Mapa Veľkej Moravy v rokoch 814-894.
Jednoznačne však vieme, že roku 1332 tu fungovala etnicky slovenská farnosť, ktorá dobrovoľne odovzdávala Rímu desiatky, bola teda rímskokatolíckou. V období koncom 16. stor. sa v severných a východných oblastiach humenského domínia prejavoval silný vplyv valašskej kolonizácie. Vytvárali ho rumunskí Valasi, ale aj Rusíni, Ukrajinci, Haličania a Poliaci.Začiatkom 17. stor. sa pánom Humenného stal Juraj III Drugeth, ktorý sa snažil o zjednotenie pravoslávnych Rusínov s katolíckou cirkvou podľa vzoru Brest-Litovskej únie z roku 1596. Zaujímal sa o účinkovanie jezuitov a neskôr sám požiadal o misionárov, ktorí by vykonávali misijnú činnosť v Humennom. Juraj Drugeth ich najprv umiestnil v humenskom kaštieli(vybudovaný 1610 na mieste kamenného hradu) a daroval im bývalý františkánsky kláštor i s kostolom, ktoré zreštaurovali a príjem z niekoľkých osád. Ich zásluhou sa mnoho obyvateľov Humenného a okolia vrátilo ku katolíckej viere. Roku 1615 Juraj III založil jezuitské gymnázium, ktoré sa už od roku 1617 spomína ako jezuitské kolégium. Vyučovalo sa na ňom až do roku 1643, keď bolo prenesené do Užhorodu.Aby sa dosiahlo zjednotenia, bol do Humenného pozvaný zjednotený biskup Atanáz Krupecký spolu s dvoma jezuitmi. Stretli sa však s veľkým odporom a tak sa za Juraja III Drugetha zjednotenie nepodarilo. Stalo sa tak až po únii uzavretej v Užhorode 1646.Prvý zjednotený biskup Parténius Petrovič si chcel za svoje sídlo zvoliť Humenné, keďže jeho majitelia sympatizovali s úniou a pre nepriazeň vdovy po Jurajovi I. Rákoci, horlivej kalvínky, nemohol byť v tradičnom sídle na Černečej hore pri Mukačeve. V júli 1663 zvolal do Humenného sobor, z ktorého bola vyslaná do Ríma dvojčlenná delegácia s memorandom pre svätú stolicu. Jeden z členov bol však cestou zabitý zbojníkmi, druhý bol ranený. Ten cestou do Ríma vypracoval ešte iné memorandum. Tento delegát žiadal finančnú pomoc na výstavbu baziliánskeho kláštora v Jasenove a tiež finančnú pomoc na výstavbu katedrály v Humennom. Humenné sa malo stať centrom zjednotených s Rímom.Plán sa však neuskutočnil, pretože po dlhých prieťahoch Žofia Bathoryová akceptovala Petroviča ako biskupa a inštalovala ho v Mukačeve roku 1664. V Zemplínskej stolici bola užhorodská únia zavedená v roku 1690, keď ju v Humennom dňa 11. decembra podpísalo 40 pravoslávnych kňazov za prítomnosti Jozefa De Camillisa, ktorého pápež Alexander III roku 1689 ustanovil za „apoštolského vikára pre Grékov, ktorí prebývajú v mukačevskom biskupstve a kdekoľvek v Uhorsku.Nesprávnym vysvetľovaním únie sa medzi zjednotenými presadzoval latinský obrad. Za vzor „pravdivého uniata“ bol dávaný Gabriel Kosovický, bazilián, ktorého Jágerský biskup Benedikt Kišidi (1648 - 1660) menoval za kňaza do Humenného, kde začína slúžiť liturgiu v západnom obrade. S tým nesúhlasila ani Apoštolská stolica, ktorá takéto počínanie zakázala a nariadila Kosovickému vrátiť sa do kláštora. V roku 1749 bola v Humennom gréckokatolícka farnosť, ktorá mala 174 veriacich (okolo 10% z celkového počtu obyvateľov), z toho 154 dospelých a 20 detí. Drevená fara mala záhradu a políčko s výmerou jedného korca a okrem toho