Gréckokatolícka cirkev a matriky: História a význam

Tradície veriacich východného obradu v našich obciach sú dávne, siahajúce až k počiatkom ich existencie. Mnohí cirkevní historici zastávajú názor, že obrady východnej liturgie z christianizačného obdobia misie Sv. Cyrila a Metoda prežívajú aj po nástupe latinizácie, najmä na východnom Slovensku.

Od 14. storočia bola táto tradícia posilňovaná Rusínmi, ktorí prichádzali na východné Slovensko v rámci doosídľovacích procesov, nazývaných kolonizácie. Jedným z druhov bola kolonizácia na valašskom práve, počas ktorej sa v 14. (až 17.) storočí usadzovali na dovtedy nevyužívanej pôde usadlíci nielen z prehustených domácich oblastí, ale aj z okolitých - rumunských, poľských, rusínsko - ukrajinských a i. oblastí.

Jedna z takýchto osád, ktorú podľa názvu mohlo obývať rusínske obyvateľstvo, bola dedina v oblasti dnešných Lekároviec, ktorá sa nazýva v listine z r. 1400 Orozfalu, v roku 1403 Orozfalwa, ale neskôr zanikla. Jej predpokladané rusínske obyvateľstvo a časť rusínskeho obyvateľstva, ktoré tu bývalo v polovici 18. storočia boli iste veriaci východného obradu.

Po vytvorení Mukačevskej administratúry spadali Lekárovskí gréckokatolíci pod jej jurisdikciu, do Užského archidiakonátu, dekanstva Bežovce. Do Bežovského dekanátu patrilo pred 1. svetovou vojnou 9 farností, medzi nimi aj Lekárovská. V čase maďarskej okupácie patrilo dekanátu 8 farností. Okrem Lekároviec to boli samotné Bežovce, ďalej V. Nemecké, Jovra, Maťovce, Minaj, Čičarovce a Pavlovo na Ukrajine.

Pravdepodobne už v roku 1727 bola v Lekárovciach vytvorená gréckokatolícka farnosť s filiálkami Bajany a Pinkovce. Od roku 1997 je správcom farnosti o. V rokoch zákazu gr.kat. cirkvi v Československu 1950 - 1968 sa východná liturgia v obci udržiavala v rámci pravoslávnej cirkvi. Po obnovení gr.kat. cirkvi v roku 1968 pravoslávny kňaz M. Stanko farnosť odovzdal M. Bežovskému.

V rôznych kútoch Slovenska žije množstvo osôb, ktorých korene siahajú do severovýchodnej oblasti našej vlasti. Vo vrcholnom stredoveku sa v oblasti Haliče a dnešnej Zakarpatskej Ukrajiny sformovalo rusínske etnikum, pre ktoré bolo charakteristickým hospodárske využitie oblastí s ťažkými klimatickými podmienkami. Oblasť dnešného severozápadného Slovenska bola osídľovaná Rusínmi od 14. do konca 16. storočia. Ľudí z hôr (Rusínov) charakterizovalo pravoslávie.

Keďže od roku 1054 bola západná Rímskokatolícka cirkev a východná Pravoslávna cirkev rozdelené schizmou, na Rusínov sa dívala uhorská cirkevná a štátna moc ako na schizmatikov. Uhorské katolícke i svetské inštitúcie sa dlho snažili dosiahnuť zjednotenie miestnych pravoslávnych podriadených Mukačevskej pravoslávnej eparchii s Rímom. Túto úniu sa podarilo zadefinovať v roku 1646 v Užhorode (Užhorodská únia), avšak trvalo ďalšie polstoročie, kým ju uznala väčšina pravoslávnych duchovných.

V roku 1646, na sviatok sv. Juraja, prednieslo 63 pravoslávnych kňazov v Užhorode nicejsko - konštantínopolské vyznanie viery, a zároveň uznali autoritu vtedajšieho rímskeho pápeža, Inocenta X. Výmenou za to im jágerský biskup, Juraj Jakušič, povolil vysluhovanie bohoslužieb podľa východného obradu. Týmto spôsobom vznikla v Užhorode pred 378 rokmi Gréckokatolícka cirkev. Prvými kňazmi Gréckokatolíckej cirkvi boli kňazi Šarišskej, Zemplínskej a Užskej stolice, ktorí sa zúčastnili vyhlásenia Užhorodskej únie a prisahali vernosť rímskemu pápežovi. Na čele ich cirkvi stál biskup, ktorý bol sufragánom jágerského biskupa. K zrovnoprávneniu gréckokatolíckeho a rímskokatolíckeho kléru došlo oficiálne až za vlády Leopolda I.

