Gréckokatolícka cirkev farnosť Šulin: História a vývoj

Na tejto stránke nájdete aktuálne informácie o živote farnosti, pripravované akcie, ako aj históriu farnosti. Vo Fotogalérii nájdete fotografie zo života našej farnosti a v prípade potreby nás môžete kontaktovať alebo prísť na farský úrad, viď. Kontakty.

„Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás vo svojom veľkom milosrdenstve vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej, pre neporušiteľné, nepoškvrnené a nevädnúce dedičstvo. „Ježiš Kristus prišiel na svet zachrániť hriešnikov; a ja som prvý z nich.

Vznikla 12. júna 1960 zlúčením Majerky a Stotiniec. Obec Ihľany, okr. Poprad, leží v úzkej doline na západnom okraji Levočských vrchov, väčšinou na nízkej terase Holumnického potoka. Meno obec dostala podľa vrchu Ihla, pod ktorým sa obec rozkladá.

Majorka (maď. Majorka, nom. Meierhófen) je podľa všetkého totožná so sídliskom Borkut, ktoré sa spomína už v roku 1307. Majerka sa pravdepodobne vyvinula z nejakého majera, ktorý patril mestečku Ľubici. V 16. stor. osídlili Majerku valasi. Obyvateľstvo sa zaoberalo predovšetkým rúbaním a ortovaním lesov, obrábaním takto získanej pôdy, ovčiarstvom. Mnohí tkali doma plátno, vyrábali šindle. Ľudia boli pracovití, pohostinní, žili spokojným životom.

Aj Stotince sú písomne doložené roku 1307. Vo svojej dlhej histórii mali rozličné názvy: 1307 - Szazteleke, 1317 - Hundurmark, 1322 - Hundertmark, 1920 - Hodermark, 1948 - Stotince; maď. Száztelek i Száztelep, nem.

História farnosti

Prvá zmienka o farárovi v tejto obci je z roku 1324, ďalšia z roku 1520. V roku 1580 bol tam už murovaný chrám. V stredoveku obec patrila rodine Berzeviczyovcov. Pri podobnej vizitácii v roku 1700 sa obec spomína ako samostatná farnosť a bolo konštatované, že - chrám je už murovaný, v dobrom stave. Posvätený je sv. Michalovi archanjelovi. Bohoslužby vo východnom obrade sa vykonávajú už viac ako 120 rokov. Miestnym duchovným je už viac ako 20 rokov otec Ivan Nemirovský.

V chráme je jeden oltár a dva zvony, počet gréckokatolíckych veriacich je 348. V chráme je jeden kalich, dve bohoslužobné knihy. Dôchodky kňaza sú skromné: Osem mandľov žita a taktiež toľko jačmeňa a ovsa. Od každého domu ešte dva chleby. Kňaz mal k dispozícii 153 habalov pôdy. V dedine je škola a učiteľ. Učiteľom bol Andrej Hodermarský. Jeho dôchodok - 24 holbov obilia, 90 dinárov v hotovosti na čižmy. Hodermark vtedy patril do samostatného dištriktu (dekanátu) ,,Fraternita s Parochorum Ritus Groeci Unitorum“, ktorý spravoval dekan Vasiľ Smerekovský, ktorý bol gréckokatolíckym farárom v Nižných Repašoch.

Tieto farnosti pôvodne patrili do mukačevskej gréckokatolíckej eparchii a pod právomoc spišského prepošta (a neskôr biskupa) sa dostali v roku 1687. Vzájomné vzťahy medzi gréckokatolíckymi farnosťami a spišskou cirkevnou vrchnosťou boli často narušované, a preto sa gréckokatolícky kňazi zišli 25. júla 1780 do Sloviniek a vypracovali memorandum spišskému biskupovi. Za tú to iniciatívu zobral spišský biskup na zodpovednosť slovinského kňaza V.

Situácia dospela až do štádia , že keď 11. augusta 1786 zavítal do Prešova cisár Jozef II., zaslúžilý hodermarský kňaz Michal Kaňuk vyšiel so žiadosťou, aby spišské gréckokatolícke farnosti boli vrátené opäť pod právomoc mukačevského biskupa. Mukačevský biskup Andrej Bačinský vymohol aj to, že pod jeho právomoc sa dostali aj tie gréckokatolícke farnosti, ktoré boli pod správou rožňavského biskupa. Išlo o farnosť v Gelnici, vo Svedlári, Folkmári, Žakovciach, Nálepkove … spolu deväť farností. V dekréte z 3. februára 1787 bolo okrem toho uvedené oj to, že pod právomoc mukačevského gréckokatolíckeho biskupa sa dostáva aj päť farností przemyslskej eparchie farnosť Jakubany, Jarabina, Kamienka, Litmanová a Sulín. Odovzdanie preberanie farností sa uskutočnilo 23. apríla 1787.

