Jedným z najpozoruhodnejších spoločenských úkazov v našich zemepisných šírkach je strata povedomia o Ruthénoch - Rusnákoch - Rusínoch, ako u väčšinového obyvateľstva, tak aj u ľudí majúcich - vďaka svojim predkom - „pokrvné“ prepojenie na túto národnostnú skupinu. Tí pritom už za čias existencie samotného Uhorska (a neskôr Rakúsko-Uhorska) boli vnímaní v pozícii svojbytného národa a tvorili významnú súčasť jeho obyvateľstva.
Väčšina ľudí si výskyt Ruthénov na Slovensku - z hľadiska ich geografického vymedzenia - predstavuje najmä niekde v blízkosti okrajových oblastí (Šariš, Zemplín), niekde na hraniciach s Poľskom a Ukrajinou. Ibaže takéto nazeranie nie je - podľa môjho názoru - celou pravdou. V téme zbehlejší síce zvyknú vedieť aj o existencii rusnáckych usadlostí na Spiši, ale už málokto vie o existencii celého radu obcí a dedín v okolí Košíc, ktoré môžu mať významné „ruthénske“ historické pozadie.
Len málokto na Slovensku si totiž uvedomuje, že za čias Rakúsko-Uhorska (konkrétne až do nejakého roku 1817-1818, ak mám správne údaje) nachádzala nemalá časť obyvateľov východného Slovenska svojich biskupov na Podkarpatskej Rusi - v Mukačeve. V tých časoch totiž Abovská, Šarišská, Zemplínska a iné župy spadali pod správu Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie. Biskupi z Mukačeva boli pritom považovaní, ako už vieme, za biskupov „Ruthénov“, priamych predkov dnešných Rusínov.
Konštatovanie o nerozdeliteľnej spojitosti „Ruthénov“ s Gréckokatolíckou cirkvou nachádzame aj v iných zdrojoch.
Historická kniha „Hungaria Diplomatica - Temporibus Mathiæ de Hunyad, Regis Hungariæ (Pars II.)“ obsahuje menovací dekrét z roku 1458 pre ruthénskeho kňaza do farnosti v okolí „Munkats-monaster“, kde sa píše, že po preskúmaní mravov a schopností Lukáša, kňaza Ruthéna, je mu zverená fara svätého Mikuláša pre okolie panstva mukačevského monastiera, známeho obradom ruthénskym.
Takto nejako by mohlo vyzerať orientačné vytýčenie, kde všade mohla byť na konci 18. a začiatku 19. storočia významnejšia prítomnosť „ruthénskeho“ obyvateľstva v okolí Košíc, alebo už ich potomkov:
- Belža (farnosť / Bölzse-Szigeth)
- Čaňa (Csány), Gyňov (Gönyű), Seňa (Szina), Kechnec (Kenyhécz), Žďaňa (Zsadány), Skároš (Szkáros);
- Košický Klečenov (farnosť / Kelecsény, Klyacsanov), Svinica (Szinnye, Szvinitza), Ďurkov (Györke, Gyurkov), Vyšná Myšľa (F. Mislye), Nižná Kamenica (A. Kemencze, Kamenitza);
- Kráľovce (farnosť / Királynép, Kralyovczi), Chrastné (Haraszti), Vajkovce (Vajkócz), Rozhanovce (Rozgony, Roszanovczi), Ploské (Lapispatak), Budimír (Budemér), Bretejovce (Beretö, Breczejovczi);
- Cestice (farnosť / Szeszta), Čečejovce (Csécs), Perín-Chym (Him, Hym, Hima), Komárovce (Komarócz), Veľká Ida (Nagy - Ida), Mokrance (Makranez);
- Slanské Nové Mesto (farnosť / Újváros), Kalša (Kalsa), Ruskov (Regete - Ruszka, Ruszkow), Slančík (Kis - Staláncz);
- Sady nad Torysou (farnosť / Zdoba), Olšovany (Ósva, Olsovjani), Košická Polianka (Lengyelfalva, Polyánka), Vyšná Hutka (F. Hutka), Nižná Myšľa (A. Mislye), Krásna nad Hornádom (Széplak cum Széplak - Apáthi), alebo taká Hačava (farnosť / Falucska, Hacsava)?
Príchod Ruthénov na Slovensko bol postupný, prebiehal najskôr v niekoľkých vlnách a pomerne dlhé obdobie. Táto skutočnosť sa dá vypozorovať na dátumoch vznikov jednotlivých obcí na území Slovenska, o ktorých sa vie, že boli pôvodne (zakladané, prípadne v priebehu času osídľované) alebo stále sú rusínske.
Na týchto niekoľkých údajoch je evidentné stáročia prebiehajúce osídľovanie odľahlých území dnešného Slovenska, z ktorého tá najpodstatnejšia časť sa odohrala niekedy v 14.-18. storočí.
Vzhľadom na ekonomickú významnosť tohto regiónu sa doňho nesťahovali iba Rusnáci, pre ktorých to bol prvý stret s novou vlasťou, ale aj pôvodom Rusnáci - narodení už na Slovensku. Tí takto prichádzali za vzdelaním a hlavne lepším živobytím z citeľne chudobnejších pomerov prevládajúcich v odľahlých a menej rozvinutých regiónoch.
