Kedy sa začalo pápežstvo? | Počiatky katolíckej cirkvi
Pápež
Pápež je námestník Ježiša Krista a hlava katolíckej Cirkvi.
Aké sú kompetencie pápeža? Existujú tri základné úlohy Krista, v ktorých pokračuje Cirkev. Sú to úlohy viesť, vyučovať a posväcovať.
- Právomoc posväcovať veriacich znamená právomoc vysluhovať sviatosti a sväteniny: moc rozhrešovať od hriechov, moc premeniť chlieb a víno na Eucharistiu a podobne.
- Ide o to byť z poverenia Cirkvi hlavou cirkevného spoločenstva, ktoré má cirkevná autorita viesť do Božieho kráľovstva.
- Táto právomoc sa nazýva aj cirkevnou jurisdikciou - kánon 129 v Kódexe kánonického práva.
Cirkevná autorita takto koordinuje, zosúlaďuje a usmerňuje veriacich, ktorých vedie k spáse. Do rámca cirkevnej jurisdikcie patrí aj súdna moc. A patrí tam i právomoc korigovať veriacich napomínaním alebo trestaním.
Vždy to závisí od úsudku pápeža. Pápež rozhoduje aj o blahorečeniach a svätorečeniach. Opiera sa pritom vždy o skúmanie zodpovedných vatikánskych úradov alebo môže rozhodnúť aj bez nich?
Vatikánske dikastériá
Pri vykonávaní pápežskej úlohy mu pomáhajú vatikánske dikastériá. Pápež František zaviedol pomenovanie „dikastérium“, keď zreformoval rímsku kúriu apoštolskou konštitúciou Praedicate evangelium z 19. marca 2022. Ide o úrady, ktoré konajú v mene a z poverenia pápeža.
Práca vatikánskych dikastérií je pomoc, ktorú poskytujú pápežovi pri vykonávaní pápežského úradu. Neprináleží mi hodnotiť efektivitu práce vatikánskych dikastérií. Pravda však je, že po Druhom vatikánskom koncile prvú veľkú reformu kúrie urobil pápež Pavol VI. apoštolskou konštitúciou Regimini Ecclesiae universae (1967), druhú pápež Ján Pavol II.
Platí, že disciplinárne normy svojich predchodcov môže rušiť či meniť. V princípe je možné rozhodnutie predchodcu meniť, ak ide o cirkevné ľudské právo.
„Celá naša dokonalosť spočíva v pripodobňovaní sa Kristovi,“ hovoril pápež Ján Pavol II.
Keďže bol pápežom dlho, musel menovať veľa biskupov a určite vyhlásil veľmi veľa blahoslavených a veľa blahoslavených kanonizoval, čiže vyhlásil za svätých. Vydal aj veľa encyklík a iných pápežských dokumentov, riešil mnoho cirkevných ťažkostí a problémov.
Od zosnulého kardinála Zenona Grocholewského, ktorý bol blízkym spolupracovníkom Jána Pavla II., viem, že Ján Pavol II. Dalo by sa to vyjadriť výrazom „je nás mnoho“. V tom čase to bola veľmi účinná metóda, ktorá prispela aj k pádu bývalého režimu a v radoch cirkevných odporcov budila rešpekt. Ale nebolo to iba o kvantite - Ján Pavol II. prispieval svojimi osobnými charizmami.
Kardinál
Kardinál, lat. cardinalis - v katolíckej cirkvi najvyšší cirkevný hodnostár po pápežovi, člen poradného zboru pápeža (kolégia kardinálov), ktorý mu pomáha pri správe cirkvi.
Kardinálov vymenúva (kreuje; lat. creare = vymenovať) pápež, a to zvyčajne z biskupov rôznych cirkevných provincií, môže však vymenovať aj kňaza, ktorý nie je biskupom, ten po vymenovaní za kardinála prijme biskupskú konsekráciu. Kardináli pôsobia v Rímskej kúrii (kuriálni kardináli) alebo naďalej spravujú arcidiecézy alebo diecézy (extrakuriálni kardináli) v partikulárnych cirkvách, všetci však získavajú vatikánske štátne občianstvo.