Azda bude zaujímavá otázka, ako sa naše farnosti dostali pod právomoc przcmyslského biskupa. Kráľ Žigmund ich v roku 1412 dal spolu so 16 spišskými mestami do zálohy poľskému kráľovi Vladislavovi II., čím sa cirkevne dostali pod jurisdikciu przemyslského gréckokatolíckeho biskupa.

Z tejto starobylej našej farnosti pochádza mukačevský biskup Ivan Jozef Hodemarský. Bol synom miestneho kantora, teologické štúdiá absolvoval v Trnave a za kňaza bol vysvätený v roku 1701. Za krátko vstúpil k baziliánom. Za biskupa bol menovaný pomerne mladý - v roku 1707. Súčasne si jágerský biskup dňa 9. apríla menoval svojho obradového vikára - Juraja Bizancího. Situácia sa skomplikovala aj tým, že Svätá Stolica vymenovala dvoch apoštolských administrátorov - Antona Vinnického a Prokopa Pilipoviča. Hoci Ivana J. Hodemarského podporoval aj sám cisár, v záujme Cirkvi sa po osemročnom vedení eparchie dňa 14.

Pápež Kliment IX. menoval dňa 5. februára 1716 za biskupa Juraja Bizanciho, ktorý menoval Ivana J. Hodemarského za svojho zástupcu. Ivan J. Hodemarský urobil veľa pre eparchiu. Zvlášť si dal záležať na údržbe mukačevského kláštora, v ktorom v tom čase bolo biskupské sídlo. V tomto kláštore Ivan J. Hodemorský aj zomrel ako archimandrita 16.

Našu pozornosť si zaslúži aj farská škola. Spomína sa už v zápise z kanonickej vizitácie v roku 1693, tiež v roku 1700. Po požiari v roku 1863 bola umiestnená v dome občana Cubaľu a to až dovtedy, kým veriaci nevybudovali novú a to aj s bytom pre učiteľa. Kantor - učiteľ odišiel z obce. Veriaci si postavili svoje príbytky a v roku 1912 postavili aj školu. 16. septembra 1928 si vo farnosti pripomenuli 80. 14. 30.

V čase od 28. januára do 26. V roku 1955 bolo založené jednotné roľnícke družstvo. 13. novembra minulého roku navštívil farnosť ordinár o. Ján Hirka, ktorý posvätil obnovený chrám farský chrám sv. Michala archanjela, od slúžil sv. Liturgiu a poďakoval veriacim za ich starostlivosť o chrám a lásku k sv.

V roku 1646, na sviatok sv. Juraja, prednieslo 63 pravoslávnych kňazov v Užhorode nicejsko - konštantínopolské vyznanie viery, a zároveň uznali autoritu vtedajšieho rímskeho pápeža, Inocenta X. Výmenou za to im jágerský biskup, Juraj Jakušič, povolil vysluhovanie bohoslužieb podľa východného obradu. Týmto spôsobom vznikla v Užhorode pred 378 rokmi Gréckokatolícka cirkev. Prvými kňazmi Gréckokatolíckej cirkvi boli kňazi Šarišskej, Zemplínskej a Užskej stolice, ktorí sa zúčastnili vyhlásenia Užhorodskej únie a prisahali vernosť rímskemu pápežovi. Na čele ich cirkvi stál biskup, ktorý bol sufragánom jágerského biskupa. K zrovnoprávneniu gréckokatolíckeho a rímskokatolíckeho kléru došlo oficiálne až za vlády Leopolda I.

V skutočnosti však jágerskí latinskí biskupi opakovane zasahovali do vnútorných záležitostí gréckokatolíkov, a postupne sa snažili o latinizáciu ich obradov a zvykov. Vrcholom týchto snáh bolo prijatie Zamoščskej synody v roku 1726. Išlo o synodu, ktorá sa konala v poľskom meste Zamość, v zmysle ktorej postupne dochádzalo k odstraňovaniu rozdielov medzi latinským a gréckym obradom. To malo za následok odstraňovanie ikonostasov, zavádzanie bočných oltárov, spovedníc a lavíc do gréckokatolíckych chrámov, ako aj vsúvanie prvkov latinského obradu do gréckokatolíckej bohoslužby (2). Závery synody museli postupne odsúhlasiť všetci kňazi z celej eparchie.

