Podmienky pre sobáš gréckokatolíckeho kňaza

Kresťanské manželstvo je samo v sebe liturgickým aktom oslavy Boha v Ježišovi Kristovi a v Cirkvi. Prijatím tejto sviatosti kresťanskí manželia vyznávajú svoju vďačnosť Bohu za jeho cenný dar, ktorý dostali, aby mohli vo svojom manželskom a rodinnom živote znovu prežívať samotnú Božiu lásku ku všetkým ľuďom a lásku Ježiša Krista k Cirkvi, svojej neveste.

Z manželstva, ako sviatosti, plynie pre manželov dar a povinnosť každodenne prežívať posvätenie, ktoré dostali. Tiež z nej plynie aj milosť a mravný záväzok pretvárať celý život na trvalé duchovné obety (porov. Ján Pavol II., apoštolská exortácia Familiaris consortio, 56). Katechizmus Katolíckej cirkvi konštatuje, že sviatosť manželstva je znakom spojenia Ježiša Krista a Cirkvi. Dáva manželom milosť milovať sa láskou, akou Ježiš Kristus miloval svoju Cirkev. Takto milosť sviatosti manželstva zdokonaľuje ľudskú lásku manželov, posilňuje ich nerozlučiteľnú jednotu a posväcuje ich na ceste do večného života (porov. KKC 1661).

Vysluhovanie sviatosti manželstva v obrade

V obrade sviatosti manželstva sa odráža tradícia cirkevného chápania základov rodinného života. Rodina je tým prostredím, kde jej členovia majú možnosť využívať čas v neustálej práci, modlitbe a cvičiť sa v osvojení hlavných kresťanských cností: kresťanskej lásky, umiernenosti vo všetkom, poslušnosti…

V bohoslužobných textoch sa nachádzajú modlitby, v ktorých sa vyprosuje pre manželov pokoj, dokonalá láska, svornosť, hojnosť dobier; umiernenosť, cudnosť, neporušené správanie, pravda; vernosť danému slovu a stálosť vo svätej jednote, ktorá pochádza od Pána. To by malo charakterizovať nielen manželský život, ale aj inšpirovať spolužitie celej ľudskej rodiny podľa Pánovho príkladu, ktorý prišiel, aby v sebe zničil nepriateľstvo, zjednotil to, čo bolo rozdelené a zmieril všetkých s Bohom, prijmúc za manželku Cirkev. Vydal za ňu seba samého, očistil ju, aby bola svätá a nepoškvrnená (porov. Ef 5, 25-27).

Nádhernou časťou vysluhovania sviatosti je korunovácia manželov. Už v 4. storočí sa začínajú prvýkrát objavovať sobášne vence, pokladané na hlavy sobášiacich sa. Spočiatku to boli vence z kvetov, neskôr ich začali zhotovovať z kovu, dávajúc im formu kráľovskej koruny. Znamenajú víťazstvo nad vášňami a pripomínajú kráľovskú dôstojnosť prvej ľudskej dvojice Adama a Evy, ktorým dal Boh do vlastníctva všetko pozemské stvorenstvo (porov. Gn 1,28).

Dostať koruny v Sviatosti svätého manželstva znamená taktiež byť korunovaným kráľom a kráľovnou domácej cirkvi. V tomto kráľovstve sú manželia a manželka povolaní vládnuť s láskou, radosťou, pokojom, trpezlivosťou, láskavosťou, štedrosťou, vernosťou, nežnosťou a sebaovládaním- A toto všetko sú vlastnosti hodné kráľov!

Rozhodli ste sa prijať sviatosť manželstva v našom chráme?

Kedy máte informovať kňaza o zámere uzavrieť sviatostné manželstvo v našej farnosti?

• ak máte všetky iniciačné sviatosti (krst, myropomazanie, sväté prijímanie) - minimálne 3 mesiace vopred,
• ak Vám niektorá z iniciačných sviatostí chýba - minimálne 6 mesiacov vopred,
• ak bývate minimálne 3 mesiace mimo našu farnosť, zabezpečte si prípravu (náuky), príp. aj cirkevnú sobášnu zápisnicu s náležitosťami a dovolenie kňaza, kde aktuálne bývate.

