Život je náš najcennejší dar, ale zároveň aj tajomstvom, ktoré si sami nevieme vysvetliť. Odpoveď sa nám skrýva v tajomstve toho, ktorý je úplným človekom a úplným Bohom. Písmo hovorí, že Ježiš, Slovo, bol od počiatku s Bohom a bol Bohom (Jn 1, 1). Toto Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami. Prečo sa rozhodol medzi nás prísť? Odpoveď nájdeme v jeho mene Yeshua, ktoré znamená Boh zachraňuje.
Pred čím nás Ježiš prišiel zachrániť? Pred smrťou, ktorá prišla na svet, keď naši prví rodičia prijali klamstvá a závisť diabla (Múd 2, 23-24). Boli sme stvorení, aby sme sa stali takí ako Ježiš, istí a svätí. Ale pre hriech sa náš zrak zahmlil. Naše ciele sa napĺňajú len čiastočne. Snažíme sa dať svojmu životu zmysel, no stále sa necítime úplne šťastní. Tam, v jasličkách, je chlieb života.
Jeho príchod medzi nás je vrcholom celého Božieho diela, prameňom, z ktorého na nás prúdi všetko požehnanie. Vo vtelení svojho Syna Boh obnovil každé požehnanie, ktoré sme stratili, keď sme zhrešili. Ako inak by nám mohol pomôcť, keby neurobil všetko pre utíšenie tohto hladu? Toto je deň veľkej radosti, pretože náš osud sa zmenil!
Pri pohľade do jasličiek vidíme nevinnosť, istotu a božský život. Toto zdanlivo zraniteľné dieťa je cestou našej spásy. Ježiš zomrel za naše hriechy, vstal z mŕtvych kvôli nášmu ospravedlneniu a znovu príde súdiť živých aj mŕtvych. Rozochvieva nám srdce dobrá zvesť, že toto dieťa nás znovu privedie k Bohu? Vidíme tam svoj najväčší vianočný dar? Prišiel nám dať Boží život. Uložme si ho do srdca. Poprosme ho, nech rozohreje naše srdce. Prijmime tento dar s pokorou a vďakou. Je to dar, ktorý premôže smrť.
Rublevova ikona Trojice
Veľkolepé tajomstvo Ježišovho zrodenia
Veľkolepé tajomstvo Ježišovho zrodenia medzi nami, teda tajomstvo jeho príchodu, Cirkev slávi a podčiarkuje prostredníctvom ponuky troch rôznych bohoslužieb slova, konkrétne ide o čítanie pri slávení Eucharistie v noci pred slávnosťou, na úsvite a v deň slávnosti. V noci je „radostná zvesť“ predkladaná v podobe správy o Ježišovom narodení z Márie v Betleheme, udalosť, ktorú anjel zvestoval pastierom, tým chudobným, predstavujúcim „zvyšok Izraela“ (porov. Lk 2,1-14). Na úsvite sa číta správa o návšteve pastierov v betlehemskej maštali, teda o ich nazeranie na udalosť Slova, ktoré videli ako novonarodené dieťatko.
Pri omši v deň slávnosti sa chceme zastaviť trochu viac nad jej čítaniami, najmä potom z evanjelia. Pri tejto liturgii načúvame slávnemu prológu Jánovho evanjelia. Spomínaný hymnus nám odhaľuje, že to dieťa, ktoré prišlo na svet, je v skutočnosti samo Božie Slovo, od večnosti Syn živého Boha, ako to slávnostne vyhlasujeme pri vyznaní viery: „Boh z Boha, Svetlo zo Svetla, pravý Boh z Boha pravého“ ... Na začiatku, teda pred stvorením a vo večnosti, bolo Slovo, ktoré bolo neustále obrátené smerom k živému Bohu. Ba čo viac, toto Slovo bolo v Bohu a bolo Bohom. Práve prostredníctvom tohto Slova bolo stvorené všetko. To, čo bolo privedené k existencii, má tento dar bytia len vďaka Nemu (porov. Kol 1,15-17).
