Na Božie volanie môže človek vo svojej slobode odpovedať dvojako. Ak odpovedá kladne, hovoríme o dobrom skutku (ak je človek v stave milosti, tak aj o záslužnom). Jednotlivý dobrý alebo zlý skutok však ešte nehovorí spoľahlivo o celkovom mravnom charaktere človeka, lebo môže vybočovať z rámca zvyčajného konania. Až séria dobrých alebo zlých skutkov odhaľuje mravný profil človeka. Ak človek nemieni konať dobro len „jednorazovo“, občas alebo príležitostne, ale chce, aby sa dobro stalo jeho trvalým postojom, hovoríme o čnosti.
Teraz sa chceme vhĺbiť do posolstva Svätého písma o dobrom a správnom životnom postoji človeka vo vzťahu k Bohu, ktorým je viera. Viera je osobný postoj, je to slobodná odpoveď človeka na iniciatívu Boha, ktorý sa zjavuje. Túto pravdu si teraz chceme hlboko uvedomiť s pomocou úryvku z 15. kapitoly knihy Genezis.
Abrahám a viera v Božie prisľúbenie
Gn 15, 1-17:
1 Po týchto udalostiach sa Pán prihovoril vo videní Abramovi takto: "Neboj sa Abram, ja som tvoj štít. Tvoja odmena bude veľmi veľká!"2 Abram odpovedal: "Pane, Bože, čože mi dáš? Veď ja odídem bezdetný a dedičom môjho domu bude damašský Eliezer."3 A Abram pokračoval: "Veď si mi nedal potomstvo a môj domorodý sluha bude mojím dedičom!"4 Ale Pán mu povedal: "On nebude tvojím dedičom. Tvojím dedičom bude ten, čo vyjde z tvojho lona."5 Vyviedol ho von a povedal mu: "Pozri na nebo a spočítaj hviezdy, ak môžeš!" A uistil ho: "Také bude tvoje potomstvo!"6 Abram uveril Bohu a to sa mu počítalo za spravodlivosť.7 Potom mu povedal: "Ja som Pán. Ja som ťa vyviedol z Chaldejského Uru, aby som ti dal do vlastníctva túto krajinu."8 On odpovedal: "Pane, Bože, podľa čoho poznám, že ju budem vlastniť?"9 Pán mu, odpovedal: "Vezmi pre mňa trojročnú kravu, trojročnú kozu, trojročného barana, hrdličku a holubicu!"10 On to všetko vzal, rozsekol ich na polovice a polovice položil jednu oproti druhej, vtáky však nerozsekal.11 Keď zlietali vtáky na mŕtve telá, Abram ich odoháňal.12 A keď zapadalo slnko, padol na Abrama tvrdý spánok. Prepadla ho hrôza a veľká tma.13 A (Pán) povedal Abramovi: "Dobre si uvedom, že tvoje potomstvo bude prišelcom v cudzej krajine, zotročia ho a štyristo rokov budú s ním zle zaobchádzať.14 Ale národ, ktorému budú otročiť, budem ja súdiť. Potom vyjdú s veľkým majetkom.15 Ty však v pokoji odídeš k svojim otcom a pochovajú ťa vo vysokom veku.16 Ale vo štvrtom pokolení sa sem vrátia, lebo ešte nie sú dovŕšené neprávosti Amorejčanov."17 Keď zapadlo slnko a zotmilo sa, zjavila sa dymiaca pec a horiaca fakľa, ktorá prešla pomedzi tie čiastky.
Abram opustil svoju krajinu, prišiel na nové územie, dokonca už nadviazal vzťahy s rodom, ktorý býval na území Jeruzalema, budúceho hlavného mesta Dávidovej dynastie. Použité slová o Bohu, ktorý “hovorí” “vo videní”, oznamujú, že Boh vo svojej priazni oslovuje človeka Abrama, ale vnímanie osobitného Božieho posolstva znamená pre Abrama „videnie“, teda vnímanie niečoho, čo presahuje pozemské skutočnosti. Výraz “neboj sa” tiež poukazuje, že ide o Božie zjavenie alebo osobitný prejav Božej prítomnosti a chce odstrániť tú vzdialenosť, ktorá oddeľuje pozemský svet od Božieho. Aj výraz “štít” je veľmi konkrétny a istým spôsobom “vojenský”, ale vyjadruje to, čo práve predstavuje prvotné uvedomenie si vlastného Boha ako ochrancu.