Predmanželská príprava v rámci našej farnosti sa riadi platnými predpismi (preberané témy, počet stretnutí…) Ponúkame však možnosť absolvovať predmanželskú prípravu nielen v našej farnosti, ale aj v centre pre rodinu na Sigorde.

Keď sa povedia tieto tri slová za sebou ako označenie jedného muža, zväčša väčšine napadnú gréckokatolícki kňazi. Vedeli ste však, že aj v Rímskokatolíckej cirkvi nájdeme kňazov, ktorí sú zároveň manželmi a otcami rodín? Ide však skôr o výnimky a vôbec nejde o štandardný postup.

Títo duchovní sú totiž konvertitami z Anglikánskej cirkvi, ktorým už Ján Pavol II. V osemdesiatych rokoch minulého storočia sa zintenzívnili hlasy anglikánskych veriacich, obzvlášť ženatých kňazov, ktorí túžili vstúpiť do Katolíckej cirkvi a zároveň hľadali možnosti, ako naďalej pokračovať vo svojej službe.

A hoci pápež Ján Pavol II. v roku 1981 takéto „prestupy“ povolil, svoj najväčší rozmach zažili po roku 1992. Práve vtedy sa totiž Anglikánska cirkev rozhodla svätiť ženy za kňažky a homosexuálov za kňazov (bez sľubu celibátu) - a to sa nepáčilo mnohým veriacim i konzervatívnejším kňazom.

Aby sme lepšie pochopili kontext, je dobré poznať históriu. Vznik tejto cirkvi je možné datovať do roku 1524. Na tróne sedel kráľ Henrich VIII., ktorému pápež nechcel povoliť rozvod ani uznať nulitu manželstva. Ako riešenie teda kráľ „založil“ vlastnú cirkev, na čele ktorej stojí vždy aktuálna hlava Anglicka. Anglikánsku cirkev možno označiť ako mix protestantizmu a katolicizmu. Zachováva si obrady a ríty veľmi podobné tým katolíckym a rovnako uznáva sedem sviatostí.

Postupne však dochádzalo k jej „protestantizácii“ - obmedzovanie sviatkov svätých, rušenie pútnických miest, odluka od Ríma, svätenie žien za kňažky a od roku 2014 aj svätenie žien za biskupky. Nehovoriac o tom, že táto cirkev požehnáva (hoci nesobáši) homosexuálne páry. Práve tieto kroky viedli mnohých (už aj ženatých) kňazov Anglikánskej cirkvi, aby žiadali prestup ku katolíkom.

Cesta otca Davida Reamsnydera k viere sa začala zaklopaním na dvere. „Bol som práve v armáde a veľmi som sa ľutoval. Vôbec to nebolo to, čo som si vysníval. Jednej noci som sa modlil - Bože, ak si, daruj mi život a priateľov, úplne zmeň môj život. Na druhý deň mi zaklopal na dvere jeden z mužov z mojej jednotky a opýtal sa ma, či som kresťan. Potom ma pozval na štúdium Biblie,“ spomína otec David.

„Hoci váhavo, ale prijal som jeho pozvanie. Cítil som, že Boh pre mňa práve niečo urobil - a nechcel som ho odmietnuť.“ Po čase David pochopil, že zmena musí prísť zvnútra. Ako jeho vzťah s Kristom rástol, vnútorne sa nestotožňoval s kalvinistickými názormi, s ktorými sa stretával. Štúdium a meditácia nad úryvkami o slobodnej vôli a determinácii boli začiatkami jeho cesty ku katolicizmu. David sa rozhodol odísť z armády a nastúpiť na univerzitu, kde začal študovať teológiu a pripravovať sa na úlohu pastora.