Toto Slovo bolo životom a svetlom pre celé ľudstvo. Toto Slovo vyžarovalo svetlo v dejinách človeka a temnoty ho neboli schopné pohltiť, aj keď hustota temnôt sa proti tomuto prúdu života a svetla mocne stavala. Jeden človek poslaný Bohom, evidentne sa mieni Ján Krstiteľ, prišiel, aby vydal svedectvo o svetle, čo vyjadruje aj jeho úloha privádzať ľudí k viere. A predsa toto svetlo, ktoré je Božím Slovom, Božím Synom, ktorý prišiel k svojmu ľudu, nebolo prijaté. Len nemnohí v neho uverili, a tak sa z nich stalo nové stvorenie a oni prijali dôstojnosť Božieho synovstva.
K tomu došlo preto, že Boží Syn sa urobil zraniteľným telom, skutočným človekom ako sme my, čím zjavil svoju slávu tým, ktorí k nemu priľnuli a nasledovali ho. Táto sláva je ale zároveň „pohoršením“ Vianoc. Snáď to, čo sa hovorí v poslednom verši Janovho prológu: „Boha nikto nikdy nevidel“ (Jn 1,18). To platilo v dávnych dobách, platí to aj dnes a bude to platiť aj v budúcnosti. Jedine v okamihu smrti ho uvidíme tvárou v tvár (porov. 1 Kor 13,12), z očí do očí (porov. Iz 52,8), áno, až v tom momente ho skutočne uvidíme (porov. Ex 33,20) ...
Lenže vďaka Božiemu príchodu medzi nás prostredníctvom Ježiša platí, že keď patríme Ježišovi a meditujeme nad jeho slovami a skutkami, keď ho nasledujeme od jeho narodenia až po jeho smrť na kríži, potom očami viery smieme vidieť Boha, a to práve preto, že jeho syn Ježiš, Slovo sa stalo telom, nám o Bohu rozprával (porov. To je aj jadro kresťanstva. Práve tu sa nachádza odlišnosť kresťanstva vzhľadom k viere Izraela, vzhľadom na všetky ostatné putovania viery alebo hľadaním vo svetle ľudskej múdrosti.
Na jednej z ďalších strán Jánovho evanjelia Ježiš hovorí: „Kto vidí mňa, vidí Otca“ (Jn 14,9). To znamená, že ten, kto videl Ježiša ako človeka v jeho zraniteľnom tele, v jeho ľudskom živote, môže postrehnúť, že práve on Boha vypovedá. Evanjelium je práve takouto radostnou zvesťou: V Ježišovi sú Boh a človek jedno. My ľudia sme v Ježišovi, ktorý je naším bratom - človekom z rovnakého cesta ako my, podľa slov dávneho cirkevného otca -, povolaní k tomu, aby sme dospievali k zbožšteniu.
Na Svätodušné sviatky si pripomíname veľmi dôležitú a slávnu udalosť: zoslanie a príchod Svätého Ducha. Pripomíname si, že Ježiš splnil prísľub, ktorý dal svojim učeníkom, že keď odíde k svojmu Otcovi, nenechá veriacich v Neho samých, ale príde k nim vo svojom Svätom Duchu. Zoslanie Svätého Ducha na učeníkov Ježiša Krista znamená zrodenie cirkvi. Pripomíname si, že Cirkev Kristova bola Duchom Svätým zrodená a že týmto Svätým Duchom potrebuje byť neustále obnovovaná a zmocňovaná.
Božie slovo nás pozýva k tomu, aby sme sa na chvíľku zamysleli nad dôležitosťou tejto udalosti, na jej dopad na Kristovu cirkev a na nás ako jednotlivcov. Božie slovo nás pozýva, aby sme sa znova a znova pýtali, prečo nám Ježiš poslal svojho Ducha. Apoštol Pavol nám v slovách (1Kor 2, 12) dáva odpoveď: aby sme vedeli, čo všetko nám je z milosti darované. Všetko, čo máme, je nám od Boha z milosti darované. Pavol hovorí, že Boh nám dal svojho Ducha preto, aby nám neustále pripomínal, že sme vo všetkom závislí na našom Stvoriteľovi a Spasiteľovi; že všetko, kým sme a čo máme, je Božia milosť (1Kor 15,10) a že sme úplne vo všetkom odkázaní na nášho Pána, lebo bez neho nič nedokážeme, nič nemôžeme (J 3,27; J 15,5).