Rozlišujú sa tri stupne kardinálskej hodnosti, ktoré však majú len historický alebo ceremoniálny význam:
- kardinál biskup - najvyšší stupeň, príslušný biskup má titul jedného zo siedmich zaniknutých (titulárnych) prímestských rímskych biskupstiev, alebo ide o kardinála, ktorý je patriarchom niektorej z východných katolíckych cirkví, príp.
Kardináli svoje úlohy vykonávajú zborovo v konzistóriách zvolávaných pápežom i jednotlivo (kuriálni kardináli ako prefekti a úradníci v dikastériách - orgánoch Rímskej kúrie, napr. v kongregáciách, príp. ako osobitní pápežskí legáti). Kardináli, ktorí pred dňom zač. sedisvakancie nedovŕšili vek 80 rokov, sa počas nej zúčastňujú voľby nového pápeža (→ konkláve). Od 1630 patrí kardinálom čestný titul (oslovenie) eminencia.
Znakmi kardinálskej hodnosti, ktorú kardinál prijíma pri vymenúvaní od pápeža, sú kardinálsky prsteň (znak spojenia s pápežom) a červený biret symbolizujúci vernosť v službe cirkvi. Slávnostným rúchom je červená reverenda (tzv.
Kardináli boli spočiatku (8. stor.) predstavenými najdôležitejších titulárnych chrámov v Ríme, tzv. tituli cardinales (oporné body cirkvi; lat. cardo = oporný, hlavný bod; odtiaľ názov kardinál), a 7 prímestských biskupstiev. Termíny kardinál biskup a kardinál kňaz sú prvýkrát doložené v období pontifikátu pápeža Štefana III. (768 - 772), termín kardinál diakon 1116. Do pol. 11. stor. plnili kardináli iba liturgické úlohy a nemali významné právomoci.
Spočiatku boli za kardinálov vymenúvaní rímski kňazi a diakoni, od prelomu 11. a 12. stor. bola táto hodnosť udeľovaná aj biskupom a arcibiskupom mimo rímskeho kléru. R. 1059 im pápež Mikuláš II. bulou In nomine Domini vyhradil právo voľby nového pápeža. R. 1179 uzákonil 3. lateránsky koncil (zvolaný pápežom Alexandrom III.) voľbu pápeža dvojtretinovou väčšinou hlasov kolégia kardinálov, ktorého členmi sú všetci kardináli (predtým pápeža volili len kardináli biskupi, ktorí si následne vyžiadali súhlas ostatných kardinálov a ľudu).
Z kňazov slovenského pôvodu boli napr. kreovaní kardináli A. Rudnay (1826), J. (Krstiteľ) Scitovský (1856), Juraj Haulik de Váralya (1856; *1788, †1869), J. Černoch (1914), J. Tomko (1985), J. Ch.
Arcibiskup a Metropolita
J. Em. Vedie cirkevnú provinciu. Je arcibiskupom diecézy, v ktorej stojí na jej čele. Liturgickým znakom metropolitu je pálium - biely pás z čistej ovčej vlny s vyšitými čiernymi krížikmi.
Biskup
Mons. Nástupca apoštolov. Menuje ho pápež. Niektoré z týchto kompetencií majú aj biskupi. Pápež nemá vyššiu právomoc napríklad pri vykonávaní právomoci posväcovať, než majú iní biskupi.
Ďalšie cirkevné funkcie a pojmy
- Generálny vikár: Mons. Dočasne spravuje diecézu v prípade, že nie je táto funkcia obsadená (úmrtie, preloženie, …) sídelným biskupom.
- Dekan: Kňaz, ktorý stojí na čele dekanátu, ktorý tvorí viacero farností.
