História Spiša a najmä gréckokatolíkov žijúcich na tomto území je dodnes pomerne málo preskúmaná. Pôvodní obyvatelia obce si tak ako ostatné rusínske obyvateľstvo so sebou priniesli aj vieru byzantského obradu. Keďže obec vznikla ešte pred Užhorodskou úniou, pôvodní obyvatelia boli zrejme pravoslávni. Po vzniku Uniatskej cirkvi mnoho farností východného Slovenska obnovilo jednotu s katolíckou cirkvou.
V prvých rokoch po únií neboli kňazi východného obradu pred štátom rovnoprávni s latinskými. Situácia sa začala meniť v roku 1692, keď cisár Leopold I. zrovnoprávnil gréckokatolícky a rímskokatolícky klérus. Od roku 1815 bola cisárom Františkom I. uznaná Gréckokatolícka cirkev.
Z histórie obce je známe, že veriaci obce zachovali vernosť katolíckej cirkvi a svätému otcovi v 50. rokoch. Od začiatku roku 1950 bola prevedená akcia ,,P”, ktorá bola zameraná proti gréckokatolíckej cirkvi. Jej úlohou bolo pripojiť cirkev k pravoslávnej a zamedziť vplyv Ríma. Akcia vyvrcholila 28. apríla 1950, kedy nereprezentatívna Ukrajinská národná rada Prešovskyj sobor v Prešove schválila manifest o prestupe na pravoslávnu vieru. Rozhodnutie soboru vláda zobrala na vedomie 27. mája, a tak boli gréckokatolíki veriaci postavení mimo zákon (ŠKVARNA,2006). V súvislosti s tým bol z obce internovaný gréckokatolícki kňaz o.
Úradne prestala gréckokatolícka cirkev existovať počas celých 18 rokov.A tak bola obec do roku 1968 bez kňaza. Ľudia sa však aj naďalej stretávali v cerkvi na večirňi, ktoré boli vedené obecnými kantormi. V roku 1968 nastalo uvoľnenie, a tak vládnym nariadením č. 70/1968 zo dňa 13. júna 1968 bola obnovená činnosť gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku (ŠKVARNA,2006).Do obce sa vrátil o.
Najvzácnejšou kultúrnou pamiatkou pre obec, ale aj pre Gréckokatolícku cirkev je drevený kostol sv. Michala archanjela, ktorý bol v roku 1979 presťahovaný z obce Matysová do skanzenu pod Ľubovnianskym hrdom. Kostol sv. Michala archanjela je drevený, ktorý bol postavený r. 1833 a obnovený v r. 1938. Ide o zrubová jednoloďová stavba s presbytériom s polygonálnym uzáverom. Veža má barokovú kupolu s laternou, 2 malé vežičky majú okná so žalúziami a stanovú strechu. Hlavný oltár s obrazom Sňatie z kríža a s predstaveným ikonostasom, s barokovo-klasicistickou architektúrou, je z čias stavby kostola. Bočný oltárik sv. Michala archanjela s obrazom svätca a maličkými postavami donátorov je z 18.st., ďalší bočný oltár Premenenia Pána s neobarokovou architektúrou je z 2. pol. 19. st. Drevený luster so železnými kovanými štvorpásovými obručami je z r. 1633. Obraz Madona s Ježiškom je závesný po ľavej strane a pochádza z r. 1693, olej na plátne/ 95×30/ Po ľavej strane od ikonostasu je umiestnený bočný oltár Premenenia Pána, z 18. st., tempera na dreve.
Ikona Deesis /Kristus, P. Mária, sv. Ján/, zo 17 .st., je maľovaná temperou na dreve /80×120/. Ikona s klejmou sv. Michal arch., zo 17. V chráme sa nachádza obraz Kalvária, tabuľový, zo 17. st., temp. na dreve /100×100/. Ikona Pantokrator, zo 17. st., tempera na dreve v maľovanom ráme. Ikonostas zdobí 7 ikon zo 17. Storočia, maľované temperou na drevo /80×30/. Súčasťou chrámu sú aj procesiové obrazy sv. Barbora a sv. Anna, z 18. st., maľované temperou na dreve /100×60/ vo vyrezávanom orámovaní. Pacifikál, z 19. st., drevený s obojstrannou maľbou Krista /22x2O/. Skvostom je drevená stolička, /ľud. práca/ z pol . 19. storočia ma vyrezávané operadlo v podobe trojlístka. Z bývalého ikonostasu sa zachovala ikona Mandylion, z pol . 17. st., ide o maľbu temperou na dreve /47×70/.