Boh nám zo svojej lásky a milosti daroval ten najväčší dar - svojho milovaného Syna a nášho Spasiteľa Ježiša Krista (J3, 16). Ježiš Kristus je tým najväčším prejavom Božej lásky a milosti, je najväčším darom Božím. Duch Svätý chce v našom živote neustále upriamovať našu pozornosť na Krista, aby sme vedeli, že On je tým najväčším darom Božím pre nás, keď máme Krista, máme život, a tak vlastne máme všetko (1J 5, 12). V Kristu máme všetko, čo potrebujeme pre život a pobožnosť (2Pt 1, 3; Rim 8, 32).
My, ktorí sme boli otrokmi hriechu, boli sme obeťou Krista vykúpení na slobodu (J 8, 34; Ef 2, 2 - 3; Mk 10, 45; Tit 2, 14; 1Kor 6, 20; 1Pt 1, 18 - 19). Boh nám dal svojho Ducha na to, aby sme vedeli, čo nám z milosti Kristus daroval; ale nie aby sme iba vedeli, ale aby sme sa vierou pevne držali toho, čo nám je dané. Preto „Požehnaný nech je Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás požehnal každým požehnaním duchovným v ponebeských oblastiach v Kristovi (Ef 1, 3).
Povolanie a dary
Pavol, z Božej vôle povolaný apoštol Krista Ježiša, a brat Sóstenés Božej cirkvi v Korinte, posväteným v Ježišovi Kristovi, povolaným svätým a všetkým, ktorí vzývajú meno nášho Pána Ježiša Krista na každom mieste u nich aj u nás: Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, a od Pána Ježiša Krista. „Čomu by som sa mal v živote venovať? Ako zistím, že toto je presne tá práca, ktorú odo mňa Boh chce? Ako spoznám, či práve v tomto meste mám bývať? Kam ma Boh povoláva?“ Takéto otázky si kladie mnoho z nás. Apoštol Pavol vyzerá, že má úplne jasno - označuje sa za „povolaného apoštola“.
V Prvom liste Korinťanom vidíme, že Pavol nevzťahuje slovo „povolaný“ len na seba. Vo všetkých 60 prípadoch, keď Nová zmluvu hovorí o svätých, nikdy nehovorí o nejakých špeciálnych jednotlivcoch vnútri cirkvi, vždy sa ale vzťahuje na všetkých veriacich - nikdy len na vybranú skupinu „dokonalých“. Si kresťan? Potom aj ty si svätý. Aj my sme „povolaní svätí“. A predsa tú túžbu nájsť si svoje miesto v živote máme všetci. Chceme robiť niečo, čo nás napĺňa, niečo, čo nám dáva zmysel. Väčšina z nás už o tom aspoň niekedy premýšľala a mala nejakú predstavu, kam by sa chcela uberať.
Ako kresťan som už niekoľkokrát počul, že viera je len barlička pre život - aby som sa nezbláznil alebo mal aspoň niečo, pre čo môžem žiť. Ak neexistuje nič väčšie ako človek, ak sme nevznikli za žiadnym účelom, ale len slepou náhodou, skrze slepý proces, bez zmyslu a bez cieľa, potom všetko, pre čo žije neveriaci človek, je z definície len ilúzia a barlička. Kresťania naopak veria, že nad človekom je Niekto väčší, kto stvoril svet aj nás. Neurobil to naslepo, ale s jasným zámerom. Text, ktorý sme čítali na začiatku, o nás vyhlasuje, že sme „povolaní svätí“. „Svätý“ neznamená bezchybný, ale doslova „oddelený“ pre určitú vec, nejaký účel.