- Kapitulný vikár: kňaz volený kanonikmi katedrálnej kapituly, ktorý po dobu sedisvakanacie riadil diecézu menom katedrálnej kapituly; pojem zodpovedajúci dnešnému úradu diecézneho administrátora používaný do roku 1983 pokým nebol promulgovaný nový Kódex kánonického práva
- Ordinár: pod menom ordinár sa v práve okrem Rímskeho veľkňaza rozumejú diecézni biskupi a iní, ktorí sú hoci len dočasne na čele nejakej partikulárnej cirkvi alebo na jej roveň postaveného spoločenstva podľa normy kán. 368, ako aj tí, ktorí v nich majú všeobecnú riadnu výkonnú moc, totiž generálni a biskupskí vikári; a taktiež pre svojich členov vyšší predstavení klerických rehoľných inštitútov pápežského práva a klerických spoločností apoštolského života pápežského práva, ktorí majú aspoň riadnu výkonnú moc.
- Rektor kňazského seminára: kňaz, ktorý je vykonávateľom a koordinátorom výchovy seminaristov.
- Vicerektor kňazského seminára: kňaz, ktorý rektorovi seminára pomáha v úlohe vykonávateľa a koordinátora výchovy seminaristov.
- Špirituál: kňaz, ktorý má na starosti duchovné vedenie seminaristov; vykonáva úlohu spovedníka a zodpovedá za duchovné aktivity v seminári.
- Prefekt, al. predstavený: kňaz, ktorý stojí na čele kňazského seminára / kláštora
- Študijný prefekt: pomáha rektorovi pri organizovaní a vedení vyučovacieho procesu v seminári.
- Penitenciár: spovedník
- Prebendát: člen rímskokatolíckeho kléru na poste kanonika, ktorého úlohou je spravovať katedrálu alebo kolegiálny kostol.
- Sucentor: kňaz, ktorý pomáha s prípravou a vedením liturgie vrátane žalmov, precíz a odpovedí.
Je dôležité si uvedomiť, že cirkevná jurisdikcia sa vykonáva prostredníctvom cirkevných verejných úradov.
Kódex kanonického práva
Boží služobník a nezabudnuteľný pápež Ján Pavol II. odovzdal svojej Cirkvi dve dôležité zbierky kánonického práva. V roku 1983 promulgoval Kódex kánonického práva (CIC) pre latinskú cirkev a v roku 1990 Kódex kánonov východných cirkví (CCEO) pre východné katolícke cirkvi.
On sám v svojej Apoštolskej konštitúcii Sacrae disciplinae leges, ktorou v roku 1983 promulgoval Kódex kánonického práva pre latinskú cirkev, pripomenul, že celá právna a zákonodarná tradícia Cirkvi vychádza z kníh Starého a Nového zákona, z ktorého čerpá ako zo svojho prvotného prameňa. Pripomenul tiež, že cieľom kódexu nie je nahradiť v živote Cirkvi vieru, milosť, charizmy a najmä vieru veriacich v Krista. Naopak, kódexom sa sleduje skôr to, aby sa v ekleziálnej spoločnosti utvoril taký právny poriadok, ktorý by uprednostňoval lásku, milosť a charizmu, súčasne uľahčoval ich usporiadaný rozvoj tak v živote ekleziálnej spoločnosti, ako aj jednotlivcov, ktorí do nej patria.
Kódex kánonov východných cirkví bude nielen pre mňa, ale aj pre ostatných sufragánnych biskupov a presbyterov pracujúcich v rozličných cirkevných štruktúrach, a v neposlednom rade aj pre veriacich v Krista, ktorí túžia po hlbšom živote v našej cirkvi, veľmi osožnou pomôckou. Preto veľmi vítam prvé vydanie slovenského prekladu Kódexu kánonov východných cirkví a ďakujem všetkým, ktorí sa na ňom podieľali, menovite ICDr. Františkovi Čitbajovi PhD., ktorý má na tomto preklade hlavný podiel.
Dosáva sa nám do rúk príručka, ktorá nás učí, ako my gréckokatolíci máme v rámci Katolíckej cirkvi prežívať svoju vieru a aj svoju liturgickú identitu. Platné kánonické právo k nám neprichádza ako hrozba. Charakter svätých zákonov je iný ako je charakter práva civilného. Nemá donucovací charakter a trestá len najťažšie delikty. Platí tu stará latinská zásada, ktorá hovorí: ubi societas ibi ius, čiže aké je spoločenstvo, také je aj jej právo.