v chotári ornú pôdu s rozlohou štyroch gbelov.Koncom 80. rokov 18. stor., napriek tomu, že počet veriacich vzrastal, sa vrchnosť snažila zlikvidovať gréckokatolícky chrám a preniesť faru do Hažína. Na mieste zbúraného chrámu si gróf Van Dernáth plánoval zriadiť park s letohrádkom. Tento plán sa však neuskutočnil, ba naopak, roku 1806 bola postavená nová murovaná fara. Paradoxne kamenná tabuľa na štíte fary tvrdí, že bola postavená zo štedrosti grófov Henricha Van Dernatha a Štefana Csákyho. Stará farská budova bola zbúraná v roku 2017, pričom pri opravách v lete 2003 sa našla minca z roku 1800.Začiatkom 90. rokov 18. stor. mala farnosť už 210 veriacich a 9 filiálok: Hažín, Lackovce, Veľká Kamenica, Malá Kamenica, Jasenov, Kudlovce, Myslina, Brestov, Kochanovce, Závadka, pričom iba v prvých piatich bolo viac ako 10 duší. Iba Hažín mal stále viac veriacich ako Humenné. V roku 1851 môžeme sledovať, že počet veriacich klesol na 203. Spôsobil to zrejme veľký hlad roku 1827 a následne cholera roku 1831. Do roku 1869 však počet veriacich rapídne stúpol na 321 (7,8%). V roku 1881 bolo v Humennom 332 veriacich a podiel na konfesnej skladbe dosiahol 8%. Humenné bolo naďalej sídlom Humenského dištriktu Zemplínskeho archidiakonátu. Bohoslužobnou rečou bol popri rusínskom jazyku aj slovenský jazyk.V roku 1910 gréckokatolíci tvorili až 12% obyvateľstva počtom 553 veriacich. Po prvej svetovej vojne ich počet klesol roku 1921 na 501 , roku 1930 však veriaci tvorili 12,7% počtom 716. O desať rokov neskôr ich však bolo až 1932 a tvorili tak 24%. Tomu, že obe obrady katolíckej cirkvi spolu dobre nažívali svedčí aj katolícky deň, ktorý sa uskutočnil 19. júla 1936 na námestí, kde bol vztýčený kríž a postavený oltár a za účastí 10 000 veriacich bola celebrovaná rímskokatolícka aj gréckokatolícka bohoslužba.V tom čase bol najvýznamnejšou postavou cirkevného aj občianskeho života Mons. Alexej Toronský, ktorý bol správcom farnosti od roku 1918 až do jej zrušenia 1950. dekanom bol od roku 1919 a roku 1930 za úspechy v dušpastierskej činnosti dostal titul pápežského komorníka. Pre všeobecnú obľúbenosť bol dokonca roku 1931 zvolený za starostu mesta. Zaslúžil sa aj o výstavbu kalvárie pri chráme.Pre odmietnutie prestupu na pravoslávie 30. apríla 1950 štátna tajná bezpečnosť odviedla vtedajšieho katechétu na slovenskom gymnáziu o. Michala Šutaja od oltára, keď vysluhoval sviatosť Eucharistie pre prvoprijímajúcich. Deťom bolo potom prvé sväté prijímanie podané v rímskokatolíckom kostole. Po obede bola veľká razia v miestnej časti Valaškovce, lebo Valaškovčania zobrali všetky cennosti z ohrozeného chrámu a ukryli ich doma. Mnohí boli preto zatknutí a vyšetrovaní. Riaditeľ ruského gymnázia v Humennom svoju funkciu zneužíval napríklad tak, že deti kňazov posielal domov, aby presvedčili svojich otcov k podpisu prestupu na pravoslávie. V rokoch 1954 - 1968 pôsobili vo farnosti dvaja pravoslávni kňazi: Andráško a Huntej.Po obnovení činnosti gréckokatolíckej cirkvi 28. júna 1968, v chráme začal slúžiť o. Michal Šutaj až v nasledujúcom roku. Do tohto obdobia spadá aj mladosť nášho vladyku Jána Babjaka, ktorý sa narodil 28. októbra 1953 v Hažíne. Bol