Boh nás povoláva k tomu, aby sme boli oddelení pre Neho, aby celý náš život patril Jemu. Všetko, čo sme a čo robíme, tak dostáva nový rozmer. A práve v tom spočíva naša identita: byť tým, kým nás Boh zamýšľal mať. To, čo robím, už nie je mojou identitou. Dôležité je, ako to robím a pre koho to robím.
Pavol zdôrazňuje, že to je určené pre všetkých v Korinte. Ak si veriaci, kresťan, si tiež „povolaný svätý“. Boh nám dal tiež všetko, čo potrebujeme, aby sme toto povolanie mohli naozaj žiť. A to je myšlienka, nad ktorou stojí za to sa zastaviť. Ak som kresťan a spoznal som Boha, potom ma Boh povolal, aby som žil pre Neho a patril Mu. Ale tým to nekončí. On je zdrojom všetkého bohatstva. Keď Boh zachraňuje človeka, nedáva mu len novú filozofiu do hlavy, ale nové srdce do tela. Zdroj našej identity tak už nie je to, čo musíme urobiť alebo dokázať. Tým zdrojom je to, čo Boh urobil a čo dokázal pre nás.
Náš nový život nie je ťahaný tým, aké nové zjavenie dostaneme. Poháňa ho to, čo už sme dostali, keď sa Boh zjavil v Kristovi Ježišovi. A to pre náš pozemský život bohato stačí. Jeho božská moc nám darovala všetko potrebné pre život a nábožnosť, keď sme poznali toho, ktorý nás povolal vlastnou slávou a účinnou mocou. Uvedomujeme si, že nás Boh povolal, aby sme žili pre Neho teraz, nech už sme kdekoľvek. Práve tomu sa snažíme porozumieť - a predovšetkým to napĺňať v praxi.
Inými slovami, že bude pracovať ako kresťan. Premýšľa, čo to dnes konkrétne znamená: pracovať poctivo, s vďačnosťou, že mu Boh dal prácu, a modliť sa za spolupracovníkov. Možno sa dokonca odváži začať s nimi rozhovor o tom, čomu verí. „Otče, ďakujem Ti za príležitosti, ktoré mi dávaš, za život, ktorý si mi daroval, aj za silu, aby som ho mohol žiť pre Teba.
Moja relatívne bohatá skúsenosť s neveriacimi potvrdzuje skutočnosť, že ich častou otázkou na nás ako veriacich je: „Čo ti dáva Boh, keď už v Neho teda veríš? Neveriaci človek vníma vieru v Boha ako určitý koníček, ako niečo, čo nás baví a od prirodzenosti zaujíma, lebo máme tak psychiku „konštelačne nastavenú“. Ako je to s vierou v Boha? Niekedy sa stáva, že viera v človeku začína ako skutočné hobby. Práve vtedy počuje volať Jána Krstiteľa: „Hľa, Boží Baránok!“ A vzápätí sa nesmelo až zahanbene, ba opatrne pridá k zástupu veriacich, no ide len vzadu a skryto sleduje hlavný objekt svojej počiatočnej zvedavosti, vodcu davu - Pána Ježiša (porov. Jn 1, 36-37). V tomto okamihu sa duša pripravuje na prijatie viery v Boha a veľkým pomocníkom sa jej stávajú zázraky Ježiša, čiže v našej forme explanácie znamenia života, znamenia Božej vôle a znamenia zo Svätého písma. Človeka znamenia podchytia a ak si otvorí srdce, urobí ho citlivým na rozvážny pochop týchto znakov božského vedenia, začne ho vec dokonca aj baviť. A na svete je viera v Boha ako koníček. V tomto prípade je viera ešte nezrelá, ba niekedy naivná. Mnohé skúšky, otrasy, utrpenia, politické zmeny i ideologické nálady v spoločnosti môžu takýto koníček úplne potopiť. A zničiť.