Z nedávnej histórie tejto cirkvi je nutné poukázať na rok 1950, keď 28. apríla bol administratívne zinscenovaný tzv. „Prešovský sobor“ na ktorom boli veriaci gréckokatolíci prehlásení za pravoslávnych a komunistický režim postavil Gréckokatolícku cirkev mimo zákon a zakázal jej činnosť. Biskup Peter Pavol Gojdič bol uväznený a odsúdený na doživotný žalár. Zomrel ako mučeník v Leopoldovskej väznici. Činnosť cirkvi bola obnovená v roku 1968, kňazi sa mohli vrátiť do svojich farností, ale jej útrapy sa tým neskončili.
28. februára 1997 pápež Ján Pavol II. zriadil Apoštolský exarchát pre gréckokatolíkov žijúcich na území, ktoré je zhodné s hranicou košického kraja. Tým toto územie vyčlenil z Prešovskej eparchie, čím vznikol nový cirkevnoprávny subjekt. Nová „diecéza“. Na čele s exarchom biskupom Mons. Milanom Chauturom CSsR.
ýznamným medzníkom pre gréckokatolíkov v našom meste bol 2. marec 1997, keď biskup Mons. Milan Chautur po prvý krát slúžil sv. liturgiu v novom chráme, ktorý nesie titul Chrám Premenenia Pána. Od toho dňa pulzuje náboženský život gréckokatolíkov tak ako v iných cirkvách. Denne sa slúži sv. liturgia a vysluhujú sviatosti. Aby sa zabezpečilo duchovné dobro veriacich byzantského obradu, biskup Mons.
Zvlášť veľkými písmenami sú zapísané do dejín gréckokatolíkov dni 4. november 2001 a 14. september 2003, kedy Sv. Otec Ján Pavol II. navštívil Slovensko.
Významné osobnosti Gréckokatolíckej cirkvi
Blahoslavený biskup Peter Pavol Gojdič
Keď bol biskup Pavol Gojdič v roku 1927 po svojej konsekrácii na súkromnej audiencii u pápeža Pia XI., odovzdal mu Svätý otec zlatý pektorálny kríž a povedal mu: „Tento kríž je symbolom všetkých ťažkých krížov, ktoré na teba, syn môj, zošle náš dobrotivý Pán počas tvojej apoštolskej činnosti.“ Budúcnosť ukázala, ako veľmi prorocké boli tieto slová!Peter Gojdič sa narodil 17. júla 1888 v Ruských Pekľanoch v okrese Prešov. Za kňaza bol vysvätený 27. augusta 1911. 20. júla 1922 vstúpil do rehole sv. Bazila Veľkého a pri obliečke dňa 27. januára 1923 prijal rehoľné meno Pavol. Slávnostné rehoľné sľuby zložil 28. novembra 1924. Za apoštolského administrátora prešovskej diecézy bol menovaný 14. septembra 1926, inštalovaný bol 29. februára 1927. Za biskupa harpašského bol ustanovený 7. marca 1927. Vysvätený bol v Ríme 25. marca 1927. Za apoštolského administrátora pre apoštolskú administratúru mukačevskej diecézy na Slovensku bol menovaný 13. apríla 1939, za biskupa prešovského bol intronizovaný 8. augusta 1940. 16. januára 1946 bol splnomocnený administráciou všetkých katolíkov východného obradu v ČSR.
Za jeho láskavý, pozorný a dobročinný vzťah k veriacemu ľudu dostalo sa mu uznania, keď ho nazývali mužom zlatého srdca a cez druhú svetovú vojnu i po nej otcom trpiacich. Pri likvidácií gréckokatolíckej cirkvi v ČSR bol 27. apríla 1950 uväznený a odsúdený na doživotný žalár. Po nevýslovnom utrpení zomrel v deň svojho narodenia, 17. júla 1960. V leopoldovskej väznici dotĺklo šľachetné srdce jedného z najväčších predstaviteľov nášho cirkevného života 20. storočia. Jeho meno je pre všetkých kresťanov na Slovensku, ale zvlášť pre jeho milovaných gréckokatolíkov, symbolom vernosti Kristovi a jeho Cirkvi proti útlaku a zvôli ateistického komunistického režimu.