teda pod vedením O. Michala Šutaja, na ktorého s láskou spomína. Biskup Ján absolvoval Humenské gymnázium v školskom roku 1972/73. O pár rokov neskôr, v školskom roku 1975/76 absolvoval to isté gymnázium Košický exarcha Milan Chautur, ktorý bol od roku 1989 do roku 1992 správcom blízkej farnosti Porúbka. Svoje korene má v Humennom aj ďalší biskup z Kanady - redemptorista John Pazak. Hoci sa narodil v Amerike, spomína na to, že jeho dedo pochádzal „od Humenného“. Priamo humenským rodákom je akademický maliar Mikuláš Klimčák.Vo farnosti pôsobí Zbor Matky ustavičnej pomoci a mládežnícky Zbor sv. Terezky Ježiškovej, ktorý vznikol roku 1987. Mládežnícky Zbor sv. Gérarda zanikol so vznikom farnosti Dubník. Gréckokatolícka cirkev v Humennom začala rásť hlavne po nežnej revolúcii roku 1989. Dňa 29. 10. 1990 bol od štátu odkúpený dom pre sestry služobnice v Humennom. Bol majetkom rodiny Majerníkovej, ktorá emigrovala do Ameriky a štát po emigrácii im odňal právo na vlastníctvo. Prvá sestra a zároveň predstavená, ktorá prišla do Humenného bola sr. Natália Helena Ješinková. Za pomoci otca viceprovinciála Milana Chautura a o. dekana Michala Roška mohol byť dom otvorený 17.11. 1990, kedy o. Chautur vykonal posviacku domu a kaplnky zasvätenej Bolestnej Panne Márii.V 90. rokoch vznikli dve nové farnosti: 1. 12. 1996 sa osamostatnila miestna časť Dubník, kde žijú obyvatelia vysídlení z oblasti Stariny. Ich chrám je zasvätený sviatku zoslania Sv. Ducha. Prvým správcom farnosti bol o. Daniel Šarišský. Druhou novou farnosťou je od 1.1. 2000 Sídlisko Pod Sokolejom. Na sviatok sv. Petra a Pavla roku 2003, bol biskupom Jánom Babjakom vysvätený nový chrám zasvätený týmto svätým. V roku 2019 bola posvätená aj nová farská budova s pastoračným centrom. V roku 1998 sa otvorili prvé triedy cirkevného gymnázia sv. Jána Zlatoústeho. V Humennom pôsobí aj Gréckokatolícka diecézna charita. Od novembra 2003 vo farnosti existuje Spolok svätého ruženca, ktorého počet členov sa stále rozrastá.Z farnosti pochádzajú aj mnohí kňazi : o. Juraj Voroňák (1997), o. Atanáz Mandzák CSsR(1998), o. Ján Pavlík (1999), o. Peter Gavaľa (2000), o. Peter Jakub (2002), o. Stanislav Jalčák (2002), o. Ján Makaj(2008), o. Ján Maturkanič SDB (2009), o. Slavomír Nergeš (2011) ,o. Michal Galmus (2013), o. Ján Slobodník (2016), o. Maroš Sejka (2017), o. Košice, 30.OS 75 JURAJ JAKUŠIČ - vnuk Juraja Turza sa zaslúžil o vznik Gréckokatolíckej cirkvi
Gréckokatolícka farnosť v Michalovciach
Gréckokatolícka farnosť v Michalovciach má bohatú históriu, ktorá je úzko spätá s príchodom redemptoristov východného obradu do mesta v roku 1931. Táto cirkevná organizácia zohráva dôležitú duchovnú úlohu v živote veriacich a je súčasťou širšej gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku.Príchod redemptoristov a výstavba kláštora