Ak sa tak stane, človek slávnostne víťazí a tento koníček mu dal do života veľa-preveľa. Ak však situácia zostáva na úrovni záľuby, dáva presne to, čo dáva každá iná záľuba. Aj neveriaci si vie na to teda odpovedať. Sú to klasické „plody záľub“ - príjemný pocit z takto využitého času, pocit vnútorného naplnenia a spokojnosti na základe vykonávania danej činnosti, istý druh zábavy a vnútorného i vonkajšieho potešenia, pocit rozumne a zmysluplne prežívaného života a tak ďalej. Keď títo dvaja nesmelo kráčali v dave za Ježišom, bolo to ešte zo zvedavosti. Každý, kto si robí z viery v Boha koníček, je buď prostoduchý, alebo zvedavý. Takáto prostoduchosť ohrozuje evanjelium pachom pokrytectva a farizejstva, na ktorý majú citlivé nosy najmä odporcovia našej viery. „Uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás.“ (1 Pt 3, 15)“
Pred týmto rečením sv. Petra prostoduchí veriaci, ktorých „kostol proste iba baví“, neobstoja. A tak je dôležité povzniesť náš vzťah s Pánom do výšin úplne jedinečného a krásneho povolania, v ktorom už nebude Boh dačo dávať a mať dávať, ale v ktorom my dávame všetko. (porov. napr. A vskutku: Touto otázkou, ktorou sám Pán vyvíja iniciatívu voči nám, sa započína každá zrelá viera, ktorá už nie je vecou hobby a akejsi, hoci aj celoživotnej záľuby. Viera v Boha už nie je našou vecou, naším koníčkom, ale sám Boh, ktorého sme takto prosto nasledovali, nás náhle zastavuje a oslovuje: „Čo hľadáš? Čo chce Tvoje srdce, keď kráčaš za mnou? Hľadáš zábavu, hľadáš potešenie, hľadáš pocit rozumne a príjemne stráveného času? Hľa, ja ti, duša, vravím: ‚Ak chceš ísť za mnou, zapri samého seba, vezmi svoj kríž a nasleduj ma.‘ (porov. Mt 16, 24) ‚Lebo kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden.‘ (Mt 10, 38)“ Učeníci svojho času odpovedali, že chcú vedieť, kde Rabbi býva, ten ich následne pozval bližšie k sebe. Aj našou odpoveďou by mala byť túžba navštíviť dom Pána, túžba navštíviť Jeho svätý príbytok. A veru tu Pán milosrdne dodáva: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14, 23). Boh sám chce prebývať v našom srdci. Ale na to je potrebné správne pochopiť otázky, s ktorými nás Pán náhle zastavuje a oslovuje. Cieľom našej viery už nebude niečo dostávať a Boh nám už nemá primárne niečo dávať, ale to my vezmeme svoj kríž a budeme Ho nasledovať krížovou cestou života v putujúcej Matke Cirkvi.
Je viera v Boha a Boh to isté? Alebo inak: Sú otázky: „Čo ti dáva viera v Boha?“ a „Čo ti dáva Boh?“, totožné? Nie sú. Pán Ježiš to okrem iného naznačuje aj týmito slovami: „Môj Otec vám dáva pravý chlieb z neba. Lebo Boží chlieb je ten, ktorý zostúpil z neba a dáva svetu život.“ A učeníci mu povedali: „Pane, vždy nám dávaj taký chlieb.“ Ježiš im povedal: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť!“ (Jn 6, 32-25) Tieto slová majú hlboký význam pre rozlíšenie našich dvoch otázok. Ešte predtým, než vysvetlím vec, musím prezradiť, prečo som vlastne zvolil takýto postup - neveriaci si totižto tieto dve otázky často zamieňajú resp. ich stotožňujú. Mňa, keď sa raz jeden pýtal, čo mi dáva viera v Boha, opýtal som sa ho: „Myslíš, čo mi dáva Boh?“ A on: „To je jedno.“ A keďže je to jeden môj príbuzný, tak som vedel, že to považuje za jednaké, lebo je to podľa jeho názoru tá istá otázka. Viera v Boha je Boh. Pán Ježiš zdôrazňuje, že On je Božím chlebom, ktorý sa dáva a skrze ktorý dostaneme život. Preto viera v Boha je iba prichádzaním k Bohu, príchodom k Božiemu chlebu, ale Boh samotný jest týmto Chlebom.