Bola spomenutá “veľká odmena” pre Abrama. Tou odmenou nie len Boh sám, ale veľká odmena obsahuje aj potomstvo a aj zem, územie, ktoré budú obývať Abramovi potomci. Ako vieme, hlavnou ťažkosťou v Abramovom príbehu bolo potomstvo: jeho manželka Sára bola neplodná. Lót, jeho synovec, ktorý by bol mohol stať jeho dedičom, si zvolil sám inú životnú cestu. Abramovi nezostáva iný možný dediť len vedúci jeho sluhov, správca Abramovho domu Eliezer z Damasku.
Boh má iný plán. Boh uisťuje Abrama, že dedičom bude jeho vlastný syn, aj keď nevysvetľuje spôsob, ako sa to stane. Začína sa čas skúšky pre vieru prvého patriarchu. Ako možno prijať tieto slová? Ako vyvrátiť všetky tie protirečiace skutočnosti? Je potrebné zásadná zmena uhlu pohľadu. A tak čítame: „Vyviedol ho von“. Podľa všetkého vyšiel von zo svojho stanu, aby mohol vidieť hviezdne nebo. Ale môže to znamenať aj vyjsť duchovne zo seba samého, z vlastných názorov, z vlastných istôt, z vlastného presvedčenia. Boží prísľub veľkého počtu potomkov, ktorí budú pochádzať od Abrama, je odpoveďou na obavy. V tomto prípade nie je použitý obraz “zrnká piesku na brehu mora” (Gn 13,15), ale obraz “hviezdy na nebi”. Je zaujímavé, že treba prejsť štrnásť kapitol knihy Genezis, aby sa prišlo ku kľúčovému slovu celých dejín. Toto slovíčko je sloveso „uveril“.
Abramov život bol už predtým takým tichým „verím“ , ale teraz je Abramovo „verím“ aj vyslovené a zaznamenané. Abramova viera v Boží prísľub početného potomstva, ktoré bude pochádzať z jeho rodu, je ocenená, aj keď v tomto momente to nie je celkom zrejmé. Je to chápané ako čnostný skutok a postoj, ba je to vrcholný postoj nábožného človeka vo Svätom písme, kde sa tento postoj viery Bohu označuje ako “spravodlivosť” pred Bohom, čo zodpovedá dokonalosti. V tejto súvislosti môžeme pripomenúť, že ako dôsledok Božieho prisľúbenia Abramovi môžeme chápať aj Božie rozhodnutie zmeniť Abramovi meno za Abram na Abrahám, ako je opísané v 17. kapitole knihy Genezis. Meno Abram znamenalo „vznešený otec“. Abrahám znamená „otec mnohých“.
Tu je opísaný starobylý obrad uzatvárania zmluv, ktorý uskutočňovali zmluvné strany, keď obetovali nejaké zviera, čo mohol byť býk, alebo baran alebo len nejaký vták. Obetované zviera bol zvyčajne rozpolené na dve časti a dve osoby, ktoré uzavreli zmluvu, museli prejsť pomedzi rozpolené časti zvieraťa. Bolo to chápané tak, že ten, kto by nedodržal zmluvu, mal byť zabitý tak, ako je zabité zviera, pomedzi ktorého rozpolené telo prechádzajú. V týchto okolnostiach je zmluvnou stranou Abram a Boh, ktorý je sprítomnený symbolom “horiacej fakle”.
“Tvrdý spánok” je vyjadrením spánku, ktorý má posvätný charakter, ktorý prináša vo sne zjavenie. Výraz “prepadla ho hrôza” je možné vzťahovať už samotné zlietanie dravých vtákov, lebo také zlietanie dravcov bolo v chápaní starobylých národov negatívnym znakom. V našom posvätnom texte tie vtáky naznačujú početné ťažkosti, ktoré bude musieť Abramovo potomstvo prekonávať v budúcnosti, či už na základe skutočnosti, že samotný Abram je v tejto krajine cudzinec, až po ťažkosti egyptského otroctva, ďalej ťažkosti s okolitými národmi a iné utrpenia. To všetko je naznačené v tom videní, ktoré je opísane v nasledujúcich veršoch od 13. do 16. verša:
Abramovi bolo vo videní ukázané, čo budú prežívať jeho potomkovia. Skutočnosti, ktoré mu Boh dopredu vyjavil, sú: pobyt Izraela v Egypte, zotročenie ale aj oslobodenie. Abram vie s istotou, aká bude budúcnosť jeho potomkov: bude to osud utrpenia.
