Farský Kostol sv. Bartolomeja v Prievidzi: História a Význam

Farský kostol sv. Bartolomeja v Prievidzi je sakrálna stavba zo 14. storočia postavená v gotickom slohu, ktorú domáci nenazvú inak ako „farský“. Kostol slúži ako farský chrám miestnej farnosti Rímskokatolíckej cirkvi. Prievidza je okresné mesto a centrum regiónu Horná Nitra. Kostol stojí v centre mesta na Pribinovom námestí v otvorenom areáli. Historické pamiatky v meste zastupujú prevážne sakrálne stavby.

História a Vývoj Kostola

Kostol postavili niekedy v priebehu 14. storočia ako jednoloďovú stavbu s mohutnou predstavanou vežou na západnej strane a polygonálnym presbytériom. V roku 1383 bola Prievidza povýšená na kráľovské mesto s právom slobodnej voľby farára. Ten sa ale mal prezentovať ostrihomskému arcibiskupovi. Už na začiatku 15. storočia farský kostol nestačil rastúcemu počtu farníkov, preto padlo rozhodnutie o prestavbe, ktorú mali podporiť aj odpustky udelené pápežom Jánom XXIII.

V 30. rokoch 15. storočia možno predpokladať poškodenie stavby počas útokov husitov, kedy mala byť Prievidza vypálená. Následne, po roku 1450, sa realizovala veľká oprava a prestavba poškodeného farského chrámu. Počas reformácie prešiel kostol do rúk evanjelikom, ktorí zväčšili jeho kapacitu prístavbou murovaných tribún pri južnej a severnej stene lode. V roku 1678 bol objekt podpálený vojskami Imricha Tököliho (Thököly).

Počas histórie bol viackrát prestavaný a upravovaný podľa aktuálnych umeleckých preferencií. Z 15. storočia pochádza zaklenutie presbytéria, do 16. storočia sa zas datuje renesančná freska na vonkajšej strane severnej steny stavby. V 17. storočí získal kostol barokový nádych, v súčasnosti je však prezentovaná jeho gotická i renesančná podoba. Ďalšie práce sa uskutočnili aj v priebehu 20. storočia, v roku 1956 boli objavené a reštaurované nástenné maľby v exteriéri. Banskobystrický biskup Rudolf Baláž 22. novembra 2009 posvätil kostol po cca dvojročnej obnove exteriéru. Išlo o opravu fasád a strechy, ako aj o reštaurovanie kamenných prvkov a zvonov.

Odborníci sa nevedia úplne zhodnúť na dobe vzniku stavby, uvádza sa prvá polovica 14. storočia, ako aj druhá polovica 14. storočia, resp. Vzorom pre staviteľov mal byť podľa časti odborníkov farský kostol v neďalekých Bojniciach, vtedy sídle vicearchidiakonátu. Zasvätenie farského kostola sv. Bartolomejovi našlo odraz aj v prvom erbe mesta, na ktorom sa nachádzala postava tohto svätca, patróna garbiarov. Pečatidlo so sv.

Architektonické prvky a zaujímavosti

Medzi jeho zaujímavosti patrí napríklad ochodza na veži, ktorá žiaľ nie je prístupná turistom, ako aj zachované slnečné hodiny zo 17. storočí. Nezvyčajná je dvojpodlažná sakristia na severnej strane. Obe podlažia sú zaklenuté rebrovou krížovou klenbou so svorníkom. Na poschodie vedie točité kamenné schodisko vo valcovej prístavbe s dvoma malými okienkami s lomeným oblúkom. Gotické portály nájdeme na západnej strane v podveží, ako aj na južnej strane presbytéria (zaslepený). Z freskovej výzdoby sa dochovali len zvyšky. Na severnej strane ide o scénu “Snímanie z kríža” s uvedeným letopočtom 1523, v západnej časti južnej steny lode staršiu maľbu prekryl mladší, dnes len fragmentárne zachovaný obraz sv.

V jeho interiéri sa nachádza renesančná skrinková krstiteľnica z roku 1696 vsadená do steny, voľné barokové súsošie Piety z druhej tretiny 17. storočia a barokové voľné plastiky Najsvätejšej Trojice a Panny Márie zo začiatku 18. storočia. V roku 1523 bola vytvorená na severnej strane freska Snímanie z kríža. Na južnej strane sa nachádza freska sv. Krištofa.