A teda, keď sa k nám zatúla veľmi sebaistá otázka „Čo ti dáva viera v Boha?“, môžeme reagovať aj pokojne odpoveďou: „Nič.“ Ale samotná viera v Boha povznesená na láskyplné a na zásluhy plodné nasledovanie Krista, je len gestom, je statusom nášho života, ktorý sme si vybrali na základe rozhodnutia. Byť veriaci ešte nezmanená niečo dostať, a dokonca ani niečo dávať. Ježiš sa každého z nás, kto verí, pýta: „Čo hľadáš?“ Je to otázka, na ktorú Pán očakáva zrelé uváženie srdca. „Hľadáš vari potešenie a príjemne strávený čas? Hľadáš hobby? Veru, hovorím ti: ‚Nemysli si, že som priniesol na zem pokoj. Prinášam meč.‘ (porov. Mt 10, 34)“ Rozdelenie medzi svetárskym duchom a Božím kráľovstvom, neúprosný boj proti hriechu, zápas svetla a tmy. Ježišov život je najbližším a najočarujúcejším príkladom tohto meča - prišiel ukázať Lásku, prišiel dať Chlieb, prišiel darovať Seba ako pokrm k večnému životu,... a čo dostal za to? Úzkostnú krv a pot na čele, pľuvance a päste do tváre, výsmech, zahanbenie, tŕňe do hlavy, bičovanie, pri ktorom by nejeden aj dvakrát vypustil dušu, a nakoniec umučenie, ukrižovanie, verejnú potupu, nepredstaviteľné tyranstvo a následne smrť v postavení akoby jedného z nehanebných zločincov.
A Pána Ježiša ako Boha sa máme pýtať: „Bože, čo mi dávaš?“ Ja mám niečo dostávať? A tak neveriacemu v ďalších dňoch svojho života odpoviem: „Správne by mala znieť otázka takto - čo ja dávam Bohu? Pamätajme: Boh už vlastne všetko rozdal. Rozdal všetko, lebo daroval celého Seba za nás. Čo chceme viac, než len pevnú nádej, že nás Boh vykúpil a daruje nám večnú blaženosť? Teraz je jednoducho rad na nás. To my musíme dávať, prinášať ovocie a plody, rozmnožovať talenty a prinášať výnosy. (porov. Mt 3, 10; Mt 25, 14-30) Aj preto viera v Boha ako koníček neobstojí, lebo nie je pripravená na zlé časy, kedy ochabneme a keď sa nám nebude chcieť plodiť ovocie. Obstojí len: „Rabbi, chceme vedieť, kde bývaš.“ (porov.
Kresťanstvíčko vytvára moralistov. Dobrých ľudí - kresťanov, ktorí dodržiavajú pravidlá, pretože dobrí kresťania by ich dodržiavať mali. Ak nechceme byť kresťanmi len jeden deň v týždni, musíme si uvedomiť, že evanjelium nie je len niečo, čomu musíme veriť, aby sme sa stali kresťanmi.Mnohí ľudia sa na evanjelium pozerajú ako na niečo, čo musia neveriaci počuť, aby uverili a pripojili sa k cirkvi. V skutočnosti je evanjelium nielen mocou na záchranu, ale aj múdrosťou, ako žiť. To isté, čo nás zachránilo, je aj motorom nášho nového života. Nie je to tak, že sme zachránení milosťou a vierou, ale potom z nás pravidlá a zákony urobia kresťanov.