„Bol to požehnaný čas. Študoval som Písmo, učil som sa históriu teológie a získal som výborné základy z filozofie,“ opisuje. Medzitým sa oženil a jeho manželka Beth mu porodila syna. Dostal však povolávací rozkaz a štrnásť mesiacov strávil v Iraku. Práve tam, ďaleko od rodiny a uprostred vojny, spoznal krásu chaldejskej Katolíckej cirkvi. „Hoci bolo všetko v arabčine, presne som rozumel, čo sa deje. Začal som si uvedomovať univerzálnosť cirkvi.“

Po návrate domov sa s manželkou stali členmi Anglikánskej cirkvi. „Bol to pre nás most medzi protestantizmom a katolicizmom,“ dodáva David. Jeho farnosť, vidiac silný potenciál, ho i s celou rodinou poslala študovať do seminára. Tesne pred promóciami cítil David silnú túžbu stať sa katolíkom, no cestu zatiaľ nevidel. Hoci v tom čase existovala pastorálna provízia, ktorá umožňovala anglikánskym kňazom prestup do Katolíckej cirkvi i so zachovaním ich kňazstva, vzťahovala sa na dlhoročných kňazov a nie na čerstvých svätencov.

Po vysviacke sa teda David s manželkou a synom presťahovali do svojej prvej farnosti - Baltimoru. Už počas prvých mesiacov služby sa spoločne modlili za to, aby im Boh ukázal cestu do Katolíckej cirkvi. A zdá sa, že ich modlitby boli vyslyšané, keďže približne v tom čase umožnil pápež Benedikt XVI. prestupy do Katolíckej cirkvi aj pre jednotlivých kňazov.

Kongregácia otca Davida hlasovala v januári 2012 za prestup ku Katolíckej cirkvi - nešlo teda iba o jednu rodinu, ale o celú farnosť. Nie všetko však prebehlo ideálne. Otec David stratil svoju prácu ako kaplán v hospici aj vikár v kostole a keďže diecéza pre neho v danej chvíli nemala miesto, celá rodina sa musela presťahovať do Davidovho rodného mesta - Hudsonu. Jeho manželka Beth si našla miesto ako učiteľka v škôlke a David sa zamestnal ako automechanik.

Už po dvoch týždňoch však prišiel telefonát od biskupa - potrebujeme kňaza. „Ty si kňaz. Je jasné, že Boh ťa sem priviedol práve pre túto úlohu,“ povedal mu biskup a David dodáva: „V tej chvíli som si uvedomil - som doma, tu je moje miesto.“ S pomocou skúsenejšieho kňaza sa nakoniec ujal vedenia farnosti, ktorá bola desaťkrát väčšia ako jeho pôvodná farnosť v Baltimore.

A ako prijali kňaza s rodinou noví veriaci? „Myslím si, že nás vnímajú veľmi dobre. Mnoho žien sa dokonca prichádza poradiť s mojou manželkou Beth. Mladá rodinka sa však rozrástla a k synovi Charlesovi pribudla dcérka Cora. Dá sa teda zvládnuť riadenie farnosti a rodinný život? „To, že mám rodinu, ma núti prichádzať na stále nové cesty, ako rásť vo svätosti. Často sa obraciam k svätému Jozefovi,“ priznáva David.

„Farnosť má len jedného kňaza, ktorý dokáže naplniť jej požiadavky. Rovnako je v mojej rodine jeden pozemský otec. Keď sa rodina otca Davida obzerá do minulosti, vníma najmä Božie vedenie a Božiu lásku.

Otec Igor pôsobí v Gréckokatolíckej farnosti sv. Cyrila a Metoda v Trenčíne. Spolu s manželkou vychováva štyri deti. Venuje sa teda súčasne pastoračnej činnosti i vlastnej rodine, čo znie ako riadna výzva. Začnime tým, aké to je byť súčasne kňazom, manželom a otcom. Ako prvé mi napadá: „Zdanie klame.“ Áno, môže sa to na prvý pohľad javiť aj takto - teda nezlučiteľné, ale tu by som poukázal na tradíciu. Ak by to tak bolo, myslím si, že by Cirkev na to už dávno patrične reagovala a ponúkla riešenia. V tradícii východných Cirkví, zjednotených i nezjednotených, boli vždy prítomní ženatí kňazi. Osvedčilo sa to.