Redemptoristi východného obradu prišli do Michaloviec v jeseni 1931. Ešte 2. októbra 1928 uzavreli kúpno-predajnú zmluvu s grófom Alexandrom Sztarayom, podľa ktorej sa stali vlastníkmi jedného z pozemkov na okraji mesta. Mohlo sa teda započať s projektovaním a výstavbou kláštora, ktorý bol chápaný ako misijné centrum, kde by boli formovaní misionári nielen pre územie Východného Slovenska, ale aj pre východnú Ukrajinu a Rusko.Výroba projektov a ich schvaľovanie trvalo takmer dva roky, takže s výstavbou sa začalo až v septembri 1930, kedy firma Rozhon začala kopať základy. Posviacka základného kameňa, ktorú vykonal vladyka mukačevskej eparchie Petro Gebej (1864-1931) sa konala 12. októbra 1930. Pod vedením “stavbyvedúceho” o. Metoda bol kláštor do roka postavený. 8. augusta 1931 sa uskutočnila kolaudácia kláštora, ale jeho posviacka bola odložená. 7. september mnohým nevyhovoval, preto bola slávnosť rozdelená: na posviacku kaplnky a posviacku kláštora. Prvá mala charakter skôr eparchiálny, druhá viac redemptoristický. Verejnú kaplnku v kláštore posvätil 7. septembra 1931 vikár mukačevskej eparchie Alexander Stojka (1890-1943) a kláštor posvätil 17. septembra protoihumen redemptoristov na Haliči o.Činnosť kláštora a vydavateľstva Misionár
V kláštore redemptoristov sídlilo vydavateľstvo Misionár, ktoré vydávalo vlastný časopis s názvom Misionár, rôzne knihy, brožúry v sérii „Bližše ko Christu“ a spevníky s náboženskou tématikou. Asi najznámejším dielkom je misijná kniha „Spas dušu svoju“, ktorá bola vydávaná v slovenčine i straroslovienčine, v modifikácii pre deti, mládež i dospelých. V kláštore sa tiež konali duchovné cvičenia, rôzneho druhu schôdze, napríklad Katolíckej akcie či Jednoty sv.Redemptoristi z kláštora konali tzv. ľudové misie, ktoré trvali deväť dní. Po roku bola takmer po každej misii aj niekoľkodňová renovácia misií. V kláštore od jeho otvorenia sídlil noviciát pre gréckokatolíkov. Počas II. svetovej vojny v ňom mal kanceláriu vikariát mukačevskej eparchie, ktorý riadil o. Tink. Počas náletov na Michalovce pivnice kláštora slúžili ako úkryt pre niekoľko desiatok Michalovčanov.V roku 1946 bol v kláštore zriadený gréckokatolícky juvenát. Študenti, ktorí cítili povolanie k misionárskemu životu, bývali v kláštore a dochádzali na neďaleké gymnázium. V kláštore bolo od roku 1946 aj sídlo viceprovincialátu. V januári 1949 vyšlo posledné číslo časopisu Misionár. Potom komunisti znemožnili ďalšiu existenciu michalovskej gréckokatolíckej viceprovincie redemptoristov a bol rozpustený aj juvenát.Výstavba Chrámu Svätého Ducha
Redemptoristi sa rozhodli stavať nový chrám, zasvätený Svätému Duchu, podľa plánov Vladimíra Sičinského, ktoré upravil Juraj Byrtus. Ten tiež naprojektoval zvonicu. Dňa 2. júla 1934 sa začali kopať základy novej budovy. Posviacku základného kameňa vykonal 22. júla 1934 kanonik a riaditeľ eparchiálneho úradu v Užhorode o. Alexander Jankovič.Posviacku chrámu vykonal 29. septembra 1935 vladyka Alexander Stojka (1890-1943) z Užhorodu, spolu s vladykom Nikolajom Čarneckym CSsR (1884-1959) z Kovľa. V lete 1936 bola dokončená aj zvonica, v ktorej boli umiestnené tri zvony: Sv. Do nového chrámu boli prenesené všetky obrazy a ikony z kláštornej kaplnky a nainštalované na dobre viditeľné miesto.Už skôr sa začalo myslieť aj na ikonostas. Výroba ikon bola zverená prof. Bokšajovi, známemu maliarovi z Užhorodu a návrh ikonostasu, baldachýnu nad prestolom, kazateľnice, žertveníka a tetrapodu bol zverený prof. Do chrámu bola z verejnej kaplnky prenesená