Ježiš Kristus stačí na všetko. On sa stal našou múdrosťou od Boha, spravodlivosťou, posvätením a vykúpením. Ježiš Kristus je ako nové okuliare, cez ktoré teraz môžeme vidieť svet. Náš život už nie je o tom, čo musíme pre Boha urobiť, aby nás mal rád, ale o tom, čo Boh už urobil, pretože nás má rád. V živote Ježiša Krista vidíme presne to, čo nám Boh dáva - je skutočne lepší ako všetko ostatné. On je skutočnou motiváciou nášho života. A ak tou motiváciou nie je on, stane sa ňou niečo iné - zvyčajne my sami. Namiesto toho, aby bol Kristus našou múdrosťou na život, náš život začne byť o tom, ako môžeme vyzerať dobre, aspoň o trochu lepšie ako všetci ostatní. Tomu sa hovorí pýcha, moralizmus.
Boh mi dáva zákony a pravidlá, pretože mi ukazuje život, ktorý vedie k nemu, nie od neho. Boh stojí za to, aby som ho poznal, a dáva mi iných veriacich, aby som ho spoznával s nimi! Boh mi v Kristovi dáva všetko, čo potrebujem. Ak mohol za mňa zomrieť, neexistuje nič, čo by mi nedal, ak to potrebujem. Môžem sa vzdať peňazí a dať ich niekomu, kto ich potrebuje. Chcem sa naučiť milovať ho viac. Môj život už nie je poháňaný snahou vyzerať lepšie navonok pred ostatnými, ale túžbou mať svoje srdce bližšie k Bohu. Po novom chápem hriech nielen ako prestúpenie zákona, ale ako prejav lásky k niečomu inému než k Nemu. Nemusím sa tváriť, že som vždy v pohode - Boh pozná moje srdce a vie, že často v pohode nie som. Prečo teda trvať na tom, aby si to ľudia mysleli? Boh nečakal, kým sa polepším, ale zomrel za mňa, keď som bol v najhoršom.
Kresťanstvíčko hovorí, že svoj život musíme stavať na tom, ako vyzeráme pred druhými. Či už ide o veriacich alebo neveriacich. Boh nám dal Krista. Pre ľudí je to bláznovstvo, ale pre nás je to Božia múdrosť. V Kristovi nám Boh dal všetko, čo potrebujeme - nielen aby nás zachránil, ale aby sme pre neho mohli žiť. Niekedy môžeme mať tendenciu myslieť si, že Boh pre nás musí urobiť niečo viac. Hovoríme si: Keby sa mi viac ukázal, keby mi dal nejaké znamenie, keby ku mne prehovoril vo sne, potom by pre mňa možno bolo ľahšie žiť pre neho. Biblia však hovorí, že to, čo urobil v Kristovi, stačí.
Pracovať poctivo, s vďačnosťou, že mu Boh dal prácu, a modliť sa za spolupracovníkov. Možno sa dokonca odváži začať s nimi rozhovor o tom, čomu verí. Boh mal všetky dôvody, aby ho potrestal. Aby mu ukázal svoj hnev. A Jozef si to zaslúžil. Sám si o to koledoval. Celý svoj život si koledoval o spravodlivý trest. Ale namiesto toho ho Boh trpezlivo znášal. A nakoniec mu dal milosť. On sám niesol následky jeho hriechu. To je jeho motivácia pre život. V ňom je lepší život. A tak dnes, pri tejto pokladni, nebude nasledovať seba, ale Jeho. Namiesto hnevu, ktorý si podľa neho niekto zaslúži, dá milosť - bez ohľadu na to, či si to ten druhý zaslúži alebo nie. Jozef príde k pokladni, usmeje sa na predavačku, poďakuje jej a zaželá jej pekný deň. Nie preto, aby sám vyzeral dobre. Nie len preto, aby dodržal zákon.
Ak si takto predstavujeme Boha, tak je v skutočnosti malý. Ak náš život a tento svet majú len jedno riešenie, tak by bol Boh, v ktorého veríme, málo kreatívny a veľmi obmedzený. Napokon, načo sa učiť, keď Boh už vopred určil, aký život prežijeme? Načo hľadať životného partnera, keď Boh už určil, či ho budeme mať? Načo ísť k lekárovi, keď Boh vie, či budeme zdraví? Avšak Biblia hovorí, že Boh je oveľa väčší, ako si myslíme.