Farské oznamy Dolné Dubové a Radošovce: Pohľad do histórie

História farských oznamov v Dolnom Dubovom a Radošovciach je úzko spätá s bohatou históriou Kátloviec a okolitých obcí. Pri skúmaní historického osídlenia v tejto oblasti v prvých storočiach uhorského štátu narážame na značné ťažkosti, pretože listinné pramene o vlastníctve pôdy feudálov na území Slovenska v 11. a 12. storočí vo všeobecnosti chýbajú.

Kostol v Dolnom Dubovom

Všetka pôda za čias vlády arpádovských panovníkov (r. 1000 - 1301) patrila spolu s obyvateľstvom kráľovi a nebol dôvod sa o nej zmieňovať. Podstatne lepší obraz poskytujú pramene o majetkoch biskupstiev, kapitúl a kláštorov.

Územie a obranné línie

V 11. a 12. storočí chotár susednej Chtelnice patril do sústavy obranného pásma, zvaného konfínium, ktoré malo chrániť uhorský štát zo západnej strany. Toto pásmo zaberalo územie od rieky Moravy po riečku Dudváh na východe, vrátane južných malokarpatských svahov. Toto územie bolo často dejiskom vojnových konfliktov medzi českou, uhorskou i rakúskou krajinou.

Preto Záhorie, oblasť medzi riekou Moravou a Malými Karpatami, bolo v 11. a 12. storočí takmer ľudoprázdne, kým v slovanskom období nálezy dokazujú husté osídlenie. Riečka Dudváh s južnými svahmi Malých Karpát tvorili vnútornú obrannú líniu, do ktorej patril aj chotár susednej Chtelnice. Územie medzi riekou Váh a Malými Karpatami bolo husto osídlené Slovanmi aj v 11. a 12. storočí.

Dokazujú to nielen bohaté archeologické nálezy, ale aj prvé písomné správy o obciach, ktoré ležali na západnej hranici územia patriaceho benediktínskemu kláštoru sv. Hypolita na Zobore pri Nitre. O osadách nachádzajúcich sa na severozápad od tejto hranice sa písomné správy z 12. storočia nezachovali, čo však nevylučuje možnosť osídlenia tohto územia.

Prvé písomné zmienky

Vzhľadom na západné Slovensko sú dôležité hlavne listiny, ktoré vydal uhorský kráľ Koloman I. (1095-1116) v roku 1111 a 1113, potvrdzujúce majetky v prospech Zoborského opátstva, ktoré dokumentovali osídlenie, miestne názvy obcí a miest na tomto území:

• 1113 - druhá Kolomanova listina (druhá Zoborská listina), v ktorej sú uvedené i osady ležiace v blízkom a širšom okolí Kátloviec napríklad: Bohunice, Dolná Krupá, Červeník, Malženice, Madunice, ale aj Bašovce, Drahovce, Kocurice, Koplotovce, Krakovany, Trebatice.
• 1208 až 1209 - Chtelnica, Radošovce, donačná listina uhorského panovníka Ondreja II. (1205-1235), ktorý daroval svojmu služobníkovi Sebešovi (komitátny hodnostár) majetok terra Costulan (dnes Veľké Kostoľany), kde sa obec Chtelnica nazýva Wytelnice, a Radošovce sa nazývajú villa Radichov.
• 1258 - Dechtice (Degce), listina uhorského kráľa Bela IV. (1235-1270), vymedzuje ohraničenie chotára obce Bohunice, ktoré daroval kráľ komesom Zochudovi a Serefeldovi.
• 1262 - Dolné Dubové (Dombou), Bela IV. dáva obec spolu s inými majetkami Serefeldovi.
• 1262 - Horné Dubové (Feldombou), podobne ako D. Dubové, bolo spolu s Hornou Krupou darované Serefeldovi.
• 1333 - Paderovce (Padar), patrili v tom čase Smolenickému panstvu.
• 1401 - Kátlovce (Katlowicz), urbár Dobrovodského hradu (napísaný okolo sv. Egídia-1.9.1401), najstarší urbár napísaný na Slovensku.