Významné udalosti a osobnosti spojené s Prievidzou

Myšlienka budovania železníc našla priaznivcov aj v Rakúskej monarchii. Jedným z návrhov bolo viesť železnicu starou obchodnou cestou - Ponitrím. Rakúska spoločnosť StEG získala súhlas na budovanie trate do Veľkých Bielic (1884). Predĺženie trate do Prievidze zrealizovala 18. apríla 1896 štátna organizácia MÁV . Trať do Nitrianskeho Pravna, otvorená 31. októbra 1909, je traťou miestneho významu, trať do Handlovej, otvorená 15. februára 1913, a jej pokračovanie do Hornej Štubne, vybudované v roku 1931, boli štátnymi zákazkami. Zavedením železničnej dopravy sa zvýšila aj návštevnosť Bojníc, preto gróf Pálfi v roku 1907 vydal príkaz na zavedenie omnibusového spojenia z kúpeľov na Železničnú stanicu v Prievidzi, ktoré bolo zrealizované v roku 1909. Boli to vlastne dva plachtou kryté vozy. Tento spôsob dopravy existoval až do roku 1925. Jednoposchodová budova železničnej stanice a jej pravé krídlo sú pôvodné z roku 1896. V roku 1913 sa, v súvislosti so stavbou trate do Handlovej, uskutočnila prestavba celej stanice z 3 na 5 koľajovú. Postavila sa nová výhrevňa, vodáreň a rozšírila sa staničná budova o krídlo s predajňou lístkov a čakárňou. Vojnovými udalosťami v roku 1945 poškodená stanica bola obnovená, pristavila sa dnešná čakáreň a ďalšie priestory, prístrešok a veranda. Vojnou zničený drevený sklad bol v roku 1948 nahradený murovaným.

Jozef Sivák - národovec, pedagóg, publicista, politik a štátnik, ktorý sa radil medzi popredné slovenské politické osobnosti prvej ČSR a prvej Slovenskej republiky, sa narodil 14. januára 1886 v Bobrovci. Nariadením Školského referátu Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska bol vymenovaný za školského inšpektora do Prievidze, kde zastával toto miesto v rokoch 1919 - 1925. V roku 1919 založil, spolu s Dr. Jánom Novákom, regionálny časopis Hornej Nitry Náš kraj, ktorého bol aj zodpovedným redaktorom. Bol autorom, upravovateľom i zostavovateľom prvých slovenských šlabikárov, čítaniek a učebníc pre ľudové školy. V roku 1919 ho povolali do revolučného Národného zhromaždenia. V roku 1924 nastúpil na miesto poslanca v pražskom parlamente. Vo funkcii podpredsedu parlamentu predniesol Sivák smútočný prejav na pohrebe A. Hlinku. Po vojenskom zákroku pražskej vlády bol navrhovaný za dočasného premiéra. Keď sa to dozvedel, odpovedal, že odmieta prijať funkciu českého miestodržiteľa na Slovensku, a to aj s poukazom na nezákonný postup tohto menovania. Jozef Sivák sa ako poslanec Slovenského snemu stal 20. januára 1939 ministrom školstva a národnej osvety a v tejto funkcii pôsobil až do 4. septembra 1944 vo všetkých vládach autonómneho i samostatného Slovenska. Zomrel 27. januára 1959 v Bratislave, kde je aj pochovaný.

Výstavbu Okresného zdravotno-sociálneho ústavu v Prievidzi pripravovali predstavitelia mesta už v roku 1926, spočiatku pod názvom Nemocnica. Stavala ho firma Engliš a vedúcim staviteľom bol Imrich Spevár. Do prevádzky bol odovzdaný 28. septembra 1929, za účasti ministra verejného zdravotníctva a telesnej výchovy, Dr. Jozefa Tisa. V objekte boli umiestnené odbory starostlivosti o mládež a samaritánky. Poradňu pre matky s deťmi viedol Dr. Július Beniač, odbočku Masarykovej ligy proti tuberkulóze s röntgenovým prístrojom a pôrodné oddelenie viedol Dr. Samuel Neumann. Trachómové oddelenie viedol Dr. Ján Čvikota ml., ošetrovateľkou bola Jolana Vavrová. V tomto zariadení lekári dobrovoľne a bezplatne ošetrovali tých, čo nemali peniaze na lekárov. Vtedajší okresný lekár Dr. Beniač nikdy nezabudol pochváliť, že zdravotný ústav prišli pozrieť aj Japonci. Ústav bol na svoju dobu dobre vybavený prístrojmi. Pred budovou stojí pamätník padlým v I. a II. svetovej vojne, pôvodne pamätník ,,Nedáme sa!“ (1937). Od roku 1939 mala byť na podstavci busta M. R. Štefánika.