Zmluva je uzavretá v zmysle, že Boh sám aj keď len symbolicky prechádza pomedzi obetované zvieratá. Hranice tejto zeme symbolické, aby vyjadrovali Božiu veľkodušnosť, ktorou Boh chce odmeniť Abramovu vieru a vyvolenie jeho potomstva.
„Viera nám otvára cestu a sprevádza naše kroky v dejinách. Preto ak chceme pochopiť, čo je viera, musíme vyrozprávať jej priebeh, cestu veriacich ľudí, dosvedčovanú predovšetkým v Starom zákone. Osobitné miesto tu patrí Abrahámovi, nášmu otcovi vo viere. V jeho živote sa stala prevratná udalosť: Boh sa na neho obrátil slovom, zjavuje sa ako Boh, ktorý hovorí a ktorý ho volá po mene. Viera sa viaže na počúvanie. Abrahám nevidí Boha, no počuje jeho hlas. Takto viera nadobúda osobný charakter. Boh sa tu javí nie ako Boh nejakého miesta ani Boh viazaný na osobitný posvätný čas, ale ako osobný Boh, doslova Boh Abraháma, Izáka, Jakuba, schopný vstúpiť do vzťahu s človekom a uzavrieť s ním zmluvu. Viera je odpoveď na Slovo, ktoré človeka oslovuje osobne, je ty, ktoré nás volá po mene. Od Abraháma sa očakáva, aby sa zveril tomuto Slovu. Viera chápe, že slovo, skutočnosť zdanlivo nestála a prechodná, sa v prípade, keď ho vyslovuje verný Boh, stáva tým najistejším a najstálejším, čo môže existovať, teda tým, čo umožňuje kontinuitu nášho kráčania v čase. Viera prijíma toto Slovo ako pevnú skalu, na ktorej možno vybudovať pevné základy.
Sv. Augustín to vysvetľuje takto: „Veriaci človek je ten, ktorý verí v Boha, dávajúceho prisľúbenie; verný Boh je ten, ktorý dáva to, čo sľúbil človeku.“ A emeritný Svätý Otec Benedikt XVI. uvažuje nad postojom viery takto:
[...] slovíčko „verím“ obsahuje zásadné rozhodnutie vzhľadom na skutočnosť ako takú; nie je konštatovaním o tom či o inom, ale je základnou formou vzťahu k bytiu, k existencii, k vlastnej skutočnosti a ku skutočnosti ako celku. Ono znamená rozhodnutie sa, že neviditeľné, ktoré sa nijakým spôsobom nemôže dostať do nášho zorného poľa, nie je neskutočné. Práve naopak, to, čo nemožno vidieť, tvorí napokon vlastne skutočnosť, ktorá nesie a umožňuje všetku ostatnú skutočnosť. A znamená aj rozhodnutie sa pre to, že táto skutočnosť, ktorá všetko umožňuje, je aj tým, čo človeku poskytuje naozajstnú ľudskú existenciu, čo mu dáva možnosť, aby jestvoval ako človek a ako ľudská bytosť. Takýto postoj, prirodzene, možno dosiahnuť iba pomocou toho, čo jazyk Biblie nazýva „obrátením“. Človek prirodzene inklinuje k viditeľnému, k tomu, čo môže vziať do ruky a uchopiť ako svoje vlastníctvo. Aby videl, ako tým, že sa takto nechá unášať svojím prirodzeným ťažiskom, veľmi opomína to, čo mu je najvlastnejšie, musí sa vnútorne obrátiť. Aby videl, aký je slepý, keď dôveruje iba tomu, čo vidia jeho oči, musí sa obrátiť. Bez tohto obratu existencie, bez preškrtnutia vlastného prirodzeného ťažiska niet viery. Áno, viera je obrátenie, v ktorom človek spoznáva, že keď sa upísal iba hmatateľnému, nechal sa viesť ilúziou. To je zároveň najvážnejší dôvod, prečo vieru nemožno ukázať navonok: Viera je bytostným obrátením, a iba ten, kto sa obráti, ju prijíma. A pretože naše ťažisko nás neprestajne ťahá iným smerom, zostáva viera ako obrátenie každý deň nová a iba celý život trvajúcim obrátením môžeme pochopiť, čo znamená: Verím.“
(J. Ratzinger, Úvod do kresťanstva, Dobrá kniha Trnava 2007, str.
