Farský kostol Najsvätejšej Trojice v Bratislave je významnou sakrálnou pamiatkou s bohatou históriou. V tomto článku sa pozrieme na jeho vznik, vývoj, rekonštrukcie a dôležité udalosti, ktoré sa s ním spájajú.
História kostola
Kostol Najsvätejšej Trojice má dlhú a spletitú históriu. Trinitársky kláštor sa stal majetkom štátu a kostol filiálkou mestskej fary sv. Martina pod správou a riadením kanonika Jozefa Pribylu.
V roku 1843 bol Ján Czambert preložený do Veľkého Varadína, kde sa stal kanonikom tamojšej kapituly. Správa kostola bola zverená dómskemu kaplánovi Karolovi Maárovi, členovi Bratislavskej kapituly. Panovník schválil plat 300 zlatých ročne z náboženského fondu. Arcibiskup Jozef Battyányi uvažoval o rozdelení mesta na šesť farností.
Hnutie za povýšenie kostola Najsvätejšej Trojice na druhý farský kostol podporil aj Kremnicska, ktorý potvrdil potrebu novej farnosti. Napriek snahe, cieľ sa nepodarilo dosiahnuť. Aby sa vôľa fundátora mohla realizovať, bola potrebná pomoc a autorita arcibiskupa Jána Scitovského. Nová fara v Bratislave bola ustanovená okrem hlavnej fary sv. Martina.
Hranice novej farnosti boli určené a poznačené v zápisnici z kanonickej vizitácie. Panovník Jozef I. dostal kráľovskú aprobáciu 14. novembra 1853.
Inštalácia fary a farára
„Novoročná oslava obyvateľov Prešporka v roku Pána 1854 sa vyznačovala sviatočnosťou a radosťou. a ostrihomský arcibiskup pán Ján Krstiteľ Scitovsky z Nagykéru otvoril novozriadenú faru pri kostole sv. Trojice, kde sa mala začať zriedkavá slávnosť.“
Arcibiskup program slávnosti, ktorý vypracoval ostrihomský kanonik Jozef Pribyla, v apríli 1852 v Bratislavskej kolegiálnej kapitule pri Dóme sv. Martina. Dňa 1. januára 1854 o 10:00 hod. sa začala slávnosť. Po modlitbe podíde arcibiskupský legát k oltáru a v krátkosti vysvetlí príčinu tejto slávnosti. Pred inštaláciou sa mali budovy - ako fara tak i kostol - riadne zreštaurovať a skrášliť. Dňa 1.januára 1854 o 10:00 hod. sa začala slávnosť. Duchu svätý” a jeho nasledujúce verše boli dospievané z chóra.
Jozef Pribula podpísal vlastnou rukou protokol o inštalovaní farnosti.
Rekonštrukcie a úpravy
Schody pred kostolom boli obnovené k väčšiemu pohodliu. Strecha bola pokrytá plechom a natretá medenou farbou. Bol nainštalovaný aj hromozvod. Interiér bol vymaľovaný a získal veľký pôvab. Medzi nimi treba spomenúť najmä oltár Panny Márie Pomocnice. Okrem oltárov bol zrenovovaný aj orgán a kreslo kňaza bolo pozlátené.
Prvá renovácia organa bola urobená v roku 1845, druhá v roku 1867. Aj všetky oltáre a sochy nachádzajúce sa v kostole, sanktuárium ako aj sakristie bolo vyzdobené novými maľbami. Celá reštaurácia bola ukončená na konci októbra 1867.
V roku 1861 bol zreštaurovaný aj drevený kríž so sochou ukrižovaného Ježiša Krista umiestnený za Vydrickou bránou mesta, ktorý bol 2. augusta 1859 úplne zničený búrkou. Kríž bol slávnostne inaugurovaný 14. októbra 1860.
Interiér kostola Najsvätejšej Trojice
Cirkevné bratstvo a procesie
Arcibiskup určil uvedenie nového bratstva na 28.mája 1854. Malo sa založiť nové cirkevné bratstvo, ktoré bude šíriť mariánsky kult. Členovia bratstva mali obdržať odznak spoločenstva, mincu s obrazom Nepoškvrnenej Panny Márie.
V roku 1855, v druhom roku po inštalovaní novej farnosti sa konala ďalšia veľká slávnosť. Pápež Pius IX. vyhlásil dogmu o nepoškvrnenom počatí Panny Márie. Pri oltári kostola Najsvätejšej Trojice bola tejto slávnosti umiestnená socha predstavujúca sväté nepoškvrnené počatie. Podľa inštrukcií boli vyzdobené i budovy zvonka a to vlajkami a vetvičkami.