Títo kňazi boli pozvaní na dekanátne stretnutia, pričom zápisnice z týchto stretnutí nám poskytujú dobrý obraz o stave a rozmiestnení gréckokatolíckych farností na východe Slovenska v prvej polovici 18. Drevený gréckokatolícky Chrám sv. Mikuláša v obci Bodružal z r. Ďalšie podrobnejšie záznamy o gréckokatolíkoch žijúcich na východnom Slovensku máme z vizitácie jágerského biskupa Františka Barkóczyho, ktorý navštívil postupne Zemplínsku, Užskú a Šarišskú stolicu v roku 1749.

Svoje postavenie si Gréckokatolícka cirkev upevnila po zriadení Mukačevského biskupstva v roku 1771. Mukačevská eparchia nadobudla postupne taký územný rozsah, že jej eparcha bol nútený rozdeliť jej územie na tri vikariáty, a síce marmarošský, satmársky a košický. Magistrát mesta Košice však na prelome 18. a 19. stor. nebol ochotný prijať gréckokatolíckeho vikára, a tak sa sídlom vikariátu napokon stal Prešov.

Gréckokatolícka cirkev tu následne nerušene sídlila aj počas nepokojov prvej a druhej svetovej vojny, až do roku 1950, kedy bola počas tzv. Prešovského soboru pod taktovkou komunistickej strany zlikvidovaná, pričom jej duchovní i veriaci mali byť nútene podrobení Pravoslávnej cirkvi. K jej obnove došlo až po roku 1968 v súvislosti s udalosťami tzv.

Gréckokatolícke duchovenstvo viedlo na farských úradoch všetku nevyhnutnú cirkevnú administratívu. Jej súčasťou bolo aj vedenie matričných kníh. Najstaršie známe gréckokatolícke matriky sú doložené z farských úradov v Miklušovciach, okr. Prešov a Sukova, okr. Medzilaborce. Obe matriky začínali v roku 1718, pričom matrika v Miklušovciach sa naposledy spomína v roku 1890, zatiaľ čo existenciu sukovskej matriky dokladá ešte schematizmus z r. 1948. Najstaršou zachovanou gréckokatolíckou matrikou je kniha pokrstených Gréckokatolíckeho farského úradu v Osadnom v okrese Humenné. Matrika pokrstených Gr. kat. Špecifikom gréckokatolíckych matrík bolo, že mnohí kňazi viedli výlučne matriku pokrstených.

Najstaršie zväzky gréckokatolíckych matrík bývali spravidla písané v cirkevnoslovanskom jazyku v cyrilike. Na prelome 18. a 19. stor. dochádza k plynulému presunu k latinčine, ktorú neskôr v 40. rokoch 19. stor. vystriedala maďarčina. V porevolučných 50. rokoch však v dôsledku Bachovho absolutizmu zaznamenávalo mnoho kňazov matriku azbukou v ruštine. Rakúsko - uhorské vyrovnanie v r. 1867 spôsobilo opätovný návrat maďarčiny do jednotlivých zápisov. Maďarčinu do konca 19. stor. vystriedala na niektorých miestach ešte raz latinčina, následne sa kňazi povinne vrátili k používaniu maďarského jazyka.

Príklad matriky písanej azbukou v druhej polovici 19. stor. Zaujímavý je aj osud samotných matričných kníh. Z celkového počtu 200 gréckokatolíckych farských úradov v územnej pôsobnosti Štátneho archívu v Prešove sa kompletná matričná kniha zachovala iba v prípade 77 farností, čo predstavuje 38,5 % farských matrík.

Významná väčšina stratených matričných kníh bola zničená počas bojov v 1. a 2. svetovej vojne. Množstvo gréckokatolíckych fár totiž sídlilo v priestore Duklianskeho priesmyku, kde sa počas oboch svetových vojen odohrávali kruté boje, ktoré vyústili v zničenie veľkého množstva dedín spolu s drevenými chrámami a farami. Časť chýbajúcich matričných kníh mohla prežiť zrušenie Gréckokatolíckej cirkvi v roku 1950, a pravdepodobne mohla byť ukrytá veriacimi v jednotlivých obciach. Neraz sa stane, že sa vzácna úradná kniha nájde na zaprášenej povale, na mieste, na ktorom by ju nik nehľadal.