Spoluväzeň historik František Ondruška opisuje jednotlivé udalosti z väznice, aká obdivuhodná bola láska biskupa k nepriateľom. Vždy prejavoval poslušnosť a veľkú úctu voči dozorcom väznice. Keď sa vo väznici hovorilo o slobode a o korune mučeníka, hovoril: „Neviem, či by bolo hodno zameniť krásnu korunu mučeníctva za dva - tri roky života na slobode. No ja to nechám na milého Pána Boha. Nech rozhodne On.“
A tento spoluväzeň o jeho smrti píše:„Bolo 8 minút po polnoci. Bola nedeľa 17. júla 1960. Biskup ThDr. Pavol Gojdič zomrel.“
Biskup Vasiľ Hopko
Biskup ThDr. Vasiľ Hopko nesporne patrí, popri blahoslavenom biskupovi Pavlovi Gojdičovi, OSBM, k veľkým osobnostiam Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Narodil sa 21.4.1904 v Hrabskom, neďaleko Bardejova. Jeho rodičia, Vasiľ a Anna, rod. Petrenková, boli jednoduchými roľníkmi. Pokrstený bol v rodisku 24.4.1904. Otec zastával aj funkciu zvonára a pri zvonení ho usmrtil blesk. Matka pre veľkú chudobu odišla za prácou do Ameriky. Ako sedemročného ho vzal k sebe matkin brat - gréckokatolícky kňaz Demeter Petrenko, ktorý pôsobil vo farnostiach Oľšavica a neskôr Blažov.
Základné vzdelanie získal v Bardejove a gymnázium absolvoval v Prešove. Po maturite v roku 1923 volaný Božím hlasom vstupuje do kňazského seminára, kde bol vynikajúcim študentom a vzorným bohoslovcom. Za kňaza bol vysvätený 3.2.1929 v Prešove biskupom Gojdičom. Už počas štúdia v seminári boli jasné jeho črty: “ Miloval svoju vieru, náboženstvo, svoj národ a obrad.“
Po kňazskej vysviacke bol poverený pôsobiť medzi gréckokatolíkmi v Prahe a pomôcť organizovať farnosť. Jeho pôsobenie bolo mnohoraké: venoval sa mládeži, robotníkom, študentom, nezamestnaným, sirotám. Založil Spolok gréckokatolíkov - študentov a Zväz gréckokatolíckej mládeže. Po 22 rokoch odlúčenia sa stretáva so svojou matkou, ktorá prišla z Ameriky. Prispieval aj do mnohých časopisov článkami týkajúcimi sa problematiky viery a národností. Zároveň študoval ďalej teológiu na Karlovej univerzite. Známe bolo Hopkovo úsilie o „zjednocovanie veriacich“ - jeho výpoveď:„Neprišiel som ani pre Rusov, ani pre Ukrajincov, ani pre Rusínov, ale pre gréckokatolíkov.“
Biskup Vasiľ Hopko
Vasiľ Hopko zastával funkciu pražského farára od 1.9.1936. Za záslužné pôsobenie dostal titul Monsignor. Biskup Gojdič ho potom menoval do Prešova za špirituála. Táto práca ho napĺňala a veľmi tešila. V roku 1937 bol menovaný za konzistoriálneho konzultora. Neskôr, v roku 1943, za profesora pastorálnej a morálnej teológie na Vysokej škole bohosloveckej v Prešove. V tom čase sa stal aj redaktorom časopisu Blahovistnik, do ktorého pravidelne prispieval duchovnými článkami. Napísal aj dielo Greko-katoličeskaja Cerkov.
Myšlienky: Biskup Hopko v seminári bol voči sebe mimoriadne prísny a náročný. Zvykol hovorievať: „Berte život vážne, lebo ho neslobodno brať na ľahkú váhu.“
Predvídanie politických zmien v republike, ako aj množstvo povinností, viedli biskupa Gojdiča k tomu, aby požiadal Svätú Stolicu v Ríme o pomocného biskupa. A práve ThDr. Vasiľ Hopko bol menovaný za pomocného biskupa prešovského a titulárneho biskupa midilského, a to bulou pápeža Pia XII. zo dňa 2. januára 1947. Biskupská konsekrácia sa udiala 11. mája 1947 v prešovskej katedrále. Hlavným svätiteľom bol biskup Pavol Gojdič, OSBM.