Tieto obce ležali na západnej hranici územia benediktínskeho kláštora sv. Hypolita na Zobore pri Nitre. V osadách nachádzajúcich sa na severozápad od tejto hranice sa písomné správy z 12. storočia nezachovali, čo však nevylučuje možnosť osídlenia tohto územia, teda aj Kátloviec.

Mapa osídlenia Slovenska v 11. storočí

Kátlovce v 14. a 15. storočí

Pre štúdium historického vývoja jednotlivých obcí alebo miest v období feudalizmu je dôležité sledovať majiteľov hradov a panstiev, ktoré jednotlivé obce, mestečká alebo mestá vlastnili. Majetok, ako aj vlastníctvo pôdy a hradu, tvoril základný prameň príjmov a politický nástroj šľachty na ovládanie poddaného ľudu. Prioritu politickej moci, ktorá bola odvodená od držby majetkov, kde rozhodujúcu úlohu zohrávala pôda, si šľachta udržala až do polovice 19. storočia.

Významná zmena nastala až v roku 1392, keď uhorský kráľ Žigmund Luxemburský (1387-1437) daroval hrad Dobrá Voda aj s panstvom vojvodovi Stiborovi zo Stiboríc. Stibor I. (1347-1414) zo Stiboríc, poľský feudálny oligarcha, asi v rokoch 1392-1414 dostal za svoje služby Uhorsku a kráľovi rozsiahle majetky na viacerých miestach Uhorska, na západnom Slovensku (vlastnil postupne Holíč, Beckov, Bratislavský hrad, Čachtice, Dobrú Vodu, Trenčín, Smolenice a iné).

Podľa doteraz známych historických prameňov možno konštatovať, že až za panstva Stibora I. sa začínajú datovať aj prvé písomné správy o Kátlovciach. V roku 1401 vyhotovili prvý urbár Dobrovodského panstva spolu s povinnosťami jednotlivých dedín. Z urbára sa dodnes zachoval iba zlomok, kde je však uvedené meno našej obce vo forme Katlowicz.

Podľa uvedeného urbára z roku 1401 mala obec Katlowicz odovzdať správe panstva ročne: 82 meríc pšenice, 63 meríc jarného obilia a strukovín, okrem toho zaplatiť spolu 165 denárov peňažnej renty. Boli to na tie časy skutočne vysoké množstvá, z čoho možno usudzovať, že Kátlovce boli v tom čase ľudnatou roľníckou osadou, ktorá mala za sebou už niekoľko-storočný vývoj.

Za druhý najstarší listinný prameň o Kátlovciach možno považovať listinu Zoborského konventu v Nitre, ktorý píše palatínovi Mikulášovi Gara (z Gorie) v roku 1405, kde je spomenutý Franciscus de Katlach (František z Kátloviec). Na základe dávok, ktoré museli odvádzať poddaní Kátloviec na začiatku 15. storočia, môžeme predpokladať, že obec v tom čase patrila už k starým roľníckym obciam a preto ju už zachytil a formoval organizačný a sídlištný systém stredovekej dediny zo 14. storočia.

Kátlovce v 16. a 17. storočí. Keď v roku 1434 rod Stiborovcov vymrel, kráľ Žigmund Luxemburský daroval hrad Dobrú Vodu aj s panstvom krajinskému sudcovi Michalovi Országhovi z Gutu. Jeho potomkovia vlastnili hrad až do roku 1567. Országh Michal, ktorý bol v službách uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského v rozličných funkciách (komorník, pokladník, dôverník), v rokoch 1458-84 bol uhorským palatínom.

V jeseni v roku 1530 postihlo celú oblasť veľké turecké pustošenie a plienenie. Po bitke pri Moháči v roku 1526, kde boli uhorské vojská porazené Osmanmi, zahynul aj kráľ Ľudovít II. Jagelonský (1516-1526). Po tejto bitke sa rozpútal dlhoročný zápas o uhorský trón medzi Ferdinandom Habsburským a domácim magnátom Jánom Zápolským.

