Kostol Navštívenia Panny Márie v Považskej Bystrici: História a premeny

Architektúra Považskej Bystrice prešla v druhej polovici dvadsiateho storočia výraznou premenou. V dôsledku zmeny bolo zrovnané so zemou pôvodné historické centrum s nízkou zástavbou, ktoré bolo zároveň vstupnou bránou do mesta. Dnes je všetko inak, centrálna zóna sa presunula o pár stoviek metrov ďalej a starobylé námestie nahradila štvorprúdovka a paneláky. Zachované kultúrne pamiatky mesta by sa dali spočítať na prstoch jednej ruky.

Požiadali sme umelú inteligenciu, aby fotografie námestia spred sto rokov prerobila do súčasnej podoby. Ako by vyzeralo centrum Považskej Bystrice s pôvodnou historickou zástavbou, keby ju nezmenil bývalý režim?

Od kostola po Domanižanku

Pôvodné centrum viedlo od budovy farského Kostola Navštívenia Panny Márie. „Bolo ohraničené domovou výstavbou z oboch strán a tiahlo sa až po most cez rieku Domanižanka po dnešnú budovu Tatrabanky,“ povedal Roman Horecký z občianskeho združenia Historická Považská Bystrica.

Cez námestie smerovalo dopravné spojenie Trenčín - Žilina, na katastrálnej mape zaznačené aj ako Štátna hradská Bratislava - Jablunkov. Cestu lemovali nízke domy a niekoľko významnejších stavieb, ako napríklad Hostinec pod Mýtom, ktorého počiatky siahali do čias stredoveku. Pri kostole sa nachádzala fara, katolícka škola a budova okresného súdu. Smerom k súčasnej hlavnej križovatke pokračovala napríklad Hasprova pekáreň, krčma, cukráreň, elektro, Baťa, čerpacia stanica a neskôr aj budova Roľníckej vzájomnej pokladnice, teda dnešná Tatrabanka.

Pôvodnú zástavbu neďaleko bývalého námestia v súčasnosti reprezentuje budova Okresnej knižnice, ktorá je jedinou národnou kultúrnou pamiatkou mesta z kategórie rodinné vily. Vlastnila ju židovská rodina Milchovcov, ktorá tu prevádzkovala úspešnú bryndziareň.

Miestny architekt Marek Turošík rozpráva o celkovom vzhľade Považskej Bystrice a o tom, ktoré budovy sú v meste najzaujímavejšie a unikátne.

Architektonické skvosty Považskej Bystrice podľa Mareka Turošíka

Marek Turošík za jeden z hlavných architektonických skvostov Považskej Bystrice nepovažuje len jednu budovu, ale ich komplex - hradný kopec v Považskom Podhradí. „Na jednom mieste - kopci - vidíme celý vývoj panského bývania a to je slovenský unikát. Na samotnom vrchu sa nachádza hrad, ktorý svojou pozíciou odpovedal na turbulentné časy stredoveku. Na jeho úpätí nájdeme renesančný kaštieľ, ktorý ešte stále v sebe poskytoval aj obrannú funkciu, a celkom pod kopcom postavili pohodlný kaštieľ, ktorého ‚jediným‘ nepriateľom bol Váh.“ Samotné objekty majú, samozrejme, taktiež obrovskú cenu, veď hrad je okrem iného aj symbolom nášho mesta, umiestnený v erbe.

Dolný rokokový kaštieľ je napríklad veľmi zaujímavý tým, že pre blízkosť Váhu a možnosť jeho vyliatia architekt kaštieľa obrátil vtedy bežné umiestnenie nástupného dvora s krásnymi arkádami z obvyklého vonkajšieho pohľadového priestoru do vnútorného priestoru. Tomuto miestu dáva výnimočnosť a atmosféru súlad všetkých budov dokopy, aj s tými učupenými domčekmi v tesnej blízkosti pri kaštieľoch.