Táto prístavba kláštora piaristov bola uskutočnená v roku 1934. V budove sídlili okresné finančné inštitúcie a od roku 1952 Revírne riaditeľstvo slovenských uhoľných baní. Povereníctvo miestnych palív a naftového priemyslu, ako jediné povereníctvo pôsobiace mimo Bratislavy, bolo zriadené nariadením vlády č. 35/1956 Zb. zo dňa 24. júla 1956. Od 1. januára 1957 začalo svoju činnosť práve v týchto priestoroch a prevzalo majetok bývalého trustu Slovenských uhoľných baní v Prievidzi. Prevažná časť činnosti bývalého trustu SUB sa zmenila na podriadené podniky a organizácie. Povereníctvo malo tieto odbory: odbor ťažby a úpravy uhlia, odbor priemyslu, ťažby nafty a zemného plynu, odbor výroby a rozvodu plynu. Funkciu povereníka vykonával Ing. Štefan Krčmárik. Povereníctvo zaniklo pri novom usporiadaní orgánov 30.

V dobe novej aktivity Matice slovenskej po roku 1989 vznikla myšlienka výstavby cyrilo-metodských súsoší na Slovensku. Z prostriedkov výťažku lotérie Miestneho odboru MS v Prievidzi odhalili súsošia v Prievidzi, Kútoch, Komárne a cyrilo-metodský kríž v Bardejove. Výber súsošia zo 14 návrhov sa uskutočnil 15. apríla 1997, vysviacka a odovzdanie modelu prievidzského súsošia Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte v Banskej Bystrici - Badíne. Súsošie sv. Cyrila a sv. Metoda bolo v Prievidzi odhalené dňa 4. júla 1998. Súsošie je dielom akad. sochára Stanislava Mikuša.

Narodil sa 21. marca 1910 v Prievidzi, tu absolvoval základnú školu i reálne gymnázium. Po štúdiách v Bratislave a v Prahe pokračoval v zahraničí. V roku 1933 sa stal najmladším členom matičnej správy, referentom Literárnohistorického odboru Matice slovenskej (MS). V roku 1934 získal doktorát filozofie, v roku 1940 bol zvolený za jedného z tajomníkov MS v Martine a v roku 1945 mu prezident Tiso udelil titul riadneho profesora dejín slovenskej literatúry na Slovenskej univerzite Istropolitana v Bratislave. V roku 1945 odišiel so svojimi spolupracovníkmi do zahraničia, do svojho budúceho pôsobiska v argentínskom Buenos Aires. Na Slovensko nikdy nezabudol, aj keď jeho spojenie s bývalou vlasťou bolo obmedzené. V 50. a 60. rokoch 20. storočia aktívne pracoval s prívržencami Slovenskej národnej rady v zahraničí a stal sa predsedom výkonného výboru Slovenskej oslobodzovacej rady, predchodkyne Svetového kongresu Slovákov. Koncom päťdesiatych rokov bol jedným zo spoluzakladateľov Zahraničnej Matice slovenskej. Po úmrtí Jozefa Cígera Hronského v roku 1960, stál na jej čele až do svojej smrti 23. novembra 1971. Pretože slovenské zázemie v Argentíne vymieralo alebo sa asimilovalo, bolo potrebné presunúť Zahraničnú Maticu slovenskú na miesto, kde boli sústredení slovenskí vzdelanci, teda do Kanady.

Pred okresným úradom je pamiatka na rok 1968 a s ním spojený obrodný proces, vo forme vysadených líp, tzv. Stromov republiky. Akt sadenia sa uskutočnil 19. novembra 1968, výsadbu zabezpečil Miestny odbor Matice slovenskej v Prievidzi. Do súčasnosti sa pred vchodom do budovy zachovali len dva pôvodné exempláre líp, ďalšie dva boli odstránené a nahradené trojicami smrekov.