V piatok 20. decembra sa v Aule Pavla VI. uskutočnila tretia a posledná z meditácií k Vianociam kazateľa Pápežského domu na tému malosti, ktorá nie je obmedzením, ale pokorou, ktorá otvára priestor pre stretnutie. V narodení Božieho Syna, ktorý bol na počiatku Slovom a ktorý sa stal malým a krehkým dieťaťom, ktoré ešte nehovorí, je obsiahnutá sila a veľkosť malosti. To zdôraznil páter Roberto Pasolini, kapucín, kazateľ Pápežského domu.
Téma, ktorú si vybral pre adventný cyklus znie: „Dvere nádeje. Po tom, čo sa kazateľ - v prvých dvoch kázňach 6. a 13. decembra - venoval dverám úžasu a dôvery, nás teraz vyzval, aby sme prekročili prah „malosti“: kľúčom k prístupu do Božieho kráľovstva podľa neho nie je obmedzenie alebo nedostatok, ale je to „pokorná a tichá“ sila, podobná sile semienka, ktoré v temnote zeme klíči a rastie. Skrytá miera skutočnej veľkosti Boha, ktorý sa s dôverou skláňa na úroveň druhého, aby ho sprevádzal v jeho raste, malosť je Pánovým „kritériom“, je to „miesto, kde sa môžu realizovať jeho rozhodnutia a prisľúbenia“, ako aj „vedomá voľba, vedená ‚túžbou vytvárať autentické vzťahy, kde sa uznáva právo druhého slobodne existovať, dýchať a vyjadrovať sa‘.
Na prehĺbenie tejto najjemnejšej a rozhodujúcej Božej vlastnosti páter Pasolini pozorne a nanovo číta podobenstvo o poslednom súde, ktoré rozpráva evanjelista Matúš (25, 31 - 46): v jeho najustálenejšom význame text hovorí, že na konci čias bude Pán súdiť ľudstvo podľa bratskej lásky. Ale vo svojom hlbšom význame, vysvetľuje kazateľ, podobenstvo hovorí, že jedného dňa budú môcť všetky národy, dokonca aj tie, ktoré neboli evanjelizované, vstúpiť do Božieho kráľovstva „prostredníctvom lásky uplatňovanej voči Pánovým najmenším bratom“. Z toho vyplýva „veľká a vážna zodpovednosť kresťanov“: potreba nielen „konať dobro druhým“, ale aj „umožniť to druhým, a tak vyjadriť to najlepšie zo svojej ľudskosti“ a urobiť z malosti „kritérium zhody a vernosti“ voči Bohu.
V skutočnosti Boh chce, aby jeho deti nielen vedeli milovať - dodáva kapucínsky páter -, ale aby vedeli aj to, ako sa nechať milovať druhými, a ponúkli im „príležitosť byť dobrými a veľkodušnými“. Je to „hlbší“ spôsob lásky, pokračuje páter Pasolini, v tom, že dáva priestor druhému, aby sa jeho ľudskosť „prejavila tým najlepším spôsobom“. V podstate človek miluje blížneho predovšetkým vtedy, keď sa k nemu priblíži „s odzbrojujúcou miernosťou“ a dovolí mu, aby „vyšiel v ústrety našej krehkosti a prijal ju“, čím uvádza do praxe „najťažšie umenie, ktorým nie je milovať, ale nechať sa milovať“.
Ako príklad páter Pasolini uvádza svätého Františka z Assisi, ktorý urobil z malosti „kritérium nasledovania“ Pána a „súčasť našej najhlbšej identity“. Stalo sa tak najmä pri stretnutí Chudáčika so sultánom Malik-al-Kamilom: po tomto stretnutí sultán síce nekonvertoval, ale napriek tomu Františka prijal a staral sa oňho, pričom využil príležitosť, ktorú mu svätec ponúkol, aby vyjadril to najlepšie zo seba.
