ov obce k cirkvi evanjelickej nepriamo nasvedčuje aj hospodárska príslušnosť obce k majetnosti mesta Bardejov, ktoré už v prvej polovici 16. Za panstva Klobušických nastal hospodársky a náboženský rozvoj obce rímskokatolíckeho vierovyznania.

Prvá zmienka o farnosti v Kl’ušove je z roku 1330. Dokumentuje, že v 14. storočí existoval v Kl’ušove farský úrad s farárom menom Bortardus. Tento pod prísahou uznal 10. Na základe toho môžeme usudzovať, že zriadenie fary...

Cirkevné matriky na Slovensku a hľadanie predkov

Otázkou však zostáva: „Je možné nájsť zápisy o vysluhovaní sviatostí Hermanovčanom pred rokom 1772?“ Najjednoduchšou sa javí nasledujúca odpoveď: „Nie, nie je to možné. Farnosť vznikla v roku 1772, to znamená, že matrika sa tam pred rokom 1772 nemohla viesť.

Ako by však nejeden genealóg súhlasil, jednoduché odpovede bývajú zriedkakedy uspokojivé. Rímskokatolíci museli žiť v Hermanovciach aj pred založením farnosti - inak by zakladanie farnosti nemalo zmysel. Znamená to, že mohli byť duchovne spravovaní kňazom z inej obce? Ak áno, kam chodili Hermanovčania pred rokom 1772 do kostola?

V 19. stor. si uhorské (arci) diecézy viedli tzv. schematizmy, v ktorých sa uvádzajú sídla jednotlivých farských úradov spolu s prislúchajúcimi filiálnymi obcami. V 18. stor. sa však podobné schematizmy nepublikovali, resp. nezachovali. Rímskokatolíci z územia Šariša boli do r. 1804 príslušní k Jágerskej arcidiecéze so sídlom v maďarskom meste Eger.

Pre tamojších biskupov boli stolice dnešného severného Slovenska veľmi vzdialeným územím na beztak obrovskej ploche vtedajšej arcidiecézy. Napriek tomu sa dvaja z miestnych arcibiskupov podujali vykonať kanonickú vizitáciu na území Šariša. Prvým z nich bol v r.

Mapa znázorňujúca teritoriálny rozsah Jágerskej arcidiecézy v 18. storočí

Kanonickú vizitáciu šarišských farností z roku 1749 spracoval v prehľadnej publikácii prof. Peter Zubko. V publikácii sú abecedne zoradené všetky rímskokatolícke farnosti, ktoré v roku 1749 na území Šariša existovali, spolu so zoznamom jednotlivých filiálok, ktoré k farnosti prislúchali. Vďaka tomu sa dozvedáme, že Hermanovce boli v roku 1749 filiálkou farnosti v Jarovniciach: „Farnosť Jarovnice… Vo filiálnej obci Hermanovce stál murovaný benedikovaný kostol sv. Alžbety…“

Najstarší zachovaný zväzok matriky pokrstených, sobášených a pochovaných z Rímskokatolíckeho farského úradu v Jarovniciach začína rokom 1750. Už samotný titulný zápis potvrdzuje závery kanonickej vizitácie, v titulnom texte totiž čítame: „Matrika cirkví v Jarovniciach, Hermanovciach, Daleticiach a Močidľanoch, v ktorej sú zaznamenaní pokrstení, zomrelí, tí, ktorí uzatvorili manželstvo od roku 1750 od 20.

Vďaka hlbšiemu výskumu preto vieme, že obyvatelia Hermanoviec boli ešte pred vznikom farnosti zapisovaní v susedných Jarovniciach. V Štátnom archíve v Prešove sú zachované kompletné matriky pokrstených, sobášených a zomrelých z farnosti Jarovnice z rokov 1750 - 1896.

Opäť však nasleduje otázka: Viedla sa v Jarovniciach evidencia krstov, sobášov alebo pohrebov aj pred rokom 1750? Schematizmus Košickej arcidiecézy z r. 1943 nás informuje, že farnosť v Jarovniciach prekvitala už okolo roku 1334, kedy sa miestny farár, Ján, spomína ako jeden z kňazov, ktorý svojvoľne neodvádzal pápežský desiatok.

Po tom, čo sa v Uhorsku rozšírili reformačné myšlienky, prišiel evanjelický kazateľ aj do Jarovníc. Pôsobil tu s prestávkami od 90. rokov 16. stor. Od nasledujúceho roku, 1701, sa podľa schematizmu v obci začala viesť aj farská matrika. Najstaršia katolícka matrika sa podľa Schematizmu ešte v roku 1943 nachádzala na farskom úrade v Jarovniciach. Z tohto dôvodu bolo potrebné osloviť Rímskokatolícky farský úrad v Jarovniciach.

Na farskom úrade sa podarilo nájsť II. zväzok matriky, ktorý obsahoval údaje o pokrstených, zosobášených a pochovaných z r. 1718 - 1750. V súčasnosti je možné preštudovať záznamy o pokrstených deťoch, zosobášených dospelých a zomrelých, ktorí žili v obci Hermanovce.

Posledná správa o existencii najstaršieho zväzku jarovnickej matriky z rokov 1701 - 1717 pochádza z r. 1943. Jej ďalší osud je neznámy, na farskom úrade sa ani po dôkladnom hľadaní nenašla. Isté je jedno, pred rokom 1700 bol kostol a fara v Jarovniciach v rukách evanjelikov, preto staršia katolícka matrika zo 17. stor. s určitosťou neexistovala.

V turbulentnom 17. stor., ktoré poznačili stavovské povstania a boj za náboženskú slobodu, sa na šarišských farách často striedali katolícki a evanjelickí kňazi. Bolo by zaujímavé zistiť, či sa už pred nástupom reformácie viedli v Jarovniciach akékoľvek matričné knihy, resp. či s evidenciou vyslúžených sviatostí mohli začať miestni evanjelici. Nateraz odpovedať nevieme.

Jednou možnosťou je, že nám chýba potrebný historický prameň, ktorý by dokázal na túto otázku odpovedať. Druhou možnosťou je, že sme sa v tejto chvíli uspokojili s jednoduchou odpoveďou. V čase Barkóczyho vizitácie existovalo na Šariši štyridsať šesť rímskokatolíckych farností.

Nižšie priložená tabuľka zachytáva zoznam všetkých rímskokatolíckych farností z územia Šariša, ktoré boli odovzdané do Štátneho archívu v Prešove. Vedľa každej farnosti figuruje údaj o tom, v ktorom okrese sa nachádza. Zoznam ďalej uvádza porovnanie rok, odkedy sa podľa schematizmu viedli vo farnosti matriky, a taktiež rok, od ktorého sú najstaršie matriky v Štátnom archíve uložené. Ďalej nasleduje zoznam „chýbajúcich matrík,“ ako aj údaj o tom, či existuje šanca, že sa chýbajúca matrika môže nachádzať na farskom úrade.