V skutočnosti však jágerskí latinskí biskupi opakovane zasahovali do vnútorných záležitostí gréckokatolíkov, a postupne sa snažili o latinizáciu ich obradov a zvykov. Vrcholom týchto snáh bolo prijatie Zamoščskej synody v roku 1726. Išlo o synodu, ktorá sa konala v poľskom meste Zamość, v zmysle ktorej postupne dochádzalo k odstraňovaniu rozdielov medzi latinským a gréckym obradom. To malo za následok odstraňovanie ikonostasov, zavádzanie bočných oltárov, spovedníc a lavíc do gréckokatolíckych chrámov, ako aj vsúvanie prvkov latinského obradu do gréckokatolíckej bohoslužby.

Závery synody museli postupne odsúhlasiť všetci kňazi z celej eparchie. Títo kňazi boli pozvaní na dekanátne stretnutia, pričom zápisnice z týchto stretnutí nám poskytujú dobrý obraz o stave a rozmiestnení gréckokatolíckych farností na východe Slovenska v prvej polovici 18. storočia. Ďalšie podrobnejšie záznamy o gréckokatolíkoch žijúcich na východnom Slovensku máme z vizitácie jágerského biskupa Františka Barkóczyho, ktorý navštívil postupne Zemplínsku, Užskú a Šarišskú stolicu v roku 1749.

Svoje postavenie si Gréckokatolícka cirkev upevnila po zriadení Mukačevského biskupstva v roku 1771. Mukačevská eparchia nadobudla postupne taký územný rozsah, že jej eparcha bol nútený rozdeliť jej územie na tri vikariáty, a síce marmarošský, satmársky a košický. Magistrát mesta Košice však na prelome 18. a 19. stor. nebol ochotný prijať gréckokatolíckeho vikára, a tak sa sídlom vikariátu napokon stal Prešov. Katedrála sv. Jána Krstiteľa v Prešove je dodnes centrom Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku.

Gréckokatolícka cirkev tu následne nerušene sídlila aj počas nepokojov prvej a druhej svetovej vojny, až do roku 1950, kedy bola počas tzv. Prešovského soboru pod taktovkou komunistickej strany zlikvidovaná, pričom jej duchovní i veriaci mali byť nútene podrobení Pravoslávnej cirkvi. K jej obnove došlo až po roku 1968 v súvislosti s udalosťami tzv. Pražskej jari.

Gréckokatolícke duchovenstvo viedlo na farských úradoch všetku nevyhnutnú cirkevnú administratívu. Jej súčasťou bolo aj vedenie matričných kníh. Najstaršie známe gréckokatolícke matriky sú doložené z farských úradov v Miklušovciach, okr. Prešov a Sukova, okr. Medzilaborce. Obe matriky začínali v roku 1718, pričom matrika v Miklušovciach sa naposledy spomína v roku 1890, zatiaľ čo existenciu sukovskej matriky dokladá ešte schematizmus z r. 1948.

Najstaršou zachovanou gréckokatolíckou matrikou je kniha pokrstených Gréckokatolíckeho farského úradu v Osadnom v okrese Humenné. Matrika pokrstených Gr. kat. farského úradu v Osadnom začína v roku 1735.

Špecifikom gréckokatolíckych matrík bolo, že mnohí kňazi viedli výlučne matriku pokrstených. Najstaršie zväzky gréckokatolíckych matrík bývali spravidla písané v cirkevnoslovanskom jazyku v cyrilike. Na prelome 18. a 19. stor. dochádza k plynulému presunu k latinčine, ktorú neskôr v 40. rokoch 19. stor. vystriedala maďarčina. V porevolučných 50. rokoch však v dôsledku Bachovho absolutizmu zaznamenávalo mnoho kňazov matriku azbukou v ruštine.

Rakúsko - uhorské vyrovnanie v r. 1867 spôsobilo opätovný návrat maďarčiny do jednotlivých zápisov. Maďarčinu do konca 19. stor. vystriedala na niektorých miestach ešte raz latinčina, následne sa kňazi povinne vrátili k používaniu maďarského jazyka.