Páter Pasolini sa potom zastavil pri ďalšom zásadnom aspekte podobenstva o poslednom súde: to, ako vysvetľuje, nás pozýva pozastaviť všetky ľudské súdy, ktoré majú tendenciu byť vynášané predčasne, teda pred posledným súdom. Ak sa ľudstvo vyhne oportunistickým očakávaniam a dynamike, bude môcť prejsť jedinou skutočnou cestou: cestou „úplnej nezištnosti“. Vtedy prestane robiť gestá, ktorými má tendenciu kupovať si vďačnosť druhých, a poruší pravidlo porovnávania, podľa ktorého meria svoju vlastnú hodnosť. Práve „nevedomé dobro“ je teda skutočným kľúčom k vstupu do Božieho kráľovstva, to dobro, ktoré vykonáme bez toho, aby sme si to uvedomovali, ale ktoré budú môcť rozpoznať iní. Potom, na konci času - vysvetľuje kazateľ - bude „veľkým prekvapením“ zistenie, že Boh „od nás nič neočakával, okrem veľkej túžby vidieť nás, ako sa mu podobáme v láske“.
Nakoniec, s blížiacimi sa Vianocami a jubilejným rokom nás páter Pasolini vyzýva, aby sme sa „rozhodli vteliť malosť, aby sme sa podelili o nádej evanjelia“ vo svete, ktorý sa zdá byť „nepriateľský alebo ľahostajný“, ale ktorý v skutočnosti len čaká na stretnutie s „milosrdnou tvárou Otca v krehkom, ale vždy milujúcom tele jeho detí“. „Prejsť svätou bránou jubilejného roka s veľkou úprimnosťou,“ zopakoval, „bez obáv, že by sme museli ukázať iný profil, než aký si Cirkev dokázala vytvoriť počas stáročí, by mohlo byť skutočne veľkou nádejou“.
Okrem duchovného rozmeru, viera a pozitívny životný postoj sa prejavujú aj v kultúrnej a umeleckej tvorbe. Slovenský hudobník Milan Perný, PhD., sa venuje ľudovej hudbe a tvorbe albumov, ktoré prinášajú radosť a zábavu. Jeho tvorba je prejavom viery v hodnoty tradície a kultúry.
Jeho šiesty CD album Milana Perného obsahuje 19 piesní do tanca, na počúvanie a dobrú náladu. Priaznivci ľudovej zábavy sa môžu okrem známych ľudoviek tešiť aj na piesne z nitrianskeho regiónu, presnejšie z obce Komjatice, odkiaľ hlavný interpret pochádza, či populárne úpravy známych šlágrov a jeden autorský text. Štýlom a hudobným spracovaním sa CD približuje k prvým trom vydaným albumom. Okrem tanečných ľudoviek na albume nájdete aj experimenty, cigánsku pieseň, balkánske rytmy, turecké a šamanistické rytmy, ľudovky v bigbítovom a disco štýle, či dokonca balady.
Spolupracuje s dlhoročnými spoluhráčmi, známymi ako #DUOLapaji, Milan Perný a Marek Dragúň. Rytmiku, živelnosť a rebéliu vdýchol albumu talentovaný bubeník Lucas Perný. Na elektrickej, akustickej a basovej gitare hral Ján Walla dlhoročný člen skupiny PROFIL. Nahrávky vznikli v štúdiu PROFIL. CD je obohatené aj o dva tanečné remixy: Retro zmes a Macejko. Spevácky sa na albume podieľali aj kolegovia známi z predošlých albumov: Jaroslava Matuškovičová a doc. Ing. Ján Žitňanský, PhD. Album vznikal v druhej polovici roku 2015 ako odpoveď na početné žiadosti fanúšikov a podporovateľov tvorby Milana Perného.
Hlavnými sólistami sú Milan Perný (spev, akordeón, husle) a Janko Zitňanský (spev) zo známej skupiny PROFIL. Tentokrát sa Milan rozhodol nahrať a naspievať pre svojich fanúšikov a priateľov známe i menej známe slovenské vianočné koledy, piesne a vinše. Pri tvorbe hudby mu významne pomáhali Michal Dvoran (člen známej skupiny ORIONS), Tomáš Bečár a Michal Polák. Na albume sa nachádza 16 skladieb. Okrem známych kolied ako sú Tichá noc, svätá noc či Narodil sa Kristus pán sa na albume nachádzajú i menej známe piesne ako Vianoce sú krásne resp.