Vy ako gréckokatolícky kňaz a zároveň otec skutočne pôsobíte tak, že je to možné zvládnuť s pokojom a úsmevom. Kde je v tom moje srdce? Nikdy som zatiaľ neoľutoval, že som prijal sviatosť kňazstva ako ženatý muž. Má to svoje úskalia, ťažkosti a výzvy podobne, ako má svoje úskalia, ťažkosti a výzvy aj kňazstvo prežívané v celibáte.

Gréckokatolícky kňaz počas vysviacky.

Ako to vnímajú manželky gréckokatolíckych kňazov? Má napríklad vaša manželka nejaké superschopnosti? Je veľkým plusom a predpokladom požehnanej pastorácie, keď má manželka kňaza „kňazské srdce“. Myslím tým, že je stotožnená s povolaním a sviatostnou vysviackou svojho manžela. Nesúperí o neho s farnosťou a farníkmi, ku ktorým je poslaný biskupom. Je s ním v jednote a namáha sa s ním o spásu svoju, rodiny i farskej rodiny.

Chápe, že najväčšie sviatky roka, keď sú rodiny intenzívne spolu, je manžel v chráme a má svoje povinnosti. Chápe, že prídu chvíle, keď manžel musí uprednostniť návštevu chorého alebo zomierajúceho pred nedeľným relaxom. A takých situácií je veľa. Je to na nezaplatenie a som Bohu vďačný, že takú manželku mám.

Vychovávate spoločne štyri deti. Trochu všetečné otázky, ale - krstili ste si svoje vlastné deti? Spovedáte členov svojej rodiny či cestujú za iným kňazom? V zásade platí pravidlo, že kňaz vysluhuje svojim najbližším (manželke, deťom, otcovi a mame) pravidelne len sviatosť Eucharistie. Slávi ju v spoločenstve farnosti, do ktorej patrí aj jeho rodina. Aj keď v najnutnejšom prípade kňaz môže vysluhovať svojej najbližšej rodine aj ostatné sviatosti, pastoračne sa to neodporúča.

Môže byť niekedy ľudsky ťažké pre manžela počúvať hriechy vlastnej manželky alebo previnenia svojich detí. A neviem, či by potom boli udelené aj spravodlivé a objektívne skutky pokánia. Ja som to ešte nerobil. Ale poviem konkrétne, naše štyri deti nám krstil vladyka Peter Rusnák, náš biskup. Manželka a najstarší syn zase chodia na svätú spoveď k iným kňazom. Máme výhodu, že žijeme v meste, a teda sú tu prítomní aj iní kňazi. Veľakrát využijeme príležitosť vyspovedať sa aj pri návšteve kňazov u nás na fare.

Ako vaše deti vnímajú vaše duchovné povolanie a pastoračné snaženie? Ako to vnímajú, veľmi záleží na ich veku. Najmladšia dcéra to nerieši vôbec, staršie dcéry sa tým chvália a najstarší syn prichádza do veku, že nie vždy odpovie na otázku, kde pracuje jeho otec. (úsmev) Ale, samozrejme, má to na ne vplyv. Už len tým, že niekedy musia ísť do chrámu, lebo idú rodičia. Otázok majú veľmi veľa. Na niektoré neviem odpovedať, hoci mám vysokú školu teologickú. Ale ako som spomínal, veľmi sa to líši podľa veku detí.

Keď sa na niečo pýtajú, snažíme sa veci nebagatelizovať, ale vysvetľovať. Myslím, že v každej rodine, kde sa snažia žiť autentické kresťanstvo, je to podobné. A deti, koniec koncov, vo svojom čase samy musia dať osobnú odpoveď na otázky viery. Samozrejme, je našou túžbou, aby boli verné Ježišovi, Cirkvi - jeho mystickému telu a učeniu, ku ktorému nás Pán pozýva.