Zároveň však treba poukázať na to, že zachovávanie cirkevných zákonov nás viaže tým najvážnejším spôsobom, ktorým je naše svedomie. Tento charakter cirkevných zákonov a preto aj Kódexu kánonov východných cirkví si treba uvedomiť a tak ho do svojho kresťanského života aj prijať.
V konečnom dôsledku je aj tento kódex splnením Ježišových slov, ktorými podnecuje apoštola Petra k tomu, aby jasnými postojmi usmerňoval život veriacich v Krista: „...čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi“ (Mt 16,19). Človek totiž v každom období, v rozličných situáciách či pomeroch potrebuje mať jasné postoje, ktoré ho nespútavajú, ale robia vnútorne slobodným a nie rozorvaným, či nerozhodným. Takto napĺňajúc literu zákona osvojujme si aj jeho ducha, ktorým je duch lásky, v ktorom môžeme všetci volať „Abba Otče“ (Gal 4,6).
Pri takej zázračnej rozmanitosti obradov, čiže liturgického a teologického, duchovného a disciplinárneho dedičstva jednotlivých cirkví, ktoré pochádzajú z ctihodných tradícií alexandrijskej, antiochijskej, arménskej, chaldejskej a konštantínopolskej, sväté kánony sa celkom správne považujú za významnú časť tohto dedičstva, ktorá predstavuje jeden spoločný základ organizačných zákonov všetkých týchto cirkví.
„Vernosť tomuto posvätnému dedičstvu cirkevnej disciplíny spôsobila, že uprostred toľkých, tak veľkých ťažkostí a prekážok, ktoré východné cirkvi znášali či už v dávnych, či v novších časoch, predsa zostala zachovaná vlastná nemeniteľná tvár Východu, čo sa zaiste stalo veľkým úžitkom pre duše“ (AAS 66 (1974), 245).
Keď všetko toto máme pred očami, domnievame sa, že tento kódex, ktorý teraz vyhlasujeme, je potrebné predovšetkým posudzovať podľa starobylého práva východných cirkví a sme si súčasne plne vedomí tak jednoty, ako i k nej smerujúcej rozmanitosti, ktoré keď sa spoja, „prejaví sa životná sila celej Cirkvi, ktorá nikdy nestarne a ukáže sa v nádhere sama Kristova nevesta, ktorú múdrosť svätých otcov rozpoznala ako ukrytú v Dávidovom výroku: „Po tvojej pravici stojí kráľovná ozdobená zlatom, obklopená pestrosťou“ (Ž 44, Lev XIII., Apoštolský list Orientalium dignitas 30. nov.
Čo sa týka všeobecných záležitostí ekumenického hnutia, vzbudeného Svätým Duchom pre dosiahnutie dokonalej jednoty celej Kristovej Cirkvi, nový kódex mu ani v najmenšej miere neprekáža, ale naopak, čím silnejšie mu napomáha. Tento kódex totiž chráni základné právo ľudskej osoby, čiže vyznávať vieru vo vlastnom obrade, zväčša čerpanom z toho istého lona matky, čo je pravidlom všetkého „ekumenizmu“, nič pri tom neopomínajúc, aby východné katolícke cirkvi, naplňujúce v pokoji želanie Druhého vatikánskeho koncilu, „rozkvitali a plnili s obnovenou apoštolskou húževnatosťou sebe zverené poslanie“ (Dekr. Orientalium Ecclesiarum 1).
Kódex kánonov východných cirkví, ktorý teraz vystupuje na svetlo, má byť považovaný akoby za nové doplnenie učenia predstaveného Druhým vatikánskym koncilom, ktorým sa napĺňa kánonické usporiadanie celej Cirkvi, začínajúce Kódexom kánonického práva latinskej cirkvi, promulgovaným v roku 1983 a pokračujúci apoštolskou konštitúciou o Rímskej kúrii z roku 1988, pridanej k obidvom kódexom ako základný nástroj rímskeho veľkňaza pre „spoločenstvo, ktoré akoby všeobecnú Cirkev držalo pospolu“ (Apoštolská konštitúcia Pastor bonus č.