V tomto zápase sedmohradského vojvodu Zápolského podporovali Turci a v roku 1530 spustošili západné Slovensko, ktoré bolo v rukách Ferdinanda Habsburského (1526-1562). O následkoch tohto pustošenia pre Kátlovce najlepšie svedčí skutočnosť, že ešte v roku 1539 bolo zdanených len 6 roľníckych usadlostí, hoci pred rokom 1530 ich bolo vyše 23. Všetky ostatné usadlosti boli vyrabované a vypálené.

V rokoch 1553-1559 zdanili v Kátlovciach znovu už 19 a neskoršie aj 20 obývaných poddanských usadlostí. Podľa daňového súpisu z roku 1553 sa Kátlovce uvádzajú ako majetok Smolenického hradného panstva patriaceho rodine Lošonciovcov s 21 portami.

V roku 1568 vyhotovili znovu súpis majetku panstva a z neho sa dozvedáme, že v Kátlovciach bolo obývaných: 22 celých roľníckych usadlostí, 3 polovičné roľnícke usadlosti a bývalo tu okrem toho aj 13 chudobných domkárov-želiarov. V obci žilo teda spolu 38 poddanských rodín, ak na jednu rodinu počítame 5-6 členov, potom z toho vyplýva, že Kátlovce mohli mať v tom čase 190 - 220 obyvateľov.

V roku 1569 zakúpil Dobrovodské panstvo od panovníka Maximiliána II. chorvátsky veľmož Ján Choron. V roku 1583 odkúpil Dobrovodské panstvo od panovníka Rudolfa II. chorvátsky bán Krištof Ungnát. Ten začal stavať v r.1583 v Chtelnici kaštieľ, do ktorého sa neskôr preniesla aj správa panstva.

Rodina Ungnádovcov pochádzala z gréckeho prístavného mesta Korintu a príslušnosť v Uhorsku získala v roku 1563.

Chtelnica na začiatku historického obdobia

Počiatky histórie Chtelnice rovnako ako väčšiny našich miest a dedín nie sú presne určené rokom, ukryté sú v povestiach. Pri skúmaní počiatkov treba zohľadniť veľa súvislostí, skutočností, praveké osídlenie, osídlenie okolitých dedín, historické správy o susedných dedinách a pod.

V 11. - 12. st. chotár Chtelnice patril do sústavy obranného pásma, zvaného konfínium, ktoré malo chrániť uhorský štát zo západnej strany. Územie medzi riekou Váh a Malými Karpatmi malo veľkú hustotu osídlenia aj v 11. - 12. st. v následnosti na slovanské sídla. Dokazujú to nielen bohaté archeologické nálezy, ale aj prvé písomné správy, najviac zoborská listina z roku 1113.

V nej sú uvedené i osady ležiace v širšom okolí Chtelnice napr.: Bašovce, Kocurice, Krakovany, Stráže (dnes súčasť obce Krakovany) a Trebatice, ktoré ležali na západnej hranici územia patriaceho benediktínskemu kláštoru sv. Hypolita na Zobore pri Nitre. O osadách nachádzajúcich sa na severozápad od tejto hranice sa písomné správy z 12. st. nezachovali, čo však nevylučuje možnosť osídlenia tohto územia. Oblasť tvorila kráľovský majetok a nebola uvedená v šľachtických či cirkevných donačných listinách, čo sa môže vzťahovať i na Chtelnicu.

Dôkazom osídlenia blízkeho okolia je napr. románsky kostolík na cintoríne v Dechticiach, datovaný rokom 1172. Samotná obec je písomne doložená až v polovici 13. st. Napokon je známe, že listinný pramenný materiál zo Slovenska až do začiatku 13. st. nie je rozsiahly.

V ranofeudálnom osídľovaní hrali veľmi dôležitú úlohu obchodné cesty. Neďaleko Chtelnice viedla trasa najdôležitejšej z nich, tzv. česká cesta. Staršia maďarská historická literatúra bez uvedenia prameňa stručne poznamenáva, že Chtelnica jestvovala v 12. st. Spomínaný archeologický nález nádoby zo slovanského hrobu upozorňuje na osídlenie chotára Chtelnice v 9. - 10. st. Historicky dokázaná existencia obce je až zo začiatku 13. st., ako u mnohých slovenských miest a dedín.