Mapa Gréckokatolíckych eparchií na Slovensku

Zaujímavý je aj osud samotných matričných kníh. Z celkového počtu 200 gréckokatolíckych farských úradov v územnej pôsobnosti Štátneho archívu v Prešove sa kompletná matričná kniha zachovala iba v prípade 77 farností, čo predstavuje 38,5 % farských matrík. Významná väčšina stratených matričných kníh bola zničená počas bojov v 1. a 2. svetovej vojne.

Množstvo gréckokatolíckych fár totiž sídlilo v priestore Duklianskeho priesmyku, kde sa počas oboch svetových vojen odohrávali kruté boje, ktoré vyústili v zničenie veľkého množstva dedín spolu s drevenými chrámami a farami. Časť chýbajúcich matričných kníh mohla prežiť zrušenie Gréckokatolíckej cirkvi v roku 1950, a pravdepodobne mohla byť ukrytá veriacimi v jednotlivých obciach.

Neraz sa stane, že sa vzácna úradná kniha nájde na zaprášenej povale, na mieste, na ktorom by ju nik nehľadal. Akousi nádejou pre šarišské gréckokatolícke farnosti (najmä) z oblasti Duklianskeho priesmyku sa javia matričné druhopisy, ktoré sa povinne začali viesť na území Šarišskej stolice v roku 1827.

Existuje pritom šanca, že staršie druhopisy sa môžu nachádzať vo fonde Šarišská župa, písomnosti 1824 - 1849 a Šarišská župa, 1850 - 1859. Prvý z menovaných fondov sa aktuálne odborne spracúva, pričom doteraz boli vo fonde identifikované napr. druhopisy cirkevných matrík z Toplianskeho okresu za r. 1827 a druhopisy z Makovického okresu za rok 1829.

Spomenuté okolnosti komplikujú prácu počas genealogického výskumu, pretože matriky niektorých farností sú zachované len od polovice 19. storočia. Bádanie v gréckokatolíckych matrikách je špecifické a treba mať na zreteli, že nie vždy je možné kvôli zmieneným okolnostiam rekonštruovať rodové línie do dávnej minulosti.

Matrika je vo farnosti vedená od roku 1796.

V cirkevných schematizmoch z rôznych období sa k niektorým rokom zachovali aj údaje o početnosti gr.kat. veriacich v Lekárovciach. V roku 1825 schematizmus uvádza v Lekárovciach 713 gréckokatolíkov, v celej farnosti 983. V roku 1877 v Lekárovciach žilo 747 gr.kat. veriacich. V roku 1901 uvádza schematizmus počet gr.kat. na pravom brehu 321 a na ľavom 409. V roku 1904 na pravej strane obce 329, na ľavej 400, spolu 729 veriacich. Takmer rovnaký stav zaznamenáva aj schematizmus z roku 1913. V roku 1942 žilo podľa vtedajších údajov v Lekárovciach 843, v Bajanoch 156, v Pinkovciach 122, vo farnosti spolu 1119 gréckokatolíkov. V roku 1948 v Lekárovciach 811, v celej farnosti 1177 gr.kat. veriacich, z toho v Bajanoch 142, v Pinkovciach 224. V roku 1978 žilo v Lekárovciach 980, v Bajanoch 300 a v Pinkovciach 70 gréckokatolíkov (Schématizmy z príslušných rokov).

Podľa sčítania ľudí z r. 1993 sa ku gr.kat. Gréckokatolícky Kostola Narodenia Panny Márie stojí v pravej časti obce. S výstavbou začali pravdepodobne po zriadení farnosti koncom 18. storočia. (Podľa Súpisu pamiatok z roku 1968 postavený okolo roku 1800.) Stavali ho podľa projektov vypracovaných v stavebnej kancelárii tereziánskych čias (1740 - 1780), podľa akých bolo na východnom Slovensku postavených viacero gr.kat. kostolov. V roku 2014 bola kompletná rekonštrukcia vnútornej časti chrámu: nová maľba, prerobená celá zakrestia a elektroinštalácia. Rodina Mareka Bežovského v roku 2017, sponzorovala nové led osvetlenie do celého chrámu. 30. októbra 2021 bol zhotovený nový hlavný kríž na farskej strane cintorína. Hlavným sponzorom je obec Lekárovce. Posviacku vykonal protosynkel Košickej eparchie Jaroslav Lajčiak. Počas liturgie boli požehnané a posvätené liturgické predmety: kalichová súprava, kadidlo a iné liturgické predmety.

