Katolícka cirkev je rozdelená na viacero obradov, pričom dva najväčšie sú rímskokatolíci a gréckokatolíci. Hoci gréckokatolíci a rímskokatolíci patria do tej istej univerzálnej Katolíckej cirkvi, ich liturgické a kultúrne tradície sú rôzne. Tieto rozdiely však obohacujú celok a ponúkajú veriacim rôzne spôsoby, ako prežívať svoju vieru.
Gréckokatolícka cirkev, alebo presne povedané Katolícka cirkev byzantsko-slovanského obradu, je v plnom spoločenstve Katolíckej cirkvi. Gréckokatolíci a pravoslávni sú pôvodne jedným spoločenstvom byzantského obradu, avšak rozdeleným schizmou. Teraz sa pozrieme na niektoré odlišnosti byzantskej cirkvi v porovnaní s latinskou a objasníme ich príčiny.
Liturgické a Obradové Rozdiely
Jedným z najvýraznejších rozdielov medzi gréckokatolíkmi a rímskokatolíkmi je liturgia. Rímskokatolícka cirkev používa latinský obrad, ktorý je známy svojou jednoduchosťou a úspornosťou. V rímskokatolíckej cirkvi sa tradične používa latinčina, hoci v súčasnosti sú bežné aj miestne jazyky. Naopak, byzantský obrad vôbec nepozná sochy, len dvojrozmerné zobrazovanie. Príčinou je jednak silný vplyv Starej zmluvy, ale najmä snaha vystihnúť nie pozemskú realitu ale nebeskú, večnú (eschaton).
Ďalší rozdiel spočíva v jazyku liturgie. Východ má vo všeobecnosti komplexnejší pohľad na človeka - je telo, duša a duch. Výrazné je to práve pri tele, ktoré najmä na Západe bolo niekedy považované za čosi nižšie, za príťaž, ktorú treba obmedziť. Východ sa naopak snaží zapojiť celého človeka do duchovného života, do modlitby. Tak ako sa telo zúčastňuje na modlitbe duše, tak sa duša modlí v tele a prostredníctvom tela, ktoré je chrámom Ducha. Preto toľko poklôn a prežehnávania, preto prísnejšie pôsty.
Obe cirkvi majú rovnaký počet sviatostí, ale ich slávenie môže byť odlišné. Napríklad gréckokatolíci spájajú sviatosť krstu, birmovania a Eucharistie do jedného obradu, ktorý sa zvyčajne koná počas detského krstu.
Typickým prvkom byzantského chrámu je ikonostas, stena s ikonami (svätými obrazmi), ktorá oddeľuje svätyňu od lode chrámu. Ikony sú Božím slovom “zapísaným” farbami na dreve, tradícia vytvorila určitý symbolický “ikonografický jazyk”. Cieľom ikony je kontemplácia Boha skrze predkladané tajomstvo. Ikona totiž sprítomňuje sviatok alebo osobu, ktorá je na nej zobrazená, a tak keď sa klaniame pred ikonou (alebo ju bozkávame), neklaniame sa drevu, ale osobe, ktorá je na ňom zobrazená.
Ikonostas v gréckokatolíckom chráme.
V bohoslužbe sa podstatne viac vplýva na zmysly: na zrak ikonami a bohatou výzdobou chrámu; na sluch spevom; na čuch vôňou kadidla a voňavých sviec, ktoré horia v chráme; na hmat dotykom a bozkávaním ikon, evanjeliára a relikvií; na chuť eucharistiou, ktorá sa podáva v zásade pod obidvoma spôsobmi, alebo rozdávaním požehnaného chleba (antidoru) či ovocia a pod. na konci bohoslužieb (ide o pozostatok prvokresťanských hodov lásky - agapé). Cieľom tohto všetkého je zážitok z Boha, skúsenosť stretnutia s ním, ktorá je menej racionálna, menej postavená na slovách a presviedčaní ako na Západe, je to záležitosť srdca.
Duchovnosť a Spiritualita
Spiritualita alebo duchovnosť veľmi úzko súvisí s obradom. Je to spôsob, forma duchovného života; spôsob chápania, vnímania a prežívania duchovných skutočností. Tiež by sme mohli povedať, že duchovnosť je život človeka s Bohom a v Bohu. Duchovný život východných kresťanov je silno spätý s modlitbou cirkvi - s časoslovom (breviárom - liturgiou hodín), súkromné pobožnosti nemajú také silné postavenie ako v západnom obrade. Príčinou tohto faktu môže byť veľký význam a vplyv mníšstva.