Akousi nádejou pre šarišské gréckokatolícke farnosti (najmä) z oblasti Duklianskeho priesmyku sa javia matričné druhopisy, ktoré sa povinne začali viesť na území Šarišskej stolice v roku 1827. Štátny archív v Prešove, údaj o zachovaných druhopisoch z r. Existuje pritom šanca, že staršie druhopisy sa môžu nachádzať vo fonde Šarišská župa, písomnosti 1824 - 1849 a Šarišská župa, 1850 - 1859. Prvý z menovaných fondov sa aktuálne odborne spracúva, pričom doteraz boli vo fonde identifikované napr. druhopisy cirkevných matrík z Toplianskeho okresu za r. 1827 a druhopisy z Makovického okresu za rok 1829 (16). Druhý z uvedených fondov je t. č. kompletne nespracovaný, tzn. pre bežného bádateľa nie je prípustný akýkoľvek výskum v tomto fonde. Druhopis matriky Gr. kat. farského úradu Vápeník z r.

V nasledujúcej tabuľke je uvedený prehľad matrík gréckokatolíckych farností a ich dostupnosť v archívoch:

Zoznam je rozsiahly, preto sú uvedené len prvé záznamy. Kompletný zoznam nájdete v pôvodnom texte.

Borza Peter, Gradoš Juraj, Historický schematizmus Prešovskej metropolie, Petra, n.o. Prešov, s. Dancák František Da vsi jedino budut - Aby všetci jedno boli, Prešov 2002 s. Mgr. ZUBKO, Peter 2009. Gréckokatolíci v záznamoch latinských biskupov z 18. storočia. Košice: Vienala, 2009. 152 s. Drevený gréckokatolícky Chrám sv. ZUBKO, Peter 2017. Barkóciho vizitácia Šarišské...

Chrám sv. Michala archanjela

Kostol sv. Michala archanjela (gréckokatolícky) je neoklasicistický, postavený roku 1879. Je jednoloďový, s rovným uzáverom presbytéria a s rovným stropom. Pred svätyňou sú po stranách malé kaplnky. Na ľavej strane je umiestnený oltár Božského srdca. Veža je s barokovou baňou. V roku 1968 bola ku svätyni zo severovýchodnej strany pristavaná sakristia a v roku 1994 opravená veža kostola, ktorá bola pokrytá medeným plechom.

Ikonostas z roku 1896 tvorí drevená trojradová architektúra s cárskymi dverami a spodnými obrazmi od Jána Bogdanského z Dobromilu z roku 1896. Na pravej strane ikonostasu je inštalovaná ikona prešovského biskupa Petra Pavla Gojdiča a na ľavej strane ikona biskupa Vasiľa Hopku. V roku 1987 sa uskutočnila kompletná rekonštrukcia ikonostasu v hodnote 262 876.- Kčs Zlatenú stenu a drevené ornamenty v roku 1995 nanovo zhotovil rezbár Michal Hutník zo Sulína.

Kazateľnica - je klasicistická polychrómovaná drevorezba. Pozostáva z oblého rečišťa, spojovacej dosky a striežky. Oltár z roku okolo 1837 je klasický murovaný štvorcový stôl so štyrmi stĺpmi na rohoch, ktoré sú na vrchu ukončené baldachýnom. Na prednej časti je olejomaľba na plátne s výjavom „Bratovražda Ábela" (138 x 67 cm) od neznámeho maliara. Pozoruhodnou súčasťou oltára je z troch strán presklený svätostánok.

Bočný oltár - je na ľavej strane pred bočnou kaplnkou. Nad oltárom je olejomaľba na plátne „Božské srdce" z roku 1971 (106 x 166 cm) od M. R. Jordána.Vnútorné zariadenie kostola je z 20. storočia. V kostole sa nachádzajú obrazy sv. Michala, Jána Zlatoústeho, Gregora Bohoslovca, Bazila Veľkého a oltárny výjav bratovraždy Kaina a Ábela. V lodi chrámu na stenách medzi oknami, sú inštalované olejomaľby na plátne: Zmŕtvychvstanie Krista (90 x 130 cm), Usnutie Bohorodičky (78 x 105 cm), Krst Krista (90 x 130 cm).

Žertvenik - stôl na prípravu obetných darov. Nad ním je olejomaľba Ukrižovanie (65 x 135 cm) z roku 1900 od Jana Bogdanského.

Historicky sú hodnotné liturgické knihy, evanjeliáre a bohoslužobné knihy písané v cirkevnom slovanskom jazyku.