Podľa Turošíka je veľmi zaujímavá a dôležitá aj budova štátnych orgánov. „Ide o experimentálnu budovu, ktorá v tom čase v Československu nemala obdobu. Vežová časť budovy visí na lanách vychádzajúcich z kyvadiel, ktoré sú umiestnené nad budovou. V šesťdesiatych rokoch bolo cieľom architektov okrem iného zlepšenie podmienok pracujúcich o to, aby mali napríklad dobré svetelné podmienky a podobne. Preto sa snažili čo najviac vyľahčiť fasádu objektov, aby tak svetlo mohlo vhodne prúdiť do vnútra budovy.

Táto budova kedysi spolu s vežami mestského kostola výškovo ohraničovala staré aj nové centrum. Preto je pre ráz mesta veľmi dôležitá. Nevznikla by u nás bez toho, aby sme v meste mali veľký strojársky podnik, ktorý chceli vtedajší politici prezentovať, preto je možné ju vnímať ako priamy výsledok vtedajšieho rozmachu. Preto som rád, že aj po rekonštrukcii prízemných priestorov sa zachovali reliéfy bývalej vstupnej haly, ktoré sršia vtedajším nadšením technikou.

Turošík ďalej vyzdvihuje kostol, najstarší objekt v centre Považskej Bystrice. „Ide o národnú kultúrnu pamiatku, ktorá dodnes veľmi dobre slúži svojmu liturgickému účelu. V štyridsiatych rokoch bol kostol výrazne zväčšený tak, že dnes ide o najväčší chrám v Žilinskej diecéze. Koncept prestavby, pri ktorom sa využili aj časti pôvodného kostola, sa zdá inšpirovaný viacloďovými katedrálnymi chrámami, kde úvodný reprezentačný vstup tvorí dvojica veží otočených do námestia, a ďalej pokračujú lode sakrálneho priestoru.

V jeho útrobách vidíme aj veľmi hodnotné umelecké diela, ktorými je kostol dotvorený. V predsieni umiestnili náhrobok pánov hradu, z ktorých je najcennejší náhrobník Rafaela Podmanického. Jeho tvorcom bol majster viedenského Stephansdomu Hans Saphoy. Ďalšou zaujímavosťou je, že nápisy sú písané v slovenčine, čo bolo v tom čase nezvyklé. V hlavnom priestore aspoň mňa vždy ohúria veľkoplošné nástenné maľby Eduarda Massányiho i miestneho, bohužiaľ, už zomrelého Jána Rojka. Tie sú doplnené krásnymi vitrážami od Vincenta Hložníka. V starej časti kostola nájdeme aj z hľadiska slovenského umenia významné kamenné pastofóriá a ďalší renesančný alabastrový náhrobník.

V Považskej Bystrici je zaujímavá aj diaľničná estakáda dokončená v máji 2010. „V období svojho vzniku znamenala spásonosné vydýchnutie od záplavy áut prechádzajúcich mestom,“ tvrdí Turošík. I keď tunelové riešenie vedenia diaľnice by určite menej zasiahlo povrch krajiny, som rád, že pri zvolení povrchového variantu sa pod tlakom verejnosti dbalo nielen na čisto funkčné a transportné činitele, ako to, bohužiaľ, dopadlo na viacerých miestach na Slovensku, kde diaľnica ide ponad sídlo a akoby nebrala ohľad na to, že ľudia sú esteticky cítiace bytosti, ale dôraz bol daný na to, aby sa konštrukcia mosta čo najmenej dotkla organizmu mesta a počas bežnej dennej prevádzky zasahovala do života väčšiny obyvateľov za dosiahnutia esteticky pôsobiacej konštrukcie.

Architektonickou dominantou mesta je podľa Turošíka i krajina, v ktorej mesto leží: „Manín doslova dominuje celému údoliu, v ktorom sa nachádzame. Aj preto sa stal témou pre viacerých umelcov ako Imro Weiner Kráľ či Vlado Vakov, ale nájdeme ho aj v dielach pána Rojka a podobne. Váh či riečka Domanižanka, ktoré dali nášmu mestu meno, sú tiež výraznými prvkami. Nevnímame to tak len my, ale aj ľudia, ktorí prídu zvonku.