Vrcholom duchovného života je božská liturgia (sv. omša), ktorá pozná tri rôzne formy - liturgia sv. Jána Zlatoústeho (najčastejšie používaná), sv. Bazila Veľkého (slávi sa len 10 ráz v roku) a liturgia vopredposvätených darov (slúži sa vo Veľkom pôste, nie je pri nej premenenie eucharistie). Dlhé bohoslužby sú menej postavené na porozumení, poskytujú viac slobody pre osobné prežívanie. Ich cieľom je najmä byť s Bohom, zakúšať nebo a stotožniť sa so sláveným tajomstvom. Charakteristické je opakovanie niektorých modlitieb, aj mnohonásobné, aby sme mohli hlbšie prežiť a uvedomiť si niektoré pravdy. Prvok opakovania je však typický aj pre osobnú modlitbu, najznámejšia je tzv. Ježišova (Isusova) modlitba.
Cieľom kresťanského života je zbožštenie (theosis) - úplná premena človeka, jeho účasť na Božej prirodzenosti, podiel na živote presvätej Trojice, bytostné zjednotenie s Bohom (nie splynutie ani rozplynutie sa v Bohu). Vzorom tejto premeny je Mária - Bohorodička, aj preto východnými kresťanmi osobitne uctievaná.
Historické Kontexty a Vývoj
Na otázku, kedy vznikol byzantský obrad, resp. aj ostatné obrady, nemožno odpovedať presným dátumom. Cirkev, založená Ježišom Kristom, sa po zostúpení Svätého Ducha postupne šírila po celom svete. Už v prvých storočiach sa začínajú objavovať určité rozdielnosti v slávení bohoslužieb, prirodzene podmienené miestnou kultúrou a mentalitou jednotlivých národov. V 9. - 11. storočí sa tieto rozdiely začali kryštalizovať a jednotlivé obrady sa diferencovali. Náš byzantský obrad má svoje korene v gréckej časti ríše, výrazný bol však aj vplyv Palestíny a Antiochie.
Katolícka cirkev byzantsko-slovanského obradu svoju prítomnosť na Slovensku odvodzuje od pôsobenia slovanských vierozvestov Konštantína-Cyrila a Metoda. Svätí solúnski bratia priniesli na Veľkú Moravu kresťanstvo z Byzancie, a teda aj byzantský obrad. Spolu s prekladom Písma pripravili aj preklad božskej liturgie a ostatných bohoslužieb do zrozumiteľného jazyka tak, ako je to na Východe oddávna zvykom.
Po smrti sv. Metoda a po vyhnaní jeho žiakov r. 885 bol východný obrad potláčaný a postupne sa vytrácal, nikdy však z nášho územia celkom nevymizol. Ešte za panovania Arpádovcov (v 11. - 12. stor.) v Uhorsku vzniklo viacero kláštorov byzantského obradu. Pápež Inocent III. dokonca v r. 1204 prejavil ochotu zriadiť biskupstvo východného obradu. Odpor latinského - západného kléru a historické okolnosti čoskoro situáciu zmenili a začalo sa obdobie tvrdého polatinčovania. Posilou pre malú komunitu byzantského obradu bola valašská kolonizácia od 14. storočia, ktorá znamenala významný prílev kresťanov východného obradu.
Po viacerých “pokusoch” sa k jednote s katolíckou cirkvou opäť prihlásili v r. 1646 podpísaním únie (dohody o zjednotení) na zámku v Užhorode. Súčasťou tejto dohody bol prísľub, že latinská cirkev nebude zasahovať do bohoslužobného a duchovného života východných katolíkov, nanucovať im svoje zvyky a formy zbožnosti ani sa snažiť ich asimilovať. Napriek tomu už o sto rokov neskôr badať v tomto smere výrazný tlak latinskej hierarchie. V neskoršom období sa snahy o priblíženie, pripodobnenie k západnému obradu, tzv. latinizácia, objavujú aj vo vnútri samotnej gréckokatolíckej cirkvi.
Ďalším zlomovým bodom v histórii byzantských katolíkov na Slovensku je 28. apríl 1950. Vtedy tzv. Prešovským soborom bola zlikvidovaná gréckokatolícka cirkev. Pražská jar 1968 dala šancu na obnovu pôvodného stavu, avšak invázia vojsk Varšavskej zmluvy zmrazila všetky nádeje. Gréckokatolícka cirkev bola síce povolená, ale k navráteniu majetku nedošlo v plnom rozsahu a prenasledovanie zo strany štátnych orgánov znemožňovalo prakticky akýkoľvek rozvoj. Po zmene politických pomerov v rokoch 1989-90 mohlo konečne prísť k úplnej rehabilitácii gréckokatolíckej cirkvi a rozvinutiu jej činnosti vo všetkých dimenziách.