V roku 1906 bol v Liverpoole vydaný cestopis s názvom „A Tour in the Alps of Dauphiné and A Tour in the Carpathians“, ktorý napísala Emily Hornby. V tejto knihe sa píše o tom, ako sa táto pani cestovateľka dostane do Košíc. Na trhoch sa to už hemžilo ľuďmi a bolo tam množstvo vidiečanov v slovanských krojoch - ženy mali pestrofarebné sukne, vyšívané vesty a ružové, ako aj biele tašky prehodené cez chrbát, ich nohy boli odhalené ani nie po kolená.“ Týmito ženami boli Slovenky, ale určite i nejaké tie Rusínky.
Najčastejším proti-argumentom v tejto debate určite bude: „Ale i tak! Prítomnosť gréckokatolíkov nemusí automaticky znamenať ich ‚ruthénsky‘ pôvod!“ Preto sa potvrdeniu tejto skutočnosti povenujme o čosi rozsiahlejším spôsobom. Ono to takto vo všeobecnosti zvyklo byť. Mukačevská gréckokatolícka eparchia existovala dávno pred jej prešovskou alebo košickou odnožou. Čiže ten ťah približne odkiaľ sa táto viera na Slovensko šírila, z akej svetovej strany - je naznačený, ale hlavne - aké etnikum ju do tejto oblasti v najväčšej miere prinášalo? Toto je asi vcelku zrejmé.
Rozšírenie gréckokatolíkov v ČSR v roku 1930. Zdroj: Wikimedia Commons
Cyril a Metod priniesli do našich končín istý obrad. Ale ten obrad nebol z Ríma. Takýto podstatný fakt sa z debát pričasto čudesne vytráca. Nie všetkým je príjemný. Po zániku Veľkej Moravy, etapovitom ovládnutí jednotlivých častí Slovenska, došlo napokon k vzniku štátneho celku, ktorého sa Slováci stali súčasťou - vzniklo Uhorsko.
Snaha kresťanských misionárov v Uhorsku bola korunovaná úspechom. V roku 993 svätý Vojtech, pražský biskup, vstúpil na územie Uhorska a zostal tam až do okamihu, keď konvertoval a pokrstil niekoľkých členov vládnucej rodiny a napokon aj samotného Štefana I., neskôr korunovaného za prvého uhorského kráľa. Týmto aktom sa katolicizmus - „Rímsky obrad“ - stal štátnym náboženstvo Uhorska.
Kráľovi Štefanovi na tomto skutočne záležalo: „Osobne navštívil i tie najodľahlejšie časti krajiny a rozširoval tam kresťanské pravdy… (…) Potom, čo bolo konvertovanie Maďarov ukončené, Štefan usporiadal Kresťanskú cirkev na firemnej báze. Rozdelil Uhorsko na cirkevné dištrikty a do čela každého dištriktu umiestnil cirkevného vodcu.
Slováci už mali prijaté kresťanstvo, mali svoj obrad, mali SVOJICH kňazov, no tých postupne nahradzovali tí - rímskokatolícki. Čo sa dialo potom? Husiti, reformácia, protestanti, luteráni, kalvíni (reformisti), proti-reformácia, jezuiti! Keď už bolo „domorodé“ obyvateľstvo Slovenska nadobro „spracované a konvertované“ na rímskokatolíkov, evanjelikov a ďalšie konfesie, tak v tom tu začali do rôznych častí krajiny prichádzať Rusíni a spoločne s nimi začalo malé - nikým nepovšimnuté - kultúrne obrodenie: návrat „byzantského obradu“.
Je veľmi podstatné si uvedomiť, za akých ďalších okolností táto rekatolizácia v týchto končinách prebiehala. Niečo naznačuje Le Correspondant“ (1853) v článku s názvom „Les Papes et Les Tzars - Relations Entre Le Saint-Siège et La Russie“ [„Pápeži a cári - Vzťahy medzi Svätou stolicou a Ruskom“, pozn.] je venovaný záležitostiam úzko súvisiacim s 13. storočím a môžete sa v ňom dočítať: „A keby aj Rusko na seba zabudlo, pápeži naň nezabudli. Keďže ho nemohli vyrvať zo svojich osudových predsudkov, Inocent III. sa postaral o to, aby aspoň voľačo také nebolo nákazlivé, a snažil sa vytvoriť akýsi ochranný pás na tejto hranici katolíckeho sveta tým, že podporoval horlivosť biskupov Livónska a Estónska a schválil rád ‚Rytieri meča‘ (1204) [niekedy uvádzaný aj ako ‚Rád mečových bratov‘, pozn.], založený arcibiskupom brémskym, s cieľom odraziť nájazdy pohanov a Rusov; reformoval mravy poľského duchovenstva, ktoré sa zdalo prevziať tie ruského duchovenstva, s ktorým žilo v kontakte; a napokon posilňoval väzby cirkevnej jednoty medzi Ruthénmi, bezprostrednými susedmi Rusov.
Existuje množstvo historických dokumentov, ktoré väzbu „Ruthéni - gréckokatolíci“ potvrdzujú. Krátky úryvok z knihy „Allgemeine historische Weltbeschreibung“ Giovanniho Botera vydanej v roku 1612: „Pod menom Reußen alebo Ruthén… Táto oblasť, ktorá susedí s Podolím, sa však nazýva Červená Rus… Červená Rus je rozsiahla krajina, ktorá hraničí na jednej strane s Poľskom a Uhorskom a na druhej strane s Podolím a Volyňou.
ADOLF DOBRIANSKY - АДОЛФ ДОБРЯНЬСКЫЙ
tags: #greckokatolicka #cirkev #farnost #hacava