Biskup V. Hopko sa takto stáva pravou rukou biskupa Gojdiča, bol mu veľmi nápomocný. Často pri vizitáciách farností napomínal a povzbudzoval veriacich k plneniu svojich náboženských povinností a začal pripravovať veriacich aj na ťažké chvíle, ktoré nastali, keď komunisti v roku 1948 uchopili moc do svojich rúk. Útlak proti gréckokatolíkom vyvrcholil tzv. „Prešovským soborom“, ktorým bola Gréckokatolícka cirkev postavená mimo zákon a tak pre sídelného, ako aj pomocného biskupa sa začala krížová cesta mnohými väznicami.
Myšlienky: Po svojom menovaní oslovil pomocný biskup veriacich listom: „Všetci musíme byť preniknutí bratskou láskou!“, čo sám napĺňal svojím životom. Podriaďoval sa všetkým nariadeniam svojho predstaveného biskupa Pavla Gojdiča a na ich splnenie vynaložil všetky svoje sily a duchovné dary. Nasledoval ho dôstojne a hrdinsky.
Po „Sobore“ nasledovali počiatočné internácie v Prešove, Báči, Hlohovci a väzenie v Ruzyni. Tu prežil na samotke 122 dní, kde ťažko trpel. Jedinou jeho stravou bol kúsok chleba a pohár vody. Sám biskup píše: „Modlil som sa, aby som mal silu a zostal verný Katolíckej cirkvi.“
Dňa 24.10.1957 bol odsúdený Štátnym súdom v Bratislave na 15 rokov väzenia za protištátnu činnosť, zločiny velezrady a vyzvedačstva. Celkove 21x ho prevážali z väzenia do väzenia (Leopoldov, Ilava, Valdice, Ruzyňov, Mírov). Zlé väzenské zaobchádzanie mu spôsobilo trvalé zdravotné následky. Kvôli tomu ho v roku 1963 prepustili z väzenia a bol umiestnený do Domova dôchodcov v Oseku, avšak zostal pod policajným dozorom.
Myšlienky: Ani väzenie nezlomilo V. Hopka. Rehoľné sestričky v Oseku ho nazývali „náš zlatý človek“.
Po spoločensko-politických zmenách v súvislosti s „Pražskou jarou“ bola vládnym nariadením č. 70/1968 dňa 13. júna 1968 obnovená činnosť Gréckokatolíckej cirkvi v Československu. Biskup Vasiľ Hopko sa aktívne zúčastňoval obnovy cirkvi. Normalizovaný komunistický režim však nedovolil Hopkovi vykonávať administráciu Prešovskej eparchie. 2. apríla 1969 bol menovaný za svätiaceho biskupa. Aj toto poslanie vykonával zodpovedne, napriek veku a narušenému zdraviu. Posilňoval veriacich, konsekroval kňazov ako dobrý pastier, zachovávajúc jemu zverenú úlohu. Zomrel 23. júla 1976 v Prešove. Pochovaný bol 28. júla a jeho ostatky boli uložené v krypte prešovskej katedrály.
Myšlienky: Biskup Hopko všade zanechával dojem jednoduchého, skromného, srdečného a zbožného človeka.
Vzorná príprava na smrť: Týždeň pred smrťou sa každý deň spovedal a aj posledný deň života slúžil sv.
Sviatok Premenenia Pána
Sviatok Premenenia Pána (celý názov Sväté Premenenie nášho Pána Boha a Spasiteľa Ježiša Krista), ktorý slávime 6. augusta, je jedným z dvanástich veľkých sviatkov byzantského kalendára a pripomína nám premenenie Ježiša Krista na hore Tábor. Ježiš vyviedol na vrch do samoty Petra, Jakuba i Jána a tam sa pred nimi premenil. Ježišova tvár žiariaca „sťa slnko“ poukazuje na bázeň pred Bohom. Ľudské oči nie sú uschopnené na priame hľadenie do slnka. Podobne musia „sklopiť zrak“ pred premeneným Ježišom aj apoštoli. Odev biely „ako svetlo“ hovorí nielen o čistote, ale aj o Božej blízkosti. Podľa starozákonného myslenia sa k Bohu nemohlo priblížiť nič nečisté, teda spravidla ani každý človek. Ježiš je týmito obrazmi predstavený ako ten, komu sa má preukazovať božská úcta, a ktorý sa nachádza v Božej blízkosti. Oproti starozákonným opisom však badáme aj dva rozdiely. Svedkovia tohto zjavenie nehľadia na kohosi „ako Syna človeka“ (Dan 7, 13). Vedia, že pred nimi stojí ten istý Ježiš, ktorého poznajú. Toto „premenenie“ u apoštolov ďalej nevzbudzuje hrôzu (porov.