Súčasné Postavenie Gréckokatolíckej Cirkvi na Slovensku
Gréckokatolícka cirkev na Slovensku (Slovenská katolícka cirkev sui iuris) je metropolitnou cirkvou, je usporiadaná v troch biskupstvách: v Prešovskom arcibiskupstve (archieparchii, arcidiecéze), v Košickej eparchii (diecéze) a v Bratislavskej eparchii. Do Prešovskej archieparchie patria gréckokatolíci žijúci na území Prešovského kraja, do Košickej eparchie sú začlenení katolíci byzantského obradu bývajúci na území Košického kraja. Stredné a západné Slovensko patrí pod správu Bratislavskej eparchie, na strednom a západnom Slovensku je však len relatívne málo farností.
Po rozdelení Česko-Slovenska bol pre gréckokatolíkov v Česku dňa 13. marca 1996 zriadený Pražský apoštolský exarchát, ktorý však nie je súčasťou metropolitnej cirkvi. Najvyšším orgánom našej metropolitnej cirkvi je rada hierarchov.
Pri sčítaní ľudu v máji 2011 sa ku gréckokatolíckej cirkvi prihlásilo 206 871 veriacich (3,83 % obyvateľov Slovenskej republiky), v roku 2001 to bolo 219 831 veriacich (4,1 % obyvateľov Slovenskej republiky).
Obnovenie Pravoslávnej Cirkvi na Slovensku v 20. Storočí
Príspevok sa venuje čiastočnému obnoveniu pravoslávnej cirkvi na našom území v dvadsiatych rokoch 20. storočia, keď bola po vzniku ČSR v životoch občanov reálne uplatňovaná sloboda vierovyznania, neskôr zakotvená v Ústave z roku 1920. Na základe toho sa obyvatelia niekoľkých obcí, prevažne na severovýchode Slovenska, z rôznych príčin pokúsili o návrat k „viere svojich otcov“ a predchodkyni gréckokatolíckej cirkvi - pravoslávnej cirkvi.
Pravoslávna cirkev na Slovensku, ku ktorej sa v súčasnosti hlási okolo 50 000 obyvateľov našej republiky, odvodzuje svoj pôvod od byzantskej misie sv. Cyrila a Metoda na Veľkej Morave, teda od roku 863. Zánik Veľkomoravskej ríše a vznik Uhorského kráľovstva však spečatili osud byzantskej cirkvi na našom území.
Rozširovanie pravoslávnej viery so sebou prináša až valašská kolonizácia v Uhorsku, ktorá trvala približne od 30. rokov 14. storočia do 18. storočia. Moc katolíckej cirkvi v spojení so svetskou vrchnosťou sa voči pravoslávnym veriacim na východnom Slovensku uplatnila počiatkom 17. storočia, po tom, čo sa gróf Juraj Drugeth z Humenného vrátil zo štúdií u pražských jezuitov, kde konvertoval na katolícku vieru.
K zjednoteniu s katolíckou cirkvou nakoniec došlo po tom, čo sa 63 ,,spoľahlivých“ pravoslávnych kňazov dostavilo 24. apríla 1646 na užhorodský hrad. Tam uznali pápeža Innocenta X. za najvyššieho pastiera cirkvi a po zjednotení si mohli ponechať byzantský obrad, voliť si svojho biskupa (ktorého potvrdí Svätá stolica) a taktiež im mali byť poskytnuté také výsady, aké prislúchali katolíckym kňazom.
Napriek počiatočnému odporu väčšiny pravoslávneho duchovenstva sa plazivou metódou aj za pomoci mníšskych rádov podarilo pretransformovať pravoslávne duchovenstvo východného Slovenska a vtedajšej Uhorskej Rusi na gréckokatolícke v horizonte približne 100 rokov. Pravoslávna cirkev sa po udalostiach v Užhorode takmer na 250 rokov opäť vytráca z našich dejín.
Prvotný impulz smerujúci k vytvoreniu pravoslávnej cirkevnej obce na našom území evidujeme až počiatkom 20. storočia a jeho pôvodcami boli americkí vysťahovalci - navrátilci, ktorí v Spojených štátoch amerických (ďalej len USA) získali národné uvedomenie, sociálne cítenie a pod vplyvom ruských emigrantov a duchovenstva aj sympatie k pravoslávnej cirkvi.
Národnostný a sociálny útlak v Uhorsku zo strany svetskej moci i gréckokatolíckeho duchovenstva, ktoré prešlo na cestu odnárodňovania a maďarizácie, boli jednou z príčin, kvôli ktorým obyvatelia začali sympatizovať s pravoslávnou cirkvou. Prvou takouto obcou v 20. storočí, kde došlo ku kontaktu s pravoslávím prostredníctvom navrátilcov z USA, bola obec Becherov (okres Bardejov).