Hlavnými sólistami štvrtého CD albumu sú Milan Perný a Jaroslava Matuškovičová. Časť albumu tvoria tanečné mixy zostavené z najznámejších a najčastejšie spievaných slovenských ľudových piesní. Tanečný mix s názvom „Píšťalenka píska“ zložený z menej známych regionálnych piesní sa vďaka skvelému hudobnému aranžmánu majstra zvuku a hudby Martina Chovanca dostáva na titulku CD. Na albume môžeme okrem tanečných mixov nájsť i sólové skladby, ktoré sú v hudobnom spracovaní blízke štandardnej cimbálovke. Ide najmä o skladby „Nikto nevie čo ma bolí“, „Ešte som sa neoženil“ a „Darmo ma mamička“. Skladbe „Na Kráľovej holi“ a jej netradičnému hudobnému spracovaniu sa dostalo veľmi pozitívnych ohlasov z radov fanúšikov na Slovensku i Slovákov žijúcich v zahraničí. Ako bonus možno na albume nájsť skladby „Nervózna família“ a hit z 80.
Tretí album Milana Perného znie v porovnaní s prvými dvomi tradičnejšie. Nachádzajú sa na ňom klasické polky, valčíky, ľudové balady, ktoré sú v kontraste moderným dance mixom (hosťujúci DJ Gabo), či netradičnými rytmickými spracovaniami hosťujúceho bubeníka Milana Perného staršieho, ktorí má bohaté skúsenosti s hraním ľudovej hudby a bigbítu zo skupiny Úsvit, ktorá fungovala v 80. rokoch, 20. storočia. Ďalšími hosťami sú speváčky Denisa Hozáková a Dagmar Perná ako aj hudobník Ján Walla zo známej skupiny PROFIL, ktorý zároveň album produkoval. Na albume znie kryštalický akordeón (svojim zvukom pripomínajúci vplyv balkánu na slovenské balady a multikultúrnosť nášho územia) a tradičné husličky, ktoré znejú pôsobivo najmä v molových baladách. Novinkou sú aj svadobné piesne, ktoré Milan Perný pravidelne interpretuje na svadbách.
Druhý album Milana Perného je v porovnaní s prvým, ktorý bol primárne určený pre zábavu, oveľa lyrickejší a emotívnejší. Novým prvkom sú aj netradičné rytmy a spracovania ľudových pesničiek, ktoré sú obohatené o milý a nevtieravý spev speváčky Jaroslavy Matuškovičovej. V neposlednom rade treba spomenúť dance mixy od Dj Valkyho a Deejay-Janyho. O perfektný mix a mastering sa opäť postaralo hudobné štúdio PROFIL Topoľčany na čele s Jankom Wallom.
Debutový album s názvom "Ľudová veselica s Milanom Perným 1." Bol uvedený na hudobný trh v septembri 2012. Album je určený všetkým priaznivcom ľudovej hudby a pravej nefalšovanej zábavy. „Ľudová veselica 1“ obsahuje pätnásť skladieb, zahalených do nového moderného šatu. Ide o spojenie dôverne známych ľudových piesní, dynamickej hry na akordeóne a pre ľudovku netradičných rytmov ako sú ethno, dance, dance polka, break beat, beat waltz a iné. Dynamiku a ten správny zvuk, ktorý poslucháča drží v strehu, dodáva práve živelný štýl famóznej hry mladého bubeníka Lucasa Perného. Pri tvorbe CD sa realizovali aj autorovi vedeckí kolegovia z univerzity a SAV a to DJ Války namixovaním špeciálneho dance mixu známej skladby Biela ruža a Mgr. Autorove poďakovanie patrí členom hudobnej skupiny PROFIL za hosťovanie pri tvorbe CD. Osobitné poďakovanie patrí Ing. Jánovi Žitňanskému, PhD.
Celkovo, viera a pozitívny životný postoj sú základom pre dobrý život a správny vzťah k Bohu. Prejavujú sa v našich skutkoch, v našej kultúre a v našom umení.