Počet veriacich podľa sčítania v roku 2021: Lekárovce 870 obyvateľov, Gr.kat. veriacich 350. Bajany: 463 obyvateľov, Gr.kat. veriacich 102. Pinkovce: 180 obyvateľov, Gr.kat. veriacich 45. Spolu za gr.kat. Lekárovskí veriaci vr. 1935 postavili aj gr.kat. faru, ktorú v posledných rokoch výrazne zmodernizovali, upravili aj okolie a v r. 1998 upravili aj priľahlú budovu na miesto stretávania s mládežou. V rokoch 2010 - 2018 prebiehala kompletná rekonštrukcia fary.

Pre lepšiu ilustráciu zmien v počte veriacich uvádzame tabuľku s údajmi z rôznych období:

Gréckokatolícka cirkev, farnosť sv. Cyrila a Metoda v Sečovciach je významnou súčasťou náboženského života v meste a okolí. Farnosť bola pravdepodobne založená v roku 1753. Základný kameň terajšieho chrámu bol posvätený roku 1969 a novostavba posvätená roku 1975. Ikonostas bol postavený v chráme v roku 1999.

Z hľadiska náboženskej príslušnosti prešli obyvatelia Techne podobným vývojom ako obyvatelia iných zemplínskych dedín. Približne okolo rokov 1600 až 1700 aj obyvatelia Techne boli evanjelikmi. Až neskôr za protireformácie sa opäť stali rímskokatolíkmi. V roku 1828 žilo v Techni 384 rímskokatolíkov a gréckokatolíkov, 42 evanjelikov a 7 ľudí židovského náboženstva.

Treba pripomenúť, že v stredoveku nejestvoval v Techni kostol. Tunajší obyvatelia chodievali na bohoslužby do farského kostola v susedných Parchovanoch. Až v polovici 18. storočia postavili kostol pre miestnych gréckokatolíkov. Postavil ho patrón cirkvi zemepán Gejza Andrássy z Parchovian.

V polovici 18. storočia žilo v dedine 31 poddanských rodín či domácností, ktorých hlavami boli muži. Žili tu aj židovské rodiny. Okolo roku 1785 žila aj rodina gréckokatolíckeho farára Jána Örmezeyho. Podľa záznamov organizovaný náboženský život v obci je známy už od polovice 18. storočia.

Aj v 19. storočí postihovali obyvateľov Dvorianok početné epidémie, napr. týfu, kiahní a i., ale s epidémiou cholery sa po prvý raz stretli až v roku 1831. Dochované matriky gréckokatolíckej a rímskokatolíckej cirkvi, ktoré sú uložené v Štátnom oblastnom archíve v Košiciach, sú svedectvom o priebehu tejto epidémie v obci.

Gréckokatolícka matrika zomrelých z roku 1831 uvádza 67 gréckokatolíkov, 20 rímskokatolíkov, 7 evanjelikov a 1 kalvína z Dvorianok a 1 z majera Kinčeš, ktorí zomreli na choleru. Takže dokopy zomrelo na epidémiu cholery 118 obyvateľov obce Dvorianky za obdobie od 3. augusta do 6. septembra 1831.

Do 19. storočia vstúpili Dvorianky ako obec katolícka, keďže veriaci gréckokatolíckej a rímskokatolíckej cirkvi predstavovali viac ako 96 % všetkého obyvateľstva. Najsilnejšou cirkvou bola aj naďalej gréckokatolícka cirkev. Dvorianky už od predchádzajúceho storočia boli sídlom farnosti s filiálkami Parchovany, Kinčeš a Božčice. Gréckokatolícka farnosť v Dvoriankach patrila do Sečovského dekanátu a mukačevského gréckokatolíckeho biskupstva.

Podľa katalógu farností mukačevského biskupského úradu z roku 1806 žilo v Dvoriankach 364 gréckokatolíkov. V obci bolo 57 čisto gréckokatolíckych rodín, sedem rodín čisto rímskokatolíckych, dve evanjelické augsburského a jedna reformovaného vyznania. Matriky gréckokatolíckej cirkvi sú vedené od roku 1805 a sú uložené v Štátnom oblastnom archíve v Košiciach. Boli vedené v latinskom a maďarskom jazyku.