ikona Maky ustavičnej pomoci a uložená nad nový mariánsky oltár posvätený dominikánom P. Brunom Janešom. Ten sa takto 16. novembra 1935 stal oltárom Ružencového bratstva so všetkými právami a výsadami a tým doplnil zakladaciu listinu bratstva.Vo februári 1936 bol na zadný stĺp v chráme zavesený predtým posvätený obraz sv. Anny. Na stĺpy zavesili obrazy redemptoristov sv. Alfonza a sv. Interiér chrámu bol zariaďovaný postupne, na čo malo hlavný vplyv II. svetová vojna a potom príchod komunistického režimu, ktoré nedovolil realizovať všetky pôvodné plány. Ikonostas bol dokončený až v roku 1944, ale maľba chrámu či drevené obloženia už neboli zrealizované.Chrám Sv. Ducha pri kláštore redemptoristov nikdy nebol farskou cerkvou, preto sa pri ňom ani nepraktizovala “normálna“ farská pastorácia. Chrám slúžil predovšetkým pútnikom a bratstvám (Matky Ustavičnej Pomoci a Sv. ruženca, Najsvätejšieho Srdca Ježišovho), spolkom (Spolok Svätého Jozefa), kongregáciám (mužským i ženským), ktoré mali v tomto chráme svoje centrum.V čase komunistickej totality chrám užívala pravoslávna cirkev, ktorá v kláštore redemptoristov zriadila novú michalovskú eparchiu a Chrám Sv. Po roku 1990 je kláštor a chrám opäť v rukách pôvodných vlastníkov, teda gréckokatolíckych redemptoristov michalovskej viceprovincie.Okrem tradičných odpustových slávností (Zoslanie Sv. Ducha a Ružencový odpust), rôznych stretnutí spolkov a bratstiev je v chráme 25. augusta slávený aj sviatok blahoslaveného protoihumena a mučeníka Metoda Dominika Trčku. Každého 25. v mesiaci je slávená sv. liturgia v intencii poďakovaní a prosieb adresovaných prostredníctvom blahoslaveného mučeníka Bohu. Po sv. liturgii je moleben ku bl. mučeníkovi s čítaním poďakovaní a prosieb a potom uctievanie relikvií. Týmto sa Chrám Sv.Bohoslužby:- Nedeľa: 7.00 hod. utiereň, 8.00 hod., 9.30 hod. (staroslovienska), 11.00 hod., 18.00 hod. sv.
- Sviatky v týždni: 8.00 hod., 9.30 hod.
- Pred každým cirkevným sviatkom po večernej sv.
- Každú stredu pred sv. liturgiou je o 17.30 hod.
- Každého 25. v mesiaci po večernej sv. - večer o 18.00 hod.
- - prvý týždeň pôstu večer po sv.
- - ostatné týždne Veľkého pôstu po večerných sv.
- - v piatok pred sv. liturgiou o 17.20 hod.
- Sviatosť zmierenia - svätá spoveď: každý deň pred aj počas sv. liturgie.
V chráme sa nachádzajú relikvie blahoslaveného mučeníka Metoda Dominika Trčku CSsR. Je možné pred relikviami sa pomodliť a napísať poďakovanie alebo prosbu, ktoré budú čítané 25. Predsieň chrámu je počas dňa otvorená.
| Udalosť/Osobnosť | Dátum/Obdobie | Význam |
|---|---|---|
| Príchod redemptoristov do Michaloviec | Jeseň 1931 | Začiatok pôsobenia redemptoristov v Michalovciach |
| Posviacka základného kameňa kláštora | 12. október 1930 | Významný krok k výstavbe kláštora |
| Posviacka Chrámu Svätého Ducha | 29. september 1935 | Ukončenie výstavby a posviacka chrámu |
| Mons. Alexej Toronský | 1918-1950 | Správca farnosti, dekan a starosta Humenného |
| O. Michal Šutaj | 30. apríl 1950 | Odvedený od oltára pre odmietnutie prestupu na pravoslávie |
| Obnova činnosti gréckokatolíckej cirkvi | 28. jún 1968 | Začiatok nového obdobia pre gréckokatolícku cirkev |