Synagóga židovskej náboženskej obce stála v týchto priestoroch v rokoch 1868-1980, kedy bola v dôsledku pripravovanej výstavby paláca kultúry asanovaná. Objekt pôvodne slúžil židovskej komunite v meste na vykonávanie obradov. Počas vojny bol devastovaný. Po vojne bol objekt využívaný na rôzne účely, naposledy v rokoch 1960 až 1972 slúžil ako sklad potravín a materiálu. Na susednom objekte je umiestnená pamätná tabuľa v slovenskom, anglickom i hebrejskom jazyku. Pamiatku židovskej komunity v Prievidzi dokladuje i židovský cintorín za mestom smerom na Banskú. Svojmu účelu slúžil v rokoch 1853-1985. Čiastočne obnovený bol 26. augusta 1994.

Dr. Ján Čvikota patril medzi významné osobnosti mesta Prievidza. Narodil sa 16. mája 1861 vo Valči pri Martine. Medicínu vyštudoval vo Viedni. Do Prievidze prišiel v roku 1890, kde začal pracovať ako prievidzský obvodný lekár. K jeho povinnostiam patrilo riešenie zdravotných a hygienických problémov v obciach obvodu, očkovanie proti kiahňam, bezplatná liečba nemajetných a liečenie trachómu. Po vzniku Česko-Slovenskej republiky bol spoluzakladateľom odbočky Slovenskej národnej rady v Prievidzi a stal sa jej predsedom. Keď prišiel 10. novembra 1918 do Prievidze prvý oddiel česko-slovenského vojska a na železničnej stanici ich vítal dav ľudí, predniesol slávnostnú reč. Po odchode vojska vytvoril národnú stráž, aby sa zabránilo rabovkám a nastolil poriadok. Koncom tohto roku založil v Prievidzi odbor Matice slovenskej a stál na jeho čele. V roku 1920 spolu s okresným náčelníkom Dr. Jánom Novákom a školským inšpektorom Jozefom Sivákom založil Výbor neodrodilých Slovákov, ktorý dvíhal medzi ľudom národné povedomie. Pracoval aj v Česko-Slovenskom Červenom kríži. Po jeho smrti v roku 1924 prevzal funkciu aj zdravotný obvod jeho syn Dr.

Začiatkom roku 1666 grófka Františka Kuenová - Pálfiová povolala do Prievidze piaristov z Poľska a ponúkla im vytvorenie rehoľného domu. Dňa 17. februára 1666 bola spísaná tzv. ,,fundačná listina“. Piaristi boli výslovne školskou rehoľou. Do výučby prinášali najnovšie spôsoby výučby. Ich škola v Prievidzi bola na úrovni strednej školy, akú nemali ani oveľa väčšie mestá. Jej úspechy viedli k založeniu podobných škôl v Nitre a Brezne. Prvý kostol stál na mieste terajšieho a bol dokončený v roku 1676. Výstavba dnešného kolégia bola ukončená roku 1674. V rokoch 1734 -1739 pribudla jej južná časť s učebňami. Výsledkom bola, podľa vtedajších predstáv, moderná školská budova. Dnes tu sídli Základná škola a Gymnázium Františka Hanáka. Piaristi postupom času zistili, že kostol je pre ich potreby malý a začali so stavbou nového. Starý zbúrali v rokoch 1740 -1743. Stavbu nového kostola viedol Hyacint Hangke, trvala do roku 1750 a zariaďovanie ďalších 18 rokov. Kostol bol vysvätený 19. augusta 1753, v dvojitom patrocíniu, zasvätením Najsvätejšej Trojici a Nanebovzatiu Panny Márie. Dodnes je jedným z najkrajších barokových stavieb v strednej Európe. V piaristickom kláštore bola v 18. storočí i prvá prievidzská lekáreň. Pri vchode do kolégia sú stĺpy s iónskou hlavicou, charakteristickou dvoma stočenými volútami (laický názov pre baranie rohy). Vchod do kostola je vyzdobený stĺpmi s korintskou hlavicou, ktorých ozdobou sú rozvinuté akantové listy v radoch nad sebou vytvárajúce dojem kvetu a nad nimi dve volúty. Oba štýly majú pôvod v antike. Na budove sú umiestnené dve pamätné tabule: Pamätná tabuľa odhalená pri príležitosti 325. výročia príchodu rehole piaristov do Prievidze (1991) a pamätná tabuľa národovcom J. M. Hurbanovi a Ľ. Štúrovi (1969), ktorí sa tu zastavili 10. mája 1848 cestou na národné zhromaždenie v Liptovskom Mikuláši, kde predložili žiadosti slovenského národa. V Prievidzi ale okrem prejavov sympatií hlbšie pochopenie a podporu svojich myšlienok nenašli.