Aktivizácia pravoslávneho hnutia na našom území teda súvisí až so vznikom ČSR, keď sa „uvoľnilo“ ovzdušie a bola uplatňovaná sloboda vierovyznania, neskôr zakotvená v Ústave z roku 1920.
Vzťahy Medzi Cirkvami Po Páde Komunizmu
Po páde komunistického režimu sa ako jeden zo zamrznutých problémov objavili nedoriešené vzťahy a vyhrocujúce sa konflikty medzi gréckokatolíkmi a pravoslávnymi. V prvom rade sa spory viedli o vlastníctvo chrámov, reštitúciu budov a majetkov. Gréckokatolícka cirkev o ne prišla v roku 1950, keď boli prevedené na pravoslávnu cirkev. V šesťdesiatom ôsmom štát síce povolil činnosť gréckokatolíckej cirkvi, vrátil jej však len časť majetku.
Medzi dvoma lokálnymi cirkvami východného obradu, presnejšie medzi ich kultúrnymi elitami, sa už vyše polstoročia vedie spor aj o iné dedičstvo. O to, ktorá z nich má právo hlásiť sa k odkazu misijného diela Cyrila a Metoda. Zjednodušene povedané, či solúnski bratia prišli na Veľkú Moravu ako pravoslávni misionári, alebo či cirkev, ktorú tu založili, bola východnou, no zjednotenou s Rímom, teda gréckokatolíckou.
Tradícia priamej línie od vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda je rovnako pevne zabudovaná i v základoch historickej identity pravoslávnej cirkvi na Slovensku. Zásadným rozdielom medzi nimi však je, že dôraz sa v nej kladie na byzantský pôvod slovanskej misie a na východnú liturgiu, kým fakt subordinácie Rímu a väzby s latinským prostredím sú spochybňované, prípadne úplne negované.
Pravoslávny chrám v Ladomirovej.
Teologické Rozdiely
Dosť jasne a podstatne ste to vyjadrili, lebo podstata je skrytá v samotnej hĺbke a riadení Cirkvi. Ak teda Kristus ustanovil jednotiacu hlavu cirkvi v apoštolovi Petrovi: “Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju cirkev…”/Mt 16,18/, potom od toho je závislé to, čo je podstatné pre pravosť a jednotu Cirkvi. A tak hoci sme s pravoslávnymi obradovo blízki, lebo obrad vznikal ešte vtedy, keď východná a zapadná cirkev žila v jednote so Svätým Otcom - nástupcom apoštola Petra, predsa len po schizme z roku 1054, pravoslávna cirkev je už iná nie inakosťou vonkajšieho prejavu obradu, ale rozličnosťou chápania niektorých náboženských právd, čo je pre vieru podstatné.
Preto gréckokatolícka cirkev zostáva jednou z mnohých obradov katolíckej cirkvi, ktorá je založená na nástupcovi ap.Petra a pravoslávna cirkev aj keď si ponechala starobilý obrad, odlúčila sa od Petrovho nástupcu.
Hovorca pravoslávnej cirkvi na Slovensku Milan Gerka tvrdí, že informácie o ich údajnom odtrhnutí sa šíri katolícka cirkev. „V skutočnosti sa odtrhli oni. Ak si niekto pozrie naše učenie, zistí, že naša cirkev dnes učí všetko tak, ako to bolo v pôvodnej cirkvi. Ostatné sa od tohto učenia odklonili, čiže sú v rozpore s pôvodnou praxou. My sme za dvetisíc rokov nezmenili nič. RKC tvrdí, že Duch Svätý pochádza od Boha Otca aj Syna, my veríme, že len od Otca. To bol jeden z dôvodov schizmy medzi východom a západom.“
Podľa Kováčika je „vzťah medzi katolíckou a pravoslávnou cirkvou ten najbližší, aký medzi kresťanskými cirkvami existuje. Spájajú nás najmä sviatosti, ktorých majú obe cirkvi plný počet, teda sedem. Nevyriešenou ostala otázka postavenia pápeža. Aj tu však už niekoľko rokov prebieha intenzívny dialóg.“
Ak chcete hlbšie pochopiť tieto rozdiely, skvelou príležitosťou môže byť poznávací zájazd alebo pútnický zájazd s kňazom. Takéto cesty vám umožnia navštíviť významné miesta oboch tradícií, zúčastniť sa na liturgiách a priamo zažiť atmosféru gréckokatolíckych i rímskokatolíckych bohoslužieb. Ak máte záujem tieto rozdiely spoznať hlbšie, pútnický zájazd s kňazom alebo poznávací zájazd môže byť pre vás ideálnou príležitosťou.
tags: #greckokatolicka #cirkev #pravoslavna #cirkev #rozdiel