Po stáročia ako filiálka patrili Dvorianky do parchovianskej rímskokatolíckej farnosti, ktorá sa v rámci sečovského dekanátu roku 1804 začlenila do novokonštituovaného košického biskupstva. Až do roku 1800 navštevovali farský kostol zasvätený sv. Andrejovi, ktorý 25. novembra toho istého roku zhorel. Obnovený bol až v roku 1819 a zasvätili ho sv. Štefanovi kráľovi.

Dejiny dvorianskej ľudovej školy bezprostredne súvisia s dejinami gréckokatolíckej cirkvi. Od samého začiatku bola škola cirkevnou - gréckokatolíckou. Školu spravovala cirkevná obec na čele s predsedom školskej stolice, ktorým bol miestny farár.

Gréckokatolícka ľudová škola v Dvoriankach bola v rokoch 1918 - 1938 nezastupiteľnou vzdelávacou a kultúrnou inštitúciou. V československom štáte dostalo vyučovanie nový obsah, diametrálne odlišný od maďarizačného školského systému pred rokom 1918. Až do roku 1933 škola bola jednotriedna a postačovala jej jediná školská učebňa. Po zriadení druhej triedy sa začala prenajímať miestnosť domu Pavla Čigaša. V rokoch 1910 - 1932 fukciu správcu - učiteľa a kantora zastával Ján Kopas. Po jeho odchode miestna cirkevná stolica prijala 27.10.1932 Emila Duránika. Zapísal sa do dejín obce ako výborný pedagóg, cirkevný činiteľ, vynikajúci režisér, veliteľ hasičského zboru, prvý kronikár obce, vedúci miestneho osvetového zboru atď. na škole pôsobili ešte Michal Hnidiak, Mária Rivalová a Anna Konečná.

Z náboženského hľadiska sa základná štruktúra obyvateľstva, v porovnaní s obdobím pred rokom 1918, nezmenila. Viac ako polovicu tvorili gréckokatolíci, tretina bola rímskokatolícka a jedna rodina bola židovská.

Nesporne najvýznamnejšou udalosťou v živote gréckokatolíckej cirkvi a gréckokatolíckej farnosti v Dvoriankach a jej veriacich bola asanácia starého a výstavba nového kostola - cerkvi. Iniciátorom a hlavným organizátorom tohto veľkolepého projektu bol správca gréckokatolíckej ľudovej školy v Dvoriankach, učiteľ a aj kantor Emil Duránik spolu s cirkevnými kurátormi. Nabádal veriacich buď k oprave (rozšíreniu) starého kostola, alebo k postaveniu nového. A preto na zhromaždení cirkevníkov 1. januára 1936 zvíťazila druhá možnosť a tak za veľkej ochoty veriacich už nič nebránilo výstavbe nového kostola.

Pri preskúmaní kostola odborným znalcom dňa 26. februára 1936 bolo zistené, že budova starej cerkvi bola podľa odhadu najmenej 300 ročná. Autorom projektu bol Ing. Emil Egressy z Gréckokatolíckeho biskupského úradu v Užhorode, kam tieto farnosti sečovského dekanátu prislúchali po vzniku Československej republiky.

Už 5. marca 1936 okresný náčelník Okresného úradu v Trebišove dal príkaz na okamžité uzavretie kostola a jeho zapečatenie dovtedy, kým nebude zbúraný, aby neohrozil ľudské životy. Dňa 19. júna 1936 okresný náčelník vydal povolenie na stavbu kostola na pozemku obce Dvorianky podľa predložených a okresným úradom schválených plánov. Stavať sa začalo na mieste starého kostola. Posviacka základného kameňa sa uskutočnila 29. augusta 1936, ktorú previedol dekan Emil Hegeduš zo Sačurova za asistencie mnohých kňazov z okolia. Výstavba bola zverená staviteľovi Hugovi Grünwaldovi z Michalian a Petrovi Benkovi z Trebišova. Ale keďže stavbu neprevádzali podľa projektu a rozpočtu a základy neboli pevné, veriaci sa obrátili na Okresný úrad v Trebišove s požiadavkou na zmenu staviteľa. Eparchiálna komisia zmluvu s nimi zrušila a stavbu prevzal Ján Leško z Kráľovského Chlmca. Základy museli rozobrať a začať od začiatku. Po stránke stavebno-architektonickej odviedol kus poctivej práce. Okrem betónu a železobetónu bol použitý kvalitný kameň z lomu v Kaluži.

tags: #greckokatolicka #cirkev #matricne