Doteraz najstaršia písomná správa o Chtelnici je z rokov 1208 - 1209. Názov obce uvádza donačná listina uhorského panovníka Ondreja II, ktorý daroval svojmu služobníkovi komitátnemu hodnostárovi Sebešovi majetok terra Costulan, dnes Veľké Kostoľany. Majetok hraničil okrem iného s územím obce Wytelnize, čo je dnešná Chtelnica.

Termín villa v ranom feudalizme označoval vyššie organizované obce, ktoré jestvovali dávnejšie, medzi ne patrila i Chtelnica. Uvedenú darovaciu listinu obnovili roku 1216, jej opis sa zachoval až z roku 1397. Názov Wytelnize má pravdepodobne slovanský (slovenský) pôvod. Možno ho spájať s názvom prameňa a potoka Vítek, najmä ak sa berie do úvahy variácia názvu obce Wytelucha.

Skoro polstoročie písomné pramene mlčia o Chtelnici, ďalšia správa o nej je až z roku 1258, darovacej listine uhorského panovníka Bela IV., ktorou potvrdil vlastníctvo na zem Buguna, dnes Bohunice, časť Jaslovských Bohuníc v okrese Trnava komesovi Zochudovi a jeho bratovi Serafínovi. Táto zem hraničila na severe s chotárom Chtelnice.

V druhej polovici 13. st. vlastnili chotár Chtelnice magister Aba a Mikuláš, hoci to nie je výslovne doložené. Usudzovať možno z donačných listín panovníkov pre susedné chotáre, pre Chtelnicu nepoznáme takú listinu.

Koncom 13. a na začiatku 14. st. ovládal západné Slovensko oligarcha Matúš Čák Trenčiansky, zaiste mu patrilo aj krátko predtým utvorené panstvo Dobrovodského hradu s Chtelnicou. Po Matúšovej smrti roku 1321 panstvo znova prešlo do vlastníctva uhorských panovníkov. Chtelnica sa vtedy rozvíjala rýchlejšie ako okolité dediny vďaka pomerne výhodnej polohe v blízkosti vtedajších obchodných ciest, ktoré napomáhali rozvoju miestnych trhových vzťahov.

Záznamy o vyberaní cirkevných poplatkov na začiatku 14. st. dokazujú v Chtelnici dobre fungujúcu cirkevnú organizáciu, teda existenciu fary aj kostola s patrocíniom sv. Jána Krstiteľa. Prvýkrát sa fara spomína v roku 1332 a v rokoch 1332 - 37. V nej pôsobil farár Henricus, parochus in Visencia. Latinský názov obce sa neskôr písal Vitencia. Chtelnická fara ako stará inštitúcia cirkvi mohla jestvovať už dávnejšie pred rokom 1332.

Základ stredovekej dediny sa vtedy nachádzal pod návrším okolo terajšieho horného kostola, pri ktorom stála spomínaná fara. Hoci prvá písomná správa o kostole pochádza až z roku 1423, správa o fare roku 1332 umožňuje predpokladať jeho existenciu aj na základe starobylého patrocínia spred 13. st.

Mestečko Chtelnica

Názov alebo titul mestečka dostávali v období feudalizmu dediny, ktoré spĺňali niektoré podmienky. Boli to dediny dosahujúce vyšší stupeň hospodárskeho rozvoja, mali rozvinuté remeslo a s ním spojené trhy, jarmoky, tieto obce mali výhodnú polohu na trasách obchodných ciest alebo v blízkosti hradu. Také obce mali obyčajne väčšie množstvo obyvateľov ako ostatné. Titul mestečka sa spájal s udelením niektorých výsad.