Katedrála sv. Jána Krstiteľa v Prešove

Mlyn

Pre hospodársky a občiansky život v obci boli nevyhnutné aj technické stavby - mlyn, píla a valchy. Mlyn bol na začiatku 20. storočia majetkom obce, mlynárom bol Minďarský. V 30. rokoch 20. storočia bol odkúpený Jánom Pavliakom, mlynárom zo Zamaguria, ktorý okolo roku 1935 zrealizoval jeho prestavbu a pôvodné kamenné mlecie zariadenie vymenil za mleciu súpravu - valcovú stolicu. V rovnakom období zakúpil aj lúpačku (špicmašinu) na výrobu krúp. Mlelo sa v ňom nepretržite deň a noc nielen pre miestnych obyvateľov, ale aj pre okolité obce. Za jeden mlynársky rok, ktorý trval od konca septembra do polovice júla, sa v tomto mlyne zomlelo 13 - 14 vagónov jačmeňa a žita.

Táto technická stavba pozostávala z piatich funkčných častí: mlynice, píly, hnacieho kolesa, vodného náhonu a obytnej časti. Mlynica svojou funkciou a veľkosťou tvorí podstatnú časť objektu. Má tri úrovne: suterén, kde je umiestnené hnacie, prevodové a zdvíhacie zariadenie, na prízemí je inštalované mlecie zariadenie, lúpačka na krúpy, múčny cylinder a na povale je násypné zariadenie a šrotcylinder. Mlynica je prepojená s obytnou časťou a pôvodne bola spojená aj s pílou.

Mlynár Ján Pavliak mal troch synov. Dedičom tohto objektu sa stal syn František, narodený v roku 1917. Mlyn a pílu prevádzkoval do roku 1950. Koncom 70. rokov 20. storočia, na veľkú škodu, pílu rozbúral. Mlyn bez obytnej časti bol začiatkom 80. rokov 20.

Už začiatkom 19. storočia stal v obci murovaný chrám sv. archanjela Michala. Ten súčasný pochádza z roku 1879. Od roku 1943 farnosť spravoval otec Ján Nemčík, ktorý v roku 1950 zostal verný Gréckokatolíckej cirkvi. Preto bol väznený a po štrnástich mesiacoch aj s rodinou vysťahovaný do českého pohraničia. V rokoch 1950 - 1968 veriaci nevpustili pravoslávneho kňaza ani na faru, ani do chrámu. Sami si odbavovali modlitbové pobožnosti. Po povolení činnosti Gréckokatolíckej cirkvi v roku 1968 sa o. Ján Nemčík vrátil do obce. V tom istom roku veriaci opravili chrám. Miestny farár o.

Drevený chrám v Bodružale

Otec biskup bol hlavným slúžiteľom na odpustovej slávnosti sv. Video i fotografie poskytli veriaci zo sulínskej farnosti, čím ešte viac priblížili svojim rodákom i ostatným spomínanú historickú udalosť farnosti.

Biskup Vasiľ Hopko za svoju príkladnú kňazskú i biskupskú službu zavŕšenú mučeníctvom bol teraz už svätým pápežom Janom Pavlom II. povýšený ako blažený biskup - mučeník na oltár v Bratislave 14. septembra 2003. Jeho relikvie boli slávnostne uložené v prešovskej katedrále sv. Jána Krstiteľa v sobotu 20.

Nebeský Kráľu, Utišiteľu a Duchu pravdy, ty si vlial božskú lásku do našich sŕdc, aby sme mohli milovať jeden druhého ako seba samého. Tou istou láskou si posilňoval svojho verného služobníka biskupa Vasiľa Hopka, ktorý ju uskutočňoval v hrdinskom stupni, takže ho urobila veľkým vzorom dobročinnosti a obetavosti až po vlastnú sebaobetu.

Povzbudení touto láskou, milosrdný Bože, prosíme ťa pokorne, aby si oslávil svojho služobníka biskupa Vasiľa a prostredníctvom jeho láskavého príhovoru dopraj nám túto milosť ………..(prosby). Lebo ty si Svätý Bože náš a my ti vzdávame slávu Otcu, Synu i Svätému Duchu, teraz i vždycky, i na veky vekov.

• Príchod vladyku Vasiľa Hopku ku chrámu
• Vítanie vladyku Vasiľa Hopka na začiatku odpustovej slávnosti
• Vítanie vladyku Vasiľa Hopka ( z druhého pohľadu)
• Vladyka Vasiľ Hopko medzi veriacimi počas slávnosti
• Na slávnosti sa zhromaždilo veľké množstvo veriacich z farnosti i okolia
• Vladyka Vasiľ Hopko číta evanjelium sv.

tags: #gr #cirkev #farnost #sulin