Keď teraz obrátime svoje myšlienky k prvým etapám kánonickej kodifikácie východných cirkví, tento kódex sa zdá ako túžobne očakávaný prístav, ku ktorému smerovalo viac než šesťdesiat rokov dlhej plavby. Je to totiž zbierka zákonov, v ktorej boli po prvýkrát spoločne zhromaždené a najvyšším zákonodarcom v Cirkvi vyhlásené všetky spoločné kánony cirkevnej disciplíny východných katolíckych cirkví po toľkých a tak veľkých prácach troch komisií, ktoré tento zákonodarca ustanovil.
Po vykonaní veľmi ťažkých šesťročných prípravných prác, vďaka výsledku dvoch skupín znalcov, ktorí boli vybratí spomedzi predstaviteľov východných cirkví (por. L´Osservatore Romano 2. apr. 1930, str.1) a po smrti kardinála Gasparriho, bolo uznané za užitočné pristúpiť ku konštituovaniu Pápežskej komisie pre redakciu Kódexu východného kánonického práva. Cieľom tejto komisie, ktorá bola zriadená 17. júla 1935, bolo, ako vyplýva z jej názvu, vypracovať text kánonov a usporiadať skladbu Kódexu východného kánonického práva.
Medzi kardinálmi, totiž Eugenom Pacellim, Júliom Serafinim a Petrom Fumasoni - Biondim, ktorí spolu s predsedajúcim tvorili prvé kolégium členov komisie, vyniká meno kardinála Eugena Pacelliho, ktorý následne, z Božej prozreteľnosti ako Kristov námestník a pastier celej Cirkvi, veľmi ustarostený o dobro východných cirkv...
Tabuľka cirkevných funkcií
| Funkcia | Popis |
|---|---|
| Pápež | Hlava katolíckej cirkvi, námestník Ježiša Krista |
| Kardinál | Najvyšší cirkevný hodnostár po pápežovi, člen poradného zboru pápeža |
| Arcibiskup | Vedie cirkevnú provinciu, arcibiskup diecézy |
| Biskup | Nástupca apoštolov, menuje ho pápež |
| Generálny vikár | Dočasne spravuje diecézu v prípade neobsadenia funkcie sídelného biskupa |
| Dekan | Stojí na čele dekanátu, ktorý tvorí viacero farností |
| Kapitulný vikár | kňaz volený kanonikmi katedrálnej kapituly, ktorý po dobu sedisvakanacie riadil diecézu menom katedrálnej kapituly |
| Ordinár | pod menom ordinár sa v práve okrem Rímskeho veľkňaza rozumejú diecézni biskupi a iní, ktorí sú hoci len dočasne na čele nejakej partikulárnej cirkvi |
| Rektor kňazského seminára | kňaz, ktorý je vykonávateľom a koordinátorom výchovy seminaristov |
| Vicerektor kňazského seminára | kňaz, ktorý rektorovi seminára pomáha v úlohe vykonávateľa a koordinátora výchovy seminaristov. |
| Špirituál | kňaz, ktorý má na starosti duchovné vedenie seminaristov; vykonáva úlohu spovedníka a zodpovedá za duchovné aktivity v seminári. |
| Prefekt, al. predstavený | kňaz, ktorý stojí na čele kňazského seminára / kláštora |
| Študijný prefekt | pomáha rektorovi pri organizovaní a vedení vyučovacieho procesu v seminári. |
| Penitenciár | spovedník |
| Prebendát | člen rímskokatolíckeho kléru na poste kanonika, ktorého úlohou je spravovať katedrálu alebo kolegiálny kostol. |
| Sucentor | kňaz, ktorý pomáha s prípravou a vedením liturgie vrátane žalmov, precíz a odpovedí. |