Skvosty, ktoré spomenul Turošík, sú tie najhlavnejšie, ale podľa neho by sme mohli nájsť aj mnoho ďalších: „Kvalitná je aj budova Tatra banky na bývalom bystrickom námestí, v meste nájdeme veľa sôch, ktoré majú umeleckú kvalitu, k niektorým sa dokonca viažu veľmi pútavé príbehy. V mestských častiach nájdeme posledné kúsky ľudovej architektúry, ktorá mala svoj charakter pevne zviazaný s týmto určitým krajom, no, bohužiaľ, rúca sa nám pred očami bez toho, aby sme sa vedeli poučiť z jej prepojenosti na okolie. Máme tu toho dosť, len nám podľa môjho názoru chýbajú plynulé prepojenia a istá celistvosť.

V spise Cleridiocesis Nitriensis z roku 1250 sa udáva, že v obci sa nachádza fara a v rokoch 1332-1337 sa v registri vyberačov pápežských desiatkov píše, že farár z Považskej Bystrice zaplatil 17 grošov, čím sa predpokladá, že išlo o väčšiu faru, keďže sa zvyčajne platievalo 6 grošov za faru. Roku 1804 sa prelomila klenba v sakristii a na stene sa objavil nápis písaný gotickým písmom „…urobil požehnanie farár … roku 1409…“.

Kostol bol koncom 14. storočia prestavaný. Neskôr prešiel renesančnou aj barokovou úpravou. Bol opatrený jednou vežou a zasvätený tajomstvu Návštevy Panny Márie (jeden zdroj uvádza aj sv. Alžbete). Vedľa kostola ležal cintorín, na ktorom sa pochovávalo do roku 1785. V tomto roku sa začalo pochovávať na novom cintoríne na dnešnej ulici Jánskej. Pred kostolom stála kaplnka Svätého kríža, ktorú dal postaviť roku 1741 Pavol Balaša (Pál Balassa), a ktorú môžeme často vídať na starých fotografiách. Obsahovala starobylé súsošie ukrižovania, ktoré bolo neskôr presunuté pod novú vežu kostola a potom do kostola, na pozadí s maľbou mesta Jeruzalem. Neďaleko tejto kaplnky stála socha Panny Márie pred, ktorú dala vyhotoviť roku 1903 kňažná Carolina Hohenlohe. Podstavec sochy pochádza z roku 1820. Socha je od roku 1963 národnou kultúrnou pamiatkou a v roku 2006 prešla obnovou. Latinský nápis na podstavci v preklade znamená: „Z milodarov najdôstojnejšieho pána Imricha Bendeho, nitrianskeho biskupa, najvznešenejšej kňažnej Karolíny Hohenlohe a veriacich v Krista, za farára Pavla Pálfiho a čestného dekana bola postavená socha B. P. M.

Vedľa kostola stála fara, ktorá bola v 19. storočí veľmi pekne zrekonštruovaná. Samostatný odsek si zaslúži samotná veža kostola, ktorá bola niekoľkokrát prestavovaná podľa patrónov kostola. V roku 1908 dala kňažná Karolína Hohenlohe ako patrónka kostola zhotoviť novú strechu v tvare úzkeho ihlana pokrytú bielym plechom, ktorá sa však so svojou nevkusnosťou nikomu nepáčila a obyvatelia ju nazývali „traktár“. V rokoch 1913-1914, teda po iba piatich rokoch, bola nahradená novou konštrukciou barokového slohu, podľa návrhu princa Hohenlohe, cisárskeho úradníka z Viedne, ktorý obýval kaštieľ v Orlovom, a zmenila svoj tvar na pôvodný, cibuľovitý, ale už z bronzového plechu.

V lodi kostola na ľavej stene boli tri náhrobníky vypuklého diela - reliéfy. Na prvom, z bieleho mramoru, bol Rafael Podmanický (Rafael Podmaniczky), ktorý zomrel 9. februára 1559. Na náhrobníkoch z červeného mramoru sa nachádzal Žigmund Balaša (Zsigmond Balassa) a na druhom jeho manželka, poľská kňažná, Zborovská (Zborovszky). Proti týmto náhrobníkom na pravej strane bolo vidno podobu sv.