K uvažovaniu má vždy privedie situácia, keď na nedeľnej homílii niečo ohlásim a po svätej liturgii urobím presný opak. Jednoducho doma nežijem evanjelium. To mi deti a niekedy aj manželka dajú, ako sa to povie ľudovo, „vyžrať“. Ako prvé ma napĺňa láska a vďačnosť. Prvé roky manželstva sme nemohli mať deti, ale Boh nám ich požehnal. Ako druhé: zodpovednosť za ne. Zodpovednosť za veľký dar pred tým Otcom, od ktorého pochádza každé otcovstvo na zemi i na nebi.

Svätý Ján Teológ v svojom prvom liste napísal deťom i otcom: „Píšem vám, deti: Pre jeho meno máte odpustené hriechy. Otcovia, vám píšem: Poznali ste toho, ktorý je od počiatku. Mládenci, vám píšem: Premohli ste Zlého. Napísal som vám, deti: Poznali ste Otca. Napísal som vám, otcovia: Poznali ste toho, ktorý je od počiatku. Napísal som vám, mládenci: Ste silní, Božie slovo ostáva vo vás a premohli ste Zlého (1 Jn 2, 12 - 14).“ A ja nad tým uvažujem tak, že cez moje poznanie Otca, ktorý je od počiatku, majú moje deti spoznávať nebeského Otca vo mne. A to je náročné. Ale sme k tomu pozvaní. Je to zároveň aj výzva, aj pozvanie, aj zodpovednosť byť pre naše deti obrazom nebeského Otca. Byť každý deň viac Boží. Byť hlboko zakorenený v Bohu.

Ako rodina kňaza prežíva veľkonočné sviatky? Prežívame ich v duchu tradícií Gréckokatolíckej cirkvi. Bohoslužby sviatkov Paschy sú nádherné a plné symboliky. S tým korešpondujú aj naše rodinné tradície a zvyky, ktoré sme si priniesli z domu. Samozrejme, pre mňa ako pre kňaza sú to dni príprav, spovedaní a dlhých liturgických slávení. Obsah slávení je veľmi podobný ako v latinskom obrade.

Nepoužívame termín veľkonočné trojdnie. Jednoducho sú to sviatky Paschy. Zlomovým bodom je obrad Vzkriesenia, teda utiereň vzkriesenia, ktorá nebýva v sobotu večer, ale vždy v skoré nedeľné ráno o tretej, štvrtej, piatej hodine. V každej farnosti je to inak. Dni pred vzkriesením prežívame ako Svätý a veľký týždeň, do ktorého vstupujeme sobotou Vzkriesenia spravodlivého Lazára - Ježišovho priateľa a Kvetnou nedeľou.

Prvé tri dni spomínaného Svätého a veľkého týždňa sa v chráme slávi Liturgia vopred posvätených darov. Svätý a veľký štvrtok podvečer je Večiereň s liturgiou sv. Bazila Veľkého a v noci sa spievajú takzvané Strasti - utiereň Veľkého piatku, na ktorej sa číta dvanásť evanjelií o posledných udalostiach Ježišovho života, o jeho mučení a smrti na kríži.

Veľká noc v Gréckokatolíckom kostole.

Na Svätý a veľký piatok sa liturgia venuje utrpeniu, smrti a pochovaniu Pána Ježiša. Je to deň prísneho pôstu. V ranných hodinách sú v chráme takzvané Kráľovské hodinky a poobede sa slávi Večiereň s uložením pláštenice, čiže plátna s vyobrazením Ježišovho tela, do hrobu. S týmto plátnom sa robí sprievod okolo chrámu a následne sa uloží v chráme do Božieho hrobu a býva pri hrobe rozjímanie. Kráčať za plaštenicou a uctiť si ju bozkom je veľmi silný moment. Sväté prijímanie sa v tento deň nepodáva. Je to plne a aliturgický deň.