Pod celým areálom budovy kláštora piaristov sa nachádza sústava chodieb s klenbami. Pri vchode do ,,božieho hrobu“ je umiestnená maketa kostolíka v mierke 1:50. V sakristii sa nachádza otvor 1×1 meter, ktorý zrejme súvisí s chodbou vedúcou do podzemia kláštora. Traduje sa, že v týchto priestoroch bola zamurovaná monštrancia. Počas pôsobenia pátra Jozefa Bednárika sa pri opravách omietok našlo zamurované okno, kde sa pravdepodobne toto miesto nachádza. Chodby pod kláštorom sa rozdeľujú na dva smery. Prvý vedie pod terajší hotel Hubert a na Námestie slobody, druhý smer nie je presne identifikovaný. V Prievidzi i v Bojniciach je dodnes živá legenda o prepojení zámockej studne s chodbami prievidzského kláštora piaristov, ba dokonca až s chodbami pod Mariánskym kostolom. Chodby sa v týchto priestoroch nachádzajú, ale ich účel bol iný ako sa traduje.

V roku 1963 bola pred piaristickým kostolom postavená socha Nepoškvrneného Počatia - Immaculata. Bola zhotovená z darov Sidónie Pálfiovej, bojnického prepošta, prefekta, kremnickej komory a drobných darcov. Vyhotovil ju kremnický sochár Dionýz Stanetti. Nápis na podstavci hovorí, že renovovaná bola v rokoch 1812, 1862, 1904 a 1936. Sochu sv. Jána Nepomuckého (národná kultúrna pamiatka), pôvodne umiestnenú na západnej strane námestia v priestore pred dnešným obchodným domom Prior, vyhotovil v roku 1757 Dionýz Stanetti.

Prievidza si oddávna budovala svoju mestskú organizáciu. Mešťania svojím pôsobením v mnohých sférach života zrejme presvedčili o spoľahlivosti a oddanosti kráľovskej moci. Panovníci ich za to obdarovali mnohými výsadami. Bojnickí zemepáni sa snažili oslabovať postavenie mesta a získať jeho príjmy pre seba. V polovici 18. storočia vyvinuli proti Prievidzi nové úsilie na odobratie jej mestských výsad a benefícií. Spor trval od roku 1765 do roku 1770. Mesto napokon o svoje výsady prišlo a nepomohla ani prosba k cisárovnej Márii Terézii. Prievidza ostala naďalej mestečkom, ale stratila výsady, ktoré dovtedy užívala. Bojnické panstvo sa chcelo ihneď ujať svojich práve získaných majetkov a deklarovať tak svoju moc. Dňa 18. marca 1771 samotný akt prevzatia budov pivovaru a oboch mlynov prekazili ženy prievidzských mužov a vyhnali palicami a domácim náradím stoličného hodnostára. V ten deň pri kláštore piaristov otočili aj panský voz s liehovinami, určenými na jarmok. Na druhý deň ženy vyhnali z Jozefského jarmoku Bojničanky predávajúce panské pivo a liehoviny a násilne vzali vyberačovi poplatkov jarmočný dôchodok od trhovníkov. Následne sa rozhodli, že mlyny a pivovar nevydajú do rúk panstva. Obilie si podelili medzi seba a ušlo sa aj mestskej chudobe, pri delení dreva z pivovaru sa aj povadili. Vzbúrené ženy sa zorganizovali pod vedením Anny Kardošovej. Kapitánkami boli Zvončarová, Ripková, Trasťová a Porubská. Rozhodovali a rozkazovali desiatničky...

Ak sa ocitnete v Prievidzi, návšteva Farského kostola sv. Bartolomeja je ako navštíviť na chvíľku nebo. Krásne maľby na stenách, obrovský priestor… a viac. Odporúčam. Je to výnimočný objekt plný histórie.

tags: #farsky #kostol #prievidza #ulica