Procesia viedla z kostola cez námestie ku námestiu milosrdných bratov a odtiaľ až ku soche Panny Márie.
Fundácie a majetok farnosti
Majetok farnosti vzrástol v roku 1860 o 1400 zlatých, ktoré boli vložené do obligácií verejného fondu. Maár objednal vo Viedni zhotovenie striebornej monštrancie na náklady farnosti. Na služieb Božích sa spolu s monštranciou zakúpilo aj strieborné kadidlo s loďkou a kríž. Okrem schválených príslušným ordinariátom existovali pri kostole aj iné, mimoriadne votívne fundácie.
Farský kostol sv. Petra a Pavla v Záhorskej Bystrici
Dnešná Záhorská Bystrica sa pod názvom Pistrich prvý raz spomína v listine uhorského kráľa Karola Róberta z roku 1314 rakúskemu šľachticovi Ottovi, synovi Rugéria z Telesprunu. Prvá zmienka o existencii kaplnky, ktorá bola zasvätená sv. Petrovi apoštolovi, je z roku 1332 v súpise pápežských desiatkov ostrihomského arcibiskupstva. Po roku 1529 etnickú štruktúru obyvateľov obce zmenil rozsiahli príchod Chorvátov, čo spôsobilo aj zmenu kostola (v roku 1534). Dosvedčuje to zápis z kanonickej vizitácie v roku 1634, kde sa píše, že „pred sto rokmi bol na mieste kaplnky svätého Petra, filiálky stupavskej farnosti, postavený kostol svätých Petra a Pavla.“ Pri stavbe kostola prišlo k rozšíreniu pôvodného patrocínia o sv. Pavla, čo bolo častým javom na začiatku novoveku.
Z kanonickej vizitácie z roku 1562 sa dozvedáme, že v roku 1561 prišiel do Bystrice farár Matias Nojem, „chvályhodný muž s dobrými vlastnosťami a vynikajúcimi vedomosťami a hlaholista, ktorý slúžil bohoslužby v staroslovienskom jazyku.“ Na Slovensku bola takáto skutočnosť zriedkavá. Kostol sv.
Starý gotický kostol z roku 1534 bol výrazne menší ako dnešný. Neskôr bola k nemu pristavaná veža, ktorá spolu so západnou stenou kostola sú súčasťou aj aktuálneho kostola. Veža mala obranný charakter, čo dokazujú aj dvojice kľúčových strieľní na severnej, západnej a južnej strane veže vo výške asi 5,2 m od terénu. Pravdepodobne v období stavby veže bol vybudovaný aj obranný múr okolo kostola. V areáli opevneného kostola sa okolo chrámu rozprestieral cintorín, na ktorom sa pochovávalo do roku 1779.
Hlavný oltár kostola bol zasvätený úcte sv. apoštolov Petra a Pavla. Okrem patrónov chrámu boli na ňom sochy sv. Gregora Veľkého, sv. Juraja, sv. Jozefa, sv. Mikuláša, sv. Rócha, obraz sv. Sebastiána a socha Panny Márie. Na bočnom oltári Najsvätejšej Trojice bol medzi sochami sv. Jána Evanjelistu a sv. Jána Krstiteľa obraz Najsvätejšej Trojice. V hornej časti oltára bol medzi dvoma plastikami anjelov obraz sv. Juraja. Tretí oltár bol zasvätený Sedembolestnej Panne Márii. Bola na ňom v hodvábe odetá socha Panny Márie, socha sv. Františka Assiského a sv. Antona Paduánskeho, v hornej časti oltára obraz Panny Márie medzi dvoma plastikami anjelov. Medzi svätyňou a loďou stála drevená kazateľňa s drevenou korunou a sochou sv. Michala Archanjela.
Na drevenom chóre sa nachádzal organ s desiatimi registrami. Podľa vizitácie z roku 1755 boli vo veži kostola tri zvony s hmotnosťou päť, tri a jeden centenár (1 centenár = 56-60kg). Súčasný kostol sv.
Pôvodný gotický kostol svojimi rozmermi už nepostačoval potrebám vtedy dosť veľkej farskej komunity, ktorá v roku 1782 mala vyše 1300 farníkov. Veľkú zásluhu na realizácii samotnej stavby mal vtedajší farár Jozef Dergovič, ktorý v Bystrici pôsobil v rokoch 1801 až 1824. V zápise z roku 1812 o ňom čítame: „Farár je človek snaživý, má veľké zásluhy na budovaní kostola od základov.“ Stavba chrámu sa začala slávnostným požehnaním základného kameňa kostola za účasti grófa Leopolda Pálffyho, viacerých kňazov a veriacich z okolitých obcí.