Liturgia Svätej a veľkej soboty je zasa zameraná na oslavu Krista, ktorý sa za nás obetoval a leží v hrobe. Ráno je takzvaná Jeruzalemská utiereň a podvečer Večiereň s liturgiou sv. Bazila Veľkého, ktorou sa už vstupuje do oslavy vzkriesenia, spievajú sa starozákonné chválospevy, ale ešte bez veľkonočných spevov. Tie zaznejú v nedeľné ráno, keď sa v chráme, počas noci pri Božom hrobe, prečíta celá kniha Skutkov svätých apoštolov.

Skoro ráno, ešte pred východom slnka, sa opäť celá farnosť stretáva, so sviecami v rukách obchádza spoločne chrám a pred zatvorenými dverami chrámu kňaz začína spievať radostné „Christos voskrese!“ - „Kristus slávne vstal z mŕtvych!“ - spev, ktorý sa potom štyridsať dní opakuje nespočetnekrát, lebo „ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera“ (1 Kor 15, 14). „Ale Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých“ (1 Kor 15, 20). Tradične sa po tejto bohoslužbe posvätia košíky s veľkonočnými jedlami - koláčom nazývaným paska a inými dobrotami. Ľudia ich prinesú k chrámu a jedia z nich celý deň. Nevarí sa iná strava. Všetky ostatné bohoslužby sa už v duchu hlbokej a nadšenej oslavy Vzkrieseného.

Kristus trpiaci a Kristus zmŕtvychvstalý - ako ste deťom vysvetlili Ježišovo utrpenie? To sa vysvetľuje veľmi ľahko, keďže všetky bohoslužby sú plné symboliky a obradov, na ktoré sa deti prirodzene pýtajú. A keď sa nepýtajú, tak ich na to upozorníme my. Liturgia slávená v chráme je veľmi nápomocná pri ohlasovaní viery deťom. Práve počas týchto sviatkov platí to staré kresťanské: „Čo spievame, čo sa modlíme, to aj veríme.“ A v čo veríme, podľa toho chceme aj žiť.

Takže hlavne deti veľmi hlboko vnímajú evanjeliové udalosti práve cez obrady. Nepoužívame pri vysvetľovaní žiadne „zjemnenia“ alebo inotaje. Jednoducho povieme, že Ježiš trpel pre naše neprávosti a za naše hriechy - slovo „neprávosti“ nahrádzame deťom zrozumiteľným slovom - a robil to z lásky k tebe i ku mne ako človeka milujúci Boh. On premohol smrť a jeho víťazstvo je aj naše víťazstvo. To je to najkrajšie, čo teraz môžem urobiť. Zadarmo sme dostali, zadarmo dávame.

Svadba v kostole

Svadba v kostole je pre mnohých snúbencov splnený sen. Stojíte vo dverách gotického chrámu, cez vitrážové okná prenikajú lúče slnka a pred vami sa rozprestiera červený koberec. Po ceste na vás hľadia dojaté oči svadobčanov a vpredu pri oltári stojí muž vášho života... Nezabúdajte však na to, že cirkevný obrad nie je len krásnou rozprávkou, ale má taktiež svoje náležitosti a podmienky.

V tomto článku sme pre vás pripravili všetky informácie, ktoré o tomto type sobáša potrebujete vedieť. Tí z vás, ktorí plánujete svoj sobáš v kostole, by ste mali mať jasno v tom, či obrad bude prebiehať v rímskokatolíckom, gréckokatolíckom alebo v evanjelickom kostole. Samozrejme, ak sú obaja iného vierovyznania, tak po vzájomnej dohode zvoliť ten správny kostol. Dnes v tomto článku vám priblížim obrad byzantský, teda sobáš u gréckokatolíkov.