Keďže Premenenie Pána je v Novom zákone opísané až trikrát (Mt 17, 1-13; Mk 9, 2-8; Lk 8, 28-36), môžeme usudzovať, že v prvotnej Cirkvi bolo považované za veľmi dôležitú skutočnosť. Začiatok slávenia tohto sviatku siaha do 4. storočia, kedy svätá Helena dala vybudovať na hore Tábor chrám zasvätený sviatku Premenenia Pána. V 6. Zo začiatku sa sviatok slávil vo februári, kedy už zvyčajne na tento čas pripadol pôst. Aby sa zachoval slávnostný charakter sviatku, preložil sa na 6. august, teda na 40. Bohoslužobné texty sviatku spájajú Premenenie Pána s jeho utrpením, v nadväznosti na evanjeliové rozprávanie: v obidvoch úryvkoch ide o výstup, či už na vrch pri premenení, alebo na kríž pri umučení. Padnutie učeníkov na tvár pred premeneným Kristom (porov. Mt 17, 6) je aj liturgickým postojom Cirkvi pred ukrižovaným Kristom.
Tropár sviatku približuje tri momenty zo Svätého písma: zjavenie Boha Mojžišovi v ohnivom kre; Premenenie Pána a Kristovo Vzkriesenie. Sviatok Premenenia Pána ako jeden z veľkých sviatkov má jeden deň predprazdenstva a sedem dní poprazdenstva. Stichiry a kánony sviatku zostavili sv.
Udalosť Premenenia Pána jasne ukázala, ako sú v Ježišovi Kristovi nerozlučne spojené dve prirodzenosti - božská a ľudská. Počas premenenia sa Kristova božská prirodzenosť nezmenila, ale zjavila sa iba v Jeho ľudskej prirodzenosti. Podľa Jána Zlatoústeho sa to stalo, „aby nám ukázal budúcu premenu našej povahy a Jeho budúcnosť prichádzajúcu na oblakoch v sláve s anjelmi“. Zároveň je aj Božím zjavením, ako píše apoštol Pavol. “Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú. Premenenie Pána sa objavuje aj ako zjavenie sa troch osôb Najsvätejšej Trojice: Otca, svedčiaceho hlasom, Syna a Svätého Ducha, zjavujúceho sa v podobe jasného oblaku.
Symbolická je aj prítomnosť dvoch starozákonných prorokov Mojžiša a Eliáša. Slovami Jána Zlatoústeho sa objavil „jeden, ktorý zomrel, a druhý, ktorý ešte nezažil smrť“, aby ukázal, že „Kristus má moc nad životom a smrťou, vládne nad nebom a zemou“. Potom, čo sa Pán premenil pred apoštolmi, akoby im otvoril závoj budúcnosti a zjavil sa ako Boží Syn, pán života a smrti. Slávenie tohto sviatku siaha do 4. stor. V tej dobe svätá Helena, matka cisára Konštantína Veľkého, dala postaviť chrám na hore Tábor na počesť Premenenia Pána. Tento sviatok sa vo Východnej cirkvi slávnostne oslavuje od 6. stor. pod názvom „Pánovho premenenia“. V západnej Sýrii sa v 8. stor.
Pôvodne sa sviatok Premenenia slávil vo februári. Avšak, keďže tento radostný sviatok väčšinou pripadol v pôstnom období, čo nezodpovedalo duchu pôstu a pokánia, bol preložený na 6. augusta. Prečo práve na tento deň? Historik Eusébius a Sv. Ján Damascenský sú toho názoru, že Premenenia Pána sa konalo 40 dní pred smrťou Kristovou. Tak Svätá Cirkev držiac sa tejto mienky, preložila sviatok Premenenia Pána z februára na 6. augusta, pretože o 40 dní neskôr - 14.