Základný kameň požehnal pomocný ostrihomský biskup Jozef Vilt 26. apríla 1803. Po svätej omši boli všetkým zhromaždeným udelené odpustky. Stavba kostola prebiehala nečakane rýchlo: v roku 1805 boli kamenno-tehlové múry kostola zaklenuté a kostol bol pokrytý škridlovou strechou. Materiál na stavbu kostola dal dobrodinec kostola a farnosti gróf Leopold Pálffy, manuálne práce na stavbe vykonávali bystrickí farníci.
Počas stavby kostola sa veriaci schádzali na bohoslužbách v kaplnke na rázcestí, ktorá stála na mieste dnešného hostinca „U Iváka“. Z vizitácie z roku 1812 sa dozvedáme, že „kostol je už postavený. V kostole ešte nie je dokončený oltár, no napriek tomu sa v ňom už uchováva Sviatosť Oltárna. Kostol ešte nebol slávnostne posvätený“.
Zariadenie interiéru a slávnostnú posviacku nového farského kostola zariadil farár Jozef Tainczner, rodák z Dubovej, ktorý tu pôsobil od 5. decembra 1826 neuveriteľných 47 rokov do svojej smrti v júni 1873. Posviacku kostola vykonal 31. augusta 1834 ostrihomský pomocný biskup Alexius Jordánsky. Originál listiny o posviacke sa nachádza vo farskom archíve, kópia v sakristii kostola.
Kostol je jednoloďová barokovo-klasicistická stavba so svätyňou ukončenou pravouhlým záverom. Na západnej stene je murovaný chór na dvoch stĺpoch. Loď kostola je presvetlená šiestimi veľkými oknami, svätyňa štyrmi veľkými oknami. Spodná časť veže bola ponechaná zo starého kostola. Je vysoká 40 m, na vrchole veže je kríž vysoký 2 m. Vo zvonici sú zavesené štyri zvony uliate v roku 1925. Na priečelí kostola sa nachádzajú kamenné sochy sv. Petra a sv. Pavla, patrónov farnosti a obce z roku 1848.
Zariadenie interiéru kostola je zo začiatku 20. storočia a vyznačuje sa slohovou a štýlovou jednotnosťou, čo je zriedkavé. Hlavný oltár zhotovil v roku 1906 Jozef Kreuse z Banskej Štiavnice za 6400 korún, ktoré zozbierali medzi sebou obetaví farníci. 100 korún na oltár venovala Ostrihomská kapitula, 200 korún venoval mecén kostola gróf Ľudovít Károly a 600 korún jeho manželka. Nad pozláteným tabernákulom dominujú drevorezby apoštolov sv. Petra a Pavla, na ľavej strane je socha sv. Vendelína, vpravo socha sv. Floriána. Pozoruhodné sú reliéfy zo života Panny Márie po oboch stranách tabernákula i reliéfy pod oltárnou menzou zobrazujúce obetujúceho veľkňaza Melchizedecha a Abraháma obetujúceho svojho syna Izáka.
Kazateľnica z roku 1917 je dielom majstra Jozefa Rungaldiera zo St. Ulrich Gröden v Tirolsku a sú na nej zobrazení štyria evanjelisti. Oproti kazateľnici v nike na víťaznom oblúku je socha sv. Jozefa. Po ľavej strane víťazného oblúka stojí oltár Božského Srdca Ježišovho a po pravej strane oltár sv. Anny. Sochy na oltároch tiež zhotovil Jozef Rungaldier. Peniaze na zhotovenie oltárov venovala Juliana Žernovičová. Oba oltáre spolu s kazateľnicou posvätil v roku 1921 spišský biskup Ján Vojtaššák pri príležitosti vysluhovania sviatosti birmovania v Záhorskej Bystrici.
Oltáru Ružencovej Panny Márie v severnej stene kostola dominuje sediaca socha Panny Márie s malým Ježišom v náručí spolu so sochami sv. Dominika a sv. Štefana Uhorského. Oltár pochádza z roku 1915 a bol postavený vďaka daru Mateja Žernoviča, ktorý na tento účel vo svojom testamente venoval 2000 korún. Pod chórom je na pravej strane súsošie Kalvárie tirolského majstra Rungaldiera, na ľavej strane oltár Sedembolestnej Panny Márie s plastikou Piety a dvoch úctuvzdávajúcich anjelov, pochádzajúci z pôvodného zariadenia kostola z 19. storočia. Obrazy štrnástich zastavení krížovej cesty pochádzajú zo šesťdesiatych rokov 19. storočia.