Podmienky svadby v kostole

Najdôležitejšou podmienkou cirkevného sobáša je, že aspoň jeden zo snúbencov musí byť pokrsteným kresťanom. V prípade, že je pokrstený len jeden z vás, musíte požiadať biskupstvo o takzvaný dišpenz, teda povolenie na uzavretie manželstva s kresťanom. Ak si neviete dať rady, obráťte sa na svojho oddávajúceho kňaza, ktorý vám určite rád pomôže.

Pretože cirkev neuznáva rozvody, musí to byť váš prvý zväzok. Druhýkrát môže do cirkevného manželstva vstúpiť len vdovec alebo vdova. Výnimku tvoria tiež ľudia, ktorých manželstvo je podľa cirkevného práva neplatné.

Ďalším predpokladom pre tento zväzok je vaša osobná viera a rozhodnutie, že v nej budete vychovávať aj svoje deti.

Poslednou podmienkou je potom absolvovanie prípravy na manželstvo. S tou je vhodné začať dostatočne včas pred uzatvorením manželstva, najlepšie rok. Za náuku je zodpovedný kňaz, ktorý vás bude oddávať. Počas niekoľkých stretnutí, s vami postupne preberie rôzne vieroučné aj manželské témy.

Čo sa týka viery vašich svedkov, nemusíte si s ňou robiť starosti. Svedok sa pri cirkevnej svadbe k ničomu nezaväzuje, vyššie spomínané podmienky sa preto naňho nevzťahujú. Bohato mu teda postačí občiansky preukaz a schopnosť vypočuť a potvrdiť dopredu určené slová.

Dokumenty nevyhnutné na cirkevný sobáš

Či sa vám to páči alebo nie, prípravy na svadbu v kostole nezahŕňajú len výber svadobných šiat a kvetov, ale tiež aj veľa papierovania. Aby sme vám to čo najviac uľahčili, pripravili sme pre vás zoznam dokumentov, bez ktorých sa počas cirkevného obradu nezaobídete.

Doklady pre farský úrad:

• žiadosť o uzavretie manželstva (predpísané tlačivo, ktoré potvrdíte na matrike)
• potvrdenie o absolvovaní cirkevných sviatostí - krst, prvé sväté prijímanie a birmovka alebo iné sviatosti, ktoré si vyžaduje daná cirkev (v prípade, že ste uvedené sviatosti absolvovali v kostole, v ktorom plánujete uzavrieť manželstvo, táto povinnosť automaticky odpadá)
• údaje o svedkoch: meno, priezvisko, adresa a rodné číslo (u cudzincov sa namiesto rodného čísla uvádza dátum a miesto narodenia)

Doklady pre matričný úrad:

• vyplnená žiadosť o uzavretie manželstva
• občianske preukazy
• rodné listy
• fotokópia úmrtného listu manžela/manželky (ak ide o vdovca/vdovu)
• sobášny list zaniknutého manželstva (v prípade, že je jeden zo snúbencov rozvedený alebo bolo jeho manželstvo vyhlásené za neplatné)

Aspoň sedem dní pred sobášom ste ako snúbenci povinní predložiť na matrike vypísanú žiadosť o uzavretie manželstva spolu so všetkými dokladmi a dokumentmi spomínanými vyššie. Po overení správnosti všetkých údajov vašu žiadosť úradne potvrdia a vy ju takto potvrdenú následne zanesiete na príslušný farský úrad.

Po svadobnom obrade sa vyhotoví zápisnica o uzavretí manželstva, ktorú je povinný orgán cirkvi, pred ktorým sa manželstvo uzavrelo (najčastejšie oddávajúci farár) doručiť na príslušnú matriku do troch pracovných dní. Asi týždeň po svadbe je možné vyzdvihnúť si na matrike sobášny list. S ním sa potom dostavíte na akékoľvek oddelenie dokladov Policajného zboru a požiadate o vydanie nového občianskeho preukazu. Okrem vybavenia občianky vás, samozrejme, neminú ani ďalšie posvadobné povinnosti.

Termín a miesto cirkevného sobáša

tags: #greckokatolici #knaz #zenaty