Sviatok Premenenia je jedným z dvanástich hlavných sviatkov našej cirkvi. Má jeden deň predprazdenstva a sedem dní poprazdenstva. Stichiry a kánony sviatku zostavili sv. Tento sviatok sa slávi v čase, keď dozrievajú plody zeme. Od dávnych čias sa vo Východnej cirkvi v tento deň požehnávajú prvotiny úrody zeme, ako poďakovanie Bohu. Tento zvyk prevzala kresťanská tradícia zo Starého zákona, ktorý predpisoval priniesť prvotiny plodov do Chrámu (porov. Ex 23, 19). Zvyk požehnávať v zhromaždení prvotiny predpisujú apoštolské pravidlá z konca 3.
Ikona Premenenia Pána zo Sinaja
Kaplnka Premenenia Pána na Oltár-Kameni
Autorom myšlienky výstavby kaplnky na Oltár -Kameni bol nebohý Ing. Andrej Mačišák. Symbolický výkop základov a ich posviacka sa vykonali počas sv. liturgie na ním organizovanom stretnutí rodákov na Lysej hore už v r. Kaplnku ale naprojektoval až o 30 rokov neskôr Ján Maľcovský, občan Drienice, č.d. 73, autor kríža na Lysej hore. Urbárska spoločnosť poskytla drevnú hmotu. Dňa 17.5.2001 sa na miestnom cintoríne začalo s jej stavbou. Následne sa kaplnka demontovala a v takomto stave previezla na Oltár-Kameň.
Vysvätená bola počas odpustovej slávnosti dňa 12. 8. 2001. Kaplnka je zasvätená Premeneniu Pána. Z poverenia gréckokatolíckeho biskupského úradu posviacku vykonal okresný dekan, správca farnosti Sabinov o. ThLic. Peter Šturák, ktorý za prítomnosti ôsmich kňazov a piatich bohoslovcov celebroval sv. liturgiu. Pod vykonané dielo sa podpísali najmä o. Juraj Zimovčák, správca farnosti Drienica, členovia cirkevnej rady Vincent Sedlák, Fedor Durkot, Alexander Maľcovský, Mikuláš Čarnický, ale predovšetkým sám autor a realizátor projektu Ján Maľcovský.
Bez sponzorov by sa dielo nepodarilo zrealizovať. Najviac prispeli: Ing. Štefan Gabányi, Košice - strešná krytina; Urbárska spoločnosť Drienica - drevná hmota, preprava; Obecný úrad Drienica - preprava; Besna, s.r.o. - zemné práce, stravovanie; rodina Ing. Jozefa Sedláka z Prešova, rodiny Pavla Sedláka a Vladislava Sedláka zo Sabinova - pútače, technické zabezpečenie, elektronická aparatúra; Vincent Šoltýs, stolár z Jakubovian; Jozef Durčanin, UPA, pohostinstvo Drienica; Imrich Škovrán - preprava plechu, a ďalší sponzori, ktorí nechceli byť menovaní.
V auguste 2002 bolo dané vnútorné obloženie kaplnky. Drevo daroval Dušan Migaš. Práce vykonali Ján Maľcovský, Andrej Janíčko, Eduard Novák, František Šoltýs a ďalší. V letných mesiacoch 2013 bola vykonaná údržba dreva a úprava okolia.
Chrám Premenenia Pána v Spišskej Novej Vsi
Chrám patrí k najmladším sakrálnym stavbám v Spišskej Novej Vsi. Architektonicky je postavený tak, aby symbolicky zvýraznil niektoré tradičné byzantské prvky, hoci navonok pôsobí moderne. Typické pre byzantské chrámy je predelenie chrámovej lode a svätyne obrazovou stenou, tzv. ikonostasom. Spišskonovoveský ikonostas tvoria ikony Ježiša Krista, Presvätej Bohorodičky, patróna východnej cirkvi Sv.
Je to tiež jediný chrám na Slovensku, ktorého sakrálnu výzdobu tvorí aj novodobá impozantná mozaika podľa školy otca Marka Rupnika z Centro Aletti v Ríme, ktorého diela možno obdivovať v Lurdoch, Fatime či Vatikáne.
V Monastieri svätej Kataríny na Sinaji, v apside chrámu a v kaplnke nezhárajúceho kra, sa nachádza nádherná mozaika zo 6. storočia s vyobrazením Premenenia Pána. Na mieste, kde tradícia umiestňuje veľké zjavenie Boha Mojžišovi v ohni a svetle, viera mníchov a kresťanských pútnikov umiestnila ikonu ďalšieho veľkého zjavenia vteleného Boha vo svetle a ohni Ducha.
Ikona Premeny
tags: #greckokatolicka #cirkev #farnost #premenenia #pana