Veľkú časť týchto podmienok spĺňala v 14. st. už aj Chtelnica (Wythenche), ktorá v listinných správach z roku 1394 sa menuje oppidum - mestečko. Nachádza sa v darovacej listine panovníka Žigmunda vojvodovi Stiborovi I. zo Stiboríc a Beckova na panstvo hradu Dobrá Voda (Yokew). Vojvoda Stibor I. za svoje zásluhy u panovníka získal postupne na západnom Slovensku rozsiahle majetky - panstvá hradov Čachtice, Beckov, Branč, Dobrá Voda.

Chtelnica sa v darovacej listine uvádza ako mestečko, ale bez správy o výsadách, ktoré Chtelnici neskoršie udelil vojvoda Stibor I. Stali sa základom ďalšieho rozvoja mestečka. V roku 1392 zachovali sa dve písomné správy o Chtelnici. V listine vydanej 16. januára panovníkom Žigmundom na Bratislavskom hrade sa riešil majetkový spor, v ktorom mala účasť aj obec Chtelnica pod názvom Telnicz a richtár Chtelnice Mixiko.

Najneskôr v roku 1394 začala Chtelnica písať svoju históriu ako stredoveké zemepánske mestečko. V uvedenej listine potvrdenej Nitrianskou kapitulou z júla 1394 na dobrovodské panstvo pre Stibora I. je spolu 10 obcí. Na prvom mieste sa menuje Chtelnica, ďalej dediny Kisvitencye (Dolná Chtelnica), Dolný Lopašov, Lančár atď. Darovaciu listinu kráľ Žigmud obnovil v roku 1398. Obe listiny posudzujú zaradenie Chtelnice medzi oppidá - mestečká už na konci 14. st.

Nevedno aké výsady obec vlastnila, ale porovnanie s inými mestečkami umožňuje predpokladať, že od zemepána dobrovodského hradu mohla byť oslobodená od určitých poplatkov. Zemepánske mestečká dostávali napr. právo voliť si samosprávu s richtárom, trhové právo s konaním jarmokov, boli oslobodené od platenia tridsiatku, ale ináč skoro úplne záviseli od feudálneho vlastníka, zemepána. Svojím hospodárskym významom však prevyšovali dediny. Dosahovali vyššiu úroveň trhov s poľnohospodárskymi produktmi, rozvíjali sa v nich niektoré remeselnícke odvetvia, ktoré sa neraz organizovali v cechoch podľa vzoru miest a nakoniec aj obchod. Tieto predpoklady mestečiek spĺňala i Chtelnica.

Listiny a listy z 15. st. ju titulujú ako staršie privilegované mestečko so starou históriou. Okrem poľnohospodárstva sa miestni obyvatelia zaoberali postupne stále viac remeslami a obchodom. Obec spravoval richtár a rada mestečka, sídlila tu tiež správa dobrovodského panstva. Samosprávu dokladajú listy, mestské knihy, kúpnopredajné zmluvy a iné. Patrocínium horného kostola sv. Jána Krstiteľa sa hlási do včasnofeudálneho obdobia.

V listine z roku 1423 sa obec nazýva „maior Wittence oppidum“, väčšie či staršie mestečko. Listina je právnym potvrdením priority Chtelnice v rámci dobrovodského panstva, v súčasnosti je stratená. V minulom storočí listinu študoval historik Pavol Jedlička. V listine sú zaručené majetkové práva miestnej fary a kostola tým, že Stibor I. im daroval mlyn na potoku pod kostolom sv. Jána Krstiteľa. Mestečku listina zaručovala právo konať trhy a jarmok na sviatok sv. Jána Krstiteľa. Neskoršie udelené právo jarmokov sa odvoláva na staršie privilégiá.

Po smrti veľmoža Stibora I. (1414) a jeho syna Stibora III. (1434), ktorý zomrel bez mužského potomka, daroval panovník Žigmund dobrovodské panstvo zemepánovi Michalovi Orságovi z Gútu. Tento feudálny rod vlastnil panstvo aj s Chtelnicou ...

Tabuľka: Prvé písomné zmienky okolitých obcí

tags: #farske #oznamy #dolne #dubove #a #radosovce