Na chóre sa nachádza 15-registrový dvojmanuálový organ s pedálom a pneumatickou výpustkovou traktúrou, ktorý postavila budapeštianska filiálka firmy Rieger v roku 1902 a ktorý je funkčný dodnes. Počas 1. svetovej vojny boli v roku 1917 zrekvirované prospektové píšťaly principálového registra. Organ bol po vojne rekonštruovaný firmou Rieger z Krnova. Poslednú veľkú generálnu opravu organa vykonal v rokoch 2009-2010 organár Dalibor Lipka z Krnova. Organovú skriňu zreštaurovali Tomáš Molnár a Peter Hrachovský z Pezinka.
Oprava kostola sa uskutočnila pri stom výročí postavenia chrámu v roku 1905 počas pôsobenia farára Alojza Kofrányiho. Interiér kostola bol vtedy nanovo vymaľovaný a na strope vznikli olejové maľby s témami: Nechajte deti prísť ku mne, Odovzdávanie kľúčov sv. Petrovi, Posledná večera a Obrátenie Šavla. Na klenbových pásoch vo svätyni boli namaľované štyri maľby s evanjelistami a v lodi kostola štyri figurálne maľby: Vyhnanie kupcov z chrámu, Obetovanie Pána, Panna Mária Kráľovná pokoja a Korunovanie Panny Márie. Na vrchole víťazného oblúka bol zavesený erb grófov Károlyovcov, ktorí sa ako patróni kostola v roku 1905 finančne podieľali na jeho obnove.
V rokoch 1917 a 1918 boli do okien vo svätyni a v lodi farníkmi zakúpené vitráže, zhotovené firmou Rudolf Lentgeb Glasmalerei z Viedne. Vo svätyni kostola sú vitráže sv. Michala archanjela, sv. Františka Xaverského a sv. Alžbety Uhorskej, okná v lodi sú vyplnené vitrážami sv. Jána Nepomuckého, Svätej rodiny, Nanebovzatia Panny Márie a sv. Jozefa. V rokoch 1925-1926 bol kostol nanovo vymaľovaný.
V roku 1938 sa pod vedením farára Antona Floreka uskutočnila rozsiahla rekonštrukcia exteriéru kostola. Nanovo bol postavený krov kostola a pokrytý škridlou. Osadené boli nové ríny, dvere, okná na priečelí, na chóre i na schodiskách na chórus a do podkrovia. Kostol bol zvonka nanovo namaľovaný. Interiér kostola bol znova vymaľovaný koncom päťdesiatych rokov 20. storočia. A fasáda kostola bola obnovená v roku 1985.
Za pôsobenia farára Jozefa Meška sa v roku 2002 robil archeologická prieskum okolo kostola. Za pôsobenia farára Antona Solčianskeho bola vykonaná ďalšia obnova kostola, na čom sa finančne podieľali mnohé bystrické rodiny: v roku 2004 bol vymaľovaný interiér kostola akademickým maliarom Petrom Čambálom, reštaurované všetky oltáre a vitráže, a do okien na chóre boli vložené nové vitráže sv. Jána Pavla II. a bl. Zdenky Schelingovej.
Najväčšia rekonštrukcia areálu kostola a fary v Záhorskej Bystrici sa udiala pod vedením dekana Ľudovíta Pokojného z Modry, ktorý bol menovaný za farára v Záhorskej Bystrici od 1. júla 2009. V roku 2010 bol úplne zrekonštruovaný priestor zaniknutého cintorína v blízkosti kostola, kde bol vytvorený farský park ako miesto oddychu a dôstojnej úcty k predkom. V tom istom roku sa začalo s komplexnou renováciou fasády kostola, počnúc novým odvlhčením a sanáciou vonkajších omietok kostola. V roku 2011 bola kompletne zrenovovaná sakristia kostola, ktorá dostala novú podlahu, nové hygienické zariadenie, bola nanovo vymaľovaná a zariadená novým mobiliárom od talianskej firmy C.B.M. Chiesa z Asolo, ktorá dodala aj novú spovednicu umiestnenú pod chórom. V roku 2014, pri 700.