Na vonkajšom klenutí sklepenia na ľavej strane lode bolo možné čítať nápis: „Na chválu Božu a na povišeni svatei cirkvi, fara považsko-bystricka chram tento horlive okrásnela a zvelebela. V tomto klenutí bol oltár sv. Anny zdobený alabastrovým reliéfom, pochádzajúcim podľa kostolnej knihy z kaplnky Bystrického hradu, a ktorý sa tu nachádzal už v roku 1798. Podľa kanonickej vizitácie z roku 1831 sa v kostole nachádzali krypty: v troch boli pochovaní príslušníci rodiny Balašovcov, štvrtá patrila rodine Sapári (Szapáry) a piata bola spoločná. Vchody sa nachádzali v predsiene kostola a v lodi pred kňažišťom. Kostolná veža bola opatrená 3 zvonmi.

Roku 1940 sa Obecná rada v Považskej Bystrici rozhodla venovať príspevok na prístavbu vo výške 500.000 korún a 1. Pri kopaní základov nového kostola boli otvorené všetky krypty pod starým kostolom. Najmohutnejší sarkofág sa zachoval v kryptách po Žigmundovi Balassovi a jeho manželke. Bol z hrubého medeného plechu s kamenným reliéfovým poklopom (reliéfové poklopy sú zabudované do steny kostola). Rakva bola už otvorená. Veľmi pekné boli aj rakvy grófa Sapáriho a jeho manželky. Boli v nich dokonca ešte zachované rúcha. Cennosti sa však nenašli žiadne.

Z pôvodného gotického kostola boli pri jeho prestavbe zachované iba pôvodné gotické presbytérium s interiérom a veža, ostatná časť kostola bola zbúraná. Starý kostol ležal o niečo nižšie, preto sa k týmto častiam zostupuje po 6 schodoch. Pôvodný kostol tak v súčasnosti tvorí jednu z dvoch lodí kostola. Práce na kostole skončili v pomerne krátkom čase, za 14 mesiacov. Posviacka, ktorá prebehla 7. septembra 1941, bola veľkou udalosťou a zišlo sa na nej vraj takmer 10.000 ľudí* zo širokého okolia. Medzi hosťami bolo veľa cirkevných hodnostárov, riaditeľ Zbrojovky Ing. Kubík, ako i prezident Slovenského štátu Jozef Tiso, ktorý predniesol aj slávnostný prejav. Kostol bol posvätený biskupom Dr.

Na internete sa neustále vedú debaty o tom, či bolo nutné „Starú Bystricu“ zrovnať so zemou, alebo nie. Nuž, odpoveď je aj áno, aj nie. Považská Bystrica sa aj vďaka rozrastajúcim Považským strojárňam formovala vo veľké a moderné mesto. V tom, aby sa rozvíjala do krásy, jej však bránili zastaralé ulice s nízkymi domčekmi, ktoré častokrát nevyhovovali hygienickým, požiarnym, bezpečnostným a vlastne žiadnym predpisom. Na druhej strane sa toho dalo zachrániť oveľa viac, ako len farský kostol, budova knižnice, budova bývalej vojenskej správy a budova dnešnej Tatrabanky.

Centrum mesta tak bolo zrazu úplne zrovnané so zemou bez akejkoľvek snahy zachrániť všetko, čo sa ešte zachrániť dá. Dôvod už sme si písali dávnejšie. Centrum Považskej Bystrice malo tú smolu, že ležalo na vstupe do mesta. Na fotografiách často vídame iba tie najlepšie a najkrajšie zábery, takže je ťažko uveriteľné, že na mieste dnešného kina Mier stáli napríklad ešte v roku 1960 kuríny či chlievy.

Logicky, každý sa snažil spraviť čo najkrajšie zábery mesta, zvlášť v dobe, kedy si človek nemohol dovoliť nafotiť 30 záberov a vybrať si iba ten najlepší. Tu vám však prinášame zopár fotiek, ktoré sú úplným kontrastom toho, čo si pamätáte z historických pohľadníc.

Tabuľka: Prehľad významných udalostí v histórii kostola

tags: #fotky #kostol #povazska #bystryca