Fara v Záhorskej Bystrici
Až do príchodu farára Jána Ignáca Bobkoviča v roku 1742 farári na bystrickej fare nebývali a dochádzali za svojimi veriacimi z Bratislavy. Prvá farská budova, kde bystrický kňazi bývali, stála vedľa už dnes zaniknutého cintorína, druhého v poradí, na jeho západnej strane. Mala slamenú strechu a v polovici 18. storočia bola v dezolátnom stave, takmer na spadnutie. Hoci bola určená na zbúranie, slúžila od roku 1751 ako škola a byt učiteľa. Boli v nej dve spálne, izba, kuchyňa, maštaľ, pod kuchyňou bola murovaná pivnica. Pri nej bola malá záhrada. Ďalšia jej priľahlá záhrada sa začala od roku 1779 využívať ako cintorín. Práve pre zlý stav prvej bystrickej fary gróf Leopold Pálffy daroval v roku 1751 bystrickej farnosti novú budovu ako sídlo bystrických farárov, nazvanú aj Gertnerov dom.
Gertner, ktorý bol úradníkom na pálffyovskom panstve, postavil túto barokovú kúriu v roku 1737 (nápis na portále fary) a Pálffy ho odkúpil od jeho dedičov. Podľa kanonických vizitácií z rokov 1755 a 1782 mala fara izby pre farára, kuchyňu s izbami pre rodinu slúžiacu na fare a prístrešok pre vozy a rozsiahle maštale. V suteréne bola vínna pivnica a na dvore kamenná studňa hlboká 9 m. Fara nemala vlastnú sýpku, obilie sa skladovalo na priestrannej povale.
Fara prešla prvou rekonštrukciou na prelome 18. a 19. storočia počas pôsobenia farára Jozefa Dergoviča. Vtedy boli klenbami zaklenuté dve izby pre farára, ktoré mali pred tým rovné trámové stropy, podobné ako sú dnes v dvoch izbách vo východnej časti budovy. Dokazujú to interiérové omietky nad týmito izbami s pôvodnou výmaľbou nájdené pri výmene krovu v roku 2011. Treťou stavebnou fázou boli úpravy koncom 19. storočia za pôsobenia farára Štefana Rosívala a Alojza Kofrányiho. Počas tejto prestavby došlo ku zbúraniu západného krídla fary, k rozšíreniu južného traktu pre kňaza a z hygienických dôvodov k prekrytiu trámových stropov vo východnom krídle.
Štvrtá stavebná fáza predstavuje postupnú, no celkovú obnovu a prestavbu farskej budovy na aktuálne potreby. Za pôsobenia farára Antona Solčianskeho v rokoch 2003 - 2004 boli odstránené východné a severné hospodárske krídla, kde bolo postavené nové, hygienicky nezávadné bývanie pre kňaza. V roku 2009, po príchode farára Ľudovíta Pokojného bola zreštaurovaná miestnosť súčasnej kancelárie a salón pre návštevy s pôvodným barokovým trámovým stropom. Podobný strop sa našiel i v ďalších dvoch izbách.
Cintoríny v Záhorskej Bystrici
Najstarší cintorín v Bystrici sa nachádzal v strede obce, a to na mieste dnešného kostola. V kanonickej vizitácii z roku 1782 čítame: „Kostol má okolo seba cintorín obkolesený pevným múrom, ktorý od 27. septembra 1779 na pochovávanie neslúži.“ Prestal slúžiť na pochovávanie po vydaní kráľovského dekrétu o zákaze pochovávania okolo kostola. Na severovýchodnom okraji tohto cintorína bolo pochovaných viacero kňazov pôsobiacich v Bystrici v 17. až 19. storočí.
Po roku 1779 sa začalo pochovávať na farskom pozemku hneď v susedstve prvého cintorína. Tento druhý cintorín, na mieste ktorého je dnešný farský park, bol požehnaný v roku 1779 a dnes ho pripomína hlavný kamenný kríž z pieskovca, ktorý dala v roku 1873 postaviť Alžbeta Rybaričová. Na tomto cintoríne sa prestalo pochovávať v roku 1881, odkedy slúži nový cintorín na dnešnej Pútnickej ulici.
Okrem nich bol na území Záhorskej Bystrice aj morový cintorín, dnes už zaniknutý a bol situovaný v dolnej časti dnešnej Tatranskej ulice. Slúžil na pochovávanie v tridsiatych rokoch 19.
tags: #farsky #kostol #najsvatejsej #trojice